znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 96/08-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. mája 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa   Mészárosa o sťažnosti J. T., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. V. K., K., v ktorej namietal porušenie čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresnej prokuratúry Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 1497/06, Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 47/07 a Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tos 53/07, takto

r o z h o d o l :

1.   Okresná   prokuratúra   Košice   I v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Pv   1497/06, Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 47/07 a Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tos 53/07   p o r u š i l i   základné právo J. T. na osobnú slobodu uvedené v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. J. T. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk, ktoré mu je Okresná prokuratúra Košice I   p o v i n n á   zaplatiť v sume 20 000 Sk, Okresný súd Košice I v sume 20 000 Sk a Krajský súd v Košiciach v sume 20 000 Sk do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. J. T.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún), ktorú je Okresný súd Košice I p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. V. K., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti J. T. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 96/08-26 zo 6. marca 2008 podľa čl. 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť J. T., t. č. vo väzbe, vo veci porušenia práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresnej   prokuratúry   Košice   I   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 1497/06, postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 47/2007 a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tos 53/2007.

II.

Na   základe   dôkazov   uvádzaných   sťažovateľom,   ako   aj   z obsahu   spisu   okresnej prokuratúry sp. zn. 1 Pv 1497/06, okresného súdu sp. zn. 2 T 47/2007 a spisu krajského súdu sp. zn. 6 Tos 53/2007 dospel ústavný súd k týmto skutkovým zisteniam:

Vyšetrovateľ   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru   v K.,   Úradu   justičnej a kriminálnej polície uznesením z 29. novembra 2006 sp. zn. ČVS: KRP-84/OVK-KE-2006 začal   trestné   stíhanie „vo   veci“ a uznesením   vyšetrovateľa   Okresného   riaditeľstva Policajného zboru   K.,   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   z 12.   februára   2007   sp.   zn. ČVS: ORP-55/1-OVK-K1-2007 bolo proti sťažovateľovi v zmysle ustanovenia § 206 ods. 1 Trestného   poriadku   vznesené   obvinenie   pre   zločin   marenia   spravodlivosti   podľa ustanovenia § 344 ods. 1 písm. b) Trestného zákona.

Prokurátor   okresnej   prokuratúry   13.   februára   2007   podal   okresnému   súdu   návrh na vzatie sťažovateľa do väzby. Uznesením okresného súdu z 15. februára 2007 sp. zn. 0 Tp 27/07 bol sťažovateľ vzatý do   väzby v zmysle ustanovenia § 72 ods.   2 Trestného poriadku, z dôvodu podľa ustanovenia § 72 ods. 2 Trestného poriadku, z dôvodov podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Väzba sťažovateľa začala plynúť 12. februára   2007   o 12.00   h.   Konajúci   súd   väzobné dôvody   skutkovo   vymedzil   tak,   že obava z kolízneho konania sťažovateľa, ako aj obava z toho, že bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti, vyplýva predovšetkým zo svedeckej výpovede A. T., ktorého sťažovateľ žiadal, aby v spoločnej trestnej veci, pre zločin krádeže podľa ustanovenia § 212 ods. 1 a 3 písm. a) a ods. 4 písm. b) Trestného zákona, nič nepodpisoval, čím vedené vyšetrovanie do 25.   decembra   2006   nebude   skončené,   t.   j.   do   uplynutia   väzobnej   lehoty   sťažovateľa, v dôsledku čoho by bol prepustený z väzby na slobodu, za čo mu sľúbil, že v predmetnej spoločnej veci bude vypovedať tak, že všetko vezme na seba a on ako spoluobvinený už nebude   v tejto   veci   trestne   stíhaný.   Sťažovateľ   ho   mal   takýmto   spôsobom   kontaktovať opakovane, keď ho opakovane žiadal, aby sa vyhýbal výsluchom u vyšetrovateľa a aby už vo veci nevypovedal. Uvedené skutočnosti boli objektivizované aj na základe výpovede svedka   R.   E.,   ako   aj   ďalších   listinných   dôkazov,   znaleckého   posudku   z odboru elektrotechniky   a v konečnom   dôsledku   aj   z obsahu   výpovede   samotného   sťažovateľa. Dôvodnosť   väzobných   dôvodov   podľa   názoru   procesného   súdu   bola   daná   aj   samotnou skutočnosťou, že sťažovateľ v posledných 10-tich rokoch bol päťkrát trestaný, tak ako to je zrejmé aj z odpisu z registra trestov.

Proti   predmetnému   uzneseniu   okresného súdu   o vzatí   do   väzby podal   sťažovateľ 15. februára   2007   sťažnosť   krajskému   súdu,   ktorý   o predmetnej   sťažnosti   rozhodol na verejnom zasadnutí konanom 12. marca 2007 uznesením sp. zn. 8 Tpo 11/2007 tak, že zrušil   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   a podľa   ustanovenia   §   92   ods.   2   Trestného poriadku z dôvodov podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku vzal sťažovateľa do väzby a podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru s použitím ustanovenia § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku neprijal písomný sľub sťažovateľa a zároveň podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru s použitím ustanovenia § 81 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku neprijal ponuku peňažnej záruky zo strany sťažovateľa.

Sťažovateľ   18.   apríla   2007   prostredníctvom   svojho   obhajcu   podal   okresnej prokuratúre žiadosť o jeho prepustenie z väzby na slobodu zo 17. apríla 2007. Podanou žiadosťou   sa   sťažovateľ domáhal prepustenia z väzby na slobodu, keďže táto mala byť nedôvodná, alternatívne žiadal o zmenu dôvodov väzby, resp. ich nahradenie písomným sľubom, nahradením účelu väzby dohľadom probočného a mediačného úradníka, či prijatím ponuky peňažnej záruky na nahradenie účelu väzby zo strany sťažovateľovej matky V. T. Okresná prokuratúra nevyhovela podanej žiadosti sťažovateľa o jeho prepustenie z väzby na slobodu, pričom túto žiadosť spolu so svojím zamietavým stanoviskom doručila 10. mája 2007 okresnému súdu.

Okresný súd uznesením z 25. mája 2007 sp. zn. 2 T 47/07 na verejnom zasadnutí zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zo 17. apríla 2007, zároveň procesný   súd   citovaným   uznesením   neprijal   písomný   sľub   sťažovateľa,   a rovnako   tak zamietol návrh na nahradenie účelu väzby dohľadom probočného a mediačného úradníka, neprijal   ani   ponuku   peňažnej   záruky   na   nahradenie   účelu   väzby   a zamietol   aj   žiadosť sťažovateľa o zmenu väzobných dôvodov.

Proti   tomuto   uzneseniu   sťažovateľ   na   konanom   verejnom   zasadnutí   zahlásil sťažnosť,   ktorú   následne   podaním   z   18.   júna 2007   na krajský   súd   písomne   odôvodnil. Písomné   vyhotovenie   uznesenia   procesného   okresného   súdu   z   25.   mája   2007   bolo sťažovateľovi doručené 12. júna 2007.

Okresný súd postúpil sťažnosť sťažovateľa na rozhodnutie krajskému súdu 6. júna 2007.   Pre   úplnosť   veci   treba   dodať,   že   sťažovateľ   v podanej   sťažnosti   proti   uzneseniu okresného súdu z 25. mája 2007 požiadal krajský súd, aby bol osobne vypočutý. Sťažovateľ však   neuvádza   na   aké skutkové   okolnosti   by   mal byť osobne   vypočutý   pred   krajským súdom a aký význam by prípadne tieto skutočnosti mali pre rozhodovanie o jeho väzbe.

Krajský   súd   o podanej   sťažnosti   sťažovateľa   rozhodol   na   neverejnom   zasadnutí uznesením   19.   júna   2007   sp.   zn.   6   Tos   53/2007   tak,   že   zrušil   napadnuté   uznesenie okresného súdu a uložil mu, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Z odôvodnenia citovaného uznesenia krajského súdu vyplýva, že okresný súd pri svojom rozhodnutí pochybil, ak sa zákonným spôsobom nezaoberal ponúknutou peňažnou zárukou. Okresnému súdu uložil, aby vo veci vykonal verejné zasadnutie, na ktorom by mal vypočuť sťažovateľa a jeho matku, a po ich riadnom poučení o podmienkach peňažnej záruky v zmysle ustanovenia § 81 ods. 1 Trestného poriadku následne vo veci zákonne a spravodlivo rozhodol. Písomné vyhotovenie citovaného uznesenia krajského súdu bolo doručené okresnému súdu 25. júla 2007 a obhajcovi sťažovateľa 2. augusta 2007.

Pre úplnosť veci treba dodať, že prokurátorka okresnej prokuratúry 10. mája 2007 podala na sťažovateľa okresnému súdu obžalobu.

Okresný súd 31. mája 2007 vydal trestný rozkaz sp. zn. 2 T 47/07, podľa ktorého sťažovateľa uznal vinným zo zažalovaného skutku, za čo mu uložil trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov nepodmienečne.

Proti citovanému trestnému rozkazu podal sťažovateľ 18. júna 2007 odpor. Okresný súd   na   prerokovanie   veci   nariadil   hlavné pojednávanie   na   14.   august   2007,   na   ktorom sťažovateľ vzniesol proti predsedníčke senátu námietku zaujatosti. Následne 24. augusta 2007 samosudkyňa uznesením rozhodla tak, že nie je vylúčená z rozhodovania v trestnej veci sťažovateľa. Proti tomuto uzneseniu sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu podal sťažnosť, o ktorej krajský súd na neverejnom zasadnutí konanom 12. septembra 2007 pod sp. zn. 4 Tos 78/2007 rozhodol tak, že zamietol sťažnosť sťažovateľa. Predmetné uznesenie krajského súdu bolo okresnému súdu doručené 3. októbra 2007.

Na výzvu ústavného súdu sa okresný súd vyjadril k sťažnosti tak, že nežiadal ústne pojednávanie   vo   veci.   K   samotnej   veci   uviedol,   že   zo   strany   sťažovateľa,   ako   aj   jeho obhajcu   dochádzalo   k obštrukciám,   čo   viedlo   k možným   prieťahom   v konaní,   pričom okresný súd nemal vedomosť ani o tom, že sťažovateľ si zvolil ďalšieho obhajcu, takže nepovažoval sťažnosť za dôvodnú.

Krajský súd nežiadal ústne konanie vo veci, pripustil, že v trestnom konaní došlo k prieťahom pri vyhotovení rozhodnutia a tiež následnom doručení rozhodnutí účastníkom. Súčasne vyslovil, že iné práva sťažovateľa porušené neboli.

Ani okresná prokuratúra nežiadala ústne konanie vo veci. K meritu sťažnosti uviedla, že   dozorujúca   prokurátorka   nemala   k dispozícii   včas   spis   od   vyšetrovateľa,   čím   došlo k neskoršiemu predloženiu spisu na príslušný súd, čo bolo spôsobené aj tým, že do uvedenej doby   uvedenej   sťažovateľom   pripadli   štátne   sviatky,   takže   jej   postup   bol   v rámci objektívnych možností.

Z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   vyplýva,   že   postupom   okresnej   prokuratúry, okresného súdu a krajského súdu boli porušené jeho:

-   základné   práva   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je väzba nezákonná, v zmysle čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 5 ods. 4 dohovoru, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 9 ods. 4 Medzinárodného paktu o občianskych politických právach,

-   základné   právo   byť   vo   väzbe   po   nevyhnutnú,   resp.   primeranú   dobu   alebo prepustený   počas   konania   na   slobodu   v zmysle   čl.   17   ods.   1   a 5   ústavy,   čl.   5   ods.   4 dohovoru a čl. 9 ods. 4 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach,

-   základné   právo   na   osobné   vypočutie   k dôvodom   väzby   v zmysle   čl.   17   ods.   5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť   reálne   nepripúšťajú   (napr.   II.   ÚS   1/05,   II.   ÚS   20/05,   IV.   ÚS   288/05, II. ÚS 298/06).

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má právo   podať   návrh   na   začatie   konania,   v   ktorom   súd   urýchlene   rozhodne   o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Ústavný súd sa vecou zaoberal len v rozsahu ako prijal sťažnosť na ďalšie konanie uznesením č. k. II. ÚS 96/08-26 zo 6. marca 2008 vo veci porušenia práv sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

3.1 Základné právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je väzba nezákonná

Sťažovateľ   dôvodnosť   namietaného   porušenia   práva   na   urýchlené   rozhodnutie o zákonnosti   väzby   skutkovo   odôvodnil   tým,   že   žiadosť   o prepustenie   z väzby   doručil okresnej prokuratúre 18. apríla 2007. Okresná prokuratúra nevyhovela žiadosti sťažovateľa o jeho prepustenie z väzby na slobodu a spolu so svojím negatívnym rozhodnutím doručila žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu okresnému súdu 10. mája 2007, teda 22   dní   po   jej   prijatí.   O podanej   sťažnosti   sťažovateľa   následne   rozhodol   okresný   súd na svojom verejnom zasadnutí 25. mája 2007 tak, že sťažnosti nevyhovel, pričom písomné vyhotovenie   uznesenia   bolo   doručené   obhajcovi   sťažovateľa   až   12.   júna   2007.   Proti uzneseniu   okresného   súdu   sťažovateľ   zahlásil   na   verejnom   zasadnutí   sťažnosť,   o ktorej rozhodol na verejnom zasadnutí krajský súd 19. júna 2007, pričom písomné vyhotovenie uznesenia   bolo   doručené   okresnému   súdu   až   25.   júla   2007   a obhajcovi   sťažovateľa 2. augusta 2007.

Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta, že v posudzovanom prípade doba, počas ktorej rozhodovali dotknuté orgány, je vo väzobnej veci neprimeraná.

Zákonná úprava vzťahujúca sa na posudzovanú vec je rámcovo obsiahnutá v § 79 ods.   3   Trestného   poriadku.   Ustanovenie   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku   priznáva obvinenému právo kedykoľvek v priebehu konania žiadať o prepustenie z väzby na slobodu a zároveň ustanovuje, že „o takejto žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť“.

V zmysle § 2 ods. 6 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súdy sú povinné vybavovať väzobné veci prednostne a urýchlene.

V citovaných ustanoveniach týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   väzby   a nariadil   prepustenie,   ak   je   táto   nezákonná   (III.   ÚS   7/00, III. ÚS 126/05).

Ústavný súd otázku urýchleného rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu posudzoval opakovane, pričom konštantne judikuje, že aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska   požiadaviek   neodkladnosti   alebo   urýchlenosti   posudzujú   podľa   všetkých okolností   prípadu,   spravidla   lehoty   rátané   na   mesiace   sú   príliš   dlhé   a nevyhovujú požiadavke rýchlosti (III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03, III. ÚS 255/03, III. ÚS 126/05). V tejto súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   požiadavke   neodkladnosti   rozhodovania   o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru nezodpovedá lehota   počítaná   na   mesiace,   ale   na   týždne.   Tejto   požiadavke   preto   spravidla   nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (III. ÚS 126/05).

Ústavný súd ustálil skutkový stav posudzovanej veci zhodne so skutkovým stavom uvádzaným sťažovateľom   v podanej   sťažnosti,   tak   ako   to   je zrejmé aj z II.   časti   tohto nálezu.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   podal   žiadosť   o prepustenie z väzby na slobodu 18. apríla 2007 okresnej prokuratúre. Okresná prokuratúra jeho žiadosti nevyhovela a spis spolu so žiadosťou sťažovateľa a svojím stanoviskom doručila okresnému súdu 10. mája 2007. Z uvedeného vyplýva, že okresná prokuratúra o sťažnosti sťažovateľa rozhodla   po   22   dňoch   odo   dňa,   keď   jej   bola   doručená   sťažovateľom.   Okresný   súd na svojom verejnom zasadnutí 25. mája 2007 rozhodol o sťažnosti sťažovateľa uznesením sp. zn. 2 T 47/07 tak, že túto zamietol. Okresný súd písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým rozhodol o žiadosti sťažovateľa, doručil sťažovateľovi 12. júna 2007. Z uvedeného vyplýva, že   okresný   súd   rozhodoval   o sťažnosti   sťažovateľa   počas   34   dní.   Ústavný   súd   v tejto súvislosti poznamenáva, že do lehoty rozhodovania o sťažnosti sťažovateľa na okresnom súde treba zarátať aj lehotu doručovania písomne vyhotoveného uznesenia sťažovateľovi (I. ÚS 63/00). Okresný súd postúpil sťažnosť sťažovateľa na rozhodnutie krajskému súdu 6. júna 2007. Krajský súd o podanej sťažnosti rozhodol na neverejnom zasadnutí uznesením 19.   júna   2007   sp.   zn.   6   Tos   53/07.   Písomné   vyhotovenie   uznesenia   bolo   doručené okresnému súdu 25. júla 2007 a obhajcovi sťažovateľa 2. augusta 2007. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že krajský súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa po 50 dňoch od jej doručenia, pričom lehotu od 25. júla 2007 do 2. augusta 2007, teda lehotu, počas ktorej mal v dispozícii   rozhodovanie   o sťažnosti   sťažovateľa   okresný   súd,   možno   pričítať   na   jeho ťarchu. Okresný súd rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa celkovo počas 42 dní.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   v tejto   súvislosti   poznamenať,   že   do   lehoty rozhodovania okresným súdom o žiadosti sťažovateľa nezahrnul lehotu rozhodovania na okresnej   prokuratúre,   t.   j.   lehotu   od   18.   apríla   2007,   keď   sťažovateľ   podal   okresnej prokuratúre   žiadosť,   do   10.   mája   2007,   keď   okresná   prokuratúra   doručila   túto   žiadosť okresnému súdu. Ústavný súd konštatuje, že nemožno na ťarchu okresného súdu pričítať lehotu, počas ktorej bola žiadosť sťažovateľa vo výlučnej dispozícii okresnej prokuratúry. Súd nevykonáva   vo   vzťahu   k činnosti   a rozhodovaniu   prokurátora   v prípravnom   konaní dozor a nedisponuje ani účinnými zákonnými prostriedkami, prostredníctvom ktorých by mohol   vo   vzťahu   k prokurátorovi   ovplyvniť   rýchlosť   jeho   rozhodnutia   a vybavovania žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na   slobodu.   Ústavný   súd   je toho   názoru,   že lehotu rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu je namieste posudzovať   osobitne   pre   každý   stupeň   súdneho   rozhodovania   a v prípade,   že   súdnemu rozhodnutiu   predchádza   rozhodovanie   okresnej   prokuratúry   o podanej   žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, je dôvodné posudzovať lehotu, počas ktorej rozhoduje o podanej   žiadosti   okresná   prokuratúra,   samostatne,   nezávisle   na   lehote   plynúcej   pre rozhodovanie súdu I. stupňa.

Keďže konanie okresného súdu o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby trvalo celkovo 42 dní a rozhodovanie krajského súdu 50 dní, ústavný súd považuje za ústavne neakceptovateľný   postup   tak   okresného   súdu,   ako   aj   krajského   súdu.   To   isté   sa   týka aj postupu   okresnej   prokuratúry,   pričom   nemožno   akceptovať   jej   vyjadrenie,   že   spisy od vyšetrovateľa jej boli zaslané oneskorene. Táto skutočnosť nemohla byť zohľadnená, pretože zodpovednosť je na okresnej prokuratúre.

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   okresná   prokuratúra,   ako   aj   všeobecný   súd   je v právnom   štáte   povinný   zabezpečiť   a garantovať   reálne   a praktické   naplnenia   obsahu základných práv a slobôd. V danom prípade si však tieto orgány túto povinnosť nesplnili, čo v konečnom dôsledku viedlo k nezákonnosti a neústavnosti v ich postupe, a preto ústavný súd dospel k záveru, že právo sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru porušené bolo.

3.2 Základné právo byť vo väzbe po nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania na slobodu

Sťažovateľ v podanej sťažnosti neoznačil konkrétne skutkové okolnosti, na základe ktorých   by   bolo   možné   usudzovať   na   dôvodnosť   sťažovateľom   namietaného   porušenia práva   byť vo   väzbe po   nevyhnutnú,   resp.   primeranú   dobu   alebo byť prepustený   počas konania na slobodu. Napriek uvedenému ústavný súd preskúmal zákonnosť a ústavnosť postupu   a rozhodnutí   dotknutých   orgánov,   pričom   vychádzal   zo   skutkových   zistení z pripojených   spisov.   V rámci   konania   vo   veci   samej   ústavný   súd   skúmal   uznesenie okresného   súdu   z   15.   februára   2007   sp.   zn.   0   Tp   27/07,   uznesenie   krajského   súdu z 12. marca 2007 sp. zn. 8 Tpo 11/2007 a uznesenie okresného súdu z 22. mája 2007 sp. zn. 2 T 47/2007 z hľadiska posúdenia skutkových a právnych záverov pre dôvodnosť väzby, a tým možného porušenia čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôvodňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   tejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 19/02).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   veci   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96).

Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecných súdov je opodstatnené len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 74/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 115/02, I. ÚS 46 /03).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   zo   skutočností,   ktoré   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti uviedol,   nie   je   možné   usudzovať,   že   napadnutý   postup   a rozhodnutia   okresného   súdu a krajského súdu sú postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o ich arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv sťažovateľa. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nevyhovel sťažnosti sťažovateľa v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva sťažovateľa byť vo väzbe.

3.3 Základné právo sťažovateľa na osobné vypočutie k dôvodom väzby

Sťažovateľ podanou sťažnosťou namieta porušenie svojho práva na osobné vypočutie k dôvodom   väzby   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   postupom,   zásahmi   a rozhodnutiami krajského súdu.

Sťažovateľ vyvodzuje porušenie základného práva na osobné vypočutie k dôvodom väzby   zo   skutočnosti,   že   krajský   súd   pri   rozhodnutí   o jeho   sťažnosti   proti   uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 T 47/07 z 25. mája 2007 ho na neverejnom zasadnutí nevypočul osobne k dôvodom väzby, a to napriek tomu, že o osobné vypočutie požiadal krajský súd prostredníctvom   svojho   obhajcu   v odôvodnení   ním   podanej   sťažnosti   proti   uzneseniu okresného   súdu.   Porušenie   základného   práva   na   osobné   vypočutie   k dôvodom   väzby sťažovateľ vyvodzuje z ustanovenia § 72 Trestného poriadku.

Pokiaľ ide o skutkový základ namietaného porušenia základného práva sťažovateľa na osobné vypočutie k dôvodom väzby, ústavný súd na základe produkovaných dôkazov zistil, že okresný súd na prerokovanie žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z   18.   apríla   2007   nariadil   verejné   zasadnutie   na   25.   máj   2007.   Z obsahu   zápisnice o verejnom zasadnutí z 25. mája 2007 ústavný súd zistil, že sťažovateľ k dôvodom väzby uviedol „žiadam   o prepustenie   z väzby   z dôvodov,   ktoré   uviedol   môj   obhajca   v žiadosti o prepustenie z väzby,   ktoré chcem doplniť, vlastne nechcem nič doplniť“. Okresný súd podanú   žiadosť   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   uznesením   z   25.   mája   2007   sp.   zn. 2 T 47/2007   zamietol.   Proti   uzneseniu   okresného   súdu   sťažovateľ   zahlásil   na   verejnom zasadnutí konanom 25. mája 2007 sťažnosť, ktorú následne prostredníctvom svojho obhajcu podaním zo 14. júna 2007, ktoré bolo doručené krajskému súdu 18. júna 2007, písomne odôvodnil. Z obsahu predmetného písomného odôvodnenia podanej sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľ požiadal krajský súd, aby bol ako obvinený v zmysle ustanovenia § 72 Trestného   poriadku   osobne   vypočutý.   Z obsahu   predmetného   písomného   odôvodnenia podanej sťažnosti sťažovateľa ústavný súd ďalej zistil, že sťažovateľ opiera túto sťažnosť o dôvody,   ktoré   sú   vecne   identické   s dôvodmi,   pre   ktoré   podal   žiadosť   o prepustenie z väzby   na   slobodu   a z ktorých   vyplýva   jeho   nesúhlasné   stanovisko   s tým,   ako   a prečo okresný súd rozhodol o jeho sťažnosti.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že právo obvineného byť osobne vypočutý k dôvodom väzby, nie je právom absolútnym. Trestný poriadok v ustanovení § 72 ods. 2 obsahuje   zákonné   korektívy,   ktoré   výkon   tohto   práva   obvineného   môže   za   presne vymedzených procesných podmienok obmedziť.

V zmysle   ustanovenia   §   72   ods.   2   Trestného   poriadku   sa   stanovuje,   že   „pred rozhodnutím   o vzatí   alebo   nevzatí   obvineného   do   väzby   musí   byť   obvinený   vypočutý. O ďalšom trvaní väzby, zmene dôvodov väzby, návrhu na predlženie lehoty väzby alebo žiadosti obvineného o prepustenie z väzby možno rozhodnúť aj na neverejnom zasadnutí, ak zo   žiadosti   nevyplývajú   také   skutočnosti,   na   ktoré   treba   obvineného   vypočuť   na verejnom   zasadnutí,   alebo   ak   obvinený   v žiadosti   o   prepustenie   z väzby   výslovne nepožiadal o výsluch a zároveň neuviedol nové skutočnosti súdu skôr neznáme, ktoré sú významné na rozhodnutie“.

Z citovaného   ustanovenia   §   72   ods.   2   Trestného   poriadku   vyplýva,   že   obvinený obligatórne   musí   byť   vypočutý   procesným   súdom   iba   pred   rozhodnutím   o vzatí   alebo nevzatí   obvineného   do   väzby.   V ďalších   prípadoch,   v ktorých   procesný   súd   rozhoduje o väzbe, pod ktoré spadá aj prípad, keď rozhoduje o žiadosti o prepustenie z väzby, možno rozhodnúť aj na neverejnom zasadnutí. Trestný poriadok z uvedeného pravidla stanovuje výnimku, ak zo žiadosti nevyplývajú také skutočnosti, na ktoré treba obvineného vypočuť na verejnom zasadnutí alternatívne, ak obvinený v žiadosti o prepustenie z väzby výslovne nepožiada   o výsluch   a zároveň   neuvedie   nové   skutočnosti   súdu   skôr   neznáme,   ktoré   sú významné   na   rozhodnutie.   V posudzovanom   prípade   sťažovateľ   krajský   súd   výslovne požiadal o osobný výsluch. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že samotná žiadosť obvineného   o osobný   výsluch   nepostačuje   na   založenie   práva   obvineného   byť   osobne vypočutý na verejnom zasadnutí. K samotnej žiadosti obvineného o osobný výsluch musí pristúpiť ďalšia procesná podmienka a síce, že obvinený musí v predmetnej žiadosti uviesť nové skutočnosti súdu skôr neznáme, ktoré pritom musia byť významné na rozhodnutie. Uvedené procesné podmienky musia byť splnené kumulatívne. Posúdenie, či v konkrétnej veci   boli   tieto   procesné   podmienky   naplnené,   prislúcha   výlučne   všeobecnému   súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   19/02).   Podľa   svojej   konštantnej judikatúry,   ústavný   súd   nemá   zásadné   oprávnenie   preskúmavať,   či   v konaní   pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96).

K namietanému porušeniu práva sťažovateľa sa opakovane vyjadril aj Európsky súd pre ľudské práva, keď judikoval, že „nekonanie verejnej rozpravy na druhej inštancii môže byť   odôvodnené   charakteristickými   črtami   daného   konania,   za   predpokladu,   že   sa uskutočnilo   verejné   konanie   na   prvej   inštancii“   (porov.   rozsudok   vo   veci   Meftah v. Francúzsko   z   26.   augusta   2002).   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   konštatuje,   že posudzovaný   postup   a rozhodnutie   krajského   súdu   sp.   zn.   6   Tos   53/2007   korešponduje s ustálenou judikovanou praxou tak Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj ústavného súdu,   keď   sťažovateľovi   bola   poskytnutá   reálna   možnosť   na   uplatnenie   namietaného základného práva na osobné vypočutie v konaní na okresnom súde, ktorú aj využil.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   zo   skutočností,   ktoré   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti uviedol,   nemožno   usudzovať,   že   napadnuté   rozhodovanie   krajského   súdu,   ako   aj   jeho postup by odôvodňovalo konštatovanie porušenia ním označeného práva.

Ústavný   súd   v posudzovanej   veci   nezistil   také   porušenie   zákonnosti,   ktoré   by vo svojich   dôsledkoch   zakladalo   neústavnosť,   a tým   aj   porušenie   základného   práva sťažovateľa chráneného ustanovenia čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Ústavný súd v závere konštatuje, že podanú sťažnosť posúdil v rozsahu namietaného porušenia základného práva sťažovateľa na osobné vypočutie k dôvodom väzby ako zjavne neopodstatnenú, a preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel.

3.4 Sťažovateľ sa podanou sťažnosťou domáha, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby ho neodkladne prepustil z väzby na slobodu.

Ústavný súd pri posudzovaní označených práv sťažovateľom vyslovil iba porušenie základného práva sťažovateľa podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru. Ústavný súd však zároveň   nevyslovil   nezákonnosť   väzby   sťažovateľa,   a preto   žiadosti   sťažovateľa   o jeho prepustenie z väzby nebolo možné vyhovieť.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo slobody sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ sa podanou sťažnosťou domáha aj priznania primeraného zadosťučinenia v sume 60 000 Sk. Dôvodnosť uplatňovaného nároku na finančné zadosťučinenie opiera o skutočnosť, že okresný súd sa najviac pričinil o negatívny stav, keď akceptoval 22-dňové zadržiavanie jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu na okresnej prokuratúre tým, že niekoľkokrát chybne rozhodol o jeho sťažnosti, a tým, že oneskorene doručoval písomnosti, a tým   predlžoval   rozhodovanie   o väzbe.   Sťažovateľ   považuje   výšku   uplatňovaného finančného zadosťučinenia za primeranú, a to s poukazom na dĺžku konania vo veci podanej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie práva na urýchlené rozhodovanie o pozbavení slobody nie je dostatočným zadosťučinením pre   sťažovateľa.   Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, najmä na intenzitu porušenia a význam konania pre sťažovateľa, považuje za primerané v sume   60   000   Sk   s tým,   že   každý   jeden   orgán   porušovateľov   zaviazal   zaplatiť po 20 000 Sk. V tomto rozsahu preto sťažnosti vyhovel, pričom dĺžku konania posudzoval ako celok v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu, za ktorých okolností konštatoval porušenie práva sťažovateľa, a tým aj práva na zadosťučinenie.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním advokátom JUDr. V. K. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd ich vyčíslil sumou 5 302 Sk spolu za dva úkony právnej služby podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14   ods. 1   písm. a)   a c)   a § 16   ods. 3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (vypočítanú zo základu nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky,   ktorá   v prvom polroku   2004   bola 15 008 Sk), t. j. 2-krát po 2 501 Sk a 2-krát po 150 Sk za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné, pretože išlo o úkony urobené v roku 2005.

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2008