znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 96/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť R. C., K., zastúpeného advokátom Mgr. P. B., M., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 209/2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. C.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra 2012 doručená sťažnosť R. C. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 209/2003.

Zo sťažnosti vyplynulo najmä, že:„(...) Dňa 24. 10. 2003 bol na Okresnom súde Martin podaný návrh o neúčinnosť kúpnej zmluvy a tento sa viedol pod číslom 9C/209/2003. Okresný súd Martin rozhodol prvý raz   vo veci   rozsudkom   dňa   14.   11.   2005,   ktorým   návrh   navrhovateľa   v celom   rozsahu zamietol a navrhovateľa zaviazal zaplatiť odporcom v rade 1 a 2 na trovách konania 74.189 Sk. Písomné vyhotovenie tohto rozsudku bolo doručené navrhovateľovi 29. 11. 2005. Proti tomuto rozsudku prvostupňového súdu sa navrhovateľ odvolal v celom rozsahu. O odvolaní navrhovateľa rozhodol Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. 6Co/597/2005 13. 12. 2006 tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Písomné vyhotovenie tohto   uznesenia   bolo   doručené   Okresnému   súdu   Martin   16.   2.   2007   a   následne navrhovateľovi 6. 3. 2007.

Navrhovateľ   vzhľadom   na   následnú   nemožnosť   požadovať   uspokojenie   svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku upravil svoj pôvodný návrh. Okresný súd Martin uznesením 9C 209/2003 z 28. 5. 2007 rozhodol o úprave   návrhu   navrhovateľa   a   pripustil   zmenu   návrhu   na   začatie   konania   podľa upraveného petitu.

Okresný súd Martin rozhodol druhý raz vo veci rozsudkom dňa 30.3.2009, ktorým v časti návrhu navrhovateľa o vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu vyhovel a vo zvyšku návrh zamietol. O trovách konania rozhodol súd tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu   trov   konania.   Proti   tomuto   rozsudku   prvostupňového   súdu   sa   navrhovateľ odvolal v rozsahu, v ktorom bol jeho návrh prvostupňovým súdom zamietnutý. O odvolaní navrhovateľa rozhodol Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 9Co/201/2009 22. 10. 2009 tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a vo výroku, ktorým súd vyslovil   neúčinnosť právneho   úkonu potvrdil.   Písomné   vyhotovenie   tohto uznesenia bolo doručené Okresnému súdu Martin 11. 12. 2009 a následne navrhovateľovi 17. 12. 2009. Okresný súd Martin rozhodol tretí raz vo veci rozsudkom dňa 8. 7. 2010, ktorým návrhu navrhovateľa o určenie náhrady vyhovel a odporcom v rade 1 a 2 uložil povinnosť nahradiť   navrhovateľovi   trovy   konania   v   sume   4   479,67   Eur.   Proti   tomuto   rozsudku prvostupňového súdu sa odporcovia v rade 1 a 2 odvolali. O odvolaní odporcov v rade 1 a 2 rozhodol Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 9Co/19/2011 7. 4. 2011 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil a odporcom v rade 1 a 2 uložil povinnosť uhradiť navrhovateľovi trovy   konania   v   sume   261,15   Eur.   Písomné   vyhotovenie   tohto   rozsudku   bolo   doručené Okresnému súdu Martin 13. 6. 2011 a následne navrhovateľovi 23. 6. 2011.

O   odvolaní   odporcov   v   rade   1   a   2   po   zrušení   rozsudku   sp.   zn.   9Co/19/2011 zo 7. 4. 2011   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   Cdo   236/2011 z 29. 2. 2012   rozhodol   Krajský   súd   v   Žiline   rozsudkom   sp.   zn.   9Co/177/2012   dňa 23. 8. 2012   tak,   že   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil   a   odporcom   v   rade   1   a   2   uložil povinnosť uhradiť navrhovateľovi trovy konania v sume 922,42 Eur. Písomné vyhotovenie tohto rozsudku bolo doručené navrhovateľovi 23. 8. 2012.

Vo veci boli Okresným súdom Martin vytýčené pojednávania tak, že vo veci došlo k prieťahom   v   konaní.   K   právoplatnému   rozhodnutiu   vo   veci   došlo   až   po   7   rokoch a 8 mesiacoch od podania návrhu na súd.

Nebyť   prieťahov   v   konaní,   sťažovateľ   mohol   uspokojiť   svoje   nároky   z   toho,   čo odporovateľným   právnym   úkonom   ušlo   z   dlžníkovho   majetku.   Po   tom,   čo   došlo k následnému   prevodu   predmetných   nehnuteľností,   mohol   navrhovateľ   podať   návrh na exekúciu a uspokojiť svoje nároky z iného majetku odporcov.

Sťažovateľ mal v čase podania návrhu pôžičky a úvery, ktoré nemohol riadne splácať najmä pre chýbajúce peňažné prostriedky zadržiavané dlžníkom. Vzhľadom na prieťahy v konaní   musel   sťažovateľ   nedostatok   finančných   prostriedkov   riešiť   ďalšími   pôžičkami a novými úvermi, ktoré boli úročené a tak mu vznikala ujma.

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   neexistujú   pochybnosti   o   tom,   že   došlo k neodôvodneným   prieťahom   zo   strany   súdu   vec   nebola   vybavená   v   primeranej   lehote. K právoplatnému rozhodnutiu vo veci došlo až po značnom časovom odstupe od jej nápadu na   súd.   Príčinou,   že   vo   veci   došlo   k   značným   prieťahom   v   konaní   je   okrem   pasivity odporcov v rade 1 a 2, ktorí svoje tvrdenia nevedeli, resp. nemohli dokladovať, aj pasivita u sudcu prvostupňového súdu, ktorý mal a mohol právne jednoduchú vec rozhodnúť oveľa skôr. Dôvodom prieťahov je i to, že vo veci neboli dlhodobejšie vytyčované pojednávania a sudca   bez   primeraného   právneho   odôvodnenia,   resp.   bez   akéhokoľvek   odôvodnenia presadzoval pri rozhodovaní nesprávny právny názor. Sudca nevykonal účinné opatrenia na to,   aby   zabezpečil   účely   konania   podľa   §   6   a   §   100   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku.

Uvedená vec nebola právne zložitá. Účastníci konania sa stále zdržiavali na tej istej adrese   a   preto   neboli   problémy   s   doručovaním   zásielok   účastníkom.   Ak   odporcovia nedokázali predložiť súdu listinné dôkazy, nie je to dôvodom na nečinnosť súdu. Samotný súd má postupovať tak, aby nebol dlhodobý stav právnej neistoty a aby žiadny vlastník nebol   obmedzovaný   vo   výkone   svojich práv nad   nevyhnutne   potrebnú   dobu.   Základnou povinnosťou súdu a sudcu bolo zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty spôsobený tým, že sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou na vydanie súdneho rozhodnutia o určenie neúčinnosti právneho úkonu. Sťažovateľ sa nepokúšal o nápravu podaním sťažnosti do rúk predsedu Okresného súdu Martin vzhľadom na svoje obavy o výsledok sporu, pretože sudca prvostupňového súdu svojim postupom a prejavmi dával najavo, že nemieni vyhovieť návrhu navrhovateľa a svoje prvé zamietavé rozhodnutie vo veci ani riadne neodôvodnil. Sťažovateľ v konaní pred súdom mal ako navrhovateľ po celú dobu dojem, že sudca nielenže k odporcom v rade 1 a 2 prejavuje sympatie, ale neodôvodnene prechováva a presadzuje nesprávny právny názor vo veci.   Navrhovateľ   nemohol   preukázať   zaujatosť   sudcu   proti   nemu,   resp.   v   prospech odporcov, ale spôsob rozhodovania vo veci a tiež o návrhu na predbežné opatrenie ho nútili byť opatrným, aby sťažnosťami na prieťahy v konaní počas konania túto predpokladanú zaujatosť ešte viac neprehĺbil a nespôsobil zamietnutie návrhu na náhradu. Tieto obavy boli umocnené   aj   tým,   že   iný   sudca   v   podobnej   veci   na   Okresnom   súde   Martin   (sp.   zn. 19C 76/2001 a 7C/35/2008) s tými istými odporcami postupoval inak a v čase druhého rozhodnutia (30. 3. 2009) bola sudcovi zrejmá skutočnosť, že odporcovia v rade 1 a 2 sa v tejto inej podobnej veci dohodli a s iným navrhovateľom uzavreli súdny zmier (3. 2. 2009). (...) Sťažovateľ   navrhuje,   aby   Ústavný súd Slovenskej republiky   sťažnosti sťažovateľa vyhovel tak, že vysloví svojim rozhodnutím, že nečinnosťou Okresného súdu Martin v konaní 9C/209/2003 boli porušené práva sťažovateľa, aby sa jeho vec prejednala bez zbytočných prieťahov a právo na prejednanie veci v primeranej lehote.

Sťažovateľ   požaduje,   aby   mu   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznal   ako nemajetkovú ujmu primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 EUR,   ktoré bude zohľadňovať dĺžku prieťahov v konaní a neprimeraný nárast nákladov na zabezpečenie finančných prostriedkov na riadne splácanie jeho iných záväzkov.

Na základe vyššie uvedených dôvodov žiadam, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vydal tento nález a takto rozhodol:

1. Okresný súd Martin v konaní vedenom pod spisovou značkou 9C/209/2003 porušil právo R. C., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručené v článku 48 ods. 2 Ústavy(...) a v článku 38 ods. 2 Listiny(...) a právo na prejednanie veci v primeranej lehote upravené v článku 6 ods. 1 Dohovoru(...) postupom Okresného súdu Martin vedenom v konaní 9C/209/2003 porušené bolo.

2. R. C. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 EUR, ktoré je Okresný súd Martin povinný mu vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,   o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov,   v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistil,   že   jej   predmetom   je namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa čl. 38 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp.   zn.   9   C   209/2003,   o ktorom   už   rozhodol   uznesením   č.   k.   IV. ÚS 400/2011-9   dňa 22. septembra 2011. V uvedenom konaní bola sťažnosť sťažovateľa odmietnutá ako zjavne neopodstatnená,   pretože   sťažovateľ   namietal   porušenie   označených   práv   v   konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 9 C 209/2003 „v čase, keď okresný súd už vo veci nekonal a jeho rozsudok v spojení s rozsudkom krajského súdu už nadobudol právoplatnosť, a teda k porušovaniu označeného základného práva v súlade so stabilizovanou judikatúrou ústavného súdu už nemohlo dochádzať“.

Sťažovateľ v opätovne podanej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rovnako postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 209/2003. Na   základe   uvedeného   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   sťažnosť   sťažovateľa   nie   je prípustná pre prekážku rozhodnutej veci podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

2.   Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   jednou   z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr. I. ÚS 120/02, I. ÚS 124/04). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ na počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

Lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy začala v okolnostiach danej veci plynúť dňom, keď sa sťažovateľ „dozvedel“ o zbytočných prieťahoch, teda o „inom zásahu“ okresného súdu, ktorého označil za účastníka tohto konania. V napadnutom konaní, ako to sám sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, „O odvolaní odporcov v rade 1 a 2 po zrušení rozsudku   sp.   zn.   9Co/19/2011   zo 7. 4. 2011   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp.   zn.   Cdo 236/2011 z 29. 2. 2012 rozhodol Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 9Co/177/2012 dňa 23. 8. 2012 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil a odporcom v rade 1 a 2 uložil povinnosť uhradiť navrhovateľovi trovy konania v sume 922,42 Eur. Písomné   vyhotovenie   tohto   rozsudku   bolo   doručené   navrhovateľovi   23. 8. 2012.“. Sťažovateľ   sa   teda   o namietaných   zbytočných   prieťahoch   mohol   dozvedieť   najneskôr v uvedený deň. Pretože predmetná sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu v čase (29. októbra 2012), keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde,   ústavný   súd   sa   už   nemohol   zaoberať   opodstatnenosťou   námietok   uvedených v sťažnosti. Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť posúdiť aj ako návrh podaný oneskorene.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   po   jej   predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2013