znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 96/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   S.,   B.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr. L.   J.,   P.,   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Okresného   súdu   Rožňava   č.   k. 11 C 16/2009-138 z 24. novembra 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 5 Co 30/2010-178 z 8. septembra 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. decembra 2010 doručená sťažnosť S., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“)   č.   k.   11   C   16/2009-138   z   24.   novembra   2009   a rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 30/2010-178 z 8. septembra 2010 a žiadal vydať tento nález:

„Základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky Okresného súdu Rožňava zo dňa 24.11.2009, č. k. 11C/16/2009-138 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 08.09.2010, č. k. 5Co/30/2010- 178 porušené bolo.

Rozsudok Okresného súdu Rožňava Okresného súdu Rožňava zo dňa 24.11.2009, č. k.   11C/16/2009-138   v   spojení   s   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   zo   dňa 08.09.2010, č. k. 5Co/30/2010-178 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Rožňava na ďalšie konanie.

Okresný   súd   Rožňava   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   konania   v   sume 163,32 € na účet jeho právneho zástupcu JUDr. L. J., advokátky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ako   vyplynulo   z   podanej   sťažnosti   a   obsahu   spisu   okresného   súdu   sp.   zn. 11 C 16/2009, ktorý si ústavný súd pripojil na účely rozhodovania o podanej sťažnosti, sťažovateľ doručil okresnému súdu 30. októbra 2008 návrh na zaplatenie sumy 1 228,17 € s úrokom z omeškania 8,5 % ročne od 13. februára 2008 do zaplatenia proti žalovanému C., s.   r.   o.,   S.   (ďalej   len   „žalovaný“).   Sťažovateľ   uviedol,   že   je   združením   právnických a fyzických osôb (autorov hudby, hudobných textov a vydavateľov hudobných diel), ktoré vykonáva na území Slovenskej republiky kolektívnu správu práv autorov hudobných diel a spravuje majetkové práva ako domácich, tak aj zahraničných autorov hudobných diel. Poukázal na to, že v zmysle § 18, § 40 – § 49 a § 89 zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve   a právach   súvisiacich   s autorským   právom   (autorský   zákon)   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „autorský zákon“) je každý používateľ hudobných diel povinný získať od S. licenciu na používanie hudobných diel (t. j. uzavrieť hromadnú licenčnú zmluvu) pred začatím   ich   používania.   Svoju   žalobu   odôvodnil   tým,   že   žalovaný   bol   používateľom chránených   hudobných   diel   v   oblasti   verejných   hudobných   produkcií   prostredníctvom usporiadania   firemného   podujatia   15. decembra   2007   v sále...   v   K.   Na   základe   údajov uvedených v inšpekčnom zázname boli odporcovi podľa sadzobníka S. vymerané autorské honoráre a bola vystavená faktúra č. 2081200011. Právny zástupca žalovaného požiadal sťažovateľa   o doručenie   návrhu   licenčnej   zmluvy   a   iných   dokumentov   potrebných   na uzavretie licenčnej zmluvy, následne však faktúru sťažovateľovi vrátil a dosiaľ ju neuhradil. Žalovaná   suma   pozostáva   zo   sumy   18   500   Sk,   ktorá   bola   určená   podľa   sadzobníka autorských odmien (ujma, ktorá vznikla autorom podľa § 56 ods. 1 autorského zákona) a zo sankcie za nesplnenie povinností vo výške 18 500 Sk.

Žalovaný   žiadal   žalobu   zamietnuť   a   dôvodil   tým,   že   nie   je   pravdou,   že   by 15. decembra   2007   zorganizoval   verejné   kultúrne   podujatie,   pretože   išlo   o   podujatie súkromné,   ktoré   bolo   prístupné   iba   zamestnancom   žalovaného.   Keďže   išlo   o   podujatie súkromné, žalovaný nepotreboval súhlas podľa § 18 ods.   2 autorského zákona, pretože nesprístupňoval   diela,   ktoré   sú   chránené   podľa   autorského   zákona.   Na   to,   aby   došlo k sprístupneniu   diela   verejnosti,   sa   v   zmysle   §   5   ods.   11   autorského   zákona   vyžaduje verejný prenos diela takým spôsobom, aby k nemu mal jednotlivec prístup z miesta a v čase, ktoré si sám zvolí. Keďže podujatie organizované žalovaným bolo určené pre uzatvorený okruh osôb, nemohol si akýkoľvek jednotlivec sám zvoliť, z akého miesta a v akom čase bude   mať   prístup   k   dielu.   Keďže   podstatou   predmetného   večierka   bolo   poďakovanie zamestnancom za ich prácu v roku 2007, toto podujatie nemožno označiť ani za firemný večierok; žalovaný nijako nepropagoval svoju spoločnosť, výrobky alebo služby.

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 11 C 16/2009-138 z 24. novembra 2009   tak,   že   žalobu   sťažovateľa   zamietol   a   žalovanému   priznal   náhradu   trov   konania (876,78 €). Mal za preukázané, že hoci z inšpekčných záznamov je zrejmé, že krížikom bol označený   druh   použitia   hudby   –   firemné   podujatie,   propagačná   prezentácia   produktov s použitím hudby – v skutočnosti sa takáto propagačná prezentácia nerealizovala. Zistil, že faktúrou č. 2081200011 bolo fakturované bezdôvodné obohatenie za neoprávnené použitie hudobných   diel   bez   licencie   S.   vo   výške   podľa   sadzobníka   S.,   pričom   pod   popisom firemného podujatia vo faktúre bolo uvedené, že išlo o prezentáciu produktov s použitím hudby. Okresný súd právne posúdil vec podľa ustanovení § 18 ods. 2, § 5 ods. 11 a 14, § 40, § 81 a § 82 ods. 1 autorského zákona, pričom dospel k záveru, že podujatie organizované žalovaným   nebolo   verejným   podujatím   (pretože   verejným   podujatím   je   iba   podujatie prístupné verejnosti). Iba to, že sťažovateľ jednotlivé podujatia rozčlenil tak, že firemný večierok nezaradil medzi tie podujatia, ktoré považuje za neverejné, nemá za následok vznik povinnosti žalovaného plniť, pretože nie je v kompetencii sťažovateľa svojvoľne určovať podujatia,   ktoré   sú   verejné   a   ktoré   nie.   Okresný   súd   dospel   k   záveru,   podľa   ktorého verejným vykonaním diela je všetko, čo nie je súkromným vykonaním, pričom súkromným vykonaním diela je také vykonanie, ku ktorému má prístup len uzavretý, konkrétne verejne určený okruh subjektov, charakteristický svojím vzťahom k používateľovi diela.

Proti   tomuto   rozsudku   podal   sťažovateľ   31.   decembra   2009   odvolanie,   ktorým navrhol krajskému súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel. Uplatnil   odvolací   dôvod   podľa   §   205   ods.   1   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci okresným súdom, pretože okresný súd vykladal   pojmy   vymedzené   v §   5   ods.   11   a   14   autorského   zákona   nesprávne, nesystematicky a reštriktívne. Naďalej tvrdil, že na taký spôsob použitia hudobných diel, ktorým   diela   použil   žalovaný,   je   potrebný   súhlas   autora,   ktorý   má   zároveň   právo   na autorskú   odmenu.   Zákonné   licencie   obsiahnuté   v   §   24   –   §   37   autorského   zákona   sú ustanovené   taxatívne   a   nemožno   ich   vykladať   rozširujúco.   Použitie   hudobných   diel   na firemnom   večierku   nespadá   pod   zákonné   licencie,   v   takom   prípade   je   potrebné so sťažovateľom   uzatvoriť   hromadnú   licenčnú   zmluvu   a   uhradiť   autorskú   odmenu. Sadzobník autorských odmien vydaný sťažovateľom bol vydaný podľa platného autorského zákona a po predchádzajúcom prerokovaní a odsúhlasení s Asociáciou zamestnávateľských zväzov   a   združení   Slovenskej   republiky,   so   Slovenskou   obchodnou   a priemyselnou komorou, so Zväzom hotelov a reštaurácií Slovenskej republiky a so Slovenským zväzom telesnej kultúry. Keďže sťažovateľovi sa javí zrejmé, že Slovenská obchodná a priemyselná komora ako účastník dohody o sadzobníku autorských odmien zastupovala záujmy svojich členov, a nie je vylúčené, že žalovaný je členom tejto komory, navrhol odvolaciemu súdu, aby doplnil dokazovanie dopytom na Slovenskú obchodnú a priemyselnú komoru o členstve žalovaného v tejto komore. Ak by bol žalovaný členom tejto komory, je preukázané, že súhlasil aj so sadzobníkom autorských odmien sťažovateľa. Poukázal aj na to, že sadzobník autorských odmien obsahuje osobitnú položku firemných podujatí bez vstupného alebo na pozvánky,   čo   okresný   súd   do   úvahy   nevzal.   Navyše,   okresný   súd   nesprávne   odcitoval príslušnú položku sadzobníka, pretože zo sadzobníka vyplýva, že slová „firemné podujatie“ a   slová   „propagačná   („promo“)   prezentácia   produktov   s   použitím   hudby“,   sú   oddelené čiarkou.

O sťažovateľovom odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 5 Co 30/2010-178 z   8.   septembra   2010   tak,   že   rozsudok   okresného   súdu   ako   vecne   správny   vo   výroku o zamietnutí žaloby potvrdil, vo výroku o náhrade trov konania zmenil tak, že sťažovateľa zaviazal   na   náhradu   trov   v sume   797,10   €   a   rozhodol   o   trovách   odvolacieho   konania, ktorých náhradu uložil sťažovateľovi (80,50 €).

Rozsudok okresného súdu č. k. 11 C 16/2009-138 z 24. novembra 2009 v spojení s rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   5   Co   30/2010-178   z   8.   septembra   2010   nadobudol právoplatnosť 4. októbra 2010.

Porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ústavy   rozsudkom okresného súdu č. k. 11 C 16/2009-138 z 24. novembra 2009 a rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 30/2010-178 z 8. septembra 2010 odôvodnil sťažovateľ tým, že okresný súd i krajský   súd   rozhodol   nesprávne,   keďže   rozhodol   na   základe   nesprávneho   právneho posúdenia veci, čo bolo spôsobené takým výkladom jednotlivých ustanovení autorského zákona, ktorý bol nesprávny a navyše v priamom rozpore s účelom sledovaným autorským zákonom. Sťažovateľ zopakoval svoje tvrdenia uvedené v jeho odvolaní proti rozsudku okresného súdu, poukázal najmä na to, že na použitie hudobných diel počas firemného podujatia je potrebný súhlas autora, ktorý má zároveň právo na autorskú odmenu, v danom prípade   neboli   splnené   podmienky   zákonnej   licencie   podľa   autorského   zákona   a ustanovenia sadzobníka autorských odmien okresný súd nesprávne citoval. Nesprávny je záver okresného súdu, že účasť na firemnom podujatí viazaná na pozvánku znamená, že ide o podujatie súkromné.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   11   C   16/2009-138   z   24.   novembra   2009   aj rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 30/2010-178 z 8. septembra 2010, a to z dôvodu, že právny názor, na ktorom je toto rozhodnutie založené, je arbitrárny, popiera účel a zmysel ustanovení autorského zákona.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku okresného   súdu   č.   k.   11   C   16/2009-138   z   24.   novembra   2009.   V   súlade   s   princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tejto časti   sťažnosti   sťažovateľa,   a   dospel   k   záveru,   že   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity vyplývajúci   z   čl.   127   ústavy   je   vylúčená   právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať a rozhodovať   o   sťažovateľom   uplatnených   námietkach   porušenia   jeho   základných   práv týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu zveruje Občiansky súdny   poriadok   v   tomto   prípade   odvolaciemu   súdu.   Odvolací   súd   vo   veci   o   podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. 5 Co 30/2010-178 z 8. septembra 2010. Krajský súd ako súd odvolací bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľa   bolo   dôvodné,   a   rozhodnúť   o   ňom.   Z   tohto   dôvodu   ústavný   súd   odmietol sťažnosť   sťažovateľa   v   časti   smerujúcej   proti   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.11 C 16/2009-138 z 24. novembra 2009 pre nedostatok právomoci.

Ústavný súd sa ďalej zaoberal tou časťou sťažnosti sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 30/2010-178 z 8. septembra 2010.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Krajský súd rozsudok č. k. 5 Co 30/2010-78 z 8. septembra 2010 odôvodnil takto:«Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd prvého stupňa vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula a nie je v danej veci ani logický rozpor v hodnotení dôkazov prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo   ktoré   vyšli   najavo   inak   z   hľadiska   ich   závažnosti,   zákonnosti,   pravdivosti,   event. Vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O. s. p., preto tento odvolací dôvod nie je daný.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, to znamená vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť.

Účastník má povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 O. s. p.) a dôkaznú povinnosť. Táto zásada je súčasťou civilného procesu je vyjadrená v ust. § 153 ods. 1 O. s. p., pretože sa nemožno zriecť zásady materiálnej pravdy. Zákon v ust. § 120 ods. 1 veta tretia O. s. p. vychádza z toho, že súd nie je pri vykonávaní dôkazov odkázaný len na formálny návrh   účastníka   na   vykonanie   dôkazu,   ale   pripúšťa   možnosť   vykonať   iné   účastníkmi konania nenavrhovane dôkazy. Ich vykonanie však podmieňuje ich výnimočnosťou, ako aj ich   nevyhnutnosťou   pre   rozhodnutie   vo   veci.   Ide   teda   o   také   dôkazy,   ktoré   nevyplynú z doterajšieho priebehu konania bez toho, aby zákon ukladal súdu povinnosť takéto dôkazy vyhľadávať. Pritom právo súdu vykonať aj účastníkmi konania neoznačené a nenavrhnuté dôkazy zostáva len v polohe možnosti a nie povinnosti. Len súd potom v každom konkrétnom prípade posúdi, či výnimočne vykoná aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci konania, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Z uvedeného možno zhrnúť, že ak dôkaz potrebný a nevyhnutný pre rozhodovanie vo veci vyjde v priebehu konania najavo a súd má o ňom vedomosť, bez ohľadu na návrhy účastníkov   konania   môže   a   zároveň   aj   musí   výnimočne   takýto   dôkaz   vykonať.   Súd   po takýchto dôkazoch nepátra, lebo je vecou účastníkov konania, aby ich vykonanie navrhli a aby sa starali o svoje práva.

V riešenej veci súd prvého stupňa dôsledne postupoval podľa § 120 ods. 1 veta tretia O. s. p. a v každom štádiu konania zvažoval, ktoré dôkazy so zreteľom k uplatňovanému petitu je treba výnimočne a nevyhnutne vykonať pre rozhodnutie vo veci. Preto súd prvého stupňa nebol povinný vykonať všetky navrhované účastníkmi konania, lebo ich vykonanie, resp. nevykonanie záleží na jeho hodnotení (§ 132 O. s. p.).

Súd prvého stupňa použil správny právny predpis a aj ho správne vyložil a na daný skutkový stav ho správne a zákonne aplikoval.

Odvolací   súd   doplnil   dokazovanie   a   zistil   správou   od   Slovenskej   obchodnej a priemyselnej komory,... regionálnej agentúry...,, že firma C.,s.r.o. S., nie je ich členom (táto požiadavka bola vznesená v odvolacom konaní žalobcom, aby bol vyžiadaný dôkaz ohľadne členstva žalovanej).

S poukazom na § 40 ods. 1, 2, 3 AZ, zák.č.618/2003 Z. z., v platnom znení, licenčnou zmluvou udeľuje   autor nadobúdateľovi súhlas na použitie   diela.   Licenčná   zmluva   musí obsahovať spôsob použitie diela, rozsah licencie, čas, na ktorý autor licenciu udeľuje alebo spôsob jeho určenia alebo odmenu a spôsob jej určenia, ak sa autor s nadobúdateľom nedohodol na bezodplatnom poskytnutí licencie.

Licenčná zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Ak   majetkové   práva   autora   vykonáva   iná   osoba   (§   50),   na   udelenie   licencie   sa primerane použijú ustanovenia o licenčnej zmluve.

Z cit. zák. ustanovenia ale ani z ust. § 81 ods. 1 písm. i) AZ nevyplýva, že by sa žalobca mohol domáhať vo vlastnom mene v prospech nositeľov práv nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z neoprávneného výkonu kolektívne spravovaného práva; v danej veci.

Žalobca   totiž   nepreukázal   použitie   diela,   na   základe   ktorého   má   právo   vyberať autorské honoráre za jednorazové podujatie žalovanej a rozširujúci výklad podľa § 82 ods. 1 AZ neprichádza tu v riešenej veci do úvahy (i keď obsah takej hromadnej alebo individuálnej licenčnej zmluvy tu absentuje). Pri opačnom výklade potom je treba súhlasiť s odôvodnením súdu prvého stupňa (vo vzťahu k vykonaniu diela na verejnosti), že potom by o verejný prenos išlo iba v prípade, ak by sa tento uskutočňoval aj v kruhu rodiny, lebo definícia pojmu hovorí, že verejný prenos je šírenie alebo predvedenie diela akýmikoľvek prostriedkami na šírenie zvukov, zvukov a obrazov súčasne. Na základe uvedeného odvolací súd   dodáva,   že pri   takomto   výklade   cit.   zákona   žalobcom   by   si   rodinní   príslušníci   pri vymedzenom pojme „verejný prenos“ nemohli kúpiť CD – čko, predviesť toto dielo v kruhu rodiny   bezdrôtovým   prenosom   bez   zaplatenia,   lebo   táto   definícia   nerozlišuje   medzi verejnosťou a rodinou, hovorí iba o osobách.

Pre úplnosť je potrebné dodať, že aj keď žalobca má hromadné licenčné zmluvy uzavreté   s   inými   osobami,   s   inými   spoločnosťami,   to   ešte   nepreukazuje   správnosť   ani pravdivosť jeho tvrdenia a pre objektívne posúdenie veci nemôžu byť jednotlivé zmluvné vzťahy   s   individuálne   určenými   právnickými   osobami   bez   ďalšieho   považované   za relevantný dôkaz (žalobcom predložené licenčné zmluvy, resp. inšpekčné záznamy). Toto zistenie je v súlade aj s judikatúrou Európskeho súdneho dvora (ďalej len „ESD“), napr. rozsudok Súdneho   dvora (tretia   komora) C 306/05 zo   7.12.2006   (týka   sa prenosu diel verejnosti).

Súd prvého stupňa správne žalobu zamietol a odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny.»

Sťažovateľ tvrdil, že krajský súd vykladal jednotlivé ustanovenia autorského zákona nesprávne a v priamom rozpore s účelom sledovaným autorským zákonom.

Podľa § 18 ods. 2 písm. g) a h) autorského zákona autor má právo udeľovať súhlas na každé použitie diela, najmä na... verejné vykonanie diela a verejný prenos diela.

Podľa § 5 ods. 11 autorského zákona sprístupňovanie verejnosti je verejný prenos diela takým spôsobom, aby k nemu mal jednotlivec prístup z miesta a v čase, ktorý si sám zvolí.

Podľa § 5 ods. 14 autorského zákona verejný prenos je šírenie alebo predvedenie diela akýmikoľvek technickými prostriedkami na šírenie zvukov alebo zvukov a obrazov súčasne, alebo ich vyjadrenie po drôte alebo bezdrôtovo tak, že toto dielo môžu vnímať osoby na miestach, kde by ich bez tohto prenosu nemohli vnímať; verejný prenos zahŕňa aj káblovú retransmisiu, vysielanie a sprístupňovanie verejnosti.

Podľa § 81 ods. 1 písm. h) a i) autorského zákona organizácia kolektívnej správy je povinná   riadne   a   včas,   s   náležitou   odbornou   starostlivosťou   a   v   rozsahu   udeleného oprávnenia... uzatvárať s používateľmi alebo s osobami oprávnenými obhajovať záujmy v nich   združených   používateľov,   ktorí   používajú   predmet   ochrany,   alebo   osobami povinnými uhrádzať náhradu   odmeny   za   primeraných   a rovnakých   podmienok   zmluvy, ktorými používateľovi poskytuje oprávnenie na použitie predmetu ochrany, ku   ktorému právo   kolektívne   spravuje;   dohodne   s   používateľom   alebo   povinnou   osobou   odmenu, primeranú odmenu alebo náhradu odmeny a spôsob jej uhradenia... domáhať sa vo vlastnom mene   v   prospech   nositeľov   práv   nároku   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia z neoprávneného výkonu kolektívne spravovaného práva; to neplatí, ak sa nositeľ práva, ktorý je na to oprávnený, takého nároku domáha sám alebo ak je to nehospodárne.

Ústavný súd je toho názoru, že výklad citovaných ustanovení autorského zákona krajským súdom ich účel a zmysel nepopiera. Prípady, v ktorých patrí autorovi hudobného diela   oprávnenie   udeľovať   súhlas   na   jeho   použitie   a   právo   na   odmenu,   sú   stanovené autorským   zákonom. Takýmto prípadom   nie   je súkromné vykonanie diela. Súkromným vykonaním diela je také vykonanie diela, ku ktorému má prístup len uzavretý konkrétne určený okruh subjektov, charakteristický svojím vzťahom k používateľovi diela. V danej veci pre úspech žaloby sťažovateľa bol sťažovateľ povinný preukázať, že žalovaný vykonal hudobné dielo verejne, alebo vykonal verejný prenos diela. V prípade, ak nie sú splnené podmienky ustanovené zákonom, autorovi nepatrí právo udeľovať súhlas na každé použitie diela. V uvedenej veci sťažovateľ ako žalobca nepreukázal také použitie diela žalovaným, na   základe   ktorého   má   právo   vyberať   autorské   honoráre   za   jednorazové   podujatie žalovaného. Pokiaľ sťažovateľ odvodzoval svoje právo od hromadnej zmluvy uzatvorenej so   Slovenskou   obchodnou   a   priemyselnou   komorou,   v   konaní   nebolo   preukázané,   že žalovaná   povinnosť   mohla   žalovanému   vyplynúť   zo   zmluvného   záväzku,   pretože   ako vyplýva   zo   spisu   krajského   súdu,   žalovaný   nie   je   členom   Slovenskej   obchodnej a priemyselnej   komory,   a   z   tohto   dôvodu   ho   nemôže   zaväzovať   ani   obsah   zmluvy uzatvorenej týmito zmluvnými stranami.

Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor krajského súdu, ktorým odôvodnil potvrdenie napadnutého rozsudku okresného súdu, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozsudok za taký, ktorý by bol založený na takom výklade ustanovení autorského zákona, ktorý by popieral účel a zmysel, nezistil ani príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práv sťažovateľa a postupom krajského súdu pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa. Na základe toho sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2011