znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 96/2012-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P., vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove a jeho rozsudkom sp. zn. 7 Co 70/2011 z 21. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. J.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2012 doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) a jeho rozsudkom sp. zn. 7 Co 70/2011 z 21. novembra 2011. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 6. marca 2012.

2.   Zo   sťažnosti   a z   pripojených   listinných   dôkazov   vyplýva,   že   rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 7 C 198/2007-191 zo 4. marca 2011 bola zamietnutá žaloba sťažovateľa proti žalovaným, a to T., a. s. (ďalej len „žalovaný 1“), a M. P. (ďalej len „žalovaný 2“) o náhradu škody vo výške 500 000 Sk s prísl. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 70/2011 z 21. novembra 2011 bol rozsudok okresného súdu potvrdený, pričom právoplatnosť nadobudol 9. januára 2012.

3. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že 26. mája 2005 sťažovateľ prenechal   spoločnosti   C.,   spol.   s   r.   o.   (ďalej   len   „nájomca“),   do   užívania   za   odplatu konkrétne označený pozemok spolu s prenosnou bunkou, elektrocentrálou, dvoma rampami a bunkou so šatňou a chemickým WC. Účelom zmluvy bolo využívať pozemok a zariadenie tak,   že   za   vstup   na   nehnuteľnosť   bude   nájomca   vyberať   od   osôb,   ktoré   budú   chcieť na pozemok vstúpiť motorovým vozidlom, paušálny poplatok vo výške určenej nájomcom. Dňa 30. mája 2005 pracovníci žalovaného 1 odtiahli z pozemku prenosnú bunku s dvoma rampami. Nájomca listom z 10. júna 2005 vyzval sťažovateľa na úhradu zmluvnej pokuty vo   výške   500   000   Sk   z   dôvodu   nemožnosti   užívania   predmetu   nájmu   v   máji   2005. Sťažovateľ   okamžite   1.   júla   2005   nájomcovi   zmluvnú   pokutu   aj   zaplatil.   Žalovaný   1 namietal pasívnu legitimáciu v konaní a zdôraznil, že žiadnu právnu povinnosť neporušil. Vykonával len poverenie žalovaného 2, ktoré sa opieralo o uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 Co 43/2005 z 25. februára 2005. Podľa názoru okresného súdu žalovaný 1 nebol v spore pasívne   legitimovaný,   lebo   ako   právnická   osoba   s   majetkovou   účasťou   žalovaného   2 prenosnú bunku s rampami odstránil na základe poverenia žalovaného 2 nadväzujúceho na uznesenie   krajského   súdu.   Vo   vzťahu   voči   žalovanému   2   vychádzal   okresný   súd zo skutočnosti,   že   pozemná   komunikácia   nachádzajúca   sa   na   pozemku   sťažovateľa   je miestnou komunikáciou, a teda jej vlastníkom a správcom je žalovaný 2. Tieto závery boli ustálené právoplatným rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 725/2004-349 z 13. decembra 2007, ktorý je pre účastníkov konania v zmysle § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku záväzný. Preto pokiaľ žalovaný 2 dal pokyn na odstránenie prekážok brániacich užívaniu komunikácie,   išlo   len o   výkon   jeho práva   bez toho,   aby sa   dopustil   porušenia právnej povinnosti. Navyše sťažovateľ nebol oprávnený komunikáciu prenajať, a táto ani obsahom nájomnej zmluvy nebola.

4. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že za právne bezvýznamné treba považovať spochybňovanie charakteru komunikácie patriacej do vlastníctva žalovaného 2 umiestnenej   na parcele tvoriacej vlastníctvo   sťažovateľa. O tom, že ide   o komunikáciu miestnu, ako aj o tom, kto je jej vlastníkom, už bolo právoplatne rozhodnuté okresným súdom   pod sp.   zn. 7 C 725/2004, pričom   rozsudok je záväzný pre účastníkov konania v zmysle   §   159   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Nedôvodné   sú   aj   námietky poukazujúce na vznik bezdôvodného obohatenia v dôsledku užívania pozemku žalovaným 2 bez právneho dôvodu. Hoci sťažovateľ v odvolaní hovorí o povinnosti užívateľa cudzej veci vydať bezdôvodné obohatenie v peňažnej forme, v tomto smere žiadny návrh na zmenu žaloby   umožňujúci   rozhodnúť   o   vydaní   bezdôvodného   obohatenia   neurobil.   Nemožno súhlasiť   so   sťažovateľom,   podľa   ktorého   odlišné   právne   posúdenie   skutku   tvoriaceho predmet konania nie je prekročením žaloby. Ako to vyplýva z obsahu žaloby, sťažovateľ sumu   500   000   Sk požadoval priznať z   titulu náhrady   škody   vzniknutej   mu zaplatením zmluvnej   pokuty   nájomcovi,   ktorú   si   nájomca   uplatnil   z   dôvodu   porušenia   jeho   práva užívať predmet nájmu podľa zmluvy o nájme. Na takto vymedzenom predmete konania sťažovateľ zotrval aj na pojednávaní konanom 4. marca 2011, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku   okresného   súdu.   Bez   návrhu   sťažovateľa   požadujúceho   zmenu   žaloby   a rozhodnutia pripúšťajúceho takúto zmenu bolo možné rozhodovať iba o pôvodnej žalobe, a nie o vydaní bezdôvodného obohatenia spočívajúceho na úplne inom právnom a skutkovom základe.   Zároveň   za   tohto   stavu   zisťovanie   všeobecnej   hodnoty   nájmu   pozemku   ako podkladu   na určenie   výšky   bezdôvodného   obohatenia   nebolo   účelné.   Za   porušenie povinnosti zakladajúcej nárok na náhradu škody sa nedá považovať odstránenie prenosnej bunky s dvoma rampami zamestnancami žalovaného 1 na pokyn žalovaného 2. Prenosná bunka   s dvoma   rampami   bola   umiestnená   na   miestnej   komunikácii   vo   vlastníctve žalovaného   2   a bez   akýchkoľvek   pochybností   išlo   o   prekážku   brániacu   túto   miestnu komunikáciu   užívať   obvyklým   spôsobom.   Táto   prekážka   ohrozovala   bezpečnosť   a plynulosť   premávky,   a   preto   bolo   povinnosťou   žalovaného   2   ako   vlastníka   miestnej komunikácie   prekážku   odstrániť.   Pritom   mohol   tak   urobiť   aj   svojpomocne   podľa   §   6 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak hrozí neoprávnený zásah do práva bezprostredne, môže   ten,   kto   je   takto   ohrozený,   primeraným   spôsobom   zásah   sám   odvrátiť.   Pod bezprostrednosťou hroziaceho zásahu je potrebné rozumieť napr. taký stav, keď zásah sa pripravuje, príp. už nastal, ale jeho účinky sú krátkotrvajúce, a preto ešte odvrátiteľné. O bezprostrednosti neoprávneného zásahu nemožno hovoriť vtedy, keď zásah trvá už dlhší čas. V danom prípade bola sťažovateľom vytvorená prekážka odstránená ešte v ten istý deň, keď   bola   vytvorená.   Preto   zo   strany   žalovaného   2   išlo   o   bezprostredný   preventívny svojpomocný zásah realizovaný primeraným spôsobom.

5. Z rozsudku okresného súdu č. k. 7 C 725/2004-349 z 13. decembra 2007 vyplýva, že na základe žaloby podanej žalovaným 2 proti sťažovateľovi ako žalovanému bolo určené, že   žalovaný   2   je   vlastníkom   miestnej   komunikácie   nachádzajúcej   sa   na   pozemku sťažovateľa.   Podľa   názoru   okresného   súdu   pozemná   komunikácia   nachádzajúca   sa   na pozemku   sťažovateľa   je   miestnou   komunikáciou   a   je   zasadená   do   cestnej   siete žalovaného 2.   Je   všeobecne   prístupná   a   užívaná.   Pokiaľ   ide   o   zaradenie   pozemnej komunikácie   do   siete   miestnych   komunikácií,   zákon   neurčuje   spôsob,   akým   sa   to   má vykonať.   Určuje   si   to   obec.   Žalovaný   2   preukázal,   že   predmetnú   komunikáciu   vedie v evidencii komunikácií.

6. Podľa názoru sťažovateľa všeobecné súdy porušili označené články ústavy, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu. Predovšetkým sa nemožno stotožniť so záverom, že ide o miestnu komunikáciu, pretože jej zaradeniu do siete miestnych komunikácií by muselo predchádzať správne konanie a musel by byť vysporiadaný vzťah so sťažovateľom ako vlastníkom   pozemku.   Pritom   však   dosiaľ   žiaden   orgán   nerozhodol,   že   predmetná komunikácia   je   miestnou   komunikáciou.   Ďalej   nie   je   správny   názor,   podľa   ktorého žalovaný 1 neporušil právnu povinnosť a žalovaný 2 bol oprávnený vzhľadom na existenciu súdneho   rozhodnutia   zasiahnuť   do   vlastníckych   práv   sťažovateľa,   ako   aj   nájomcu. Objednávka   žalovaného   2   nebola   poverením   na   odstránenie   prekážky   z   miestnej komunikácie,   ale   výslovným   poverením   na   výkon   rozhodnutia   krajského   súdu   sp.   zn. 2 Co 43/2005 z 25. februára 2005, čo v právnom štáte nemôže požívať ochranu. Nemožno akceptovať poukaz na právoplatný rozsudok okresného súdu vo veci sp. zn. 7 C 725/2004 z 13.   decembra   2007,   pretože   je   v   časti   určenia,   že   žalovaný 2   je vlastníkom   miestnej komunikácie, nezákonný, keďže ide o ničotný akt (tzv. paakt), a to z dôvodu absencie právomoci orgánu, ktorý o tom rozhodol. O zaradení pozemnej komunikácie do cestnej siete rozhoduje totiž príslušný cestný správny orgán, nie teda všeobecný súd. Všeobecné súdy sa nevysporiadali s návrhom sťažovateľa, aby mu priznali peňažnú náhradu z titulu vydania bezdôvodného obohatenia za užívanie jeho pozemku stavbou (komunikáciou) vo vlastníctve žalovaného 2. Pritom v danom prípade súd mohol žalobný návrh sťažovateľa prekročiť, lebo išlo o spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi vyplývajúci z právneho predpisu.

7.   Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 7 Co 70/2011 s tým, aby bol rozsudok z 21. novembra 2011 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa aj náhrady trov konania vo výške 305,86 €.

II.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

9. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

10. Hlavnou námietkou sťažovateľa je, že v okolnostiach danej veci nešlo o miestnu komunikáciu, pretože chýbalo rozhodnutie príslušného správneho orgánu. Všeobecné súdy sa v tejto súvislosti odvolali na to, že uvedenú otázku právoplatne vyriešil už rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 725/2004-349 z 13. decembra 2007, ktorý určil, že ide o miestnu komunikáciu a že jej vlastníkom je žalovaný 2. Sťažovateľ považuje právoplatný rozsudok za ničotný (paakt), pretože nebolo v právomoci všeobecných súdov o tom rozhodovať.

11.   Ústavný   súd   v   uvedenej   súvislosti   považuje   za   potrebné   konštatovať,   že sťažovateľ sa nedostatkom právomoci všeobecných súdov   v konaní vedenom okresným súdom   pod   sp. zn.   7   C   725/2004   vôbec   nebránil,   hoci   mohol   v   tomto   zmysle   podať odvolanie, príp. potom aj dovolanie, ktorého prípustnosť by sa opierala o ustanovenie § 237 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku. Za tohto stavu sú napadnuté závery krajského súdu akceptovateľné.

Ďalej treba v uvedenej súvislosti konštatovať, že rozhodovať o určení vlastníckeho práva (ako k tomu došlo v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 7 C 725/2004) je celkom   nepochybne   v   právomoci   všeobecných   súdov.   Tie   majú   zároveň   aj   právo posudzovať   predbežné   otázky,   pretože   v   zmysle   §   135   ods.   2   Občianskeho   súdneho poriadku otázky (s výnimkou tých, ktoré vyplývajú z ustanovenia § 135 ods. 1), o ktorých patrí   rozhodnúť   inému   orgánu,   môže   súd   posúdiť   sám.   Ak   však   bolo o   takejto   otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza. Preto námietka sťažovateľa znamená   vlastne   vyjadrenie   jeho   názoru,   podľa   ktorého   právne   závery   okresného   súdu týkajúce sa vlastníckeho práva ku komunikácii nie sú správne, a to buď preto, že okresný súd posúdil predbežnú otázku nesprávne, alebo preto, že v danom prípade má rozhodnutie o zaradení komunikácie do siete konštitutívnu povahu, čo by vylučovalo jeho prejudiciálne posudzovanie. V žiadnom prípade však nejde o nedostatok právomoci súdu.

Nemožno sa stotožniť ani s námietkou, podľa ktorej žalovaný 2 protiprávne poveril žalovaného 1 výkonom rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 2 Co 43/2005 v tom zmysle, že ho   poveril   odstránením   prekážky   z   komunikácie.   Podľa   názoru   sťažovateľa   totiž rozhodnutie mohol vykonať iba príslušný orgán, nie teda žalovaný 2 či žalovaný 1.

Treba v danej súvislosti uviesť, že krajský súd presvedčivým spôsobom vysvetlil, že žalovaný   2   poverením   žalovaného   1   odstrániť   prekážky   konal   svojpomocne   v   súlade s ustanovením   §   6   Občianskeho   zákonníka.   Na   tom   nič   nemôže   meniť   okolnosť,   že žalovaný 2 v poverení danom žalovanému 1 uviedol, že ho poveruje výkonom súdneho rozhodnutia.

Napokon nemožno sa stotožniť ani s námietkou, že všeobecné súdy mali a mohli žalobu   posúdiť   aj   ako   nárok   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia   z   dôvodu,   že sťažovateľovi patrí finančná náhrada za to, že iný subjekt užíva jeho pozemok. Treba totiž súhlasiť   s   krajským   súdom,   že   ide   o   nárok,   ktorý   sa   predovšetkým   svojím   skutkovým základom   celkom   odlišuje   od   nároku   uplatňovaného   sťažovateľom   v   priebehu   konania, pričom   k   zmene žaloby nikdy   nedošlo.   Je tiež nepochybné,   že v   danom   prípade   nejde o spôsob   vyporiadania   vyplývajúci   zo   zákona,   keď   by   bol   všeobecný   súd   oprávnený rozhodnúť ultra petit.

12. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2012