znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 96/09-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2009 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti L., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. F., B., vedené na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 20786/08 až Rvp 25750/08, ktorými namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I vo veciach jej návrhov podaných 31. marca 2006 a 26. júla 2006 elektronickou formou a podpísaných zaručeným elektronickým podpisom, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti L., a. s., vedené pod sp. zn. Rvp 20786/08 až Rvp 25750/08 s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod   sp. zn.   Rvp 20786/08.

2. Sťažnosť obchodnej spoločnosti L., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“)   bolo 5. augusta 2008   doručených   4965   sťažností   obchodnej   spoločnosti   L.,   a. s.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) vo veciach jej návrhov podaných 31. marca   2006   a 26.   júla   2006   elektronickou   formou   a podpísaných   zaručeným elektronickým podpisom (ďalej aj „elektronické podania“).

Predmetné   sťažnosti   sťažovateľky   sú   na   ústavnom   súde   vedené   pod   sp. zn. Rvp 20786/08   až   Rvp   25750/08,   ktorých   identifikácia   prostredníctvom   dátumu   podania žaloby, ako aj mena a priezviska žalovaného v konaní pred okresným súdom je uvedená v prílohe tohto uznesenia, ktorá je jeho neoddeliteľnou súčasťou.

Zo   sťažností   vyplýva, že   elektronickými   podaniami   doručenými   okresnému   súdu 31. marca 2006 a 26. júla 2006 sa sťažovateľka návrhmi na vydanie platobných rozkazov domáhala   voči   konkrétne   označeným   fyzickým   osobám   alebo   právnickým   osobám (dlžníkom) zaplatenia finančnej pohľadávky s príslušenstvom. Podľa tvrdení sťažovateľky, od doručenia elektronických podaní okresný súd nevykonal v týchto veciach „... žiadny procesný úkon a to napriek tomu, že od podania návrhu uplynulo viac ako jeden a pol roka“,   čoho   dôkazom   má   byť aj skutočnosť,   že   do   podania   sťažností   ústavnému súdu nebola sťažovateľka okresným súdom vyzvaná ani len na zaplatenie súdnych poplatkov za predmetné elektronické podania.

Zo sťažností ďalej vyplýva, že ku dňu ich podania ústavnému súdu neboli konania vo veciach   elektronických   podaní   sťažovateľky   doručených   okresnému   súdu 31.   marca 2006 a 26. júla 2006 prostredníctvom kuriéra právoplatne skončené. Podľa sťažovateľky je okresný súd vo veciach jej elektronických podaní zásadne nečinný a doba konaní o nich je vzhľadom na ich predmet a povahu neprimeraná, čím malo dôjsť postupom okresného súdu k porušeniu   sťažovateľkou   označeného   základného   práva   zaručeného   v ústave   a práva zaručeného v dohovore.

Predmetom   konaní   pred   okresným   súdom   je   po   skutkovej   i   právnej   stránke jednoduchá vec (uplatnenie „relatívne nízkej“ peňažnej pohľadávky osvedčenej listinami prostredníctvom   návrhu   na vydanie   platobného   rozkazu).   Sťažovateľka   tvrdí,   že v namietaných konaniach poskytuje okresnému súdu potrebnú súčinnosť.

V sťažnostiach podaných ústavnému súdu sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu vo veciach jej návrhov doručených okresnému súdu 31. marca 2006 a 26. júla 2006 bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súčasne žiadala, aby jej ústavný súd priznal v každej jednotlivej sťažnosti finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (približne 664 €) a úhradu trov konania.

Okresný   súd   v liste   sp.   zn.   Spr.   3686/08   zo   4.   septembra   2008   (doručenom ústavnému súdu 11. septembra 2008) a z 1. decembra 2008 (doručenom ústavnému súdu 11. decembra 2008) uviedol, že v súvislosti s elektronickými podaniami sťažovateľky sa 2. augusta 2006 konalo pracovné stretnutie, ktorého sa zúčastnili zástupcovia sťažovateľky (predseda   a podpredseda   predstavenstva   sťažovateľky)   a zástupcovia   okresného   súdu. Výsledkom tohto pracovného stretnutia mala byť v zmysle záznamu o stretnutí z 2. augusta 2006 táto vzájomná dohoda zúčastnených: „- návrhy budú predkladané v písomnej forme spolu so súdnym poplatkom,

- k návrhom budú priložené doklady (plnomocenstvo, doklad preukazujúci podlžnosť),

- k návrhom,   ktoré   boli   podané   na   DVD   nosičoch   (2)   v lehote   31.   marca   2006   budú doložené   úradné   záznamy   o ich   podaní   na   súd   v uvedenej   lehote   s odvolaním   sa   na evidenčné číslo Spr. ako návrhy podané v lehote,

- zmluva o postúpení pohľadávok (cca 6500 strán) bude len na DVD nosiči,

- v predložených DVD nosičoch je približne 3600 návrhov,

- v písomnej   forme   budú   predložené   v druhej   polovici   augusta   2006   cca   50   návrhov a následne podľa osobného kontaktu v určitých lehotách budú predkladať ďalšie návrhy.“ Podľa   vyjadrenia,   okresný   súd   eviduje   ku   dňu   podania   predmetného   vyjadrenia 53 písomných   podaní   sťažovateľky „...   a   na   podania,   ktoré   neboli   písomne   doplnené v zmysle Dohody uzatvorenej na pracovnom stretnutí zo dňa 02. 08. 2006 súd neprihliadal“. Súčasne okresný súd poukázal na prebiehajúce konanie, ktoré je okresným súdom vedené pod sp. zn. 7 C 144/2006 - „Slovenský rozhlas c/a B. L., a. s. o určenie neplatnosti zmlúv“.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k písomnému   stanovisku   okresného   súdu vyjadril právny zástupca sťažovateľky listom z 2. februára 2009, v ktorom okrem iného uviedol:

„... Nie je pravdou, že by zástupcovia spoločnosti L. a. s. na pracovnom stretnutí, ktoré   sa   konalo   02. 08. 2006   so   zástupcami   Okresného   súdu   Bratislava I   uzatvorili akúkoľvek   dohodu   o   spôsobe   predkladania   návrhov   na   začatie   občianskeho   súdneho konania   prvotne   podaných   elektronickou   formou   na   DVD   nosičoch   dňa   31. 03. 2006 a 24. 07. 2006.   Pri   pracovnom   stretnutí   sa   nepísal   žiadny   záznam.   Tvrdíme,   že k spracovaniu   záznamu   došlo   neskôr   (po   uskutočnenom   stretnutí   a   podľa   predstáv porušovateľa) bez prítomnosti ktorejkoľvek súdom spomínanej osoby zastupujúcej záujmy sťažovateľa (D. P., M. M., M. P.). Sťažovateľ sa o existencii záznamu dozvedel až po jeho doručení ústavným súdom. Žiadny zo zástupcov sťažovateľa predmetný záznam nepodpísal a preto nie je možné vyvodiť fakt, že sťažovateľ s obsahom záznamu súhlasil a prejavil vôľu riadiť sa pravidlami ustanovenými v jeho obsah. Sťažovateľ na pracovnom stretnutí dňa 02. 08. 2006   neuzatvoril   žiadnu   dohodu.   Z predloženej   kópie   záznamu   je   zrejmé,   že   je podpísaný   len   pracovníčkou   súdu   Ing.   J.   K.   Sťažovateľ   vnímal   stretnutie   konané 02. 08. 2006 ako neformálne a informatívne (keďže k 02. 08. 2006 bol OS BA I vo vzťahu k návrhom zo dňa 31. 03. 2006 päť mesiacov nečinný). Sťažovateľ mal v úmysle poskytnúť súdu   rady   a   skúsenosti   so   spracovávaním   elektronických   podaní.   Pre   neprípustné, s Občianskym súdnym poriadkom nezlučiteľné podmienky, ktoré si kládol porušovateľ vo vzťahu k prijímaniu a spracovávaniu podaní (pozri napr. obsah záznamu) došlo k zmareniu aktivity   sťažovateľa   a   jeho   spolupráca   s   porušovateľom   ostala   v   rovine   zákonom stanovených práv a povinností.

... Okresný súd Bratislava I podľa vyjadrenia z 04. 09. 2008, sp. zn.: Spr 783/08 eviduje   od   spoločnosti   L.   a. s.   cca   50   podaní   z   roku   2006   (použitie   odhadu   svedčí o dezorientácii   súdu   a   jeho   zákonne   nesúladnom   postupe   pri   evidencii   návrhov sťažovateľa). Je však len náhodou, že odhadovaný počet sa zhoduje s odhadovaným počtom návrhov,   ktoré   mali   byť   súdu   podané   v   písomnej   forme   na   základe   posledného   bodu záznamu. Sťažovateľ trval a stále trvá na svojom elektronickom podaní, ktoré uskutočnil dňa 31. 03. 2006 a 24. 07. 2006 zákonným spôsobom podľa ust §42 ods. 1 OSP platnom v čase   podania.   Okresnému   súdu   Bratislava   I   nedoručil   sťažovateľ   opakovane   žiadne návrhy v písomnej podobe. Tvrdenia Okresného súdu Bratislava I o postupe sťažovateľa podľa   dohody   obsiahnutej   v   zázname   sú   nepravdivé.   Všetky   návrhy,   ktoré   eviduje porušovateľ   (53)   mu   boli   postúpené   z   dôvodu   miestnej   príslušnosti   okresnými   súdmi s obvodom v Bratislave....

... Z prílohy č. 2 (zoznam aktívnych vecí), ktorú poskytol porušovateľ nevyplýva ako to tvrdí Okresný súd Bratislava I, v akom stave sa nachádzajú aktívne konania. Len pri siedmich konaniach je uvedený dátum ich prerušenia. Ako je to z ostatnými 33 konaniami porušovateľ zatajil. Na tomto mieste je však potrebné opäť upozorniť na skutočnosť, že všetkých 53 vecí uvedených v prílohe č. 2 a č. 3 ide nad rámec podaných 4.965 návrhov, pretože sú to postúpené veci z okresných súdov s obvodom v Bratislave. Na tieto konania sťažovateľ v ústavných sťažnostiach nepoukazuje. Porušovateľove vyjadrenie neprinieslo vo vzťahu   k   otázke   prieťahov   v   konaniach   označených   v   ústavných   sťažnostiach   žiadnu odpoveď....

...   Dňa   30. 01. 2009   sme   zobrali   na   vedomie   skutočnosť,   že   došlo   k   ukončeniu sporového konania vedeného pred Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn.: 7 C 144/2006 medzi žalobcom S., B. a žalovaným L., a. s., B. o určenie neplatnosti zmlúv a o vzájomnom návrhu žalovaného. Krajský súd Bratislava ako odvolací súd na návrh žalobcu zastavil odvolacie konanie uznesením zo dňa 19. 01. 2009, sp. zn.: 4 Co 292/08. V spojitosti s tým nadobudol   právoplatnosť   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   I   zo   dňa   20. 10. 2008, sp. zn.: 7 C 144/2006 k 05. 11. 2008.“

Listom   z 2.   februára   2009   sp.   zn.   Rvp   20786/08   predsedníčka   okresného   súdu oznámila, že:

„Generálna   riaditeľka   S.   PhDr.   M.   Z.,   prípisom   zo   dňa   7. 11. 2006,   ktorý   bol doručený   súdu   dňa   13. 11. 2006   požiadala,   aby   Okresný   súd   prerušil   konania   vo   veci navrhovateľa   B.   L.,   a. s.,   voči   dlžníkom,   ktorí   boli   žalovaní   z   titulu   nezaplatenia koncesionárskych poplatkov.

Táto žiadosť bola zaevidovaná do registra Spr. pod číslom Spr. 3753/06. Fotokópia tejto   žiadosti   bola   založená   do   každého   spisu,   v   ktorej   bola   spoločnosť   B.   L.,   a. s., navrhovateľom.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K spojeniu vecí na spoločné konanie

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným ustanovením § 31a uvedeného zákona je možné v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.

Vzhľadom na právnu a skutkovú súvislosť (totožnosť) sťažností vedených ústavným súdom   pod   sp.   zn.   Rvp   20786/08   až   Rvp   25750/08   vyplývajúcu   z ich   obsahu,   ako   aj vzhľadom   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky   a okresného   súdu,   proti   ktorému   tieto sťažnosti smerujú, ústavný súd uplatniac citované právne normy rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04, I. ÚS 182/06).

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou porušenie   ktorých   sa   namietalo   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať aj tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (to platí aj pre právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže podľa judikatúry ústavného súdu vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, pre ktoré je typické, že zodpovednosť za riadne začatie, priebeh a výsledok súdneho konania je predovšetkým na žalobcovi, ktorý sa domáha súdnej ochrany (IV. ÚS 250/04).

Takým   konaním   v občianskoprávnych   veciach   je   sporové   konanie,   v   ktorom je žalobca povinný nielen tvrdiť, ale aj preukazovať splnenie všetkých hmotno-právnych a procesných predpokladov opodstatnenosti jeho nárokov (§ 6, § 79 a § 120 ods. 1 OSP). V takomto   druhu   civilného   procesu   je   žalobca   povinný   bezo   zvyšku   splniť   aj   ostatné zákonom ustanovené predpoklady na prístup k súdnej ochrane (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), ku ktorým patrí splnenie všetkých predpokladov prípustnosti žaloby, a to vrátane zaplatenia   súdnych   poplatkov.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   ak   žalobca   nesplní   tieto predpoklady prípustnosti jeho žaloby, nemožno dobu, počas ktorej nie sú tieto predpoklady splnené   v dôsledku   jeho   nečinnosti   alebo   nesprávnej   či oneskorenej   činnosti   úkonov, považovať za dobu zbytočných prieťahov, ktorú treba pričítať na ťarchu konajúceho súdu (IV. ÚS 250/04).

Podstata   námietok   sťažovateľky   spočíva   v jej   tvrdeniach,   že   v   konaniach   o   jej návrhoch na vydanie platobných rozkazov, ktorými sa voči konkrétnym fyzickým osobám alebo právnickým osobám domáhala zaplatenia presne špecifikovanej finančnej sumy, síce nezaplatila súdny poplatok, pretože vzhľadom na elektronickú podobu jej podaní nemohla zaplatiť súdne poplatky v kolkových známkach, a preto splnenie poplatkovej povinnosti podmieňuje výzvou okresného súdu, ktorý je však podľa nej v tomto smere nečinný.

V uvedenej súvislosti sťažovateľka v sťažnostiach uviedla: „Sťažovateľovo tvrdenie o absolútnej   nečinnosti   porušovateľa   obstojí   aj   preto,   že   prvotným   úkonom,   ktorý   súd z dôvodu hospodárnosti po podaní návrhu spravidla vykoná je výzva na zaplatenie súdneho poplatku v stanovenej výške na určený účet súdu. Sťažovateľ do dňa spísania tejto sťažnosti nebol vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku.“

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis   z   registra   trestov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdnych poplatkoch“) poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti   na   vykonanie   poplatkového   úkonu,   ak   je   poplatníkom   navrhovateľ,   odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 8 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti,   poplatok   za   uplatnenie   námietky   zaujatosti   v   konkurznom   konaní   alebo reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti.

Z citovaných   ustanovení   zákona   o súdnych   poplatkoch   je   zrejmé,   že   bolo predovšetkým primárnou povinnosťou sťažovateľky, ktorá žalobou iniciovala spor, splniť všetky   zákonné   predpoklady,   a teda   aj   poplatkovú   povinnosť   nevynímajúc,   tak   aby   sa konanie vôbec mohlo začať, a potom ďalej plynulo pokračovať.

Ako vyplýva z obsahu sťažnosti sťažovateľka po podaní elektronických návrhov na začatie   jednotlivých   konaní   s okresným   súdom   komunikovala,   je   teda   zrejmé,   že mala možnosť   a mohla   v danej   súvislosti   okresný   súd   požiadať   aj   o   oznámenie   platobných údajov, na základe ktorých by si mohla splniť svoju poplatkovú povinnosť v lehote a za podmienok   ustanovených   zákonom   o súdnych   poplatkoch.   Tento   názor   ústavného   súdu podporuje   aj   skutočnosť,   že   vzhľadom   na   množstvo   sťažovateľkiných   žalôb   podaných okresnému súdu v krátkom časovom úseku za sebou nebolo technicky možné od okresného súdu očakávať, že v každej jednotlivej veci iniciatívne vyzve sťažovateľku na zaplatenie súdneho   poplatku   bez   akejkoľvek   aktívnej   a efektívnej   ingerencie   zo   strany   samotnej sťažovateľky.

V danej   súvislosti   neobstojí   ani   argumentácia   sťažovateľky   o jej   neznalosti o konkrétnej výške súdneho poplatku za návrhy na podanie platobných rozkazov, pretože v prílohe   zákona   o súdnych   poplatkoch   označenej   ako „Sadzobník   súdnych   poplatkov“ v položke č. 1 bode 5 je explicitne upravený postup pri určení výšky súdneho poplatku (zo žalovanej sumy) za návrh na vydanie platobného rozkazu.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka postupovala od začiatku konania v daných veciach až dosiaľ tak, že to nezodpovedá zákonným požiadavkám na jej náležitú aktívnu súčinnosť so súdom (§ 6 OSP). Jej podiel na spomalení konania v daných veciach bráni záveru, že v predmetných konaniach došlo k zbytočným prieťahom.

V posudzovaných   konaniach   ústavný   súd   prihliadol   aj   na   ďalšiu   podstatnú skutočnosť,   a   to,   že sťažovateľka   žalobami   podanými   okresnému   súdu   vymáhala pohľadávky,   t. j.   majetkové   práva,   vo   vzťahu   ku   ktorým   nebola   ich   originálnym nadobúdateľom. Tieto pohľadávky jej boli postúpené S. B. (ďalej len „slovenský rozhlas“). Na   okresnom   súde   prebiehalo   od   12.   októbra   2006   pod   sp. zn.   7   C   144/2006   konanie o žalobe slovenského rozhlasu proti sťažovateľke o určenie absolútnej neplatnosti Rámcovej zmluvy   o postúpení   pohľadávok,   ako   aj   určenia   neplatnosti ďalších   súvisiacich (tzv. realizačných)   zmlúv,   na   základe   ktorých   malo   dôjsť   k postúpeniu   uvedených pohľadávok na sťažovateľku. Priebeh a výsledok tohto konania mal zásadný význam pre rozhodnutie okresného súdu vo veciach sťažovateľkou uplatňovaných pohľadávok, pretože sa   v ňom   riešila   otázka   jej vecnej   aktívnej   legitimácie   týkajúca   sa   týchto   pohľadávok vymáhaných na základe elektronických podaní. Skutočnosť o tomto prebiehajúcom spore oznámila   okresnému   súdu   riaditeľka   slovenského   rozhlasu   listom   zo 7. novembra   2006, ktorým súčasne žiadala, aby okresný súd prerušil konania o návrhoch sťažovateľky (žiadosť bola okresným súdom zaevidovaná pod sp. zn. Spr. 3753/06).

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   vzhľadom   na   obrovské množstvo žalôb (4965 žalôb) prihliadol na skutočnosť, že zo strany okresného súdu došlo k faktickému prerušeniu konaní.

Bezprostrednou príčinnou pretrvávania stavu právnej neistoty sťažovateľky týkajúcej sa   ňou uplatňovaných   majetkových   práv preto nie je namietaná akákoľvek bezdôvodná nečinnosť okresného súdu vo veciach jej elektronických podaní, ale skutočnosť, že v konaní vedenom   okresným   súdom   pod sp.   zn.   7   C   144/2006   (konanie   o návrhu   slovenského rozhlasu ako žalobcu proti sťažovateľke o určenie absolútnej neplatnosti právnych úkonov, na   základe   ktorých   malo   dôjsť   k postúpeniu   pohľadávok,   t. j.   absolútnej   neplatnosti Rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok, ako aj určenia neplatnosti ďalších súvisiacich zmlúv   uzatvorených   so   sťažovateľkou),   ktoré   začalo   po   podaní   elektronických   podaní sťažovateľky, sa riešila predbežná otázka dôležitá pre rozhodnutie o týchto elektronických podaniach.   Predpokladom   aktívneho   procesného   postupu   okresného   súdu   smerujúceho k meritórnemu prerokovaniu a rozhodnutiu o sťažovateľkou uplatňovaných majetkových nárokoch   teda   bolo   až   právoplatné   skončenie   konania   vedeného   okresným   súdom   pod sp. zn. 7 C 144/2006 o otázke platnosti postúpenia sporných pohľadávok.

Konanie   vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   7   C   144/2006   bolo   skončené vyhlásením rozsudku z 20. októbra 2008, ktorým okresný súd zamietol žalobu slovenského rozhlasu voči   sťažovateľke   o neplatnosti   Rámcovej   zmluvy   o postúpení   pohľadávok, pričom po   zastavení   odvolacieho   konania   Krajským   súdom   v Bratislave   rozhodnutím sp. zn. 4 Co 292/08 z 19. januára 2009 z dôvodu späťvzatia odvolania slovenského rozhlasu nadobudlo rozhodnutie okresného súdu právoplatnosť a vykonateľnosť 5. novembra 2008.

Samotná existencia sporu „o vlastníctvo uvedených pohľadávok“, ktorý sa riešil pred okresným súdom pod sp. zn. 7 C 144/2006, zároveň relativizuje sťažovateľkino tvrdenie o obmedzení   jej   vlastníckych   práv   v dôsledku   neskončenia   konaní   vedených   na základe návrhov podaných elektronickou formou, keďže do právoplatného skončenia predmetného konania, t. j. do 5. novembra 2008, nebolo zrejmé, či sťažovateľkou uplatnené pohľadávky patria do jej majetku, a teda do tej doby o tom nemohol rozhodnúť ani okresný súd.

Už uvedené skutočnosti viedli ústavný súd k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je zjavne neopodstatnená, preto ju už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto uznesenia.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   ústavný   súd   nie   je   súdom   skutkovým,   neriešil, resp. nekonfrontoval   ani   rozporuplnosť   v tvrdeniach   okresného   súdu   a sťažovateľky o výsledkoch,   resp.   výstupoch   z ich   pracovného   stretnutia,   ktoré   malo   ovplyvniť   ich nasledujúce správanie v súvislosti s elektronickými podaniami sťažovateľky.

Ústavný súd zároveň poukazuje aj na skutočnosť, že niektoré sťažnosti sťažovateľky nespĺňali   zákonnom   predpísané   náležitosti,   konkrétne   k sťažnosti   nebolo   priložené splnomocnenie právneho zástupcu sťažovateľky (Rvp 25747/08), splnomocnenie právneho zástupcu sťažovateľky nebolo podpísané (Rvp 23765/08, Rvp 24205/08, Rvp 25149/08, Rvp 25155/08, Rvp 25750/08 a Rvp 24063/08), sťažnosť sťažovateľky nebola podpísaná (Rvp 24205/08).

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá, tak ako to je uvedené v bode   2 výroku   tohto   rozhodnutia,   ústavný   súd   nevyzval   sťažovateľku   na   odstránenie uvedených nedostatkov.

Keďže rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania je podmienené vyslovením porušenia práv alebo slobôd sťažovateľky (§ 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tejto časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala ich priznania, nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2009