znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 97/09-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., K., t. č. vo výkone trestu L., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., S., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci v jeho   prítomnosti   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na spravodlivý   proces   zaručeného   v   čl.   6   ods.1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Michalovce   v konaniach   vedených   pod sp. zn. 4 T 162/1995 a sp. zn. 4 T 561/1996, ako aj postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 7 To 201/1998 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. januára 2009 doručená sťažnosť M. B., K., t. č. vo výkone trestu L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), postupom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 4 T 162/1995 a sp. zn. 4 T 561/1996, ako aj postupom Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 To 201/1998.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 162/1995 konal   okresný   súd   o obžalobe   proti   sťažovateľovi   a spol.   pre   spáchanie   trestného   činu krádeže formou spolupáchateľstva. V predmetnej trestnej veci sa 31. októbra 1996 konalo pojednávanie,   na   ktoré   sťažovateľ   nebol   podľa   jeho   tvrdení   predvolaný   a nebola   mu doručená ani obžaloba, pričom aj napriek skutočnosti, že sťažovateľ bol obžalovaný pre trestný čin, za spáchanie ktorého mu bolo možné uložiť trest odňatia slobody v rozmedzí trestnej   sadzby   5   –   12   rokov,   ako   aj   napriek   tomu,   že   sťažovateľ   bol   v čase   konania predmetného   pojednávania   vo   väzbe   v   cudzine,   okresný   súd   pojednával   v jeho neprítomnosti. Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že okresný súd, ktorému bolo advokátom JUDr.   J.   M.   predložené   vyhlásenie   o tom,   že   sa   telefonicky   zhováral   s advokátom sťažovateľa, ktorý mu mal oznámiť, že sťažovateľ súhlasí, aby okresný súd na predmetnom pojednávaní   vyhlásil   rozsudok   v jeho   neprítomnosti,   konal   aj   napriek   tomu   nezákonne. Sťažovateľ pritom   uvádza,   že   nielenže nikdy   nedal   žiaden   súhlas na prerokovanie   veci v jeho neprítomnosti, ale navyše sa odvoláva aj na ustanovenie § 202 ods. 3 Trestného poriadku   účinného   do   31.   decembra   2005,   podľa   ktorého   hlavné   pojednávanie v neprítomnosti obžalovaného nemožno konať, ak je obžalovaný vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody, alebo ak ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica prevyšuje päť rokov. V prípadoch nutnej obhajoby (§ 36) nemožno konať hlavné pojednávanie bez prítomnosti obhajcu.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že okresný súd na pojednávaní konanom 31. októbra 1996 z dôvodu neprítomnosti sťažovateľa vylúčil jeho trestnú vec na samostatné konanie, o ktorej okresný súd ďalej konal pod sp. zn. 4 T 561/1996, pričom v tomto konaní okresný súd nariadil pojednávanie na 31. december 1996, ktoré sa opätovne konalo v neprítomnosti sťažovateľa, ktorý bol v tom čase stále vo väzbe v cudzine, pričom na tomto pojednávaní okresný   súd   vyhlásil   voči   sťažovateľovi   odsudzujúci   rozsudok,   ktorý   bol   sťažovateľovi doručený 27. januára 1997.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie, ktoré krajský súd prerokoval 28. novembra 2000 na verejnom zasadnutí v konaní proti ušlému, pretože sťažovateľ sa v tom čase nenachádzal vo väzbe v Slovenskej republike,   pričom   krajský   súd uznesením   sp.   zn. 7   To   201/1998   odvolanie sťažovateľa zamietol. Podľa sťažovateľa „... neexistovali ani dôvody na konanie proti ušlému, pretože po prepustení z väzby dňa 26. 02. 1997...“ sa zdržiaval v Českej republike, kde podnikal, pričom   tieto   skutočnosti   mal   oznámiť   svojmu   obhajcovi,   ako   aj   zákonnému   sudcovi okresného súdu.

Rozsudok   okresného   súdu   v spojení   s uznesením   krajského   súdu   nadobudol právoplatnosť 28. novembra 2000.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   o ním   namietaných   skutočnostiach,   t. j. o nezákonnom postupe okresného súdu pri prejednaní jeho trestnej veci na pojednávaniach konaných   31.   októbra   1996   a 31.   decembra   1996,   ako   aj   o postupe   krajského   súdu,   sa dozvedel až po jeho vydaní z Českej republiky do Slovenskej republiky na výkon trestu, keď nahliadol do súdneho spisu vo svojej trestnej veci.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „Zo spisového materiálu nepochybne vyplýva, že Okresný súd v Michalovciach konal v mojej neprítomnosti na hlavnom pojednávaní dňa 31. 10. 1996, hoci v zmysle Trestného poriadku   účinného   do   31. 12. 2005,   hlavné   pojednávanie   v   neprítomnosti   obžalovaného nemožno konať, ak je obžalovaný vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody (čo som aj v skutočnosti bol a súd mi tam aj doručoval rozsudok, takže vedel o tom, že som vo väzbe) a takisto nemožno konať hlavné pojednávanie v neprítomnosti obžalovaného ak ide o trestný   čin,   na   ktorý   zákon   ustanovuje   trest   odňatia   slobody,   ktorého   horná   hranica prevyšuje 5 rokov (v tomto prípade je trestná sadzba od 5 až do 12 rokov).

Rovnako je nepochybne, že mi nebola doručená obžaloba a nebol som na hlavné pojednávanie predvolaný riadne a včas.

Na hlavnom pojednávaní dňa 31. 10. 1996 bol súdu predložený prípis, o ktorom súd musel vedieť a vedel, že nie je to môj súhlas, aby sa hlavné pojednávanie vykonalo v mojej neprítomnosti.   Postup   súdu   bol   totálne   nezákonný,   podľa   môjho   názoru   hraničiaci s trestnou zodpovednosťou pre trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa.

Tento istý postup zvolil súd aj na hlavnom pojednávaní dňa 31. 12. 1996 a naviac v zápisnici konštatuje, že sa nachádzam vo väzbe...

Aj Krajský súd v Košiciach následne konal v konaní proti ušlému aj keď nato neboli splnené   zákonné   podmienky,   pričom   odobril   nezákonný   postup   Okresného   súdu v Michalovciach tým, že zamietol moje odvolanie....

Až po príchode na Slovensko som dostal možnosť nazrieť do spisu, z ktorého som zistil, že súdy porušili hrubým spôsobom zákon a tým boli porušené moje základné ľudské práva a slobody...“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo M. B. na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 48 odst. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 odst. 1 a odst.   3 písmeno d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Michalovce v konaní číslo 4 T 162/1995 a po vylúčení na samostatné konanie v konaní číslo 4 T 561/1996 a postupom Krajského súdu Košice v konaní číslo 7 To 201/1998 tým, že obžalovaný na hlavné pojednávanie nebol riadne a včas predvolaný, že hlavné   pojednávania   dňa   31. 10. 1996   a   31. 12. 1996   sa   vykonali   v neprítomnosti obžalovaného aj napriek tomu, že obžalovaný bol vo väzbe a prejednával sa trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica prevyšuje 5 rokov a postupom Krajského súdu Košice v konaní 7 To 201/1998, ktorý konal ako proti ušlému, aj keď nato neboli splnené zákonné podmienky porušené bolo.

Ústavný   súd   SR   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v   Košiciach   číslo   konania 7 To 201/1998 zo dňa 28. 11. 2000, ktorým Krajský súd podľa § 256 TZ zamietol odvolanie obžalovaného   M.   B.   a   zrušuje   rozsudok   Okresného   súdu   Michalovce   číslo   konania 4 T 561/1996 zo dňa 31. 12. 1996 a ukladá   Okresnému súdu v Michalovciach,   aby vec znovu prejednal a rozhodol.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I. ÚS 33/02,   II. ÚS 29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Sťažovateľ   sťažnosťou   pred   ústavným   súdom   napáda   postup   okresného   súdu   pri prerokúvaní   trestnej   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   4   T   162/1995   na   pojednávaní   konanom 31. októbra   1996, ako aj jeho postup pri prerokúvaní trestnej   veci   vedenej   pod sp.   zn. 4 T 561/1996 na pojednávaní konanom 31. decembra 1996 a napokon aj postup krajského súdu pri prerokúvaní jeho odvolania v konaní vedenom pod sp. zn. 7 To 201/1998. Súčasne sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   lehotu   na   jej   podanie   odvádza   od   okamihu,   keď   sa o namietaných skutočnostiach dozvedel nahliadnutím do trestného spisu potom, ako bol vydaný z Českej republiky do Slovenskej republiky.

Z citovaných ustanovení zákona o ústavnom súde vyplýva, že v prípade zásahu do základných práv a slobôd sťažovateľa opatrením alebo iným zásahom sa lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Sťažovateľ sa o pojednávaní, ktoré sa konalo na okresnom súde 31. decembra 2006 a ktoré sa malo uskutočniť bez jeho prítomnosti, mohol dozvedieť už z rozsudku okresného súdu   sp.   zn.   4   T   561/96,   ktorý   bol   na   tomto   pojednávaní   vyhlásený   a ktorý   bol sťažovateľovi doručený 27. januára 1997.

Od 27. januára 1997, keď bol sťažovateľovi doručený rozsudok okresného súdu, ktorého vydaniu predchádzal sťažnosťou napádaný postup okresného súdu, do 9. januára 2009,   keď sťažovateľ   podal   sťažnosť   adresovanú   ústavnému súdu   na poštovú   prepravu (ústavnému   súdu   bola   doručená   12.   januára   2009),   nepochybne   uplynula   dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľ   v tejto   časti   už   po   jej predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   podanú   oneskorene   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Obdobne, pokiaľ ide o námietku sťažovateľa proti postupu krajského súdu v konaní o jeho odvolaní vedenom pod sp. zn. 7 To 201/1998, ústavný súd z vyžiadaného trestného spisu zistil, že uznesenie krajského súdu sp. zn. 7 To 201/1998 z 28. novembra 2000 bolo obhajcovi sťažovateľa doručené 5. marca 2001, pričom odvtedy tiež márne uplynula lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, preto bolo potrebné aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietnuť ako podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Na uvedených záveroch nič nemení ani tvrdenie sťažovateľa, že o ním namietanom nezákonnom postupe okresného súdu a krajského súdu sa prvýkrát dozvedel, až po jeho vydaní   na   výkon   trestu   z cudziny   do   Slovenskej   republiky,   keď   mu   bolo   umožnené nahliadnuť do   spisu.   Z vyžiadaných   súdnych   spisov   okresného   súdu   ústavný   súd   zistil, že v trestnej veci sťažovateľa, ktorá bola najprv prerokúvaná v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T   162/1995   a ktorá   bola   neskôr   vylúčená   na   samostatné   konanie   vedené   pod   sp. zn. 4 T 561/1996,   splnomocnený   obhajca   sťažovateľa,   ktorý   ho   zastupuje   aj   v konaní   pred ústavným   súdom,   požiadal   o nahliadnutie   do   trestného   spisu   sťažovateľa   vedeného   pod sp. zn. 4 T 561/1996 už 24. januára 2006, pričom v ten istý deň mu bolo okresným súdom povolené   nahliadnuť   do   spisu   a na   vlastné   náklady   si   z neho   vyhotoviť   fotokópie.   Aj v prípade počítania lehoty od tohto dátumu, t. j. od 24. januára 2006, keď sa sťažovateľ prostredníctvom   svojho   obhajcu   mohol   o namietaných   skutočnostiach   tiež   dozvedieť (rozhodnutie   okresného   súdu   v spojení   s rozhodnutím   krajského   súdu   nadobudlo právoplatnosť 28. novembra 2000), by nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Sťažovateľ bol z cudziny vydaný do Slovenskej republiky

12. septembra 2008, pričom v jeho trestnom spise sa nenachádza žiadny záznam o tom, že by sťažovateľ doň nahliadol.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, tak ako to je uvedené vo výroku   tohto   rozhodnutia,   a rozhodnutie   o zrušení   označených   rozhodnutí   okresného súdu a krajského súdu je podmienené vyslovením porušenia práv alebo slobôd sťažovateľa (§ 127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   sa   touto   časťou   sťažnosti   sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2009