znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 97/05

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2005 predbežne prerokoval sťažnosť SAN TRADE, s. r. o., so sídlom v K., zastúpenej advokátom JUDr. R. K., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   rozhodnutím   Krajského súdu v Košiciach zo 4. januára 2005 sp. zn. 3 Cob 139/04, za účasti Krajského súdu v Košiciach, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť SAN TRADE, s. r. o., K.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. marca 2005 doručená sťažnosť SAN TRADE, s. r. o., so sídlom v K. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozhodnutím Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) zo 4. januára 2005 sp. zn. 3 Cob 139/04, ktorým bolo potvrdené prvostupňové uznesenie Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) zo 4. novembra 2004 sp. zn. 31 Cb 715/98 o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku za odvolanie sťažovateľky.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že krajský súd podľa sťažovateľky nemal potvrdiť prvostupňové   uznesenie   okresného   súdu   zo   4.   novembra   2004   sp.   zn.   31   Cb   715/98 o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku za odvolanie sťažovateľky, pretože zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) takéto rozhodnutie neumožňoval so zreteľom na ustanovenie § 10 ods. 2 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch.

Súčasne sťažovateľka tvrdila, že proti rozhodnutiu krajského súdu už nemohla použiť žiaden iný opravný prostriedok než sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

S poukazom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví, že rozhodnutím krajského súdu bolo porušené jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, zruší toto uznesenie a vec vráti na ďalšie konanie krajskému súdu.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľky   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   ju zo všetkých   hľadísk   uvedených   v   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Významnou   ústavnou   podmienkou   určujúcou   právomoc ústavného   súdu   v konaní o sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   vyjadrenou   v   čl.   127   ústavy   je,   že o ochrane   základných   práv   alebo   slobôd,   porušenie   ktorých   sa   pred   ústavným   súdom namieta, nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tomu právu, porušenie ktorého sťažovateľka namietala (t. j. právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy),   neposkytujú   všeobecné   súdy   na   základe   jej   dostupných   opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jej práv (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľka   namieta,   že okresný   súd   zastavil   konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku a krajský súd toto uznesenie potvrdil. Zastavenie konania pred všeobecným súdom znamená,   že   všeobecný   súd   odníma   účastníkovi   konania   možnosť   konať   pred   súdom z dôvodov, ktoré majú základ v procesných podmienkach (zaplatenie súdneho poplatku je vecná procesná podmienka). Proti takým rozhodnutiam nižších súdov však možno podať nielen odvolanie, ale podľa ustálenej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) aj dovolanie z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poplatku.

Z   poslednej   doby   vo   vzťahu   k   obsahu   sťažnosti   to   potvrdzuje   aj   odôvodnenie uznesenia   najvyššieho   súdu   z   24.   októbra   2002   sp.   zn.   4   Obdo   27/02   uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 6/2003, č. 63, v ktorom najvyšší súd konštatuje: „Zastavenie konania, v ktorom je žalobca   zo   zákona   oslobodený   od   súdneho   poplatku,   pre   nezaplatenie   poplatku   je nepochybne postupom, ktorý žalobcovi odníma možnosť konať pred súdom.“

Ústavný   súd   preto   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   prijal   záver,   že sťažovateľka mala k dispozícii účinný opravný prostriedok na ochranu svojho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   porušenie   ktorého   v konaní   pred ústavným   súdom   namietala.   Týmto   účinným   opravným   prostriedkom   bolo   v prípade zastavenia   konania   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku   dovolanie   podľa   §   237   písm.   f) Občianskeho   súdneho   poplatku,   ktoré   však   sťažovateľka   nepodala.   Preto   je   právomoc ústavného súdu v takomto prípade so zreteľom na čl. 127 ods. 1 ústavy vylúčená.

Na základe týchto záverov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).