znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 97/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   Ing.   K.   M.,   M.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 5 Sžf 23/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2012 osobne do podateľne doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 5 Sžf 23/2011.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   doplnenia   z   28.   marca   2012   doručeného   ústavnému   súdu 29. marca 2012 vyplýva, že Daňový úrad K. (ďalej len „daňový úrad“) rozhodnutím sp. zn. 695/231/88646/09   z   9.   novembra   2009   uložil   sťažovateľovi   pokutu   v   sume   199,30   € za nedoplatok   dane   určenej   za   zdaňovacie   obdobie   august   2001.   Daňové   riaditeľstvo Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „daňové riaditeľstvo“)   rozhodnutím   sp.   zn.   I/223/7524-45096/2010/99517-r zo 16. apríla 2010 rozhodnutie daňového úradu na základe odvolania sťažovateľa   potvrdilo.   Sťažovateľ   podal   proti   rozhodnutiu   daňového   riaditeľstva   žalobu na jeho preskúmanie Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), ktorý svojím rozsudkom   č.   k.   6   S   19690/2010-78   z   3.   marca   2011   žalobu   zamietol.   Proti   rozsudku krajského   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie.   Rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Sžf 23/2011 z 26. januára 2011 (správne 26. januára 2012, pozn.) bol rozsudok krajského súdu   potvrdený ako vecne správny. Rozsudok   najvyššieho súdu   bol právnej zástupkyni sťažovateľa doručený   16. februára   2012.   U   sťažovateľa   bola vykonaná daňová   kontrola týkajúca sa dane z pridanej hodnoty za 13 zdaňovacích období, pričom jedným z týchto zdaňovacích období bol aj august 2001. V súvislosti s vykonávaním tejto daňovej kontroly správca dane vydal 13 platobných výmerov, ktorými vyrubil sťažovateľovi daň z pridanej hodnoty za jednotlivé zdaňovacie obdobia. Sťažovateľ podal proti uvedeným platobným výmerom odvolania, o ktorých daňové riaditeľstvo rozhodlo tak, že rozhodnutia potvrdilo. Sťažovateľ   podal   proti   všetkým   13   rozhodnutiam   daňového   riaditeľstva   žaloby   na   ich preskúmanie   krajskému   súdu.   Krajský   súd   všetkých   13   žalôb   zamietol.   Proti   všetkým rozhodnutiam krajského súdu sa sťažovateľ odvolal, pričom v 5 prípadoch najvyšší súd rozhodnutia   krajského   súdu   potvrdil.   Ústavný   súd   nálezom   sp.   zn.   II.   ÚS   118/08 z 10. decembra   2009   rozhodol   vo   veci   sťažnosti   podanej   sťažovateľom   proti   rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo KS 43/2006 z 27. septembra 2006, ktorým tento potvrdil rozsudok   krajského   súdu   o   zamietnutí   žaloby   sťažovateľa   proti   rozhodnutiu   o   jeho námietkach proti postupu zamestnancov správcu dane pri výkone daňovej kontroly. V tomto náleze ústavný súd považoval za zásah do práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy skutočnosť, že daňová kontrola bola uňho vykonávaná zamestnancami iného ako miestne príslušného správcu dane bez toho, aby na to boli splnené zákonné podmienky. Riadiac sa uvedeným právnym názorom ústavného súdu najvyšší súd v ďalších 8 veciach rozhodol o odvolaniach   sťažovateľa   tak,   že   rozsudky   krajského   súdu   o   zamietnutí   žalôb   proti rozhodnutiam   daňového   riaditeľstva   o   potvrdení   platobných   výmerov   o   vyrubení   dane z pridanej hodnoty za jednotlivé zdaňovacie obdobia zmenil tak, že tieto rozhodnutia zrušil a veci vrátil daňovému riaditeľstvu na ďalšie konanie. V súvislosti s daňovou kontrolou a na jej základe vydanými platobnými výmermi nastal právny stav, keď z 13 vydaných rozhodnutí bolo 8 v rámci súdneho prieskumu zrušených pre nezákonnosť daňovej kontroly, ktorá   ich   vydaniu   predchádzala, a 5   týchto   rozhodnutí nebolo dosiaľ   zrušených,   keďže k vydaniu súdnych rozhodnutí v konaniach podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho   poriadku   došlo   pred   vydaním   citovaného   nálezu   ústavného   súdu.   Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 23/2011 z 26. januára 2011 (správne 26. januára 2012, pozn.) boli porušené označené práva sťažovateľa podľa ústavy. Tak krajský súd, ako aj najvyšší súd vychádzali zo skutočnosti, že právnym základom rozhodnutia o uložení pokuty bolo právoplatné rozhodnutie o určení rozdielu dane uvedenej v daňovom priznaní oproti tomu, čo zistil správca dane. Všeobecné súdy poukázali na to, že toto rozhodnutie nebolo zrušené, je právoplatné a so zreteľom na túto skutočnosť nebrali do úvahy argumenty sťažovateľa, ktorý   poukazoval   na   to,   že   platobný   výmer   o   vyrubení   dane   z   pridanej   hodnoty   je rozhodnutím, ktorému predchádzal postup, ktorým bolo zasiahnuté do základného práva sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Nie   je   možné,   aby   všeobecné   súdy   v   rámci správneho   súdnictva   preskúmavali rozhodnutia   správnych   orgánov   len   z   toho   hľadiska, či tieto   konajú   v   rozsahu   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon,   a   nebrali   zreteľ   na   to, či konanie v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, je zároveň konaním na základe ústavy a v jej medziach. Totiž konanie správnych orgánov v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, možno skúmať ako predpoklad záveru o zákonnosti alebo nezákonnosti takéhoto postupu až potom, keď všeobecný súd zistí, že správny orgán konal na základe ústavy a v jej medziach. V predmetnej veci sa všeobecné súdy zaoberali len formálnymi podmienkami   zákonnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Nezaoberali   sa   však   tým,   či   toto rozhodnutie   bolo   výsledkom   činnosti   správnych   orgánov   konajúcich   na   základe   ústavy a v jej medziach. So zreteľom na skutočnosti uvádzané v žalobe a v odvolaní nemožno mať žiadne   pochybnosti   o   tom,   že   sťažovateľ   sa   tak   v   žalobe,   ako   aj   v   odvolaní   domáhal zohľadnenia skutočnosti, že platobný výmer, ktorý bol právnym základom preskúmavaného rozhodnutia   o   uložení   pokuty,   bol   vydaný   v   dôsledku   postupu   porušujúceho   právo sťažovateľa zakotvené v čl. 46 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ poukázal na nález ústavného súdu sp. zn.   II.   ÚS   118/08   z 10.   decembra   2009,   ktorým   bolo   vyslovené   porušenie   jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy z dôvodu nezákonného zloženia kontrolnej skupiny   vykonávajúcej   daňovú   kontrolu   u sťažovateľa,   ktorá   predchádzala   vydaniu platobného   výmeru   o vyrubení   dane   z pridanej   hodnoty.   Sťažovateľ   navyše   v odvolaní poukázal na rozsudky krajského súdu sp. zn. 6 S 19691/2010 a sp. zn. 6 S 19687/2010, ktorými   v druhovo   identických   veciach   boli   zrušené   rozhodnutia   daňového   riaditeľstva potvrdzujúce rozhodnutia správcu dane o uložení pokút sťažovateľovi za rôzne zdaňovacie obdobia.   Vo všetkých   označených   konaniach   vydaniu   rozhodnutia   o   uložení   pokuty predchádzali právoplatné platobné výmery, ktorými správca dane vyrubil sťažovateľovi daň z pridanej hodnoty za to-ktoré zdaňovacie obdobie. Tieto rozsudky krajského súdu sa stali právoplatnými, pretože daňové riaditeľstvo sa proti nim neodvolalo. Sťažovateľ poukazuje aj   na   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Sžf   39/2011   z   1.   decembra   2011,   ktorým v druhovo identickej veci (rozhodnutie o uložení pokuty za iné zdaňovacie obdobie pri rovnakom skutkovom a právnom základe) bol rozsudok krajského súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľa zmenený tak, že rozhodnutie daňového riaditeľstva potvrdzujúce rozhodnutie daňového úradu o uložení pokuty bolo zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Najvyšší súd   však   v   rozsudku   napadnutom   touto   sťažnosťou   nezohľadnil   základnú   povinnosť štátnych orgánov vykladať zákony v súlade s ústavou a neposudzoval rozhodnutie daňového riaditeľstva so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy v konaní vedenom najvyšším súdom sp. zn. 5 Sžf 23/2011 s tým,   aby bolo   najvyššiemu   súdu   zakázané pokračovať v   porušovaní   označených   práv sťažovateľa a aby bol rozsudok najvyššieho súdu z 26. januára 2011 (správne 26. januára 2012,   pozn.)   zrušený   a   vec   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Domáha   sa   napokon   náhrady všetkých trov konania.

II.

Z listinných   dôkazov,   ktoré   mal   ústavný   súd   k dispozícii,   sú   pre   posúdenie   veci z dôvodov uvedených v časti III podstatné tieto:

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 2/2009 z 29. januára 2009 vyplýva, že ním bol   potvrdený   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   6   S   129/2007-121   z   2.   októbra   2008 o zamietnutí   žaloby   sťažovateľa.   Sťažovateľ   sa   podanou   žalobou   domáhal   preskúmania zákonnosti   rozhodnutia   daňového   riaditeľstva   sp.   zn.   I/223/12658-77384/2007/992517-r z 12.   októbra   2007,   ktorým   bola   pre   neodôvodnenosť   zamietnutá   jeho   žaloba   proti dodatočnému platobnému výmeru správcu dane, pričom sťažovateľovi bol určený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2001 v sume 42 136 Sk.

Z uznesenia ústavného súdu č. k. IV. ÚS 405/09-28 z 10. decembra 2009 vyplýva, že ním   bola   odmietnutá   ako   zjavne   neopodstatnená   sťažnosť   podaná   sťažovateľom   proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 2/2009 z 29. januára 2009. Podľa názoru ústavného súdu v súvislosti s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej v jeho veci nerozhodovali príslušné územné   finančné   orgány,   je   podstatné,   že   táto   námietka   nebola   súčasťou   odvolania sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu. Za týchto okolností nemal najvyšší súd v rámci odvolacieho konania právny dôvod zaoberať sa touto námietkou. Preto v danom prípade chýba   príčinná   súvislosť   medzi   sťažovateľom   napadnutým   postupom   a   rozsudkom najvyššieho súdu a ním uplatnenou námietkou v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, čo zakladá   dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti   pre   zjavnú   neopodstatnenosť   aj   vo   vzťahu k tejto námietke.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 23/2011 z 26. januára 2011 (správne 26. januára 2012,   pozn.)   vyplýva, že ním   bol   potvrdený   rozsudok   krajského súdu   č.   k. 6 S 19690/2010-78   z   3.   marca   2011.   Napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   bola zamietnutá   žaloba   sťažovateľa   na preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   daňového riaditeľstva   sp.   zn.   695/231/88646/09   z   9.   novembra   2009   o   uložení   pokuty   vo   výške 199,30 € z rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2001. Podľa názoru najvyššieho súdu (zhodného s názorom krajského súdu) v tomto súdnom konaní nie je možné preskúmavať rozhodnutie správcu dane, resp. daňového riaditeľstva, keďže toto nadobudlo právoplatnosť a jeho správnosť bola potvrdená aj v dvojinštančnom konaní pred všeobecnými súdmi. Za týchto okolností daňový úrad a daňové riaditeľstvo postupovali správne,   keď   vydali   napadnuté   rozhodnutia,   lebo   takýto   postup   vyplýval   z   kogentného ustanovenia   zákona.   Krajský   súd   správne   poukázal   aj   na   zákonnú   možnosť   zrušenia uloženej   pokuty   v   prípade,   ak   by   bolo   rozhodnutie   ukladajúce   sťažovateľovi   daňovú povinnosť   neskôr   zrušené.   Na   margo   sťažovateľom   namietaného   nezákonného   zloženia kontrolnej   skupiny   poukazuje   najvyšší   súd   na   uznesenie   ústavného   súdu   č.   k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011. Týmto uznesením ústavný súd odmietol sťažnosť podanú sťažovateľom proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžo 101/2010 z 26. októbra 2010 ako zjavne neopodstatnenú. Uvedeným rozsudkom najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľa proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva, ktorým nebolo vyhovené námietke sťažovateľa proti postupu zamestnanca správcu dane vo veci určenia kontrolnej skupiny. Podľa názoru ústavného súdu stanovisko najvyššieho súdu   nevykazuje   nedostatky,   ktoré   by   v   zásade   popierali   účel   a   význam   vykladaného a aplikovaného relevantného zákonného predpisu.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 39/2011 z 1. decembra 2011 (na ktorý sa sťažovateľ   odvoláva)   vyplýva,   že   ním   bol   zmenený   rozsudok   krajského   súdu   č.   k. 6 S 19692/2010-78   z   2.   júna 2011   tak,   že sa   zrušilo   rozhodnutie   daňového   riaditeľstva sp. zn.   I/223/7524-45092/2010/992517-r   zo 16. apríla   2010   a   vec   sa   vrátila   na   ďalšie konanie.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   základnou   právnou   otázkou   bolo,   či   nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 118/08 mal byť zohľadnený v rámci odvolacieho konania o uloženej pokute. Najvyšší súd pritom vychádzal z definície princípu legality tak, ako je uvedený v čl. 2 ods. 2 ústavy, pričom je nevyhnutné poukázať aj na čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Podľa výkladu ústavného súdu uskutočneného v náleze sp. zn. II. ÚS 118/08 súčasťou zákonom ustanoveného postupu pri domáhaní sa práva na inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je i právo účastníka daňového konania, aby v jeho veci konal miestne príslušný správca dane. Pri výkone daňovej kontroly na daň z pridanej hodnoty za obdobie február až december 2001   u   sťažovateľa   sa   vyskytla   vada   majúca   vplyv   na   zákonnosť   všetkých   následných rozhodnutí, keďže výkon daňovej kontroly realizovali pracovníci iného daňového úradu, než bol príslušný správca dane. Rozhodnutie o uložení pokuty má svoj skutkový základ v právoplatnom rozhodnutí o určení dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2001,   ktoré   doteraz   nebolo   zrušené.   Formálno-právna   existencia   rozhodnutia   nie   je spochybnená. Záver, ku ktorému dospeli daňové orgány, zodpovedá vnímaniu zákonnosti ako   konania   orgánu   verejnej   správy   v   rozsahu   a   spôsobom,   ako   to   ustanovuje   zákon. Ústavný aspekt však v danom prípade nemôže ostať opomenutý, keďže existuje relevantný nález ústavného súdu, ktorý sa zásadne vyslovil k správnej praxi daňových orgánov.

Z uznesenia ústavného súdu č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011 vyplýva, že ním   bola   odmietnutá   ako   zjavne   neopodstatnená   sťažnosť   podaná   sťažovateľom   proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžo 101/2010 z 26. októbra 2010 pre porušenie čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy. Podľa názoru ústavného súdu záver najvyššieho súdu, podľa ktorého v doterajšom konaní nebol vykonaný dôkaz o priamej námietke zaujatosti zamestnancov správcu   dane podanej   sťažovateľom,   v dôsledku   čoho   treba v   ďalšom   konaní objasniť, či sťažovateľ podal námietky zaujatosti, nemožno považovať za nezlučiteľný s ústavou, pretože nie je arbitrárny, ale ani zjavne neodôvodnený.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Z   pohľadu   ústavného   súdu   treba   predovšetkým   konštatovať,   že   podľa   nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 118/08 z 10. decembra 2009 námietka sťažovateľa proti osobám vykonávajúcim u neho daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty bola dôvodná, pretože súčasťou zákonom ustanoveného postupu pri domáhaní sa práva na inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je právo účastníka daňového konania, aby v jeho veci konal miestne príslušný správca dane. Ak preto má dôjsť k zmene miestnej príslušnosti, musí sa tak stať iba z dôvodov uvedených v zákone a iba postupom uvedeným v zákone.

S uvedenými závermi nijako nie je v protirečení skutočnosť, že uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011 bola ako zjavne neodôvodnená odmietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom v inej jeho veci proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžo   101/2010   z   26.   októbra   2010   s   tým,   že   záver   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého v doterajšom konaní nebol vykonaný dôkaz o priamej námietke zaujatosti zamestnancov správcu dane podanej sťažovateľom, nemožno považovať za nezlučiteľný s ústavou, resp. za arbitrárny. Najvyšší súd sa   totiž zaoberal skutkovými nedostatkami veci a nijako sa zásadného právneho hodnotenia nedotkol.

Ďalej   je   podstatné,   že   na   základe   výsledkov   daňovej   kontroly   (ktorú   vzhľadom na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 118/08 z 10. decembra 2009 nerealizovali osoby, ktoré by na to boli oprávnené) bol sťažovateľovi ustálený nedoplatok na dani z pridanej hodnoty   v   podobe   platobného   výmeru.   Sťažovateľ   platobný   výmer   neúspešne   napadol v správnom   konaní a   neskôr   podal   aj   žalobu   o   preskúmanie právoplatného   rozhodnutia o daňovom   nedoplatku.   Ani   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   nebol   úspešný,   keďže rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 2/2009 bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k.   6   S 129/2007-121   z 2.   októbra   2008   o zamietnutí   jeho   žaloby,   ktorou   sa   domáhal preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   daňového   riaditeľstva   týkajúceho   sa   dodatočného platobného výmeru na zaplatenie dane z pridanej hodnoty za august 2001 v sume 42 136 Sk. Preto sa obrátil na ústavný súd, ktorý uznesením č. k. IV. ÚS 405/09-28 z 10. decembra 2009 sťažnosť podanú sťažovateľom proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 2/2009 z 29. januára   2009   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú,   a   to   okrem   iného   aj   preto,   že sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi (v rámci odvolania proti rozsudku krajského súdu) námietku vykonávania daňovej kontroly neoprávnenými osobami vôbec neuplatnil. Preto podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd nemal vôbec možnosť sa touto námietkou zaoberať.

Okrem toho je relevantné, že kým v predmetnej veci zaujal najvyšší súd stanovisko, podľa ktorého existencia právoplatného platobného výmeru o daňovom nedoplatku bráni tomu,   aby sa   v následnom   konaní o uložení   pokuty   bral na zreteľ protiprávny priebeh daňovej   kontroly,   zatiaľ   v   iných   konaniach   (napr.   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Sžf 39/2011 z 1. decembra 2011) bol vyslovený opačný právny názor, ktorý vzhľadom na citovaný nález ústavného súdu umožňuje, aby v konaní o uložení pokuty sa skúmala správnosť   postupu   pri   vykonávaní   daňovej   kontroly   bez   zreteľa   na   formálno-právnu existenciu právoplatného platobného výmeru o daňovom nedoplatku.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   152   ods.   4   ústavy   výklad a   uplatňovanie ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Podľa § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku výrok právoplatného rozsudku je záväzný   pre   účastníkov   a   pre   všetky   orgány;   ak   je   ním   rozhodnuté   o   osobnom   stave, je záväzný pre každého.

Možno konštatovať, že v danej veci ide o kolíziu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy na jednej strane a princípu právnej istoty ako súčasti právneho   štátu   na   strane   druhej.   V   zásade   možno   povedať,   že   spravidla   má   prednosť základné   právo   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu,   avšak   za   spolupôsobenia   bŕzd   daných princípom právnej istoty.

Povinnosť   štátnych   orgánov   (medzi   ktoré   nepochybne   patria   aj   súdy)   konať   iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, znamená v tomto   prípade,   že   postup   súdov   musel   byť   nielen   v   súlade   so   základným   právom sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, ale aj s princípom právnej istoty vyplývajúcim z čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy, podľa ktorého Slovenská republika je zvrchovaný,   demokratický   a   právny   štát.   Súčasťou   princípu   právnej   istoty   je   aj   príkaz obsiahnutý v ustanovení § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého je výrok právoplatného rozsudku záväzný pre všetky orgány, teda aj pre súdy.

Popri   dosiaľ   uvedenom   prichodí   ďalej   konštatovať,   že   aj   účastník   konania (či správneho, či súdneho) nesie určitú mieru procesno-právnej zodpovednosti za výsledok konania. Prejavuje sa to napríklad v kvalifikovanom využití možných zákonných postupov, ale aj v iných skutočnostiach.

Sťažovateľovi bola platobným výmerom uložená pokuta v sume 199,30 € ako priamy následok   skutočnosti,   že   ešte   predtým   bol   zaviazaný   platobným   výmerom   zaplatiť nedoplatok   dane   z pridanej   hodnoty   za   august   2001   v sume   42 136   Sk.   Bol   teda sankcionovaný za to, že daň z pridanej hodnoty za uvedené obdobie vykázal a odviedol v nesprávnej výške.

Sťažovateľ   mal   možnosť   zákonom   ustanoveným   postupom   dosiahnuť,   aby právoplatný platobný výmer o nedoplatku dane z pridanej hodnoty za august 2001 v sume 42 136 Sk bol v predpísanom konaní zrušený, a to či už v rámci správneho súdnictva, alebo na základe sťažnosti podanej podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ uvedené zákonné možnosti   dôsledným   spôsobom   nevyužil.   V   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   v   rámci správneho súdnictva (keď napadol žalobou právoplatný platobný výmer o nedoplatku dane) opomenul brániť sa v odvolaní podanom proti rozsudku krajského súdu č. k. 6 S 129/2007-121 z 2. októbra 2008 námietkou protiprávneho postupu pri daňovej kontrole angažovaním nepovolaných osôb, hoci v rámci tejto kontroly bol daňový nedoplatok zistený. V dôsledku tejto skutočnosti najvyšší súd vo svojom rozsudku sp. zn. 3 Sžf 2/2009 z 29. januára 2009 nemal   možnosť   zaoberať   sa   tým,   že   nedoplatok   dane   bol   zistený   v rámci   kontroly vykonanej nepovolanými osobami. Z rovnakého dôvodu nemal ani ústavný súd možnosť preskúmať   oprávnenosť   ustálenia   daňového   nedoplatku   z pohľadu   skutočnosti,   že nedoplatok bol zistený v rámci kontroly vykonanej nepovolanými osobami. Práve z tohto dôvodu   uznesením   č.   k.   IV. ÚS 405/09-28   z 10. decembra   2009   sťažnosť   podanú sťažovateľom proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 2/2009 z 29. januára 2009 odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Preto skutočnosť, že zákonnosťou daňovej kontroly z tohto pohľadu sa najvyšší súd, ale ani ústavný súd nezaoberali a nemohli zaoberať, musí ísť   na   ťarchu   sťažovateľa   v rámci   jeho   procesno-právnej   zodpovednosti   za výsledok konania.

Keďže aj napriek preskúmaniu právoplatného platobného výmeru o nedoplatku dane všeobecnými súdmi v rámci správneho súdnictva, ako aj ústavným súdom v rámci konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy zostal právoplatný platobný výmer nedotknutý, v ďalšom konaní o   uložení   pokuty   (ako   priameho   následku   existencie   daňového   nedoplatku)   už   nebolo možné uprednostniť základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy. Je to tak vzhľadom na ustanovenie § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa   ktorého   je   výrok   právoplatného   rozsudku   záväzný   pre   účastníkov   a pre   všetky orgány.   Najvyšší   súd   bol   v zmysle   tohto   ustanovenia   viazaný   právoplatným   platobným výmerom o vyrubení nedoplatku dane z pridanej hodnoty, keďže platobný výmer nebol ani po preskúmaní v rámci správneho súdnictva zrušený.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2012