znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 97/02

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. mája 2003 v senáte v konaní o sťažnosti D. V. G., bytom M., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., B., vo veci porušenia jeho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 24/01 takto

r o z h o d o l :

Základné právo D. V. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 24/01   n e b o l o   p o r u š e n é.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 5. marca 2002 doručené podanie D. V. G. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom M., označené ako sťažnosť, podané v ruskom jazyku, ktoré na základe výzvy ústavného súdu z 3. apríla 2002 doplnil podaním   doručeným   ústavnému   súdu   6.   mája   2002   prostredníctvom   svojho   právneho zástupcu,   ku   ktorému   bolo pripojené   aj   splnomocnenie   pre   zvoleného   advokáta   na zastupovanie   sťažovateľa   v konaní   pred   ústavným   súdom.   Sťažovateľ   ním   namietol porušenie jeho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 24/01.

Predseda okresného súdu vo svojom stanovisku z 13. augusta 2002 k sťažovateľom namietanému porušeniu označeného základného práva uviedol:

„Okresný prokurátor v Bratislave I dňa 23. 3. 2001 podal obžalobu pre trestný čin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. na obž. G. a obž. I. L.

Dňa 11. 4. 2001 predseda senátu určil termín hlavného pojednávania na deň 21. 5. 2001. Pojednávanie   odročené   na   deň   8.   6.   2001   z   dôvodu   práceneschopnosti   obhajcu JUDr. D. D.

Pojednávanie odročené na deň 20. 6. 2001 z dôvodu neprítomnosti svedka. Dňa 20. 6. 2001 vyhlásený rozsudok. Dňa 25. 6. 2001 rozsudok expedovaný stranám. Dňa   17.   7.   2001   predložený   spis   v dôsledku   odvolania   obž.   G.   a prokurátora Krajskému súdu v Bratislave.

Dňa   30.   8.   2001   zrušil   Krajský   súd   v Bratislave   rozsudok   a vec   vrátil   na   nové konanie a rozhodnutie.

Spis vrátený z Krajského súdu v Bratislave dňa 17. 9. 2001. Dňa 28. 9. 2001 spis predložený NS SR so žiadosťou o predĺženie lehoty trvania väzby. NS SR dňa 23. 10. 2001 rozhodol o predĺžení lehoty trvania väzby. Spis súdu vrátený dňa 29. 10. 2001.

Na hlavnom pojednávaní dňa 5. 11. 2001 vyhlásený rozsudok. Rozsudok bol expedovaný stranám dňa 23. 11. 2001. Dňa 20. 12. 2001 spis predložený Krajskému súdu v Bratislave v dôsledku odvolania obžalovaného a prokurátora.

Dňa 31. 1. 2002 rozsudok zrušený a vec vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie. Spis sa súdu vrátil dňa 8. 2. 2002.

Dňa 13. 2. 2002 určený termín hlavného pojednávania na deň 20. 3. 2002.

Pojednávanie   zo   dňa   20.   3.   2002   odročené   na   termín   24.   4.   2002   z dôvodu neprítomnosti obž. G. a jeho obhajcu JUDr. Ch.

Dňa 3. 4. 2002 predložený spis NS SR na rozhodnutie o predĺžení lehoty trvania väzby u obžalovaných.

NS SR rozhodol o predĺžení väzby dňa 17. 4. 2002. Na hlavnom pojednávaní dňa 24. 4. 2002 obhajca obž. G. namietal vecnú príslušnosť Okresného súdu Bratislava I.

Pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   a spis   bol   zaslaný   NS   SR   na   zaujatie stanoviska k vecnej príslušnosti.

NS   SR   dňa   18   6.   2002   vrátil   spis   s tým,   že   s vecnou   príslušnosťou   sa   musí vysporiadať okresný súd.

Dňa 9. 7. 2002 okresný súd uznal svoju vecnú príslušnosť a určil termín hlavného pojednávania na deň 14. 8. 2002.“

Z listu predsedu okresného súdu zo 4. novembra 2002 vyplýva, že:

„Spis bol dňa 30. 9. 2002 predložený Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie o odvolaní.

Dňa 26. 10. 2002 na verejnom zasadnutí odvolací súd oboch obž. prepustil z väzby na slobodu (sp. zn. 3 To 195/02).

Obaja obž. vzniesli námietku zaujatosti senátu KS v Bratislave.“

V doplnení sťažnosti z 29. apríla 2002 sa uvádza:

«Dňa 26. 10.1999 som bol uznesením Okresného súdu Bratislava I vzatý do väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) Tr. por. ako obvinený z tr. činu podvodu podľa § 9 ods. 2, § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. por. Prípravné konanie v mojej trestnej veci prebiehalo až do 23. 3. 2001, kedy bola na Okresnom súde Bratislava I podaná obžaloba. Po uplynutí 6 mesiacov mi Okresný súd predĺžil väzbu na ďalších 6 mesiacov, a to až do 25. 10. 2000. Nakoľko orgány činné v trestnom konaní nepovažovali výsledky vyšetrovania za dostatočné, Okresný súd Bratislava I rozhodol opäť o predĺžení väzby do 25. 2. 2001.

Ani   po   treťom   predĺžení   výsledky   prípravného   konania   stále   nepostačovali   na podanie obžaloby, súd rozhodol po uplynutí tejto lehoty znovu predĺžiť väzbu do 25. 3. 2001.   Okolnosti   podania   obžaloby   som   popísal   vyššie   a je   z nich   zrejmé,   že   napriek nedostatočne   zistenému   skutkovému   stavu   sa   prokurátor   usiloval   podať   obžalobu   pred uplynutím lehoty posledného predĺženia.

Dňa 21. mája 2001 sa vo veci po prvý raz konalo hlavné pojednávanie na Okresnom súde   Bratislava   I.   Dňa   20.   6.   2001   súd   na   hlavnom   pojednávaní   vo   veci   rozhodol rozsudkom, v ktorom ma oslobodil spod obžaloby a zároveň vydal uznesenie, na základe ktorého   som   mal   byť   prepustený   na   slobodu.   Príslušný   prokurátor   sa   ešte   na   tomto pojednávaní proti rozsudku odvolal a súčasne podal sťažnosť proti uzneseniu o prepustení z väzby na slobodu. Týmto momentom sa príslušnosť rozhodovať o odvolaní prokurátora presunula na Krajský súd.

Chronologicky môžem vývoj mojej trestnej veci od začatia hlavného pojednávania zoradiť nasledovne:

- 21. 5. 2001   - začatie hlavného pojednávania

- 20. 6. 2001   - Rozsudok Okresného súdu Bratislava I

  - Odvolanie okr. prokurátora

- Sťažnosť okr. prokurátora

- 17. 9. 2001   - Uznesenie Krajského súdu, ktorým rozsudok súdu I. stupňa zrušuje a vracia vec na nové konanie

- 5. 11. 2001   - Rozsudok Okresného súdu Bratislava I

- Odvolanie okresného prokurátora - Sťažnosť okr. prokurátora

- 31. 1. 2002   - Uznesenie Krajského súdu, ktorým rozsudok súdu I. stupňa zrušuje a vracia vec na nové konanie

- 24. 4. 2002   - Hlavné pojednávanie na Okresnom súde Bratislava I, odročené z dôvodu skúmania vecnej príslušnosti okresného súdu.

Stotožňujem sa s názormi mojich obhajcov JUDr. F.   a JUDr.   K., ktoré vyjadrili v stanoviskách k odvolaniam Okresného prokurátora. Tieto stanoviská poukazujú na fakt, že celé   konanie   pred   súdom   trpí   na   nedostatky   zbytočne   zdĺhavého   a neefektívneho prípravného konania, ktoré neposkytlo dostatočné podklady a zistenia o skutku uvedenom v obžalobnom   návrhu.   Vo   vzniknutej   situácii   je   súd   nútený   dopĺňať   dokazovanie,   čo neprispieva k rýchlosti prejednania veci.

Konanie pred súdom prebieha prakticky už 1 rok a je zrejmé, že vo veci nedošlo k nijakému   pokroku.   Po   takom   dlhom   období   vznikla   na   strane   obhajoby   pochybnosť o vecnej príslušnosti Okresného súdu na prejednanie veci a vývoj problému naznačuje, že námietka nepríslušnosti je dôvodná. Súd má povinnosť pred začatím konania skúmať svoju príslušnosť   na   konanie.   Pochybenie   súdu   v tejto   otázke   je   jednak   porušením   môjho ústavného práva na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a zároveň v mojom prípade nepochybne prispieva k zbytočným prieťahom v konaní.

Od začatia prípravného konania (26. 10. 1999) až do súčasnosti som vo výkone väzby a domnievam sa, že postupom orgánov prípravného konania ako aj postupom súdu bolo porušené moje ústavné právo zakotvené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, cit.:

„Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov...“

Ako som už uviedol, napriek svojej dĺžke prípravné konanie neprinieslo dostatočné dôkazy a vysvetlenia na objasnenie skutkového stavu v rozsahu potrebnom na rozhodnutie vo veci.

Napriek tomu, alebo práve z uvedeného dôvodu, vo veci prebieha zdĺhavé konanie pred súdom,   pričom v tejto   fáze vývoja mojej   trestnej   veci   už strácam nádej   na skoré konečné rozhodnutie, žiadam, aby Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí konštatoval, že v predmetnom   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Bratislava   I   pod   spisovou   značkou 1 T 24/01   bolo   postupom   orgánov   prípravného   konania   a postupom   Okresného   súdu Bratislava   porušené   ústavné   právo   obvineného   D.   V.   G.   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov, zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.»

Okresný súd a sťažovateľ súhlasili s upustením od verejného ústneho pojednávania vo veci.

II.

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pokiaľ ide   o   to,   že   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bez   zbytočných prieťahov...“.   Námietku   vzniesol   v   trestnom   konaní   súdnom   vo   veci,   v   ktorej   bol obžalovaný.

U každej trestne stíhanej osoby, na ktorú už bola podaná obžaloba, ide podľa čl. 46 ods. 1 ústavy o právo, aby o oprávnenosti tejto obžaloby rozhodol nezávislý a nestranný súd,   a   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   o   právo,   aby   sa   táto   obžaloba   (jeho   vec)   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Realizácii   tohto   základného   práva   napomáhajú   viaceré   ustanovenia   Trestného poriadku.   Podľa   ustanovenia   §   181   ods.   2   citovaného   zákona   po   podaní   obžaloby   súd rozhoduje   samostatne   všetky   otázky   súvisiace   s   ďalším   konaním   a   je   povinný   - nevyčkávajúc na ďalšie návrhy - urobiť všetky rozhodnutia a opatrenia, ktoré sú potrebné na vybavenie obžaloby, na skončenie veci a na výkon súdneho rozhodnutia. Podľa ustanovenia § 2 ods. 4 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní vrátane súdu musia trestné veci prejednávať čo najrýchlejšie a dôsledne zachovávať občianske práva zaručené ústavou. Postup a rýchlosť konania súdu musia, samozrejme, vychádzať z účelu Trestného poriadku podľa ustanovenia § 1 ods. 1 a byť v súlade so základnými zásadami trestného konania vrátane náležitého zistenia skutkového stavu veci a voľného hodnotenia dôkazov podľa ustanovenia § 2 ods. 5 a ods. 6.

Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre zastáva názor, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   orgánu   verejnej   moci.   Samotným prerokovaním veci pred orgánom verejnej moci sa právna neistota osoby neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby orgán verejnej moci vec prerokoval. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa realizuje až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty týkajúcej sa jej práv (II. ÚS 813/00 a iné).

V trestnom konaní súdnom, v ktorom sa koná a rozhoduje o obžalobe, je ústavne situácia odlišná len v tom, že na súd sa s návrhom na rozhodnutie obracia vždy prokurátor. Podľa ustanovenia § 180 ods. 1 Trestného poriadku trestné stíhanie pred súdom sa koná len na podklade obžaloby, ktorú podáva a pred súdom zastupuje prokurátor. Z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy možno potom povedať, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty   osoby,   na ktorú   bola   podaná   obžaloba. Obžalovaná   osoba   má   zásadne   záujem   na   tom,   aby   konanie   končiace   sa   právoplatným súdnym   rozhodnutím   buď potvrdilo   prezumpciu   jej neviny   (oslobodenie   spod   obžaloby alebo zastavenie konania), alebo v prípade uznania viny a uloženia trestu ukončilo stav právnej neistoty.

III.

Ústavný súd pri posudzovaní, či v konkrétnej veci došlo ku zbytočným prieťahom, vychádzal z troch základných kritérií, ktorými sú právna zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu.

Z obsahu sťažnosti, jej doplnení, vyjadrenia okresného súdu, obsahu spisu a odpisov rozsudkov v trestnej veci sťažovateľa ústavný súd dospel k týmto zisteniam a záverom:

Konanie na okresnom súde sa začalo podaním obžaloby 23. marca 2001, v ktorej bol sťažovateľ   obvinený   zo   spáchania   trestného   činu   podvodu   podľa   §   250   ods.   1   a   4 v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona na skutkovom základe, ktorý bol uvedený vo výrokovej časti obžaloby.

1.   V   trestnej   veci   sťažovateľa   sa   zisťoval   skutok   s   kvalifikovanou   skutkovou podstatou   trestného   činu   podvodu   (§   250   ods.   1   a   4   Trestného   zákona)   spáchaného v spolupáchateľstve. Takéto trestné veci   prax všeobecných   súdov   považuje za skutkovo zložité, najmä ak ide o tzv. ekonomickú kriminalitu súvisiacu s novými formami podnikania a novou   daňovou   sústavou.   V   konaní   okresný   súd   vykonal   množstvo   dôkazov,   najmä svedeckými   výpoveďami,   ale   aj   ostatnými   dôkaznými   prostriedkami.   Okresný   súd odstraňoval rozpory vo výpovediach spoluobžalovaného, ktorý pôvodné priznanie odvolal a uvádzal úplne iné skutočnosti než v prípravnom konaní. Preto ústavný súd konštatuje, že trestná   vec   sťažovateľa   bola   skutkovo   i právne   zložitá,   pričom   ústavný   súd   zdôrazňuje najmä   skutkovú   komplikovanosť   prípadu   spôsobenú   zásadnou   zmenou   postoja spoluobžalovaného   sťažovateľa   oproti   jeho   výpovedi   a   priznaniu   v prípravnom   konaní. Skutková náročnosť veci vyplýva aj z obsahu rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorými bol prvostupňový   rozsudok   dvakrát   zrušený   a vec   bola   vrátená   na   ďalšie   konanie   a nové rozhodnutie.

2.   Správanie   sťažovateľa   podstatnejším   spôsobom   neprispelo   k   celkovej   dĺžke konania, aj keď jedno hlavné pojednávanie bolo zmarené v dôsledku jeho neprítomnosti a neúčasti jeho obhajcu (20. marec 2002) a sťažovateľ uplatnil námietku nedostatku vecnej príslušnosti okresného súdu, ktorá bola neopodstatnená.

3. Postup okresného súdu od podania obžaloby (23. marca 2001) bol, ako to vyplýva z obsahu   spisu   a   prehľadu   úkonov,   plynulý.   Okresný   súd   pravidelne nariaďoval   hlavné pojednávania,   na   každý   úkon   sťažovateľa   reagoval   včas,   urýchlene   vyhotovil   každé rozhodnutie   a   včas   ho   aj   doručoval.   Vo   veci   okresný   súd   vyniesol   tri   rozsudky.   Prvý rozsudok vyhlásil už 20. júna 2001, druhý rozsudok vyhlásil 5. novembra 2001 a napokon posledný rozsudok vyniesol 25. septembra 2002. Prvé dva rozsudky boli zrušené odvolacím súdom a tretí rozsudok, ako to vyplýva z predložených rozsudkov, bol potvrdený, pretože krajský súd uznesením sp. zn. 3 To 195/02 z 21. novembra 2002 zamietol odvolania oboch obžalovaných podľa § 256 Trestného poriadku.

Podľa názoru ústavného súdu nemôže ísť na ťarchu okresného súdu to, čo uviedol sám sťažovateľ, keď konštatoval, že: „celé konanie pred súdom trpí na nedostatky zbytočne zdĺhavého   a   neefektívneho   prípravného   konania,   ktoré   neposkytlo   dostatočné   podklady a zistenia o skutku uvedenom v obžalobnom návrhu. Vo vzniknutej situácii je súd nútený dopĺňať dokazovanie, čo neprispieva k rýchlosti prejednania veci“.

Opierajúc sa o uvedené tri kritériá ústavný súd je toho názoru, že v trestnej veci sťažovateľa   a   pri   takej   komplikácii,   ktorá   bola   vytvorená   zmenou   výpovedí spoluobžalovaného, je 18 mesiacov (čas, za ktorý okresný súd vo veci rozhodol tak, že jeho rozhodnutie bolo potvrdené aj v odvolacom konaní) primeraným časom na jej prejednanie a rozhodnutie konečným rozsudkom. Počas celej tejto doby okresný súd konal plynulo, efektívne, zohľadňujúc aj záväzný právny názor odvolacieho súdu.

Preto ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.