SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 96/2025-40
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho a sudcov Rastislava Kaššáka (sudca spravodajca) a Petra Molnára v konaní podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa
zastúpeného JUDr. Jozefom Polákom, Aleja slobody 1890/50, Dolný Kubín, proti príkazom Krajskej prokuratúry Banská Bystrica z 18. apríla 2023 č. k. 1 Kn 96/23/6600-5, č. k. 1 Kn 93/23/6600-4, č. k. 1 Kn 94/23/6600-4, č. k. 1 Kn 95/23/6600-5 a č. k. 1 Kn 97/23/6600-5 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkové okolnosti prípadu
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) 6. júna 2023 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základních slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru a svojho práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru príkazmi Krajskej prokuratúry Banská Bystrica (ďalej len „krajská prokuratúra“) z 18. apríla 2023 č. k. 1 Kn 96/23/6600-5, č. k. 1 Kn 93/23/6600-4, č. k. 1 Kn 94/23/6600-4, č. k. 1 Kn 95/23/6600-5 a č. k. 1 Kn 97/23/6600-5 (ďalej spolu len „napadnuté príkazy“).
2. Uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 572/2023-7 zo 7. novembra 2023 bol sudca II. senátu ústavného súdu Ivan Fiačan vylúčený z konania a rozhodovania o ústavnej sťažnosti sťažovateľa vedenej pod sp. zn. Rvp 1432/2023. Vec sťažovateľa bola pridelená sudcovi Rastislavovi Kaššákovi (členovi I. senátu) podľa čl. III bodu 3 a 1 písm. c) a d) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky platného od 1. januára 2023 v zmysle dodatku č. 2 platného od 27. februára 2023. Ústavný súd preto o ústavnej sťažnosti rozhodol v zložení senátu uvedenom v záhlaví tohto uznesenia.
3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podaniami adresovanými krajskej prokuratúre namietol zaujatosť všetkých prokurátorov Okresnej prokuratúry Brezno (ďalej len „okresná prokuratúra“), a to pre ich pomer k veci a osobám, ktorých sa jeho trestné oznámenia týkali. Sťažovateľ žiadal o odňatie veci okresnej prokuratúre.
4. Príkazom č. k. 1 Kn 97/23/6600-5 bolo podľa § 201 ods. 6 písm. a) Trestného poriadku rozhodnuté, že vec trestného oznámenia sťažovateľa vedená na okresnej prokuratúre pod sp. zn. 1 Pn 449/22/6603 sa tejto prokuratúre neodníma.
5. Príkazom č. k. 1 Kn 95/23/6600-5 bolo podľa § 201 ods. 6 písm. a) Trestného poriadku rozhodnuté, že vec trestného oznámenia sťažovateľa vedená na okresnej prokuratúre pod sp. zn. 1 Pn 448/22/6603 sa tejto prokuratúre neodníma.
6. Príkazom č. k. 1 Kn 94/23/6600-4 bolo podľa § 201 ods. 6 písm. a) Trestného poriadku rozhodnuté, že vec trestného oznámenia sťažovateľa vedená na okresnej prokuratúre pod sp. zn. 1 Pn 447/22/6603 sa tejto prokuratúre neodníma.
7. Príkazom č. k. 1 Kn 93/23/6600-4 bolo podľa § 201 ods. 6 písm. a) Trestného poriadku rozhodnuté, že vec trestného oznámenia sťažovateľa vedená na okresnej prokuratúre pod sp. zn. 1 Pn 446/22/6603 sa tejto prokuratúre neodníma.
8. Príkazom č. k. 1 Kn 96/23/6600-5 bolo podľa § 201 ods. 6 písm. a) Trestného poriadku rozhodnuté, že vec trestného oznámenia sťažovateľa vedená na okresnej prokuratúre pod sp. zn. 1 Pn 445/22/6603 sa tejto prokuratúre neodníma.
9. V napadnutých príkazoch krajská prokuratúra dospela k záveru, že nespokojnosť sťažovateľa s procesným postupom vychádzajúcim z právneho názoru konajúceho orgánu nie je dôvodom na vylúčenie konkrétneho prokurátora (§ 32 ods. 6 Trestného poriadku). Pokiaľ išlo o ďalšie argumenty sťažovateľa, tieto predstavujú podľa krajskej prokuratúry len ničím nepodložené tvrdenia o existencii lokálnych väzieb medzi podozrivou osobou a orgánmi činnými v trestnom konaní. Takéto všeobecné tvrdenia nemôžu byť podľa krajskej prokuratúry podkladom na odňatie veci a jej prikázanie k dozoru inej vecne príslušnej prokuratúre.
II.
Argumentácia sťažovateľa
10. Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že jeho trestné oznámenie z 18. novembra 2022 pre 7 skutkov bolo „rozkúskované“ do 7 samostatných konaní, čo podľa jeho názoru predstavuje postup v rozpore so zásadou účelnosti a hospodárnosti konania, a teda aj porušenie jeho označených práv. Ďalej poukazuje na skutočnosť, že prokurátor okresnej prokuratúry, ktorý je nadriadený ostatným prokurátorom tejto prokuratúry, podal na podnet podozrivej osoby protest prokurátora proti opatreniu správneho orgánu vo veci vykonania záznamu oznámenia obce o pridelení súpisného čísla stavbe postavenej pred rokom 1976, ktorá má byť objektom jedného z oznámených skutkov uvedených v trestnom oznámení sťažovateľa. Na základe toho možno podľa sťažovateľa dospieť k záveru, že tento prokurátor je v danej veci zaujatý, a teda aj všetci jemu podriadení prokurátori sú taktiež zaujatí. Okrem toho je podľa sťažovateľa zrejmé, že vo vzťahu k niektorým zo skutkov bude v rámci vyšetrovania nevyhnutné skúmať individuálne správne akty vydané ústrednými orgánmi štátnej správy, pričom na ich skúmanie nemá ani okresná prokuratúra a ani krajská prokuratúra právomoc.
III.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
11. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, jeho práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru a jeho práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru napadnutými príkazmi, ktorými nebola trestná vec, resp. trestné veci, vedená na podklade jeho trestného oznámenia odňatá okresnej prokuratúre.
12. Ústavný súd ústavnú sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde) a osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
13. Na úvod ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v odôvodnení svojej ústavnej sťažnosti vzniesol námietky aj proti postupu okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry, a to z dôvodu, že neprijali žiadne opatrenia na účel zabezpečenia nestrannosti orgánov činných v trestnom konaní, na účel rešpektovania § 200 ods. 3 Trestného poriadku a na účel zamedzenia páchania trestnej činnosti a zaistenia dôkazov o páchaní trestnej činnosti. Uvedené sa však nepremietlo do petitu jeho ústavnej sťažnosti, teda do návrhu na rozhodnutie, a preto predmetné námietky sťažovateľa ústavný súd s odkazom na svoju ustálenú judikatúru považoval iba za súčasť jeho sťažnostnej argumentácie proti napadnutým príkazom (III. ÚS 443/2017, I. ÚS 16/2021, I. ÚS 514/2020).
14. Ústavný súd ďalej poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pričom ako porušovateľov neoznačil orgány súdnej moci, ale orgán prokuratúry. Tento neposkytuje právnu ochranu v podobe ochrany súdnej, ale v podobe inej právnej ochrany. Základné právo na inú právnu ochranu však garantuje ten istý ústavný článok, preto ústavný súd ustálil, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu.
15. Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom aj trestnoprávnej ochrany svojho konkrétneho práva aj na inom orgáne Slovenskej republiky, t. j. v tejto veci u orgánov činných v konaní (m. m. III. ÚS 58/00, III. ÚS 45/03). Obsahom práva na inú právnu ochranu je oprávnenie, aby sa orgány činné v trestnom konaní trestným oznámením sťažovateľa, resp. inými podaniami náležite zaoberali. Porušiť toto právo môžu tieto orgány vtedy, ak by podania sťažovateľa ignorovali alebo im nevenovali pozornosť zodpovedajúcu ich povinnostiam (III. ÚS 324/05). Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti tiež viackrát konštatoval, že právo fyzickej osoby na začatie trestného konania proti označenej osobe na základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd (II. ÚS 42/00, I. ÚS 158/05, I. ÚS 323/08).
16. Ústavnému súdu ako nezávislému súdnemu orgánu ochrany ústavnosti nepatrí preskúmavať ich rozhodnutia a postupy, pokiaľ namietané porušenie zákonnosti nemá súčasne za následok aj porušenie základného práva alebo slobody. Každý má teda zákonný nárok na to, aby sa jeho podaniami, návrhmi a sťažnosťami kompetentné orgány zaoberali a aby ich vybavili, avšak nikto nemá nárok na to, aby výsledok tohto vybavenia zodpovedal jeho predstave (III. ÚS 173/2018).
17. Pokiaľ ide o samotné dôvody ústavnej sťažnosti, ústavný súd odkazuje na svoje závery uvedené vo svojom rozhodnutí o súvisiacej ústavnej sťažnosti sťažovateľa (III. ÚS 501/2024), ktoré sú v plnej miere relevantné aj pri posúdení dôvodnosti tejto jeho ústavnej sťažnosti.
18. Osobitne ústavný súd opätovne poukazuje na skutočnosť, že námietka zaujatosti podaná sťažovateľom bola založená na podaní protestu proti opatreniu orgánu verejnej správy, teda na procesnom postupe prokurátora v oblasti dozoru nad dodržiavaním zákonnosti rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Ide o tzv. netrestný úsek prokuratúry, v rámci výkonu ktorého nemá postavenie orgánu činného v trestnom konaní. Napriek tomu niet podľa názoru ústavného súdu žiadneho zmysluplného dôvodu, aby sa pravidlo podľa § 32 ods. 6 Trestného poriadku nevzťahovalo na postup prokuratúry v procese, v ktorom nemá postavenie orgánu činného v trestnom konaní. Aj výkon právomoci v tzv. netrestnej oblasti totiž predstavuje plnenie povinností zverených prokuratúre zákonom. Preto plnenie zákonných povinností nemožno následne kvalifikovať ako dôvod na relevantné spochybnenie nezaujatosti v postupe prokuratúry pri vybavovaní trestného oznámenia.
19. Ak sťažovateľ tvrdí, že vo vzťahu k niektorým zo skutkov bude v rámci vyšetrovania nevyhnutné skúmať individuálne správne akty vydané ústrednými orgánmi štátnej správy a na ich skúmanie nemá okresná prokuratúra a ani krajská prokuratúra právomoc, krajská prokuratúra sťažovateľovi v napadnutých príkazoch primeraným spôsobom ozrejmila, že ani v prípade zistenia dôvodov na odňatie a prikázanie nie je v jej kompetencii vec prikázať na ďalšie konanie prokuratúre mimo obvodu kraja, už vôbec nie Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, ako to navrhoval samotný sťažovateľ.
20. Z už uvedeného sa ústavný súd presvedčil, že krajská prokuratúra sa podaniami sťažovateľa zaoberala, o výsledku ich vybavenia ho upovedomila a že v napadnutých príkazoch primeraným spôsobom odôvodnila svoje závery. Štandardy sťažovateľovho práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy teda boli rešpektované.
21. Na základe už uvedeného je taktiež zrejmé, že v danej veci nebolo zo strany sťažovateľa preukázané ani porušenie ďalších jeho označených práv, resp. v prípade jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nebola preukázaná ani možnosť jeho aplikácie na daný prípad.
22. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť ako celok odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
23. Keďže ústavná sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi prednesenými v sťažnostnom petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. februára 2025
Ľuboš Szigeti
predseda senátu