znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 97/2010-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť D. Č., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 3 Co 356/08-191 z 28. apríla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. Č. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2009 doručená sťažnosť D. Č., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co 356/08-191 z 28. apríla 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou 30. júla 2004 Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sa v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 290/04 sťažovateľ   domáhal   vyslovenia   neplatnosti   kúpnej   zmluvy   uzavretej   14.   februára   1997, ktorou jeho zomrelý otec B. Č. spolu so svojou manželkou (v súdnom spore mala procesné postavenie žalovanej v 3. rade) ako predávajúci previedli vlastnícke právo k bytu (ďalej aj „predmet kúpy“) na kupujúcich (v súdnom spore vystupovali ako žalovaní v 1. a 2 rade). Neplatnosť   spornej   kúpnej   zmluvy   sťažovateľ   odôvodňoval   tým,   že   podľa   jeho   názoru kúpna zmluva trpela nedostatkami obsahových náležitostí (podľa sťažovateľa neobsahovala opis spoločných častí a spoločných zariadení bytového domu, v ktorom sa byt nachádzal, a tiež   neobsahovala   vyhlásenie   kupujúcich   o   ich   pristúpení   k   zmluve   o   výkone   správy predmetu kúpy), ako aj nedostatkami formy (podľa sťažovateľa jeho otec v čase uzatvorenia spornej zmluvy trpel poruchou zraku, v dôsledku ktorej si nemohol túto zmluvu prečítať, a k zmluve nebol náležite pripojený znalecký posudok). Vzhľadom na to, že v priebehu súdneho sporu žalovaní v 1. a 2. rade previedli vlastnícke právo k bytu na ďalšie dve osoby, okresný   súd   na   návrh   sťažovateľa   uznesením   zo   7.   marca   2006   pripustil   ich   vstup   do konania (žalovaní vo 4. a 5. rade). Následne na základe návrhu podaného okresnému súdu na   pojednávaní   19.   októbra   2005   a   neskôr   16.   marca   2006   aj   písomne   sa   sťažovateľ domáhal zmeny žalobného petitu, a to tak, aby okresný súd určil, že byt v podiele 1/2 patrí do   dedičstva   po   jeho   zomrelom   otcovi.   Okresný   súd   uznesením   z 24. apríla   2006 navrhovateľom požadovanú zmenu žalobného petitu nepripustil a rozsudkom č. k. 15 C 290/04-102   z   13.   februára   2007   žalobu   sťažovateľa   zamietol.   V dôsledku   odvolania sťažovateľa krajský súd uznesením sp. zn. 3 Co 154/07 zo 7. apríla 2008 zrušil napadnutý rozsudok   okresného   súdu   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie   a rozhodnutie   s   tým,   že okresnému súdu uložil, aby v ďalšom konaní opätovne rozhodol aj o návrhu sťažovateľa na zmenu žalobného petitu. Následne okresný súd rozsudkom č. k. 15 C 290/04-154 z 18. júla 2008 rozhodol o pripustení zmeny žalobného petitu v zmysle požiadavky sťažovateľa a súčasne žalobu s týmto žalobným petitom zamietol. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 Co 356/08 z 28. apríla 2009 odmietol odvolanie sťažovateľa proti výroku o pripustení zmeny žaloby a vo zvyšnej časti rozsudok okresného súdu potvrdil.

Vo   vzťahu   k   napádanému   rozhodnutiu   krajského   súdu   sťažovateľ   namietal,   že krajský   súd   porušil   jeho   základné   právo   a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie,   ako   aj základné   právo   vlastniť   majetok   tým,   že   dospel   k   nesprávnemu   právnemu   záveru o neexistencii naliehavého právneho záujmu u sťažovateľa na určení, že 1/2 bytu patrí do dedičstva po jeho otcovi, z dôvodu sťažovateľom tvrdenej absolútnej neplatnosti spornej kúpnej zmluvy. Podľa sťažovateľa je u neho zreteľne preukázaný naliehavý právny záujem na uvedenom určení, pretože keby bol v spore úspešný, stal by sa dedičom po svojom otcovi, po ktorom nič nededil iba z dôvodu uzatvorenia spornej kúpnej zmluvy, ktorá je podľa neho absolútne neplatná. Sťažovateľ tvrdí, že mu bola odopretá spravodlivosť z toho dôvodu, že krajský súd rozhodnutie o neexistencii naliehavého právneho záujmu u neho na uvedenom určení založil na tom, že v prípade vyhovenia takejto žalobe sťažovateľa by ostali nevyjasnené vlastnícke vzťahy k druhej polovici bytu, ktorý bol navyše podľa zistenia krajského súdu v čase jeho predaja v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov (ďalej len „BSM“), a to zomrelého otca sťažovateľa a jeho manželky (žalovanej v 3. rade), takže ani nie je možné určiť jeho reálne podiely. Sťažovateľ je však toho názoru, že neexistencia právnej   úpravy   určitého   vzťahu   nemá   byť   na   prekážku,   aby   bola   účastníkovi   konania odopieraná spravodlivosť.

V uvedených súvislostiach sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: «Skutočnosť,   že odporca nevyjasnenosť   vlastníckych vzťahov k „druhej polovici“ nehnuteľnosti   z   dôvodu   predaja   nehnuteľnosti   ako   majetku   v   bezpodielovom spoluvlastníctve   považuje   za   hlavný   dôvod   neexistencie   sťažovateľovho   naliehavého právneho záujmu aj napriek tomu, že je nepochybné, že v jeho prípade nemôže existovať naliehavý právny záujem k tejto „druhej polovici“ nehnuteľnosti, a z uvedeného dôvodu odmietol   žalobu,   ktorou   sa   domáha   ochrany   svojich   vlastníckych   práv   k   polovici nehnuteľnosti, je odopretím spravodlivosti vzhľadom na to, že uvedená žaloba je jediným prostriedkom ochrany vlastníckych práv sťažovateľa so zreteľom na to, že sa sťažovateľ nemôže   domáhať   úpravy   vlastníckych   práv   k   tej   polovici   nehnuteľnosti,   na   ktorú   mu žiadnym spôsobom nevznikol nárok.

Dá sa vyvodiť z odôvodnenia rozsudku odporcu, že o návrhu sťažovateľa nerozhodol len z toho dôvodu, že neexistuje presná právna úprava vzťahujúca sa na jeho prípad, so zreteľom na tú skutočnosť, že nehnuteľnosť bola predávaná ako majetok nachádzajúci sa v bezpodielovom   spoluvlastníctve   manželov,   čo   však   rozhodne   nemôže   viesť   k   záveru o neexistencii sťažovateľovho naliehavého právneho záujmu.»

Sťažovateľ v sťažnosti okrem toho namietal porušenie práva na spravodlivé súdne konanie aj z dôvodu, že mu bolo znemožnené konať pred krajským súdom, pretože sa nemohol   vyjadriť   ku   všetkým   pre   rozhodnutie   krajského   súdu   nosným   právnym skutočnostiam, keďže sa o nich údajne dozvedel až z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu, z dôvodu, že neboli predmetom sporu pred okresným súdom a ani v samotnom konaní pred krajským súdom. Sťažovateľ za takúto skutočnosť považuje záver vyslovený krajským súdom v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého nijak nepreukázal, resp. nenavrhol dôkazy na   preukázanie,   že   znalecký   posudok   bol   nedostatočne   spojený   so   spornou   kúpnou zmluvou,   v   dôsledku   čoho   pre   nedostatok   formy   bolo   potrebné   podľa   sťažovateľa považovať spornú kúpnu zmluvu za absolútne neplatnú.

V tejto súvislosti sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „Takýto právny názor a dôvod neuznania sťažovateľom namietanej vady právneho úkonu   sa   však   nenachádza   v   odôvodnení   rozsudku   prvostupňového   súdu   a   je   novou skutočnosťou,   o   ktorej   sa   sťažovateľ   dozvedel   až   z   potvrdzujúceho   rozsudku   odporcu a nemal možnosť sa k nemu vyjadriť, čim mu bola odporcom odňatá možnosť konať pred súdom.

Sťažovateľ,   ako   žalobca   nemal   možnosť   v   konaní   sa   vyjadriť   k   tomu,   že   nebolo potrebné   navrhovať   dokazovanie   na   skutočnosť,   že   kúpna   zmluva   nebola   so   znaleckým posudkom   spojená   v zmysle   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. RC 69/2001,   a   to   z   toho   dôvodu,   že   to   žalovaní   v   1.-3.   rade   prostredníctvom   svojho právneho zástupcu netvrdili, tvrdili len to, že spôsob jej spojenia bol dostatočný.“

Zo sťažnosti tiež vyplýva, že sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podal proti rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 3 Co 356/08 28. apríla 2009 dovolanie, pričom   jeho   prípustnosť   odôvodnil   ustanovením   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho poriadku [(ďalej len „OSP“) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom], a tiež namietal, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil. Najvyšší súd Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením   sp.   zn.   1   Cdo   200/09 z 30. novembra 2009 dovolanie sťažovateľa odmietol z dôvodu jeho neprípustnosti.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 prvá veta Dohovoru   a   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na nezávislom a nestrannom súde zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo vlastniť majetok zakotvené v článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, bolo rozsudkom Krajského súdu v Košiciach vo veci sp. zn. 3 Co 356/2008-191 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať v porušovaní namietaného práva sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach sp. zn. 3 Co 356/2008-191 zo dňa 28. 4. 2009 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Argumentácia sťažovateľa vo veci ním namietaného porušenia základného práva na spravodlivé   súdne   konanie   a   v   spojení   s   ním   aj   základného   práva   vlastniť   majetok   je založená na tvrdení, že mu postupom krajského súdu bolo znemožnené konať pred súdom, pretože   sa   nemohol   vyjadriť   ku   skutočnostiam   týkajúcim   sa   neplatnosti   spornej   kúpnej zmluvy, o ktorých sa mal prvýkrát dozvedieť až z napadnutého rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 3 Co 356/08 z 28. apríla 2009, a jednak na tvrdení, že krajský súd v napádanom konaní nesprávne právne posúdil otázku naliehavého právneho záujmu u sťažovateľa na určení predmetu sporu do dedičstva po jeho otcovi.

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou   vyjadrenou   v   čl.   124   ústavy   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie sú v súlade s   ústavno-procesnými   zásadami   upravenými   v   ústave.   Ústavný   súd   nevykladá   iné   ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS   13/00,   I.   ÚS   117/05,   II.   ÚS   127/07).   Ak   nie   sú   splnené   tieto   predpoklady na preskúmanie   rozhodnutí   všeobecných   súdov,   ústavný   súd   nemôže   dospieť   k   záveru o vecnej   spojitosti   medzi   základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa namieta,   a   napádaným   rozhodnutím   všeobecných   súdov,   prípadne   postupom,   ktorý   im predchádzal.

Krajský súd napádaný rozsudok odôvodnil takto: „... Odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci samej aj vo výroku o trovách konania je vecne správne.

Podľa § 212 ods. 1 O. s. p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Odvolateľ predovšetkým namieta, že súd prvého stupňa sa nesprávne vysporiadal s otázkou jeho naliehavého právneho záujmu na určení, že byt, ktorý bol predmetom kúpnej zmluvy zo 14. 2. 1997 patrí v 1/2 do dedičstva po nebohom B. Č.

Podľa § 80 písm. c/ O. s. p. môže žalobca žalobou uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Žalobca   tvrdí,   že   jeho   naliehavý   právny   záujem   na   určení   vyplýva   z   jeho   postavenia neopomenuteľného dediča vo vzťahu k poručiteľovi B. Č., po ktorom bolo dedičské konanie zastavené z dôvodu jeho nemajetnosti. Odvolací súd sa prikláňa k názoru žalobcu, že jeho naliehavý právny záujem by tu bol, v prípade, ak by kúpna zmluva bola absolútne neplatná, avšak   poukazuje   na   to,   že   v   takomto   prípade   je   žalobný   petit   neúplný.   Vyslovenie,   že predmetná nehnuteľnosť patrí v 1/2 do dedičstva po nebohom B. Č. by totiž nevyriešila právne   postavenie   všetkých   účastníkov   konania.   Určovacia   žaloba   prichádza   do   úvahy predovšetkým v prípade, ak jej prostredníctvom možno dosiahnuť úpravu, tvoriacu určitý právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia budúcich sporov medzi účastníkmi konania. Práve tieto funkcie určovacej žaloby korešpondujú s predpokladom naliehavého právneho záujmu. A v konkrétnom prípade nemožno očakávať splnenie týchto funkcií, nie je daný naliehavý právny záujem na určení. Pritom závery o tom sú spojené s otázkou, či a akého konkrétneho určenia sa žalobca žalobou domáha.

V   prípade,   ak   by   bolo   vyhovené   žalobnému   petitu   a   bolo   by   vyslovené,   že nehnuteľnosť   patrí   v 1/2   do   dedičstva   po   nebohom   B.   Č.,   nebolo   by   vyriešené   právne postavenie žalovaných v 1.-3. rade vo vzťahu k platnosti zmluvy zo 14. 2. 1997. Pokiaľ by základom   pre   vyhovenie   žalobnému   petitu   bola   skutočnosť,   že   táto   kúpna   zmluva   je absolútne neplatná, čoho dôsledkom je, že nedošlo k právnym následkom z tejto zmluvy, boli by nevyjasnené vzťahy ostatných účastníkov konania na strane žalovaného, teda kto je vlastníkom nehnuteľností resp. druhej polovice nehnuteľnosti. Navyše nehnuteľnosť bola predávaná za trvania manželstva B. Č. a žalovanej v 3.rade,   bola teda predávaná ako majetok z bezpodielového spoluvlastníctva manželov, kde platí, že podiely nie je možné určiť. Keďže po zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov, úmrtím B. Č. nedošlo k vysporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nie je možné, aby bolo vyhovené žalobnému návrhu tak, ako ho žalobca sformuloval.

Preto odvolací súd konštatuje, že žalobca nemôže mať naliehavý právny záujem na určení, že nehnuteľnosť patrí v podiele 1/2 do dedičstva po nebohom B. Č. bez vyriešenia otázky   právneho   postavenia   ostatných   účastníkov   konania   prostredníctvom   toho   istého žalobného   návrhu.   Pokiaľ   je   dôvod   na   zamietnutie   žaloby   o určenie   pre   nedostatok naliehavého právneho záujmu, nie je potrebné preskúmanie žaloby z vecnej stránky. Napriek tomu odvolací súd dodáva, že odvolacie námietky žalobcu vo vzťahu ku namietanej   neplatnosti   kúpnej   zmluvy   neobstoja.   Pokiaľ   ide   o   tvrdený   nedostatok formálnych náležitostí zmluvy, ktoré spočívajú v tom, že zmluva neobsahuje určenie a popis spoločných častí domu, spoločných zariadení domu, príslušenstva a priľahlého pozemku, poukazuje odvolací súd na to, že v článku II kúpnej zmluvy je uvedené, že nehnuteľnosti sú popísané v znaleckom posudku Ing. arch. E. M. zo dňa 12. 2. 1997. Pokiaľ ide o námietku formálneho nedostatku zmluvy v tom, že znalecký posudok nieje spojený s kúpnou zmluvou, poukazuje odvolací súd na to, že toto tvrdenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Z dôkazov,   ktoré   súd   prvého   stupňa   vykonal   nevyplýva,   že   znalecký   posudok   nie   je predpísaným spôsobom spojený s kúpnou zmluvou zo 14. 2. 1997. Žalobca navyše na túto okolnosť nenavrhoval vykonať žiadne dôkazy. Pokiaľ žalobca tvrdí, že znalecký posudok nebol spojený s kúpnou zmluvou,   mal na túto okolnosť navrhnúť vykonať dokazovanie. Z obsahu spisu vyplýva jedine to, že kúpna zmluva bola k žalobe pripojená žalobcom vo fotokópii   na   č.   l.   5   spisu   a   z   tejto   fotokópie   vyplýva,   že   ku   kúpnej   zmluve   sú   šnúrou pripojené   nejaké   dokumenty.   Pokiaľ   žalobca   tvrdil,   že   tu   je   vada   vo   forme   spojenia jednotlivých súčasti zmluvy, na túto okolnosť mal možnosť navrhnúť vykonať dokazovanie. Podľa názoru odvolacieho súdu nedostatok náležitosti kúpnej zmluvy, ktorý spočíva v absencii vyhlásenia o pristúpení kupujúceho k zmluve o výkone správy, nemá za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu.

Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej aj vo výroku o trovách konania a o trovách štátu ako vecne správny.“

Z citovaného rozhodnutia krajského súdu je zrejmé, že sa v plnej miere stotožnil so závermi   okresného   súdu   o nedostatku   danosti   naliehavého   právneho   záujmu   na sťažovateľom požadovanom určení, a preto už v súvislosti   s týmto zistením krajský súd konštatoval,   že   nie   je   potrebné   preskúmavať   žalobu   z vecnej   stránky. Uvedený   záver krajského   súd   je   podľa   ústavného   súdu   ústavne   akceptovateľný,   pretože   v zmysle požiadavky vyjadrenej v ustanovení § 80 písm. c) OSP sa žalobca môže úspešne domáhať určenia existencie alebo neexistencie právneho vzťahu, príp. práva (určovacia žaloba) iba vtedy, ak je na tomto určení daný jeho naliehavý právny záujem, pričom jeho naliehavosť (neodkladnosť) spočíva v tom, že právne postavenie žalobcu je bez tohto určenia ohrozené alebo neisté. Existenciu, resp. prítomnosť naliehavého právneho záujmu na strane žalobcu skúma súd ako prioritnú podmienku ďalšieho konania o tejto žalobe, pričom súd musí mať v každom štádiu konania doloženú existenciu takéhoto záujmu, inak (a to bez skúmania vecnej stránky žalobného návrhu) musí žalobný návrh zamietnuť (ako neprípustný). Inými slovami, v zmysle ustálenej súdnej praxe, ak súd nenájde, resp. nezistí na strane žalobcu prítomnosť naliehavého právneho záujmu, žalobný návrh zamietne bez toho, aby vecne spor riešil, teda aby skúmal platnosť namietaných zmlúv alebo zmluvy.

Ústavný súd konštatuje, že naliehavý právny záujem na určení podľa § 80 písm. c) OSP je daný najmä vtedy, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené (v danom prípade dedičské právo) alebo ak by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým (v danom prípade právne postavenie dediča). Vzhľadom na uvedené je nevyhnutné, aby súd skúmal, či by v prípade vyhovenia určovacej žalobe došlo k odstráneniu právnej neistoty   žalobcu,   t. j.   či   by   sa   vzhľadom   na   skutkový   stav   právne   postavenie   žalobcu zmenilo oproti jeho právnemu postaveniu pred podaním tejto určovacej žaloby.

V danom prípade sťažovateľ odôvodňoval svoj naliehavý právny záujem na určení, že 1/2 bytu patrí do dedičstva po jeho otcovi tým, že v prípade „... ak by súd po vykonaní dokazovania   vyhovel   návrhu   sťažovateľa,   bol   by   ten   účastníkom   dedičského   konania a neopomenuteľným dedičom zo zákona po...   Sťažovateľ ako zákonný dedič nededil nič z dôvodu uzavretia kúpnej zmluvy, ktorej vady spôsobili jej absolútnu neplatnosť.“. Z   citovaného je zrejmé, že sťažovateľ v súdnom   spore   vedenom   pred   okresným súdom a aj pred krajským súdom odôvodňoval existenciu svojho naliehavého právneho záujmu na predmetnom určení tým, že po svojom otcovi nič nededil z dôvodu uzavretia podľa neho absolútne neplatnej kúpnej zmluvy, čo by sa po vyhovení jeho žalobe mohlo podľa neho zmeniť. Z uvedeného však nevyplýva, že by bolo sporným právne postavenie sťažovateľa ako dediča po jeho otcovi, resp. že by, pokiaľ ide o jeho právne postavenie, bol sťažovateľ v právnej neistote, ktorú by bolo potrebné neodkladne (naliehavo) odstrániť. Inými slovami, sťažovateľ netvrdil, že by mu bolo kýmkoľvek upierané jeho postavenie dediča   v   dedičskom   konaní   po   jeho   otcovi,   iba   vyjadruje   svoju   nespokojnosť,   keďže dedičské konanie po jeho otcovi bolo pre nemajetnosť zastavené. Vzhľadom na uvedené by sa   teda   právne   postavenie   sťažovateľa   ako   dediča   v   prípade   vyhovenia   jeho   určovacej žalobe nezmenilo (stále by bol dedičom po svojom otcovi), čo svedčí o nedostatku jeho naliehavého právneho záujmu na ním požadovanom určení. Okrem toho, tak ako to vyplýva z   citovaného   rozhodnutia   krajského   súdu,   nielenže   by   sa   nezmenilo   právne   postavenie sťažovateľa,   ale nevyriešila   by   sa   ani   otázka   právneho   postavenia   všetkých   účastníkov konania k predmetu sporu.

Naliehavosť   právneho   záujmu   je   charakterizovaná   nielen   tým,   že   jestvuje   stav neistoty   právneho   postavenia   žalobcu,   ktorý   nemožno   odstrániť   inak   len   určovacím výrokom, ale aj tým, že žalovaný popiera existenciu práva či právneho pomeru žalobcu, teda je tu stav, že právo, resp. právny vzťah je medzi účastníkmi konania sporný. V danej veci, tak ako to vyplýva aj z napadnutého rozhodnutia krajského súdu (pozri s. 5), v prípade, ak by sporná nehnuteľnosť (byt) ostala v čase sporu iba vo vlastníctve prvých kupujúcich (žalovaní v 1. a 2. rade) a súd by žalobe sťažovateľa vyhovel, vzhľadom na sťažovateľom naformulovaný žalobný petit (domáhal sa iba 1/2 bytu) by ostal nevyriešený právny vzťah žalovanej v 3. rade k tomuto predmetu sporu, keďže tento bol predmetom kúpy v čase, keď sa nachádzal v právnom režime BSM, a to otca sťažovateľa a jeho manželky (žalovanej v 3. rade), takže jeho podiely sa nedali presne určiť, čo však sťažovateľ v žalobnom petite napriek   tomu   učinil,   čím   by   z   jeho   pohľadu   rozdelenie   predmetu   sporu   medzi   neho a žalovanú v 3. rade nemalo byť sporným, keďže ako sám tvrdí, na jej podiel z BSM „si nerobil nárok“. Krajský súd však poukázal na skutočnosť, že ten istý právny úkon nemožno považovať za platný a súčasne za neplatný k rôznym častiam toho istého predmetu. Ďalej krajský súd teoreticky pripustil, že aj keby prisvedčil tvrdeniam sťažovateľa o absolútnej neplatnosti spornej kúpnej zmluvy, tak v danom prípade, keď žalovaní v 1. a 2. rade už scudzili   predmet   kúpy   (byt)   žalovaným   v   4. a   5.   rade,   by   v   prípade   vyhovenia   žalobe sťažovateľa   (1/2   bytu)   ostal   nevyjasnený   právny   vzťah   žalovaných   v 3., 4.   a   5.   rade k predmetu kúpy, resp. k jeho neurčitej časti (BSM).

Správnosť   sťažovateľom   namietaného právneho   posúdenia   existencie   naliehavého právneho záujmu podľa § 80 písm. c) OSP v napadnutom rozhodnutí krajského súdu by sa v okolnostiach danej veci mohla stať predmetom prípadnej kritiky zo strany ústavného súdu len v prípade, ak by závery, ktorými sa krajský súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   17/01,   IV.   ÚS   302/07, III. ÚS 419/08).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   výklad   krajského   súdu   vyúsťujúci   v   podstate do záveru, že ani prípadné určenie sťažovateľom vymedzeného podielu na nehnuteľnosti do dedičstva po jeho otcovi by bez ďalšieho neovplyvnilo jeho právne postavenie vo vzťahu k   tejto   nehnuteľnosti,   nemožno   považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor   krajského   súdu   svojím   vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu posúdenie existencie naliehavého právneho záujmu sťažovateľa krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto   sa   tvrdenie   sťažovateľa   o   jeho   nesprávnom   právnom   posúdení   javí   ako   zjavne neodôvodnené a neopodstatnené, a teda v dôsledku tohto nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva a práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.

Uvedené   bolo   podkladom   pre   rozhodnutie   ústavného   súdu,   ktorý   sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom) odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Okrem   toho   v   súvislosti   s námietkou   sťažovateľa   týkajúcou   sa   ním   tvrdeného nesprávneho právneho posúdenia jeho naliehavého právneho záujmu krajským súdom (čo bola jedna z námietok sťažnosti) ústavný súd podotýka, že ju nemohol odmietnuť iba pre nedostatok svojej právomoci, pretože bol povinný meritórne sa zaoberať touto námietkou sťažovateľa (na základe čoho sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú odmietol), keďže   najvyšší   súd   sa   v rámci   dovolacieho   konania   s touto   námietkou   nevysporadúval, pretože dovolanie sťažovateľa odmietol ako procesne neprípustné.

Sťažovateľ sťažnosťou pred ústavným súdom napáda rozhodnutie krajského súdu nielen z dôvodu ním tvrdeného nesprávneho právneho posúdenia jeho naliehavého právneho záujmu   krajským   súdom,   ale   aj   z   dôvodu,   že   mu   rozhodnutím   krajského   súdu   bolo zabránené konať pred súdom, pretože až z rozhodnutia krajského súdu sa mal dozvedieť o kvalifikácii   jeho   námietok   proti   platnosti   spornej   kúpnej   zmluvy,   takže   sa   k   týmto záverom krajského súdu nemohol riadne vyjadriť.

Posúdenie   naliehavého   právneho   záujmu   je   otázkou   právnej   kvalifikácie rozhodujúcich skutočností a je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe aj meritórne vyhovieť.

Tak ako to vyplýva z už uvedeného, ako aj z citovaného napadnutého rozhodnutia krajského   súdu,   žaloba   sťažovateľa   bola   zamietnutá   práve   z   dôvodu   chýbajúceho naliehavého právneho záujmu sťažovateľa (žalobcu) na ním požadovanom určení, preto krajský súd už nepreskúmaval, resp. ani nebol povinný preskúmavať, či je sťažovateľom namietaná kúpna zmluva platná. Krajský súd v napadnutom rozhodnutí uviedol: „Pokiaľ je dôvod na zamietnutie žaloby o určenie pre nedostatok naliehavého právneho záujmu, nie je potrebné preskúmanie žaloby z vecnej stránky.“

Vzhľadom   na uvedené   tvrdenia,   resp.   vysvetlenia,   ktoré   krajský   súd   v   súvislosti s námietkami sťažovateľa proti kúpnej zmluve uviedol v tomto prípade „nad rámec“ svojej preskúmavacej kompetencie, nemali a ani nemohli mať v končenom dôsledku vplyv na meritórne rozhodnutie krajského súdu, preto v súvislosti s týmito tvrdeniami ani nemohlo byť sťažovateľovi zabránené kvalifikovane konať pred súdom.

Napokon tento druhý dôvod sťažnosti sťažovateľa, a to, že mu bolo zabránené konať pred   súdom,   pretože   o   niektorých   podľa   neho   pre   rozhodnutie „podstatných“ skutočnostiach   (pokiaľ   ide   o   platnosť   spornej   kúpnej   zmluvy)   sa   mal   dozvedieť   až z rozhodnutia krajského súdu, bol aj dôvodom jeho dovolania [§ 237 písm. f) OSP], pričom dovolací súd uznesením sp. zn. 1 Cdo 200/09 z 30. novembra 2009 dovolanie sťažovateľa z uvedeného dôvodu už ako procesne neprípustné odmietol.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ namietal, že rozhodnutím krajského súdu   sp. zn. 3 Co 356/08   z   28.   apríla   2009   bolo   porušené   aj   jeho   základné   právo   vlastniť   majetok zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy, a to iba z dôvodu a v nadväznosti na ním tvrdené porušenie základného   práva   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie,   ústavný   súd   vzhľadom   na nezistenie porušenia   čl.   46   ods.   1 ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru   dospel   k záveru, že nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy, preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Napokon ústavný súd uvádza, že podaním doručeným ústavnému súdu 22. februára 2010 sťažovateľ v zastúpení svojou právnou zástupkyňou vyjadril aj svoju nespokojnosť s rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 200/09 z 30. novembra 2009 s odôvodnením, že najvyšší súd odôvodnil odmietnutie jeho dovolania z dôvodu, že sťažovateľovi bola v konaní   pred   súdmi   riadne   poskytnutá   možnosť   vyjadriť   sa   v   rámci   nariadených pojednávaní, takže mu podľa najvyššieho súdu nemohlo byť zabránené konať pred súdom, čo   sťažovateľ   podľa   jeho   tvrdení   ani   nenamietal.   Podľa   sťažovateľa   teda   najvyšší   súd nesprávne vyhodnotil jeho dovolací dôvod.

V   súvislosti   s   uvedeným   ústavný   súd   podotýka,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v danom prípade navyše   zastúpený   kvalifikovanou   právnou   zástupkyňou.   Viazanosť   ústavného   súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Tvrdenia o porušení práv sťažovateľa v súvislosti s iným (rozhodnutie dovolacieho súdu) ako v petite sťažnosti uvedeným rozhodnutím, ktoré sťažovateľ v danom prípade uviedol iba v texte podania doručeného ústavnému súdu 22. februára 2010, pričom nežiadal zmenu ani doplnenie sťažnostného petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ako aj priznanie úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobôd sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tejto časti sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2010