znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 96/2010-53

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. februára 2011 v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa o sťažnosti JUDr. J. T., B., a spoločnosti T., s. r. o., B., zastúpených advokátom Mgr. K. H., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   ochranu   pred   neoprávneným zhromažďovaním,   zverejňovaním   alebo   zneužitím   údajov   o   svojej   osobe   zaručeného v čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok zaručeného v   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   listové   tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a ochranu osobných údajov zaručeného v čl. 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť zaručeného v čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej republiky zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných   práv   a   slobôd,   a napokon   práva   na   rešpektovanie   súkromného   a   rodinného života zaručeného v čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd príkazom   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky č. k. VII/1   Gv   191/08-25   z   9. marca   2009   a   postupom   Prezídia   Policajného   zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Bratislava v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. J. T. na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe zaručené v čl. 19 ods. 3 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základné   právo   vlastniť   majetok   zaručené   v čl. 20   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základné   právo   na   listové   tajomstvo,   tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a na ochranu osobných údajov zaručené v čl. 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne Slovenskej   republiky zaručené v čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na rešpektovanie   súkromného   a   rodinného   života   zaručené   v   čl.   8   ods.   1   a   2   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Bratislava v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 p o r u š e n é   b o l i.

2.   Základné   právo   spoločnosti   T.,   s. r. o.,   na   ochranu   pred   neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe zaručené v čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a na ochranu osobných údajov zaručené v čl. 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne Slovenskej   republiky zaručené v čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na rešpektovanie   súkromného   a   rodinného   života   zaručené   v   čl.   8   ods. 1   a 2   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Bratislava v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 p o r u š e n é   b o l i.

3.   Základné   právo   JUDr.   J.   T.   a   spoločnosti   T.,   s. r. o.,   na   ochranu   pred neoprávneným   zhromažďovaním,   zverejňovaním   alebo   zneužitím   údajov   o svojej   osobe zaručené v čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a ochranu osobných údajov zaručené v čl.   22   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   základné   právo   domáhať   sa   zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a v prípadoch ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej   republiky   zaručené   v čl. 46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na rešpektovanie   súkromného   a   rodinného života   zaručené v   čl.   8   ods.   1 a 2   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   príkazom   prokurátora   Úradu   špeciálnej prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   na   uchovanie   a   vydanie počítačových údajov č. k. VII/1 Gv 191/08-23 z 9. marca 2009 p o r u š e n é   b o l i.

4. Príkaz Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VII/1 Gv 191/08-25 z 9. marca 2009 z r u š u j e.

5.   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky v konaní vedenom pod sp. zn. VII/1 Gv 191/08 z a k a z u j e   pokračovať v porušovaní základných   práv   JUDr.   J.   T.   a   spoločnosti   T.,   s. r. o.,   zaručených   Ústavou   Slovenskej republiky a Listinou základných práv a slobôd a práva zaručeného Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

6. Vo zvyšnej časti sťažnosti JUDr. J. T. a spoločnosti T., s. r. o., n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 96/2010-17   zo   4.   marca   2010   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. J. T., B. (ďalej len „sťažovateľ“) a spoločnosti T., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním,   zverejňovaním   alebo   zneužitím   údajov   o svojej   osobe   zaručeného v čl. 19 ods. 3 ústavy, základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a ochranu osobných údajov zaručeného v čl. 22 ods. 1 ústavy, základného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť zaručeného v čl. 35 ods. 1 ústavy a základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej   republiky zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručeného v čl. 8 ods. 1 a   2   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) príkazom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „špeciálna prokuratúra“) č. k. VII/1 Gv 191/08-25 z 9. marca 2009 a postupom Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Bratislava (ďalej len „úrad boja proti korupcii“) v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 10. marca 2009 o 9.20 h bola úradom boja proti   korupcii   na   základe   príkazu   špeciálnej   prokuratúry   č.   k.   I   GO-V-681-1/2009-3 z 27. februára 2009 vykonaná prehliadka iných priestorov a pozemkov v sídle advokátskej kancelárie sťažovateľov na K. v B..

Vykonaniu prehliadky iných priestorov a pozemkov predchádzal príkaz špeciálnej prokuratúry č. k. VII/1 Gv 191/08-25 z 9. marca 2009 vydaný v zmysle ustanovení § 90 ods. 1 písm. b) a e) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), na základe ktorého sťažovateľka mala umožniť vyhotovenie a   ponechanie   si   kópie   počítačových   údajov   vrátane   prevádzkových   údajov,   ktoré   boli uložené prostredníctvom počítačového systému a pamäťových médií, a aby takéto údaje vydala na účely trestného konania. Súčasne špeciálna prokuratúra v tomto príkaze poverila vyhotovením   kópie   vyšetrovateľa   úradu   boja   proti   korupcii „za   asistencie   pracovníka oddelenia   kriminálnych   analýz,   ktorý   disponuje   potrebnými   odbornými   znalosťami   za účelom vyhotovenia požadovanej kópie údajov“.

Úrad boja proti korupcii odvolávajúc sa na príkaz špeciálnej prokuratúry č. k. VII/1 Gv 191/08-25 z 9. marca 2009 „odňal“ sťažovateľom počítačové vybavenie „HARD DISK B....“ obsahujúci údaje o klientoch ich advokátskej kancelárie, ako aj ďalších advokátov sídliacich na uvedenej adrese, ktoré s právnou vecou, na ktorú bol vydaný tento príkaz, nijako vecne ani personálne nesúvisia. Stalo sa tak napriek tomu, že osoby prítomné pri prehliadke iných priestorov (sťažovateľ, ďalší advokát sídliaci v týchto priestoroch, ako aj podpredseda Slovenskej advokátskej komory) niekoľkokrát upozornili príslušníkov úradu boja proti korupcii na zákonom ustanovenú povinnosť mlčanlivosti sťažovateľov a s tým spojenú obmedzenú povinnosť vydať vec,   ako   aj na právne predpisy   vzťahujúce sa   na ochranu osobných údajov klientov sťažovateľov. Taktiež boli príslušníci úradu boja proti korupcii upozornení, že v zmysle obsahu príkazu špeciálnej prokuratúry je sťažovateľka povinná umožniť vyhotovenie a ponechanie si výlučne kópie takýchto údajov a rozhodne nie   aj odňatie veci   samotnej.   Úrad boja proti   korupcii   odňatie odôvodnil   nemožnosťou zabezpečenia prítomnosti kvalifikovaného pracovníka na „stiahnutie“ potrebných údajov.

Podľa názoru sťažovateľov „postupom príslušníkov OČTK tak došlo bez zákonného oprávnenia   ku   konaniu,   ktorým   sa   údaje   svojím   obsahom   nijako   vecne   a   taktiež   ani personálne nesúvisiace s účelom trestného konania v predmetnej právnej veci tak dostali do dispozičnej   sféry   tretích   osôb,   čo   je   v   rozpore   so   zákonom...   a   taktiež   príslušnými medzinárodnými dokumentmi...“.

Podstatným zásahom do základného práva sťažovateľa na ochranu vlastníctva je aj skutočnosť, že vlastníkom počítačového vybavenia, ktoré bolo odňaté úradom boja proti korupcii, nie je sťažovateľka, ale sťažovateľ. Touto skutočnosťou sa však príslušníci úradu boja proti korupcii vôbec nezaoberali, a preto došlo ich postupom aj v tomto smere k zásahu do základných práv a slobôd sťažovateľa.

Príkaz   prokurátora   z   9.   marca   2009   je   podľa   tvrdenia   sťažovateľov „vydaný v rozpore so zákonom..., pretože tento príkaz nespĺňa ex lege určené náležitosti (§ 90 ods. 2

TP)“,   a   to   z   dôvodu   absencie   určenia   času,   po   ktorý   malo   byť   uchovávanie   údajov vykonávané.

Podľa   názoru   sťažovateľov „Konaním   príslušníkov   OČTK   tak   došlo   v   zmysle ust. § 23   ods.   1   zákona   o   advokácií   k   neoprávnenému   zásahu   do   zákonom   uloženej povinnosti   advokáta   zachovávať   mlčanlivosť   o   všetkých   skutočnostiach   o   ktorých   sa dozvedel v súvislosti s výkonom advokácie... Taktiež... došlo k neoprávnenému zásahu do povinnosti   advokáta   (uloženú   v   ust.   §   9   ods.   1   advokátskeho   poriadku)   zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel pri výkone advokácie, ako aj osobných   údajov   chránených   osobitným   zákonom   všetkých   ostatných   osôb,   ktoré s predmetnou právnou vecou nijako objektívne vecne ani personálne nesúviseli...

Protiprávnosť... zásahu... aj v deň podania tejto sťažnosti sťažovateľov... naďalej trvá,... nakoľko vyšetrovateľka PZ SR... má protiprávne odňatú vec... naďalej v držbe, resp. detencii...

Ako   nie   menej   významné   sa   nám   javí   poukázať   na   domácu   judikatúru   ale   aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá svojim obsahom ponúka jednoznačný návod: pokiaľ existujú prostriedky, ktoré umožnia realizáciu citovaného cieľa a zároveň predstavujú menej radikálny zásah do chránených práv, je nevyhnutné použiť práve tieto prostriedky,   o   to   viac,   že   predmetné   právo   je   princípom   a   možnosť   jeho   obmedzenia predstavuje výnimku, ktorá vždy a za každých okolností podlieha podmienke reštriktívneho výkladu. Uvedený princíp sa svojou podstatou reflektoval v zakotvení zásady zdržanlivosti a primeranosti v zmysle ustanovenia § 2 ods.   2 Trestného poriadku.   V danom opísanom skutkovom kontexte však interpretácia nemusí byť reštriktívna, keďže zaistenie počítačového vybavenia,   bez   známok   akéhokoľvek   adekvátneho   úsilia   o   selektovanie   medzi   údajmi   a informáciami   potrebnými   pre   účely   trestného   konania   a   na   strane   druhej   údajmi   a informáciami, ktoré s predmetnou právnou vecou nielen materiálne, ale ani personálne nesúvisia, evidentne a bez akýchkoľvek pochybností rozhodne prekračuje prípustné medze dané ex lege...

Keďže jestvuje dôvodné podozrenie sťažovateľov, že spôsob vykonania prehliadky iných priestorov — advokátskej kancelárie a odňatie veci - počítačového vybavenia, ktoré obsahovali údaje o iných osobách, ktoré vecne ani personálne nijako nesúviseli a nesúvisia s   predmetnou   právnou   vecou   neboli   v   súlade   s   Trestným   poriadkom,   je   dôvodné predpokladať,   že tým bol   porušený...   článok 8...   Dohovoru o   ochrane ľudských práv a základných slobôd — právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života.“.

Sťažovateľ   ďalej   namieta,   že „so   začiatkom   vykonávania   prehliadky   iných priestorov, teda dňa 10. 03. 2009 o 09:20 hod., bola príslušníkmi OČTK obmedzená osobná sloboda sťažovateľa 1, pričom na slobodu bol prepustený až dňa 12. 03. 2009 o cca 11.00 hod., teda po uplynutí maximálnej doby 48 hodín po ktorú je osobu oprávnený zadržať policajt!“, pritom mu «žiadnym spôsobom nedeklarovali z akého protiprávneho konania má byť podozrivý...

... neexistuje žiadny relevantný skutok, ktorý by zakladal porušenie povinností a tým trestnoprávne   dôsledky   je   zrejmé,   že   postup   OČTK   bol   absolútne   účelový   keď   pre neexistujúce   dôvody   zadržal   osobnú   slobodu   sťažovateľa   1   na   50   hodín!   Účelovosť   a nezákonnosť   postupu   pri   obmedzení   osobnej   slobody   sťažovateľa   1   podčiarkuje   aj skutočnosť, že počas celej doby jeho obmedzenia osobnej slobody v CPZ Bratislava nebol OČTK vykonaný jediný vyšetrovací úkon takže obmedzenie osobnej slobody sťažovateľa 1 možno   posudzovať   ako   „preventívne“   čo   však   nemá   vôbec   žiadnu   oporu   v   právnom poriadku.

Nezákonnosť   postupu   OČTK   sa   prejavuje   aj   v   ignorovaní   zákazu   výsluchu sťažovateľa 1, hoci OČTK vedeli že sťažovateľ 1 vo veci vystupuje len ako advokát, ďalšej nezákonnosti zabránil sťažovateľ 1 odmietnutím vo veci vypovedať, aj keď výsluch sa vôbec nemal začať! Rovnako je zrejmé..., že OČTK si porušujú svoje povinnosti číslovať listy vyšetrovacieho   spisu,   ktoré   im   vyplývajú   z   vyhlášky   MS   SR   č.   618/2005   Z.   z.   v   znení neskorších   predpisov   o   tvorbe   spisu   orgánmi   činnými   v   trestnom   konaní   a   súdmi; nečíslovaný spis OČTK umožňuje svojvoľne vkladať alebo vyberať listiny do alebo zo spisu a takto si jeho obsah upravovať, „pracovať“ s dôkazmi a takto prípadne zahladzovať svoje pochybenia, ktorých je v predmetnej trestnej veci neuveriteľné množstvo.».

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví porušenie ich základných práv zaručených v čl. 17, čl. 19 ods. 3, čl. 20 ods. 1, čl. 22 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva zaručeného v čl. 36 ods. 1 listiny a práv zaručených v čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru príkazom špeciálnej prokuratúry č. k. VII/1 Gv 191/08-25 z 9. marca 2009 a postupom úradu boja proti korupcii v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008, zruší príkaz špeciálnej prokuratúry č. k. VII/1 Gv 191/08-25 z 9. marca 2009, uloží zákaz pokračovať v porušovaní označených základných   práv   zaručených   v   ústave   a   listine   a   práv   zaručených   v   dohovore,   prikáže obnoviť stav pred porušením označených práv a bezodkladne zničiť nezákonne získané dôkazné prostriedky.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania: za špeciálnu prokuratúru generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) listom č. k. VII/1 Gv 191/08-124 (resp. č. k. VII/1 Gv 191/08-122) z 30. marca 2010,   úrad   boja   proti   korupcii   listom   ČVS:   PPZ-308/BPK-B-2008   z   23. apríla   2010 a právny   zástupca   sťažovateľov   stanoviskom   k   uvedeným   vyjadreniam   generálneho prokurátora a úradu boja proti korupcii z 24. júna 2010.

2.1 Generálny prokurátor vo svojom vyjadrení uviedol, že „V konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 96/2010... súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.“. Ďalej uviedol:„Trestný poriadok v zásade umožňuje dve alternatívy postupu orgánov činných v trestnom konaní pri získavaní počítačových údajov. Prvou je postup podľa § 90 Trestného poriadku, t. j. príkaz prokurátora (v prípravnom konaní) osobe, v ktorej držbe alebo pod jej kontrolou   sa   nachádzajú   takéto   údaje   počítačové   údaje,   alebo   poskytovateľovi   takých služieb, aby

a) také údaje uchovali a udržiavali v celistvosti,

b) umožnili vyhotovenie a ponechanie si kópie takých údajov,

c) znemožnili prístup k takým údajom,

d) také údaje odstránili z počítačového systému,

e) také údaje vydali na účely trestného konania. Druhou možnosťou je postup, kedy sú nosiče počítačových údajov zaisťované ako veci dôležité pre trestné konanie - § 91 Trestného poriadku, v rámci vykonávania úkonov, napr.   podľa   §   101   Trestného   poriadku   a   nasledujúcich   (príkaz   na   prehliadku   iných priestorov a pozemkov). Následne sú z nosičov počítačových údajov získané počítačové údaje. V tomto konkrétnom prípade sa žiada uviesť, že príkaz prokurátora ÚŠP GP SR sp. zn. VII/1 Gv 191/08-25 zo dňa 9. 3. 2009 neobsahuje čas po ktorý bude uchovávanie údajov vykonávané (§ 90 ods. 2 Trestného poriadku). Tento príkaz však bol, ako už bolo uvedené vyššie, vydaný podľa § 90 ods. 1 písm. a), písm. b) [pozn. správne má byť § 90 ods. 1 písm. b) a e)] Trestného poriadku a znel na umožnenie vyhotovovania a ponechania si kópie takých údajov a vydanie údajov na účely trestného konania.

Uvedenie času v príkaze podľa § 90 odsek 1 Trestného poriadku sa vyžaduje len v prípade vydania príkazu podľa § 90 odsek 1 písm. a) Trestného poriadku, t. j. príkazu na uchovanie a udržanie počítačových údajov v celistvosti, čo výslovne vyplýva z § 90 odsek 2 Trestného poriadku. Z uvedeného je zrejmé, že príkaz prokurátora ÚŠP GP SR sp. zn. VII/1 Gv   191/08-25   zo   dňa   9.   3.   2009   obsahoval   všetky   náležitosti,   ktoré   Trestný   poriadok vyžaduje. Je nelogické, aby príkaz podľa § 90 odsek 1 písm. b), písm. e) Trestného poriadku obsahoval   dobu   uchovávania   počítačových   údajov,   keď   príkaz   znel   na   umožnenie vyhotovenia a ponechania si kópie takých údajov a na vydanie údajov na účely trestného konania.

Odhliadnuc od vyššie uvedeného, treba uviesť, že napriek tomu, že sa vyšetrovateľ pri výkone prehliadky nebytových priestorov a pozemkov preukázal príkazom prokurátora ÚŠP GP SR sp. zn. VII/1 Gv 191/08-25 zo dňa 9. 3. 2009, tento príkaz ani realizovaný nebol, pretože k vyhotovovaniu a ponechaniu si kópie počítačových údajov, resp. k vydaniu počítačových   údajov   (už   konkrétnych)   by   muselo   dôjsť   priamo   na   mieste   prehliadky nebytových priestorov a pozemkov s tým, že nosiče počítačových údajov by zostali v držbe a pod kontrolou osoby, u ktorej sa nachádzajú. Vyšetrovateľ v tomto prípade postupoval tak, že zaistil nosič počítačových údajov ako vec dôležitú pre trestné konanie.

Pre   úplnosť   sa   žiada   uviesť,   že   nemožno   považovať   za   nedovolené   porušenie povinnosti mlčanlivosti skutočnosť, že nosiče informácií obsahujú aj údaje, ktoré sú pre prebiehajúce trestné konanie nepodstatné alebo nepoužiteľné. Údaje, na ktoré sa vzťahuje zákaz mlčanlivosti, sú len vedľajším produktom prehliadky, ktorému nebolo možné zabrániť. Nejedná   sa   preto   o   zámerné   získavanie   údajov   chránených   povinnosťou   mlčanlivosti spôsobom,   ktorý   by   bol   v   rozpore   s   predpismi   upravujúcimi   prelomenie   povinnosti mlčanlivosti. Nie je totiž možné v čase prehliadky, a to ani v prípade vyhotovenia kópii počítačových údajov, oddeliť informácie dôležité pre trestné konanie na nosiči informácií od informácií, ktoré sú chránené uloženou povinnosťou mlčanlivosti.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   je   zrejmé,   že   v   prípade   sťažovateľov   nedošlo k porušeniu ich práv. Obmedzenie ich práv bol vykonané v súlade s Trestným poriadkom. Preskúmaním   sťažnosti   JUDr.   J.   T.   a   spoločnosti   T.,   s.r.o.   som   nezistil,   že   by príkazom prokurátora ÚŠP GP SR sp. zn. VII/1 Gv 191/08-25 zo dňa 9. 3. 2009 došlo k porušeniu   ich   práv.   K   obmedzeniu   ich   práv   došlo   v   súlade   s   Trestným   poriadkom   a zastávam názor, že sťažnosť nie je opodstatnená.“

2.2 Úrad boja proti korupcii vo svojom vyjadrení z 23. apríla 2010 uviedol:„Vyšetrovateľ Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, Odboru boja proti   korupcii   Bratislava   začal   dňa   28.   novembra   2008...   trestné   stíhanie   za   prečin podplácania   podľa   §   333   odsek   1,   odsek   2,   písmeno   b)   Trestného   zákona   a   za   zločin prijímania úplatku podľa § 329 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona...

Dňa 20. 01. 2009 vyšetrovateľ... začal trestné stíhanie za obzvlášť závažný zločin skrátenia   dane   a   poistného   podľa   §   276   odsek   1,   odsek   4   Trestného   zákona   v   štádiu prípravy podľa § 13 odsek 1 Trestného zákona a za zločin podvodného úpadku podľa § 227 odsek 1, odsek 4, písmeno a) Trestného zákona v štádiu prípravy podľa § 13 odsek 1 Trestného zákona, na tom skutkovom základe ako je uvedené v predmetnom uznesení... Dňa   10.   03.   2009   v   čase   o   09.20   hod.   bolo   prikročené   na   základe   príkazu prokurátora k prehliadke iných priestorov alebo pozemkov, ktorá bola vykonaná v spol. T., s. r. o., B., pri ktorej bol odňatý Hard disk B...., 1 ks šanón s označením C., a. s., počet listov 1-254, 1 ks šanón s označením C., a. s., počet listov 1 120. Uvedenej prehliadky iných priestorov a pozemkov sa zúčastnil JUDr. J. H., ktorý je zástupcom Slovenskej advokátskej komory, so sídlom B. ako nezúčastnená osoba, na základe predchádzajúcej telefonickej výzvy zo strany vyšetrovateľa PZ, nakoľko prehliadka iných priestorov a pozemkov mala byť vykonávaná v advokátskej kancelárii. Počas úkonu zo strany JUDr. J. T. ani JUDr. J. H.   nebola   vznesená   žiadna   námietka,   čo   potvrdili   aj   svojím   podpisom   na   zápisnicu   o prehliadke iných priestorov a pozemkov. Na záver úkonu JUDr. J. H. uviedol, že žiada, aby z disku zaisteného pri prehliadke neboli robené žiadne kópie a ani vydávané iným osobám v záujme ochrany klientov JUDr. T. ako aj zachovania povinnosti mlčanlivosti podľa zákona o advokácii.

Dňa 10. 03. 2009 v čase o 12.30 hod. bol vyšetrovateľom PZ podľa § 85 ods. 1 Trestného poriadku zadržaný podozrivý - JUDr. J. T.,... z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b), c) Trestného poriadku, nakoľko bol podozrivý z prečinu podplácania podľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona a zločinu podvodného úpadku podľa § 227 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Trestného zákona. Dňa 10. 03. 2009 v čase o 14. 30 hod. bol vykonaný výsluch zadržaného podozrivého

- JUDr. J. T.

Dňa   10.   03.   2009   v   čase   o   15.00   hod.   bol   zadržaný   -   podozrivý   JUDr.   J.   T. odovzdaný na umiestnenie do cely policajného zaistenia.

Dňa 12. 03. 2009 v čase o 10.50 hod. podľa § 85 ods. 4 Trestného poriadku bol zadržaný - podozrivý JUDr. J. T. prepustený na slobodu, vyšetrovateľom PZ.

V predmetnej trestnej veci prebieha naďalej vyšetrovanie. Na   záver   uvádzame,   že   súhlasíme,   s   tým,   aby...   ústavný   súd   upustil   od   ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti, nakoľko od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

2.3 Právny zástupca sťažovateľov vo svojom stanovisku k vyjadreniam generálneho prokurátora a úradu boja proti korupcii uviedol:

«Dňa 10. 03. 2009 o 09:20 hod. sa príslušníci orgánov činných v trestnom konaní... dostavili do sídla advokátskej kancelárie obchodnej spoločnosti T., s. r. o.... Od tohto momentu   zostal   jeden   z   príslušníkov   OČTK   stáť   pri   vstupných   vchodových   dverách   do advokátskej kancelárie, čím bolo znemožnené fyzickým osobám do advokátskej kancelárie vstúpiť,   resp.   ju   opustiť.   Príslušníci   OČTK   však   dali   môjmu   klientovi   na   vedomie skutočnosť, že ho zadržiavajú, až neskôr. S poukazom na uvedené, preto zastávam názor, že klient bol v jeho osobnej slobode obmedzený už od času 09:20 hod. Na túto skutočnosť poukazujem aj preto, lebo mám za to, že zo strany príslušných príslušníkov OČTK došlo k prekročeniu   maximálne   povolenej   dĺžky   zadržania.   Mandantovi   bola   totiž   obmedzená osobná sloboda dňa 10. 03. 2009 o 09:20 hod, pričom prepustený bol dňa 12. 03. 2009 o 11:00 hod.. Počas doby zadržania môjho klienta, klientovi nikto z príslušníkov OČTK neoznámil,   či   inak   nepreukázal   na   základe   akých   skutočností   je   založené   dôvodné podozrenie voči jeho osobe... Ako významné sa mi javí taktiež v tejto myšlienkovej konotácii poukázať   na   skutočnosť,   že   obsah   samotných   skutkových   viet   bol   formulovaný   až neuveriteľne   extenzívne   a   obsah   týchto   viet   podľa   môjho   názoru   nespĺňali   dôvody   pre začatie trestného stíhania voči osobe môjho mandanta v údajnej predmetnej veci... Môjmu   mandantovi   bolo   zo   strany   príslušníkov   OČTK   len   povedané,   že   ho upodozrievajú zo 1 - 3 skutkov (úplatok - poskytnutie či sľúbenie) a zo skutku (podvodný úpadok)... Ako advokát nevidím, žiaden právne relevantný dôvod pre ktorý môj mandant byt dôvodne podozrivý. Skôr to celé môže indikovať isté snahy o za zatiahnutie klienta medzi skupinku podozrivých, aby sa OČTK mohli fyzicky dostať k obsahu úplne iných dokumentov, resp.   databáz,   ktoré   majú   v   zmysle   zákona   o   advokácii   privilegovanú   povahu   a   môj mandant ako advokát je viazaný ex lege povinnosťou mlčanlivosti.

Ak odhliadneme od skutočnosti, že podvodný úpadok sa zo strany klienta nestal, poukazujem na skutočnosť, že môj mandant v tejto skutkovej podstate ust. § 227 Trestného zákona... nespĺňa ani spôsobilosť subjektu (nakoľko sa tam malo jednať, podľa kvalifikácie OČTK len, o prípravu, tak spoluúčasť na takomto trestnom čine neprichádza do úvahy). Aj táto skutočnosť (tvrdenie príslušníkov OČTK, že klient je podozrivý z takéhoto trestného činu v štádiu prípravy), podľa môjho názoru nasvedčuje tomu, že príslušníci OČTK sa snažili,   bez toho   aby ich konanie malo   oporu   v platnom   právnom poriadku Slovenskej republiky... zahrnúť aj môjho mandanta ako advokáta, hoci právne iba ako advokát, nemôže spĺňať príslušné znaky tejto skutkovej podstaty trestného činu.

Nemôžem súhlasiť tvrdením OČTK, že klient bol zadržaný len po zákonnú lehotu (48 hodín), nakoľko mandantovi bola jeho osobná sloboda obmedzená viac ako je táto zákonná lehota 50 hodín. Hoci príslušníci OČTK vedeli o skutočnosti, že mandanta ako zadržaného nemôžu vypočuť a následne vzniesť voči jeho osobe obvinenie, intuitívne to evokuje otázku, aký   vlastne   bol   skutočný   dôvod,   prečo   ho   zadržiavali   naďalej,   keďže   nejestvovala   ani možnosť jeho osobu odovzdať spolu so spisovým materiálom príslušnému prokurátorovi, ktorý by mohol podať príslušnému sudcovi návrh na vzatie jeho osoby do väzby...

S poukazom na vyššie uvedené, som toho názoru, že v predmetnej právnej veci môjho mandanta OČTK nepostupovali tak, aby čo najmenej zasahovali do základných práv a slobôd a pri výkone procesných úkonov zaobchádzali s osobami zúčastnenými na úkone tak, ako to vyžaduje účel trestného konania, rešpektujúc pritom dôstojnosť, humánnosť a úctu k ľudským právam a slobodám...

Je v rozpore s objektívnou skutočnosťou, že by boli bývali príslušníci OČTK (resp. obsah rozhodnutí OČTK) uložili môjmu mandantovi - fyzickej osobe JUDr. T. uložili nejaké povinnosti, nakoľko tieto povinnosti boli uložené obchodnej spoločnosti T., s. r. o.... Som toho názoru, že pevný disk... by mohol byť považovaný za vec dôležitú pre trestné konanie vtedy ak by došlo zo strany fyzickej osoby k fyzickému napadnutiu nejakej osoby,   boli   by   na   tomto   pevnom   disku   krvavé   stopy   a   pod.   Podľa   obsahu   príkazu prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry GP SR, však príslušníci OČTK mohli zadržať „výpočtovú techniku na ktorej sa pácha trestná činnosť“ Za pomoci výpočtovej techniky môže páchať trstenú činnosť napr. tá fyzická osoba ktorá porušuje autorské práva, falšuje alebo pozmeňuje menu, uchováva detskú pornografiu etc. Ale nie advokát vo veci skutkovej podstaty   trestného   činu   úplatkárstva,   resp.   podvodného   úpadku   -   ktorý   ako   advokát   z hľadiska subjektu ani spáchať nemohol. Interpretáciu generálneho prokurátora považujem za neprimerane extenzívnu, pričom nereflektuje predovšetkým samotné princípy (zásady) na ktorých je trestné právo ako právne odvetvie právneho poriadku SR vybudované, princípy ústavnosti   a   podporne   tiež   existujúcej   judikatúry   súdov   Slovenskej   republiky   ako európskych súdov.

S poukazom na skutkový priebeh v predmetnej veci a príslušné rozhodnutia OČTK, nesúhlasím ani s tvrdením, že TP umožňuje postup OČTK zvoliť si dve alternatívy postupu a ak by to aj bolo, tak potom s poukazom na zásadu primeranosti a zdržanlivosti (ust. § 2 ods. 2 ) sú OČTK ex lege povinné zvoliť taký postup, ktorý čo najmenej zasahuje do práv a právom chránených osôb.

To či je, alebo nie je logické, aby príkaz podľa obsahu ust. § 90 písm. b), písm. e) TP obsahoval dobu uchovávania počítačových údajov si netrúfam nijako hodnotiť...,   trvám však rigidne na tom a poukazujem na obsah ust. § 90 ods. 2 TP, že „v príkaze musí byť ustanovený čas, po ktorý bude uchovávanie údajov vykonávané, tento čas môže byť až na 90 dní, a ak je potrebné ich uchovanie, musí byť vydaný nový príkaz.“...

Je   v   rozpore   s   objektívnou   skutočnosťou,   že   počas   úkonu   OČTK   pri   prehliadke advokátskej kancelárie nebola zo strany môjho mandanta JUDr. T. resp. nezúčastnenej osoby   JUDr.   H.   vznesená   žiadna   námietka.   Veď   napr.   len   v   obsahu   zápisnice   obaja namietajú, že na disku ako pamäťovom médiu sú uložené aj penzá iných údajov o klientoch advokátskej   kancelárie,   ktoré   s predmetnou   vecou   nemajú   žiaden   súvis...   Vzhľadom   na privilegovanú   povahu   údajov,   povinnosť   mlčanlivosti,   bolo   zo   strany   klienta   taktiež odmietnuté tento disk príslušníkom OČTK vydať a tak príslušníci OČTK tento klientovi odňali.

Ďalej poukazujem na skutočnosť, že pri svojom prvom právnom úkone, ktorý mal mandant   možnosť   učiniť   (podať   sťažnosť   voči   uzneseniu   o   nariadení   znaleckého dokazovania), môj klient namietal o. i. aj spôsob akým mu bol disk odňatý, nezákonnosť dôvodov, nezákonnosť postupu OČTK v predmetnej veci. Som rozhodne toho názoru, že v zmysle ich obsahu tieto skutočnosti je rozhodne možné považovať za vznesenie námietok zo strany môjho mandanta.

OTČK sa nepodarilo bez akýchkoľvek dôvodných pochybností preukázať, na základe akých   dôvodov   by   mal   byť   môj   mandant   dôvodne   podozrivý   a   nie   len   označený   za podozrivého...   Som   toho   názoru,   že   pani   kpt.   B.   ako   vyšetrovateľke   PZ   sa   nepodarilo preukázať dôvodnosť údajných skutkových tvrdení, ktoré napokon vyústili k záveru, že sa mal dopustiť vyššie uvedených trestných činov...

OČTK sa v predmetnej veci nijako nevyporiadali so skutočnosťou, že odňaté veci - (počítač,   presnejšie   hardisk   tohto   počítača)   obsahoval   údaje   ktoré   podliehajú   ex   lege povinnosti   mlčanlivosti   môjho   klienta   ako   advokáta...   V   priamej   príčinnej   súvislosti   s konaním OČTK v predmetnej veci sa do dispozičnej sféry OČTK tak dostali údaje, ktoré v žiadnom   hľadisku   nijako   nesúviseli   s   predmetnou   trestnou   vecou   a   ktoré   mali   a   majú privilegovanú povahu a podliehajú zákonnej povinnosti mlčanlivosti. Sme toho názoru, že týmto bolo zo strany OČTK porušené najmä právo na súkromie, právo listového tajomstva môjho mandanta, ale súčasne tiež právo značného množstva tretích osôb. Poukazujem, tiež na skutočnosť, že údaje nesúvisiace s predmetnou trestnou vecou, ktoré sa týkajú vzťahu klient - advokát, si v kontexte trestného konania zachovávajú svoju privilegovanú a ex lege chránenú povahu (§ 89 ods. 2 v spojení s ust. § 129 ods. 2 TP). Pre zásah do týchto práv, v predmetnej trestnej veci chýba akákoľvek právna opora, či už v Príkaze prokurátora Úradu špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   SR,   ale   i   v   platnom   právnom   poriadku Slovenskej republiky...

Súčasne týmto... oznamujem Ústavnému súdu Slovenskej republiky, že súhlasím s tým, aby Ústavný súd Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania v predmetnej veci.»

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci a o sťažnosti rozhodol na neverejnom zasadnutí.

II.

Zo   sťažnosti,   z jej   príloh, z   vyjadrení účastníkov konania a   z obsahu na vec sa vzťahujúceho vyšetrovacieho spisu úradu boja proti korupcii ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Uznesením   vyšetrovateľky   úradu   boja   proti   korupcii   vydaného   pod   ČVS:   PPZ-308/BPK-B-2008 z 28. novembra 2008 bolo podľa § 199 ods. 1 a 2 Trestného poriadku začaté trestné stíhanie pre prečin podplácania podľa § 333 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona a pre zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 a 2 Trestného zákona, ktorých sa mal dopustiť dovtedy neznámy páchateľ.

Následne   vyšetrovateľka   úradu   boja   proti   korupcii   uznesením   vydaným   pod ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 z 20. januára 2009 začala podľa § 199 ods. 1 a 2 Trestného poriadku   trestné   stíhanie   dovtedy   neznámeho   páchateľa   pre   obzvlášť   závažný   zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1 a 4 Trestného zákona v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Trestného zákona a pre zločin podvodného úpadku podľa § 227 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného zákona v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Trestného zákona.

Špeciálna prokuratúra   na základe návrhu   vyšetrovateľa   úradu   boja proti   korupcii vydala 27. februára 2009 pod č. k. I GO-V-681-1/2009-3 podľa § 101 ods. 1 Trestného poriadku   príkaz   na   prehliadku   iných   priestorov   a   pozemkov   (v   sídle   sťažovateľky) s odôvodnením,   že   existuje „dôvodný   predpoklad,   že   v   kancelárskych   priestoroch...   sa nachádzajú   listinné   dôkazy   a   výpočtová   technika   súvisiaca   so   spáchaním   ekonomickej trestnej činnosti, ako aj listiny preukazujúce korupčnú trestnú činnosť...“.

Dňa 9. marca 2009 špeciálna prokuratúra vydala pod č. k. VII/1 Gv 191/08-25 na návrh   vyšetrovateľa   úradu   boja   proti   korupcii   príkaz   podľa   §   90   ods.   1   písm.   b)   a   e) Trestného poriadku, „aby spoločnosť T., s. r. o. so sídlom B...., na objasnenie skutočností pre   trestné   konanie   umožnila   vyhotovenie   a   ponechanie   si   kópie   počítačových   údajov, vrátane prevádzkových údajov, ktoré boli uložené prostredníctvom počítačového systému a pamäťových médií a aby takého údaje vydala na účely trestného konania“. Súčasne podľa § 90 ods. 5 Trestného poriadku prokurátor špeciálnej prokuratúry poveril „vyhotovením kópie vyšetrovateľa   OBPK   Bratislava   ÚBPK   PPZ   za   asistencie   pracovníka   oddelenia kriminálnych   analýz,   ktorý   disponuje   potrebnými   odbornými   znalosťami   za   účelom vyhotovenia požadovanej kópie údajov“. Náležitosť podľa § 90 ods. 2 Trestného poriadku, t. j. ustanovenie času, po ktorý bude uchovávanie údajov vykonávané, príkaz neobsahoval.Úrad boja proti korupcii 10. marca 2009 vykonal prehliadku iných priestorov v sídle sťažovateľky, v rámci ktorej bolo odňaté počítačové vybavenie – pevný disk. Zo zápisnice z tohto úkonu vyplýva, že sťažovatelia (pravdepodobne sťažovateľ) pred výkonom samotnej prehliadky   iných   priestorov   po   poučení   podľa   ustanovenia   §   104   Trestného   poriadku uviedli: „Ukážem Vám doklady od spoločnosti C. môžete si ich zobrať, avšak poukazujem na § 89/2 TP   podľa ktorého nie som oprávnený Vám   ich vydať,   nakoľko som viazaný mlčanlivosťou   podľa   zákona   o   advokácii.“ Pri   prehliadke,   ako   to   vyplýva   z   obsahu zápisnice, úrad boja proti korupcii odňal tieto veci: HARD DISK B.... a dva zakladače s označením C., a. s. K odňatiu počítačového vybavenia „HARD DISKU“ sťažovateľ uviedol: „vzhľadom na povinnosť mlčanlivosti tento nemôžeme odovzdať. K odobratiu tohto disku nemáme výhrady. Upozorňujeme, že obsahuje údaje týkajúce sa iných klientov, ktoré sa netýkajú trestného stíhania a ktoré sú predmetom zákonnej mlčanlivosti. Žiadame o opatrné zaobchádzanie s diskom a požadujeme, aby sme mohli byť prítomný pri jeho otváraní a sťahovaní   údajov.“ V   závere   úkonu   prítomný   zástupca   Slovenskej   advokátskej   komory JUDr. J. H. požiadal, „aby z disku zaisteného pri ohliadke neboli robené žiadne kópie a ani vydávané iným osobám v záujme ochrany klientov JUDr. T. ako aj zachovania povinnosti mlčanlivosti podľa zákona o advokácii“.

Toho istého dňa, t. j. 10. marca 2009, bol sťažovateľ úradom boja proti korupcii podľa § 85 ods. 1 Trestného poriadku po predchádzajúcom „ústnom“ súhlase prokurátora špeciálnej prokuratúry zadržaný ako podozrivý   zo spáchania prečinu podplácania podľa § 333 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona a zločinu podvodného úpadku podľa § 227 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného zákona v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Trestného zákona. Zo „Zápisnice   o   zadržaní   a   obmedzení   osobnej   slobody   podozrivej   osoby“ podpísanej sťažovateľom vyplýva, že k zadržaniu jeho osoby došlo o 12.30 h z dôvodov uvedených v § 71   ods.   1   písm.   b)   a   c)   Trestného   poriadku.   O   14.30   h   bol   sťažovateľ   vypočutý v procesnom   postavení zadržaný – podozrivý. Pri   svojom výsluchu uviedol, že „mojim klientom je akcionár spol. C. a veci vo vzťahu k tomuto klientovi vykonávam ako advokát, mám zákonnú povinnosť zachovávať mlčanlivosť a preto v súčasnosti vo veci vypovedať nemôžem.   Po zbavení mlčanlivosti   sa vyjadrí k veci.   Čo sa   týka popísaných skutkov v uzneseniach vo vzťahu k podplácaniu, nemám o tom absolútne žiadnu informáciu. Takisto aj čo sa týka skrátenia dane aj podvodného úpadku vo vzťahu k spol. C. Nie som si vedomý, že by som sa mal dopustiť nejakej protiprávnej činnosti. Ako advokátovi je mi uložené konať v rámci zákona.“. Výsluch bol ukončený o 14.45 h. Následne o 15.00 h bol sťažovateľ „odovzdaný na umiestnenie od cely policajného zaistenia“.

Podľa § 85 ods. 4 Trestného poriadku bol sťažovateľ 12. marca 2009 prepustený na slobodu (z cely policajného zaistenia bol prepustený o 10.50 h).

K vráteniu odňatej veci – počítačového vybavenia – sťažovateľom došlo uznesením vyšetrovateľky úradu boja proti korupcii z 13. októbra 2009.

Uzneseniami vyšetrovateľky úradu boja proti korupcii vydanými pod ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 z 1. a 12. marca 2010 bolo zastavené trestné stíhanie pre zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1 a 4 Trestného zákona a pre prečin podplácania podľa § 33 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona.

Uzneseniami   špeciálnej   prokuratúry   vydanými   pod   č.   k.   VII/1   Gv   191/08-125 z 30. apríla 2010 a č. k. VII/1 Gv 191/08-126 z 30. apríla 2010 bolo zastavené trestné stíhanie vedené úradom boja proti korupcii pod ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 pre zločin podvodného úpadku podľa § 227 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného zákona v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Trestného zákona a pre zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 a 2 Trestného zákona.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 3 ústavy obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno zadržať   len   v   prípadoch   ustanovených   zákonom.   Zadržaná   osoba   musí   byť   ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   19   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok,.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 22 ods. 1 ústavy listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručuje.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či príkazom špeciálnej prokuratúry č. k. VII/1 Gv 191/08-25 z 9. marca 2009 a postupom úradu boja proti korupcii v   konaní   vedenom   pod   ČVS:   PPZ-308/BPK-B-2008   došlo   k   namietanému   porušeniu základného práva na osobnú   slobodu   zaručeného v   čl.   17   ústavy, základného práva na ochranu   pred   neoprávneným   zhromažďovaním,   zverejňovaním   alebo   zneužitím   údajov o svojej   osobe   zaručeného   v   čl.   19   ods.   3   ústavy,   základného   práva   vlastniť   majetok zaručeného   v   čl.   20   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na   listové   tajomstvo,   tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a ochranu osobných údajov zaručeného v čl. 22 ods.   1   ústavy,   základného   práva   podnikať   a   uskutočňovať   inú   zárobkovú   činnosť zaručeného v čl. 35 ods. 1 ústavy a základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručeného v čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru.

1. K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu zaručeného čl. 17 ústavy

V   prvom   rade   ústavný   súd   konštatuje,   že   námietku   možného   porušenia   tohto základného   práva   z   racionálnych   a   logických   dôvodov   skúmal   len   vo   vzťahu   k   osobe sťažovateľa, a to postupom úradu boja proti korupcii. Porušenie označeného základného práva   sťažovateľ   odôvodnil   predovšetkým   prekročením   maximálnej   prípustnej   lehoty stanovenej   čl.   17   ods.   3   ústavy   na zadržanie podozrivého,   ktorá   predstavuje 48   hodín. V ďalšom tvrdí, že mu žiadnym spôsobom nebolo „deklarované“, z akého protiprávneho konania má byť podozrivý, že postup úradu boja proti korupcii bol účelový a nezákonný, „keď pre neexistujúce dôvody zadržal osobnú slobodu sťažovateľa 1 na 50 hodín“ a «počas celej doby... obmedzenia osobnej slobody... nebol OČTK vykonaný jediný vyšetrovací úkon takže obmedzenie osobnej slobody... možno posudzovať ako „preventívne“ čo...   nemá... žiadnu oporu v právnom poriadku», a napokon je sťažovateľ presvedčený, že „bol v CPZ držaný aj v čase, keď už bolo... nepochybné, že mu nemá byť aké obvinenie vznesené a teda prokurátor nebude môcť podať návrh na vzatie do väzby“.

Sťažovateľ v sťažnosti nekonkretizoval, ktoré konkrétne ustanovenia čl. 17 ústavy mali byť týmto postupom úradu boja proti korupcii porušené, avšak z obsahu sťažnosti a jej formulácie ústavný súd usúdil, že relevantnými sú odseky 1, 2 a 3 čl. 17 ústavy.

Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky rešpektovania alebo porušenia základného práva zaručeného v čl. 17 ústavy musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku   je   integrálnou   súčasťou   ústavného   rámca   zaručenej   osobnej   slobody.   Jej nerešpektovanie môže byť v konkrétnych okolnostiach porušením ňou zaručeného práva na osobnú slobodu (II. ÚS 55/98, II. ÚS 315/06). Ústavné záruky osobnej slobody jednotlivca sa však nevyčerpávajú len odkazom na zákonnú úpravu (II. ÚS 55/98). Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“,   a   okrem   toho   každé   opatrenie,   ktorým   je   jednotlivec   pozbavený   slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07).

Ako   vyplýva   zo   sťažnosti,   z   jej   príloh   a   vyžiadaného   vyšetrovacieho   spisu, vyšetrovateľka úradu boja proti korupcii uznesením z 28. novembra 2008 začala trestné stíhanie pre prečin podplácania podľa § 333 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona a za zločin prijímania   úplatku   podľa   §   329   ods.   1   a   2   Trestného   zákona.   Neskôr   uznesením z 20. januára   2009   začala   trestné   stíhanie   pre   obzvlášť   závažný   zločin   skrátenia   dane a poistného podľa § 276 ods. 1 a 4 Trestného zákona v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Trestného   zákona   a   pre   zločin   podvodného   úpadku   podľa   §   227   ods.   1   a   4   písm.   a) Trestného zákona v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Trestného zákona.

V súvislosti s touto trestnou činnosťou, pre ktorú bolo vyšetrovateľkou úradu boja proti korupcii začaté trestné stíhanie, bol sťažovateľ podľa § 85 ods. 1 Trestného poriadku úradom   boja   proti   korupcii   10.   marca   2009   o   12.30   h   po   prechádzajúcom   súhlase prokurátora špeciálnej prokuratúry zadržaný ako podozrivý z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku.

Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že...

b)   bude   pôsobiť   na   svedkov,   znalcov,   spoluobvinených   alebo   inak   mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Podľa § 85 ods. 1 Trestného poriadku osobu podozrivú zo spáchania trestného činu môže policajt zadržať, ak je tu niektorý z dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 alebo ak ide o podozrivú osobu podľa § 204 ods. 1, aj keď proti nej doteraz nebolo vznesené obvinenie. Na zadržanie je potrebný predchádzajúci súhlas prokurátora...

Podľa § 85 ods. 4 Trestného poriadku policajt, ktorý zadržanie vykonal..., takú osobu bezodkladne oboznámi s dôvodmi zadržania a vypočuje ju; v prípade, že podozrenie nebude naďalej dôvodné alebo dôvody zadržania z inej príčiny odpadnú, prepustí ju písomným opatrením   ihneď   na   slobodu.   Ak   zadržanú   osobu   neprepustí   na   slobodu,   vznesie   jej obvinenie   a   vypočuje   ju.   Po   jej   výsluchu   odovzdá   spis   prokurátorovi,   aby   ten   mohol prípadne podať návrh na vzatie do väzby alebo na postup podľa § 204 ods. 1. Policajt alebo prokurátor postupujú pri tom tak, aby zadržanú osobu bolo možné odovzdať súdu najneskôr do   48   hodín   od   jej   zadržania...,   inak   musí   byť zadržaná   osoba   prepustená   na   slobodu písomným príkazom prokurátora s primeraným odôvodnením.

Najzávažnejším procesným zásahom do práv podozrivého je zásah do jeho osobnej slobody, preto ústavná úprava vyžaduje, aby sa obmedzenie osobnej slobody udialo v súlade s   konaním   ustanoveným   zákonom   (Trestný   poriadok)   a   v   súlade   s   konaním   ním predpísaným. Každé opatrenie zbavujúce slobody musí pochádzať od oprávneného orgánu, musí   byť   vykonané   takým   orgánom   a   nesmie   mať   svojvoľnú   povahu.   Okrem   tohto základného   predpokladu   musí   existovať   ešte   ďalší   významný   a   dostatočný   dôvod ustanovený   v   §   71   ods.   1   písm.   a)   až   c)   Trestného   poriadku.   V   neposlednom   rade pozbavenie osobnej slobody smie trvať iba nevyhnutný čas a rozhodne nesmie prekročiť zákonom (resp. ústavou) ustanovenú lehotu.

Sťažovateľ   predovšetkým   namieta,   že   k   obmedzeniu   jeho   osobnej   slobody   došlo súčasne   so   začiatkom   vykonávania   prehliadky   iných   priestorov,   t.   j.   10.   marca   2009 o 9.20 h, a na slobodu bol prepustený 12. marca 2009 o „cca 11.00 h.“. Z tohto vyvodzuje, že   úradom   boja   proti   korupcii   bola   prekročená   tak   zákonom   (§   85   ods.   4   Trestného poriadku), ako aj ústavou (čl. 17 ods. 3 ústavy) ustanovená lehota 48 hodín, po ktorú mohlo zadržanie „policajtom“ trvať.

Ako už bolo uvedené zo zápisnice o zadržaní sťažovateľa ako podozrivého, a ktorú sťažovateľ   podpísal,   k   jeho   zadržaniu   došlo   o   12.30   h,   pritom   žiadnym   spôsobom pravdivosť tohto údaju uvedeného v zápisnici nikdy nespochybnil. Ani v sťažnosti pred ústavným   súdom   netvrdí,   že   by   hodina,   ktorá   je   uvedená   v   zápisnici   ako   hodina   jeho zadržania,   bola nesprávne   uvedená.   Preto   nemožno akceptovať sťažovateľovu   námietku o prekročení maximálnej 48-hodinovej lehoty stanovenej na zadržanie podozrivého, a zvlášť nie bez toho, aby túto skutočnosť namietal pred orgánmi činnými v trestnom konaní, ktoré boli oprávnenými na riešenie tejto otázky.

Ústavný súd neakceptoval ani tvrdenie o „faktickom“ obmedzení osobnej slobody sťažovateľa pri začatí výkonu prehliadky iných priestorov o 9.20 h, pretože sa prikláňa k názoru, že účasť na vyšetrovacom úkone (jeho strpenie), ktorým bola prehliadka iných priestorov,   z hľadiska svojej intenzity nebola spôsobilá najmä s prihliadnutím na dĺžku trvania, jej povahu a spôsob výkonu zasiahnuť do základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu. Rozhodne nemožno považovať účasť na vyšetrovacom úkone za „obmedzenie osobnej slobody“ a v ústavnoprávnom zmysle za zásah do osobnej slobody. Navyše ani z vyšetrovacieho spisu nevyplýva, že by sťažovateľ akýmkoľvek spôsobom chcel opustiť priestory,   ktoré   boli   predmetom   ohliadky,   a   zároveň,   že   by   mu   to   kýmkoľvek   nebolo umožnené.

Z   týchto   dôvodov   ústavný   súd nemohol   konštatovať porušenie základného práva na osobnú   slobodu   zaručeného   v   čl.   17   ods.   3   ústavy,   a   preto   sťažnosti   v tejto   časti nevyhovel.

K ďalším námietkam týkajúcim sa absencie dôvodov obmedzenia osobnej slobody, resp. zadržania a nevykonania procesných úkonov v čase zadržania sťažovateľa, ako aj k tvrdeniu, že bol zadržiavaný aj napriek tomu, že „bolo absolútne nepochybné, že mu nemá byť   aké   obvinenie   vznesené   a   teda   prokurátor   nebude   môcť   podať   návrh   na   vzatie   do väzby“, ústavný súd uvádza, že pri zadržaní nemusí byť stupeň dôvodnosti podozrenia taký vysoký,   ako   sa   vyžaduje   pre   obvinenie,   a   potom   na   obžalobu,   a   zákonodarca   ani nepredpokladá,   že   orgány   činné   v   trestnom   konaní   už   v   dobe   zadržania   podozrivého zhromaždili   dostatočné   dôkazy   na   obvinenie.   Účelom   výsluchu   počas   zadržania   podľa ustanovenia   §   85   ods.   1   Trestného   poriadku   je   doplniť   vyšetrovanie   a   potvrdiť,   alebo vyvrátiť   konkrétne   podozrenie,   na   ktorom   bolo   zadržanie   založené.   Na   zadržanie podozrivého   postačuje,   že   subjekt   vykazuje   dôvodné   podozrenie,   že   spáchal   konkrétny trestný čin, ktorý sa vyšetruje (postačuje tiež, že je začaté trestné stíhanie vo veci) a existuje niektorý z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 Trestného poriadku. Posúdenie splnenia týchto podmienok prináleží orgánom činným v trestnom konaní.

Ústavný súd preto po preskúmaní všetkých okolností veci dospel k záveru, že úrad boja proti korupcii v označenom konaní postupoval legitímne a nevyplýva z neho také posúdenie zistených skutkových a právnych okolností, ktoré by svedčilo o ich svojvoľnom hodnotení   a   o   takom   výklade   a   aplikácii   príslušných   ustanovení   Trestného   zákona a Trestného poriadku, ktorý by bol z ústavnoprávneho hľadiska neospravedlniteľný.Napokon k námietke sťažovateľa, že mu orgány činné v trestnom konaní žiadnym spôsobom „nedeklarovali“, z akého protiprávneho konania má byť podozrivý, ústavný súd podotýka, že na strane 2 zápisnice o výsluchu sťažovateľa ako zadržaného – podozrivého z 10. marca 2009 je uvedené: „Vyšetrovateľ ma oboznámil s predmetom výsluchu tak, že mi predložil uznesenia o začatí trestného stíhania z 20. 1. 2009 a 28. 11. 2008, kde sú popísané skutky,   týkajúce   sa   prečinu   podplácania   podľa   §   333   ods.   1,   ods.   2   TZ   a   zločinu podvodného úpadku podľa § 227 ods. 1, ods. 4 písm. a) TZ v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 TZ s tým, že mám právo sa k týmto skutkom vyjadriť.“ Uvedenú zápisnicu sťažovateľ na príslušnej strane podpísal bez toho, aby pri jeho podpise alebo v samotnej zápisnici bola zmienka   o nesúhlasnom   znení   zápisnice   so   skutočným   priebehom   úkonu.   Za   týchto okolností   ústavnému   súdu,   aj   s   prihliadnutím   na   znenie   sťažovateľovi   predložených uznesení o začatí trestného stíhania, neostávalo iné, ako argumentáciu sťažovateľa v tejto časti neakceptovať.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd postup úradu boja proti korupcii nepovažuje za nezlučiteľný s čl. 17 ústavy, a preto sťažnosti sťažovateľa v tejto časti nevyhovel.

Pokiaľ ide o námietku nezákonného postupu úradu boja proti korupcii spočívajúceho v ignorovaní zákazu výsluchu sťažovateľa z dôvodu jeho vystupovania v dotknutej veci ako advokáta a porušení povinnosti   vyšetrovateľkou   úradu   boja proti   korupcii   tým, že listy vyšetrovacieho spisu neboli očíslované, ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ s týmito skutočnosťami nespojil žiadne tvrdenie o porušení jeho konkrétnych základných práv alebo slobôd.   V   konečnom   dôsledku   povinnosť   zachovávať   mlčanlivosť   sťažovateľa   nijakým spôsobom porušená nebola, čo možno konštatovať aj vzhľadom na znenie zápisnice o jeho výsluchu, pri ktorom sťažovateľ vo veci nevypovedal vo vzťahu k svojim klientom.

S   prihliadnutím   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosti   sťažovateľa   ani   v   tejto   časti nevyhovel.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   ochranu   pred   neoprávneným zhromažďovaním,   zverejňovaním   alebo   zneužitím   údajov   o   svojej   osobe   zaručeného v čl. 19 ods. 3 ústavy, základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a ochranu osobných údajov zaručeného v čl. 22 ods. 1 ústavy, základného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť zaručeného v čl. 35 ods. 1 ústavy a základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej   republiky zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   36   ods.   1   listiny   a   práva   na   rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručeného v čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru

Podľa   čl.   19   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

Podľa čl. 22 ods. 1 ústavy listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Sťažovatelia namietali porušovanie svojho základného práva zaručujúceho ochranu osobných údajov a ochranu pred ich neoprávneným zhromažďovaním. Táto je súčasťou širšej kategórie, ktorou je ochrana súkromia. Ochrana súkromia je zakotvená vo viacerých ustanoveniach ústavy, naproti tomu ochrana práva na súkromie je v dohovore sústredená v čl.   8.   Ústavný   súd   už   v   minulosti   viackrát   judikoval,   že   základné   práva   obsiahnuté v ústave vykladá v intenciách dohovoru, teda v intenciách judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“). Tak je to aj v súvislosti s danou problematikou.

Pri posudzovaní zásahov štátu do práva na súkromie ESĽP uplatňuje mechanizmus postupnosti skúmania niekoľkých hľadísk. V prvom rade skúma, či daný skutkový stav možno   ratione   materiae   považovať   za   súčasť   práva   na   súkromie,   a   následne   pristúpi k posúdeniu kritéria legality zásahu, jeho legitímnosti a proporcionality.

A.   Vychádzajúc   z   úpravy   dohovoru   a   jeho   dodatkov   možno   v   zásade   právo   na súkromie rozdeliť na dve oblasti, a to právo na súkromný život a právo na rodinný život. Podľa   obsahového   zamerania   judikatúry   ESĽP   možno   potom   právo   na súkromný   život vymedziť ako a) zákaz zhromažďovania a úschovy osobných údajov,b) práva spojené s menšinovou sexuálnou orientáciou,c) ochranu obydlia a domovú slobodu ad) ochranu korešpondencie a tajomstva dopravovaných správ.

B. Legalita zásahu štátu do práva na súkromie znamená, že zásah je možný len na základe zákona, resp. platného právneho predpisu, pričom pri posudzovaní splnenia tejto podmienky   sa   vychádza   z toho,   či   bola rešpektovaná dostupnosť (verejné publikovanie právneho predpisu) a predvídateľnosť zákona. V rámci podmienky predvídateľnosti zákona judikatúra ESĽP zdôrazňuje potrebu konkretizovania prostriedkov, ktorými štát disponuje pri zasahovaní do práv chránených čl. 8 dohovoru, teda kladie dôraz na kvalitu relevantnej právnej úpravy. V rozhodnutí Sallinen c. Fínsko z 27. decembra 2005 ESĽP vyslovil záver, že vnútroštátne právo musí poskytovať jednotlivcovi ochranu proti arbitrárnemu zásahu do jeho práv zaručených čl. 8 dohovoru, preto musí dostatočne jasne v pojmoch poskytovať občanovi   náležitú   indikáciu   podľa   okolností   a podmienok,   za   akých   je   verejná   autorita zmocnená k zásahom do jeho práva na súkromie. Z uvedeného vyplýva, že aj zásah, ktorý má   svoj   základ   v   právnej   norme,   môže   za   určitých   okolností   v   konkrétnom   prípade znamenať porušenie práv garantovaných dohovorom, resp. ústavou (pozri I. ÚS 117/07).

C. Podmienka legitímnosti vyžaduje, aby opatrenie umožňujúce zásah štátu do práva na súkromie zodpovedalo cieľu odôvodňujúcemu jeho legitimitu, ktorým môžu byť len záujmy výslovne špecifikované dohovorom, a síce záujem štátu (z dôvodu ochrany národnej bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   predchádzania   nepokojov   a   zločinnosti),   záujem spoločnosti   (z   dôvodu   ochrany   zdravia   alebo   morálky,   zabezpečenia   hospodárskeho blahobytu krajiny) a záujem jednotlivcov (z dôvodu ochrany ich práv s slobôd).

D. Kritérium proporcionality zásahu znamená dodržanie rovnováhy vo vzťahu medzi právom jednotlivca na súkromie a výberom prostriedkov, ktorými štát disponuje pri plnení legitímneho cieľa. Pri ich výbere je limitovaný tým, že zásah do práva na súkromie je možný len vtedy, keď je to nevyhnutné, a vykonať ho možno len v duchu požiadaviek kladených   na demokratickú   spoločnosť.   V tejto súvislosti   už ústavný súd judikoval, že zásah do základného práva alebo slobody musí zodpovedať naliehavej spoločenskej potrebe a   musí   byť primeraný   sledovanému   legitímnemu   cieľu   a   zároveň   pri   určovaní   rozsahu obmedzenia   je   dôležité   zohľadniť   aj   podstatu   práva,   ktoré   sa   má   obmedziť   (pozri I. ÚS 13/00).

V   rozhodnutí   Peck   c.   Spojené   kráľovstvo   z   28.   januára   2003   ESĽP   v   záujme rešpektovania princípu proporcionality zdôraznil potrebu selektovať z viacerých dostupných možností na dosiahnutie cieľa možnosť primeranú zaručujúcu potrebnú rovnováhu medzi právom jednotlivca na súkromie a záujmami štátu.

Aj   pri   posúdení   sťažnosti   sťažovateľov   postupoval   ústavný   súd   v   intenciách judikatúry ESĽP:

1.   V   prvom   rade   preskúmal   časť   sťažnosti   obsahujúcu   námietku   porušenia označených   základných   práv   podľa   ústavy   a   listiny   a   práva   podľa   dohovoru   príkazom prokurátora č. k. VII/1 Gv 191/08-25 z 9. marca 2009.

1.A Európsky   súd   pre   ľudské   práva   už   mnohokrát   konštatoval,   že   „súkromný život“   je   široký   pojem   nevhodný   na   vyčerpávajúcu   definíciu   (napr.   Peck   c.   Spojené kráľovstvo z 28. januára 2003), a vo vzťahu k predmetnému pojmu vyhlásil: „Bolo by príliš obmedzujúce ohraničiť pojem na vnútorný kruh, v ktorom jednotlivec môže žiť svoj osobný život podľa vlastného výberu, a úplne z neho vylúčiť vonkajší svet mimo tohto kruhu. Rešpektovanie súkromného života musí tiež zahŕňať určitý stupeň práva vytvoriť a rozvíjať vzťahy s ostatnými ľudskými bytosťami. Navyše sa zdá, že niet dôvodu na princíp, prečo toto chápanie pojmu súkromný život by sa malo prijať na vylúčenie činnosti odbornej alebo obchodnej povahy, keďže počas svojho pracovného života má väčšina ľudí významnú, ak nie   najväčšiu   možnosť   rozvíjať   vzťahy   s   okolitým   svetom.   Tento   pohľad   podporuje skutočnosť, že nie je vždy možné jasne rozlíšiť, ktoré činnosti jednotlivca sú súčasťou ich profesionálneho   alebo   obchodného   života   a   ktoré   nie.   Osobitne,   v   prípade   osoby vykonávajúcej slobodné povolanie, jeho práca v tomto kontexte môže tvoriť súčasť jeho života do takej miery, že sa stáva nemožným vedieť, v akom postavení v danom momente koná.“ (Niemietz c. Nemecko z 16. decembra 1992).

Rozšírenie   aplikovateľnosti   práva   na   súkromie   v   zmysle   čl.   8   dohovoru   aj   na profesionálne aktivity a obchodnú činnosť potvrdili aj ďalšie rozhodnutia ESĽP, napr. vo veci   Klass a ostatní c.   Spolková republika   Nemecko   zo   6.   septembra 1978,   kde   ESĽP konštatoval, že aktivita profesionálnej povahy môže spadať pod pojem „súkromný život“ a „korešpondencia“.

Judikatúra   ESĽP   výslovne   potvrdila   aplikovateľnosť   čl.   8   dohovoru   aj   na „korešpondenciu   s   advokátom“,   teda   korešpondenciu   profesnej   povahy   (napr. Schönenberger a Durmaz c. Švajčiarsko z 20. júna 1988, Campbell c. Spojené kráľovstvo z 25. marca 1992).

Opierajúc   sa   o   judikatúru   ESĽP   treba   realizáciu   inštitútu   uchovania   a   vydania počítačových údajov podľa ustanovení § 90 Trestného poriadku v okolnostiach prípadu sťažovateľov   (pamäťové   médium   obsahovalo   údaje   týkajúce   sa   profesnej   činnosti sťažovateľa   ako   advokáta   a   sťažovateľky   ako   spoločnosti   poskytujúcej   právne   služby) považovať za zásah do ich práva na súkromie (sťažovateľ) a zásah do ich práv na ochranu korešpondencie a iných písomností (oboch sťažovateľov) tak podľa čl. 19 ods. 3 a čl. 22 ods. 1 ústavy, ako aj podľa čl. 8 dohovoru.

1.BZmysel   zákonnej   požiadavky   predchádzajúceho   príkazu   prokurátora   na použitie   inštitútu   uchovania   a   vydania   počítačových   údajov   podľa   ustanovení   §   90 Trestného poriadku treba vidieť v tom, že jeho úlohou pri rozhodovaní o realizácii tohto prostriedku   je   posúdiť,   či   jeho   použitie,   ktoré   požaduje   zložka   výkonnej   moci,   je v medziach ústavy a je zároveň konformné s požiadavkami dohovoru zakotvujúceho tzv. negatívnu povinnosť štátu spočívajúcu v obmedzení zásahov verejnej moci do súkromného života jednotlivcov.

Ustanovenie § 90 Trestného poriadku znie:

1.   Ak   je   na   objasnenie   skutočností   závažných   pre   trestné   konanie   nevyhnutné uchovanie   uložených   počítačových   údajov   vrátane   prevádzkových   údajov,   ktoré   boli uložené   prostredníctvom   počítačového   systému,   môže   predseda   senátu   a   pred   začatím trestného   stíhania   alebo   v   prípravnom   konaní   prokurátor   vydať   príkaz,   ktorý   musí   byť odôvodnený aj skutkovými okolnosťami, osobe, v ktorej držbe alebo pod jej kontrolou sa nachádzajú také údaje, alebo poskytovateľovi takých služieb, aby

a) také údaje uchovali a udržiavali v celistvosti,

b) umožnili vyhotovenie a ponechanie si kópie takých údajov,

c) znemožnili prístup k takým údajom,

d) také údaje odstránili z počítačového systému,

e) také údaje vydali na účely trestného konania.

2. V príkaze podľa odseku 1 musí byť ustanovený čas, po ktorý bude uchovávanie údajov   vykonávané,   tento   čas   môže   byť až   na   90   dní,   a   ak   je   potrebné   ich   opätovné uchovanie, musí byť vydaný nový príkaz.

3.   Ak   uchovávanie počítačových   údajov   vrátane prevádzkových   údajov   na   účely trestného konania už nie je potrebné, vydá predseda senátu a pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní prokurátor bez meškania príkaz na zrušenie uchovávania týchto údajov.

4.   Príkaz   podľa   odsekov   1   až   3   sa   doručí   osobe,   v   ktorej   držbe   alebo   pod   jej kontrolou sa nachádzajú také údaje, alebo poskytovateľovi takých služieb, ktorým sa môže uložiť povinnosť zachovať v tajnosti opatrenia uvedené v príkaze.

5. Osoba, v ktorej držbe alebo pod jej kontrolou sa nachádzajú počítačové údaje, vydá tieto údaje, alebo poskytovateľ služieb vydá informácie týkajúce sa týchto služieb, ktoré sú v jeho držbe alebo pod jeho kontrolou, tomu, kto vydal príkaz podľa odseku 1.

Z hľadiska legality zásahu treba konštatovať, že prokurátor konal a rozhodoval na základe platnej a účinnej právnej normy, ktorá vydanie príkazu umožňovala, právny základ pre   vydanie   príkazu   teda   existoval.   Pokiaľ   ide   o   námietku   sťažovateľov,   v   ktorej zdôrazňovali,   že   v   počítačovom   vybavení   sa   nachádzali   údaje   o   klientoch   advokátskej kancelárie, poukazujúc na obsah ustanovenia § 89 ods. 2 v spojení s ustanovením § 129 ods. 2 Trestného poriadku, teda na zákaz výsluchu v súvislosti s povinnosťou mlčanlivosti advokáta, a teda na výnimku z povinnosti vydať vec, keď ide o takú vec, ktorej obsah sa týka okolnosti, o ktorej platí zákaz výsluchu, upriamuje ústavný súd pozornosť (nad rámec) na znenie ustanovenia § 129 ods. 3 Trestného poriadku. Podľa tohto ustanovenia sa zákaz výsluchu nevzťahuje na svedeckú povinnosť týkajúcu sa trestného činu, ktorý má svedok povinnosť   prekaziť   podľa   Trestného   zákona   (§   341   Trestného   zákona).   Podľa   tohto ustanovenia je povinnosť prekaziť trestný čin uložená okrem iných prípadov aj v prípade niektorého z trestných činov korupcie uvedených v treťom diele ôsmej hlavy osobitnej časti Trestného zákona. Trestné konanie, v ktorom bol príkaz prokurátora vydaný, sa týka aj trestného činu prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 a 2 Trestného zákona uvedeného v treťom diele ôsmej hlavy jeho osobitnej časti, preto v ňom výnimka z povinnosti vydania veci   neplatila.   Predovšetkým   však   treba   zdôrazniť,   že   inštitút   uchovania   a   vydania počítačových   údajov   obsiahnutý v §   90 Trestného   poriadku   právnu   úpravu týkajúcu   sa prípadov súvisiacich s povinnosťou mlčanlivosti vôbec neobsahuje. V prípade skopírovania údajov   uložených   na   pamäťovom   médiu   užívanom   sťažovateľmi   v   rámci   ich   profesnej činnosti   považovanej   judikatúrou   ESĽP   za   súčasť   súkromného   života   išlo   o   zásah   do súkromnej sféry jednotlivca, ktorý opodstatňuje jeho právo na preskúmanie dôvodnosti a zákonnosti zásahu, čo zvýrazňuje aj tá skutočnosť, že voči jeho vydaniu nemôže dotknutý subjekt uplatniť opravný prostriedok. V prípade sťažovateľov ochrana zo strany trestného súdu neprichádzala do úvahy, pretože neboli stranou vo vedenom trestnom konaní (obdobne III. ÚS 80/08). Samotná právna úprava (§ 90 ods. 1 Trestného poriadku) vyžaduje, aby bol príkaz   odôvodnený   aj   skutkovými   okolnosťami.   Preskúmateľnosť   dôvodnosti   vydania príkazu   podľa   §   90   Trestného   poriadku   si   vyžaduje relevantnú a   dostatočne   špecifickú argumentáciu, ktorá poskytuje vysvetlenie, akými skutočnosťami boli naplnené zákonom ustanovené   podmienky   na   tento   zásah   do   súkromia.   Bez   náležitého   odôvodnenia opierajúceho sa o konkrétne skutočnosti je dané rozhodnutie nepreskúmateľné, a tým aj svojvoľné.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania, ako aj iného zainteresovaného subjektu na rozhodnutie, ktorého dôvody sú zjavné a zreteľné, pretože práve odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti   nebude   arbitrárny   (I.   ÚS   117/07).   Je   postačujúce,   ak   odôvodnenie   dá odpoveď na otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam, a dostatočne objasní skutkový a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzalo   do   všetkých   detailov   veci (I. ÚS 241/07). Obsah odôvodnenia príkazu prokurátora č. k. VII/1 Gv 191/08-25 z 9. marca 2009   ústavný   súd   považuje   za   nedostatočný   a   formálny,   pretože   sťažovateľom (sťažovateľke,   ktorej   bol   príkaz   adresovaný,   a   sťažovateľovi   ako   konateľovi)   vôbec neobjasnil súvislosti opodstatňujúce realizáciu predmetného zásahu práve do jeho práva na súkromie,   resp.   korešpondencie.   V   odôvodnení   príkazu   totiž   absentuje   akákoľvek špecifikácia spojenia sťažovateľov so spoločnosťou C., a. s., ktorej sa mala týkať trestná činnosť, ktorá bola predmetom vyšetrovania.

Východiskové   rozhodnutie   ESĽP   týkajúce   sa   nedovoleného   zhromažďovania a úschovy   osobných   údajov   – Leander   c.   Švédsko   z   26. marca   1987,   zdôraznilo,   že aj uchovávanie   údajov   osobného   charakteru   po   ich   získaní   musí   byť   odôvodnené nevyhnutnosťou takéhoto opatrenia. V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na skutočnosť, že   príkaz   prokurátora   neobsahoval   zákonnú   náležitosť   v   podobe   vymedzenia   časového limitu uchovávania počítačových údajov.

Generálny prokurátor predostrel v tomto smere argumentáciu, podľa ktorej verbálny výklad   dotknutých   ustanovení   vylučuje   potrebu   ustanovenia   časového   limitu   v   prípade realizácie inštitútu uchovania a vydania počítačových údajov spôsobom podľa ustanovení § 90 ods. 1 písm. b) a e) Trestného poriadku, teda v prípade vyhotovenia a ponechania si kópie počítačových údajov a v prípade ich vydania.

V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej generálna interpretačná a realizačná klauzula čl. 152 ods. 4 ústavy ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou ako zákonom štátu s najvyššou právnou silou, ako aj záväznými   medzinárodnými   zmluvami,   preto   ak   vec   pripúšťa   rôzny   výklad,   orgán aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť výklad konformný s ústavou a záväznými medzinárodnými zmluvami (obdobne pozri I. ÚS 117/07).

Ako už bolo uvedené, judikatúra ESĽP je v otázke ďalšieho uchovávania získaných údajov osobného charakteru jednoznačná a pripúšťa ho iba v prípade nevyhnutnosti, aby bola rovnováha medzi relevantným záujmom štátu a závažnosťou jeho zásahov do práv jednotlivcov na ich súkromný život zachovaná.

Ústavný súd je toho názoru, že vyhotovením kópie počítačových údajov uložených na pamäťovom médiu sťažovateľov pri realizácii znaleckého skúmania, a to v intenciách príkazu   prokurátora   (ktorý   sa   neobmedzoval   na   selekciu   údajov   súvisiacich   s   trestným konaním),   nepochybne   došlo   aj   k   zachyteniu   údajov   s   vyšetrovanou   vecou   nijako nesúvisiacich, ktoré sa takto stali súčasťou spisového materiálu trestného konania a budú uchovávané   pravdepodobne   po   dobu   predpísanú   pre   archiváciu   materiálov   trestného konania. Nad rámec považuje ústavný súd za potrebné zdôrazniť, že aj pri skopírovaní počítačových údajov až po predchádzajúcej selekcii v rámci dostupných možností nie je možné absolútne vylúčiť zachytenie s trestnou vecou nesúvisiacich údajov, ktoré sa stanú súčasťou takejto kópie.

Ústavný   súd   bez   toho,   aby   podrobne   vykladal   dotknuté   ustanovenia   zákona, konštatuje, že konštrukcia inštitútu uchovania a vydania počítačových údajov obsiahnutá v Trestnom   poriadku   umožňuje   systematickým   výkladom   dotknutej   právnej   úpravy realizovať   predmetný   úkon   spôsobom   vylučujúcim   vznik   takejto   neprípustnej   situácie znamenajúcej závažný zásah do práva jednotlivca na súkromný život (a korešpondenciu), konkrétne   spôsobom,   ktorý   umožní   izolovanie   údajov   relevantných   na   trestné   konanie a následné zlikvidovanie kópie obsahujúcej kompletné penzum údajov zaznamenaných na pamäťovom médiu, prípadne jej vrátenie dotknutému subjektu (jednotlivcovi), ktorého sa zásah týkal (pozri prípad Sallinen v. Fínsko z 27. decembra 2005 týkajúci sa fínskej právnej úpravy,   ktorá   takýto   postup   výslovne   prikazovala).   Samozrejme,   pre   tieto   účely   je ustanovenie času, počas ktorého možno kompletnú kópiu uchovávať, nevyhnutné.Vzhľadom na všetky uvedené závery ústavný súd konštatuje, že príkaz prokurátora nebol legálny a ústavne konformný, pretože nespĺňal podmienky vyplývajúce z príslušných ustanovení Trestného poriadku (nedostatočné odôvodnenie a chýbajúca náležitosť podľa § 90 ods. 2 citovaného zákona).

1.C Keďže ústava explicitne neuvádza dôvody zakladajúce legitimitu zásahov do práva na súkromie, posudzoval ústavný súd toto kritérium s prihliadnutím na obsah čl. 8 ods.   2   dohovoru.   Vychádzajúc   z   obsahu   príkazu   prokurátora   možno   legitímnosť predmetného   zásahu oprieť   o   dôvod   spočívajúci   v „záujme   predchádzania   zločinnosti“ a kvalifikovať zásah ako legitímny.

1.DPosledné kritérium, ktorým je proporcionalita, teda   primeranosť zásahu do práva sťažovateľov na súkromie, nebolo možné zodpovedne posúdiť z dôvodu absencie náležitého odôvodnenia príkazu.

Zistené nedostatky príkazu prokurátora spočívajúce v nedodržaní kritéria legálnosti nebolo   možné   akceptovať,   a   preto   ústavný   súd   vyslovil,   že   príkazom   prokurátora   boli porušené   označené   základné   práva   sťažovateľov   garantované ústavou   a   listinou,   ako   aj právo sťažovateľov garantované dohovorom.

2.   Následne   pristúpil   ústavný   súd   k   posúdeniu   námietky   porušenia   označených základných   práv   zaručených   ústavou   a   listinou,   ako   aj   práva   zaručeného   dohovorom postupom úradu boje proti korupcii v trestnom konaní vedenom pod ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 pri úkone vykonanom 10. marca 2009 – zaistení počítačového vybavenia.

2.A Odňatie počítačového vybavenia sťažovateľov obsahujúceho údaje týkajúce sa ich profesnej činnosti považovanej judikatúrou ESĽP za súčasť súkromného života (bod 1.A) treba nepochybne považovať za zásah do súkromnej sféry jednotlivca.

2.B V kontexte kritéria legálnosti poukazuje ústavný súd na stanovisko generálneho prokurátora,   ktoré   prezentuje   názor,   že   trestnoprocesná   úprava   pre   účely   získania počítačových   údajov   poskytuje   „dve   alternatívy“   –   inštitút   uchovania   a   vydania počítačových údajov podľa § 90 Trestného poriadku a inštitút odňatia veci podľa § 91 Trestného   poriadku,   pričom   voľba   alternatívy,   ktorou   orgán   činný   v   trestnom   konaní zabezpečí ich získanie, patrí bez ďalšieho do jeho právomoci (v danom konkrétnom prípade do právomoci vyšetrovateľa). Ústavný súd hneď v úvode zdôrazňuje, že toto stanovisko nemožno akceptovať.

Záujem štátu na ochrane pred zločinnosťou zakladajúci legitímnosť zásahov do práva na súkromie pri realizácii niektorých inštitútov podľa 4. hlavy 1. časti Trestného poriadku („Zaistenie osôb a vecí“ ) musí byť uvedený do rovnováhy so závažnosťou zásahu do tohto práva. Znamená to zvoliť pri realizácii zásahu čo najmiernejší prostriedok, ktorý je súčasne spôsobilý zabezpečiť dosiahnutie sledovaného cieľa. Samotná právna úprava obsiahnutá v Trestnom poriadku na túto požiadavku reflektuje a určuje pre dosiahnutie špecifického cieľa (získanie počítačových údajov dôležitých pre objasnenie trestnej činnosti) prostriedok zaručujúci požadovanú proporcionalitu, ktorým je úkon uchovania a vydania počítačových údajov   zakotvený   v   ustanoveniach   §   90   Trestného   poriadku.   Je   nepochybné,   že   ide o prostriedok,   ktorého   realizácia   predstavuje   zásah   menšej   intenzity   v   porovnaní   so situáciou, keby sa na dosiahnutie cieľa zvolil inštitút vydania, resp. odňatia veci. Napokon to potvrdzuje aj rozdielny režim realizácie uvedených prostriedkov. Vyzvať podľa § 89 ods. 3 Trestného poriadku na vydanie veci je policajt oprávnený bez toho, aby potreboval príkaz či súhlas prokurátora. K odňatiu veci podľa § 91 ods. 1 Trestného poriadku môže policajt   pristúpiť   na   základe   vlastného   príkazu   vydaného   po   predchádzajúcom   súhlase prokurátora,   bez   predchádzajúceho   súhlasu   prokurátora   môže   policajt   vydať   príkaz   len vtedy, ak predchádzajúci súhlas nemožno dosiahnuť a vec neznesie odklad. Naproti tomu na realizáciu úkonu uchovania a vydania počítačových údajov podľa § 90 Trestného poriadku potrebuje policajt nevyhnutne príkaz prokurátora ako orgánu vykonávajúceho dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní (§ 230 Trestného poriadku).

Úrad   boja   proti   korupcii   v   danom   konkrétnom   prípade   pre   účely   získania počítačových   údajov   zvolil   prostriedok   –   zaistenie   samotného   počítačového   vybavenia (odňatia veci), ktorý pre tento účel zákonná úprava neumožňuje, jeho postup preto treba považovať za nelegálny.

Na tomto mieste sa ústavný súd vysporiadal aj s argumentáciou úradu boja proti korupcii, v ktorej tento uviedol, že „Počas úkonu zo strany JUDr. J. T. ani JUDr. J. H. nebola   vznesená   žiadna   námietka,   čo   potvrdili   aj   svojím   podpisom   na   zápisnicu   o prehliadke iných priestorov.“. Toto tvrdenie ústavný súd nemohol považovať za celkom pravdivé, a to vzhľadom na vyjadrenia tak sťažovateľa, ako aj JUDr. J. H., ktoré súd do zápisnice o prehliadke iných priestorov uviedol. Napriek tomu je však potrebné konštatovať, že   aj   keby   sťažovateľ   neuviedol   priamo   do   zápisnice   námietku   proti   vykonaniu   úkonu (zaistenie počítačového vybavenia), nemožno v žiadnom prípade považovať za jeho vedomý súhlas s vykonaním nelegálneho úkonu znamenajúceho zásah do jeho práva na súkromie. Nedodržanie   kritéria   legálnosti   (ktorým   došlo   súčasne   k   porušeniu   kritéria proporcionality nastoleného samotnou zákonnou normou) diskvalifikuje postup úradu boja proti korupcii z medzí zákonnosti, a teda konformnosti s ústavou a dohovorom.

Táto   skutočnosť   bola   dostatočným   dôvodom   na   to,   aby   ústavný   súd   vyslovil porušenie základných práv sťažovateľov podľa čl. 19 ods. 3, čl. 22 ods. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru.

Ústavný súd sa   osobitne vysporiadal   aj s námietkou   porušenia základného práva sťažovateľa   zaručeného   v   čl.   20   ods.   1   ústavy   postupom   úradu   boja   proti   korupcii vychádzajúc zo svojej judikatúry, podľa ktorej slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité   aj   v   čl.   20   ods.   1   ústavy,   implikuje   v   sebe   aj   potrebu   minimálnych   garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v čl. 20 ods. 1 ústavy a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy (I. ÚS 23/01).

Interpretačná prax ESĽP do rozsahu ochrany vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) okrem iného zahŕňa aj „pokojné užívanie majetku“.

K   zásahom   do   „pokojného   užívania   majetku“   dochádza   opatreniami   štátu označovanými   judikatúrou   ESĽP   všeobecným   pojmom   „kontrola   užívania   majetku“. Jedným zo základných druhov (okrem iných) sú opatrenia súvisiace s trestným konaním, pričom   najčastejšie   ide   o   prípady,   keď   je predmet   vlastníctva   dôkazným   prostriedkom. Záujem na zachovaní takejto veci pre účely trestného konania patrí k nespochybniteľným legitímnym účelom zasahovania do vlastníckeho práva v zmysle obsahu čl. 1 dodatkového protokolu (pozri Venditelli c. Taliansko z r. 1994). Aj v týchto prípadoch však musí zásah spĺňať kritéria legality, legitimity a proporcionality.

Tak, ako to ústavný súd konštatoval, postup úradu boja proti korupcii spočívajúci v zaistení   samotného   počítačového   vybavenia   (predmetu   vlastníctva   sťažovateľa)   bol vykonaný   mimo   rámca   zákona,   došlo   teda   k   porušeniu   kritéria   legality   (súčasne   aj proporcionality),   zásahu   do   vlastníckeho   práva,   čo   je   jednoznačným   dôvodom   na konštatovanie porušenia vlastníckeho práva sťažovateľa zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy.

Sťažovatelia proti postupu úradu boja proti korupcii vzniesli aj námietku porušenia základného práva podnikať a   uskutočňovať inú   zárobkovú   činnosť   podľa   čl.   35 ods.   1 ústavy. Ústavný súd v súvislosti s právom podnikať vo svojej judikatúre uviedol, že právo podnikať   je   ústavnou   zárukou   slobody   výkonu   hospodárskej   činnosti   podľa   uváženia, priznané   každej   osobe,   prostredníctvom   ktorého   sa   zaručuje   možnosť   vykonávať hospodársku činnosť (PL. ÚS 7/96).

Aj   keď   nelegálnym   zaistením   počítačového   média   sťažovateľov   obsahujúceho informácie   a   údaje   slúžiace   im   na   výkon   ich   podnikateľskej   činnosti   podľa   všetkého (sťažovatelia v rámci svojho dôkazného bremena dôkaznú situáciu v tomto smere však ani bližšie   nešpecifikovali)   došlo   k   sťaženiu   výkonu   ich   profesnej   činnosti,   nešlo   však o obmedzenie takej intenzity, aby bolo možné uvažovať o zásahu do podstaty základného práva garantovaného čl. 35 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na nedostatok príčinnej súvislosti medzi námietkou sťažovateľov a obsahom dotknutého článku ústavy ústavný súd porušenie základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy nevyslovil.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody a takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, ako aj zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa   §   56   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie, v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie ústavy, ústavného zákona   alebo   medzinárodnej   zmluvy   sa   porušili,   a   akým   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   c)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže zakázať pokračovanie v porušovaní základného práva alebo slobody.

Keďže ústavný súd vyslovil porušenie označených základných práv sťažovateľov zaručených ústavou a listinou a práva zaručeného dohovorom príkazom prokurátora č. k. VII/1 Gv 191/08-25 z 9. marca 2009, v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy, ako aj § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde tento príkaz zrušil.

Vzhľadom na to, že k vyhotoveniu kópie počítačových údajov už došlo na základe uznesenia   úradu   boja   proti   korupcii   ČVS:   PPZ-308/BPK-B-2008   z   23.   marca   2009, neprichádza do úvahy vrátenie veci na ďalšie konanie v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde.

Podľa § 90 ods. 3 Trestného poriadku ak uchovávanie počítačových údajov vrátane prevádzkových údajov na účely trestného konania už nie je potrebné, vydá predseda senátu a pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní prokurátor bez meškania príkaz na zrušenie uchovávania týchto údajov.

Uznesením úradu boja proti korupcii ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 z 23. marca 2009 bol znalec z odboru forenznej informatiky poverený okrem iného „Vyhotoviť záložnú kópiu obsahu pevných diskov na CD (DVD) predovšetkým súbory textových editorov, tabuľkových kalkulátorov vrátane skenovaných dokumentov“ a „Vyhotoviť záložnú kópiu dát účtovných programov nachádzajúciach sa na predložených predmetoch skúmania oddelene od kópie obsahov HDD a pamäťových médií.“.

Z uvedeného vyplýva, že znalec bol poverený vytvorením kompletnej kópie obsahu počítačového   vybavenia   sťažovateľov,   čo   znamená,   že   do   dispozície   orgánov   činných v trestnom konaní sa s najväčšou pravdepodobnosťou dostali a sú takto uchovávané aj údaje spadajúce   do   sféry   súkromia   sťažovateľov,   ktoré   však   s   vyšetrovanou   vecou   nijako nesúvisia.   Samotné   vyhotovenie   kompletnej   kópie   má   síce   oporu   v   zákonnej   norme, minimalizácia zásahu do práva na súkromie si však vyžaduje redukciu jeho dôsledkov, teda selekciu   údajov,   ktoré   sú   pre   vedené   vyšetrovanie   relevantné.   Ďalšie   neobmedzené uchovávanie   kompletnej   kópie   bez   následnej   selekcie   absolútne   postráda   legitimitu a proporcionalitu zásahu do súkromnej sféry sťažovateľov, a treba ho kvalifikovať ako stav porušovania práva na súkromie. Úlohou prokurátora ako orgánu dozoru nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní teda bude v intenciách ustanovenia § 90 ods. 3 Trestného poriadku   zabrániť   pokračovaniu   porušovania   označených   základných   práv   sťažovateľov zaručených ústavou a listinou a práva zaručeného dohovorom vydaním príkazu na zrušenie ďalšieho uchovávania kompletnej kópie (resp. všetkých kópií) počítačových údajov buď jej zlikvidovaním,   alebo   jej   vrátením   sťažovateľom.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   v zmysle čl. 127 ods.   2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. c) zákona o ústavnom súde zakázal prokurátorovi   pokračovať   v   porušovaním   základných   práv   sťažovateľov   zaručených ústavou a listinou a práva zaručeného dohovorom.

Ústavný   súd   nad   rámec   poznamenáva,   že   ani   skutočnosť   zastavenia   trestného stíhania nemôže byť prekážkou pre konvalidovanie pretrvávajúceho stavu porušovania práv sťažovateľov.   Bude   preto   povinnosťou   prokurátora   pre   účely   vytvorenia   procesných podmienok   umožňujúcich   vykonanie   predmetného   úkonu   aplikovať   v   duchu   generálnej klauzuly čl. 152 ods. 4 ústavy výklad relevantných ustanovení Trestného poriadku, ktorý bude konformný s ústavou a dohovorom.

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v časti obsahujúcej námietku porušenia označených základných práv podľa ústavy a listiny a práva podľa dohovoru uznesením úradu   boja   proti   korupcii   ČVS:   PPZ-308/BPK-B-2008   z   23.   marca   2009   odmietol   ako zjavne neopodstatnenú, a teda v tejto časti porušenie základných práv podľa ústavy a listiny a práva podľa dohovoru nevyslovil, návrhu sťažovateľov na zrušenie uvedeného uznesenia nevyhovel.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. februára 2011