znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 96/07-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 16. októbra 2007 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Sergeja Kohuta, o sťažnosti M. N. – M., K., zastúpeného advokátom JUDr. D. K., Ž., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 63 Cb 24/03 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   M.   N.   –   M.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 63 Cb 24/03   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Banská Bystrica   p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom   pod sp. zn. 63 Cb 24/03 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. N. – M.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Banská Bystrica p o v i n n ý   zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Banská Bystrica j e   p o v i n n ý   uhradiť M. N. – M. trovy konania v sume 15 784 Sk (slovom pätnásťtisícsedemstoosemdesiatštyri slovenských korún) na účet jeho   právneho   zástupcu   JUDr.   D.   K.,   Ž.,   do dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 17. mája 2007 prijal na ďalšie   konanie   sťažnosť   M-   N.   –   M.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom   JUDr.   D.   K.,   Ž.,   v ktorej   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 63 Cb 24/03.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 16. januára 2003 podal okresnému súdu návrh na vydanie   platobného rozkazu.   Dňa 20.   mája 2003   bol vydaný   platobný rozkaz,   ktorý nadobudol   právoplatnosť   12.   júna   2003,   a jeho   vykonateľnosti   sa   sťažovateľ   domáhal v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. Ex 60/2004. Po oznámení okresného súdu, že právoplatnosť   bola   vyznačená   omylom,   okresný   súd   pokračoval   v konaní.   Posledné pojednávanie   sa   uskutočnilo   18. novembra   2004.   Aj   keď   sa   sťažovateľ   niekoľkokrát domáhal odstránenia prieťahov u predsedu okresného súdu (17. októbra 2005, 5. decembra 2005 a 12. februára 2007), ten napriek tomu vo veci nekoná, čím porušuje jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„Okresný   súd   v Banskej   Bystrici   v konaní   vo   veci   63   Cb   24/03   porušil   právo sťažovateľa M. N. na prerokovanie veci a to napriek právoplatne ukončenému sporu, bez zbytočných prieťahov, priznané mu čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

-   titulom   porušenia   jeho   práv   priznáva   sa   mu   odškodné   v čiastke   100   000,-   Sk a úhrada trov konania na Ústavnom súde

- Okresný súd sa zaväzuje pokiaľ vôbec postupuje po práve, keď sám zrušil svoje právoplatne vyznačené rozhodnutie, bez ďalších prieťahov pokračovať v prejednaní sporu.“

Dňa   25.   apríla   2007   sťažovateľ   doručil   ústavnému   súdu   podanie   označené   ako „upresnenie petitu“, v ktorom navrhol, aby ústavný súd rozhodol tak, že „Okresný súd v Banskej   Bystrici   v konaní   63   Cb   -   24/03   porušil   právo   sťažovateľa   M.   N.   M.,   K.“ a súčasne   oznámil   aj   správne   označenie   sťažovateľa   podľa   výpisu   zo   živnostenského registra.

Ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti.

Predseda okresného súdu oznámil ústavnému súdu, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a zároveň zaslal vyjadrenie, v ktorom sa okrem iného uvádza:«Podľa vyjadrenia zákonnej sudkyne, JUDr. H., návrh bol podaný do registra „Cb“ vo februári 2003.   Súd vyzýval navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku, doloženie ďalších dokladov. Tieto predložil až 12. 05. 2003 a 20. 05. 2003 súd vydal vo veci platobný rozkaz   na   žalovaného   v 1.   rade.   Dňa   11.   06.   2003   podal   odpor,   ktorý   bol   právnemu zástupcovi navrhovateľa zaslaný 16. 06. 2003 na vyjadrenie. Na základe jeho vyjadrenia k odporu 09. 07. 2003, žiadal právny zástupca navrhovateľa rozšíriť žalobu o žalovaného v 2. rade. Medzi týmto časom (doručením platobného rozkazu a vyjadrením navrhovateľa) sa   vyznačila   omylom   právoplatnosť   na   platobný   rozkaz,   ktorý   predložil   na   vyznačenie navrhovateľ.   V spise   sa   právoplatnosť   nevyznačila.   Dňa   04.   11.   2003   súd   oznámil právnemu zástupcovi navrhovateľa, že platobný rozkaz bol zrušený podaním odporcu zo zákona a konanie pokračuje s výzvou na doplnenie ďalších dokladov.

S prihliadnutím na to, že zástupca navrhovateľa neakceptoval toto oznámenie súdu, bola výzva zaslaná aj priamo navrhovateľovi s vysvetlením 13. 11. 2003.

Aj   napriek   tejto   skutočnosti   sudkyňa   konala   ďalej   s tým,   že   o všetkých   úkonoch informovala   (zasielala   predvolania   na   pojednávania)   žalobcovi   a jeho   právnemu zástupcovi.

Navrhovateľ od 1. pojednávania (30. 10. 2003 – 15. 11. 2004) odmietal účasť na vytýčených pojednávaniach. Ospravedlnil to tým, že má právoplatný a vykonateľný platobný rozkaz.

Na základe tohto platobného rozkazu viedol navrhovateľ aj exekučné konanie, ktoré bolo rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici potvrdené (27. 07. 2004) uznesenie Okresného   súdu   Banská   Bystrica   vo   výroku   o zastavení   exekúcie.   Aj   napriek   tomu   sa do 15. 11. 2004 nezúčastnil pojednávania. Dňa 15. 11. 2004 sa navrhovateľ dostavil na pojednávanie, navrhol vypočuť svedkov. Z tohto dôvodu bolo pojednávanie odročené na neurčito. Následne súd musel zisťovať ďalšie potrebné dôkazy pre vydanie rozhodnutia od účastníkov   na   strane   žalovaného   a od   tretích   osôb.   Z toho   dôvodu   bolo   pojednávanie odročené.

Pokiaľ sa týka aktuálneho stavu konania, súd vo veci 21. 03. 2007 robil dotaz na P., s. r. o. Trenčín a zároveň vyzýval p. J. B. na odpoveď na žiadosť súdu.»

Ústavný súd sa oboznámil s obsahom spisu sp. zn. 63 Cb 24/03 a skonštatoval, že postup okresného súdu v namietanom konaní v plnom rozsahu zodpovedá skutočnostiam uvedeným v citovanom vyjadrení predsedu okresného súdu.

Ústavný súd vzhľadom na to, že sťažovateľ trval na tom, aby sa vo veci nariadilo ústne pojednávanie, nariadil na 16. október 2007 ústne pojednávanie vo veci.

Na ústnom pojednávaní 16. októbra 2007 sa zúčastnil sťažovateľ aj jeho právny zástupca, ktorý uviedol, že od roku 2004 sa vo veci jeho mandanta nekonalo a do dnešného dňa   nebolo   prijaté   žiadne   rozhodnutie,   čím   došlo   k porušeniu   jeho   základných   práv. Platobný   rozkaz   nebol   do   dnešného   dňa   nijakou   formou   zrušený.   Na základe   toho sťažovateľ   vlastne   postupoval   tak,   ako   keby   bol   spor   ukončený.   Nikým   mu   nebolo povedané   čo   sa   stalo,   respektíve   že   došlo   k   nejakej   chybe,   a   prečo   po   vyznačení právoplatnosti na rozhodnutí platobný rozkaz nie je právoplatný. Sťažovateľ vrátil platobný rozkaz len na základe opakovaného telefonického rozhovoru s „predsedkyňou“.

K tvrdeniu   okresného   súdu,   že   sa   sťažovateľ   nezúčastňoval   pojednávaní,   právny zástupca sťažovateľa uviedol, že jeho mandant nereagoval na predvolania okresného súdu preto,   že   bol   presvedčený,   že   platobný   rozkaz   je   právoplatný   a konanie   skončené. Na základe   toho   zahájil   aj   exekučné   konanie.   Exekučné   konanie   bolo   zastavené po rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“), ktorý rozhodol, že platobný rozkaz je neplatný. Ale ani v rozhodnutí krajského súdu nebolo uvedené, aká chyba sa stala a prečo je platobný rozkaz neplatný. Právny zástupca uviedol, že doba dvoch rokov   je   dostatočne   dlhá   na   to,   aby   bolo   možné   konštatovať,   že   označené   konanie   je skutočne neprimerane dlhé, navyše ak do dnešného dňa nebolo vo veci rozhodnuté, a nárok na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   odôvodnil   tým,   že   sťažovateľ   si v celom   spore   musel   zobrať   150 000   Sk   zmluvnú   pôžičku   aj   úrokovú,   zaplatil   súdne poplatky, ktoré súviseli s odvolaním aj exekúciou, pričom do dnešného dňa nemá vyriešený spor aj napriek tomu, že ide o veľmi jednoduchý spor.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd vychádza zo svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“   (III.   ÚS   61/98),   pričom   k vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   dochádza   „až právoplatným rozhodnutím súdu“ (I. ÚS 10/98). Podľa názoru ústavného súdu možno preto za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu účastníka konania považovať také, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade   so svojou   doterajšou   judikatúrou   (I.   ÚS   70/98,   II.   ÚS   74/97,   II.   ÚS   813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: 1. právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2. správanie účastníka konania a 3. postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1.   Pokiaľ   ide   o právnu   a faktickú   zložitosť   veci,   v namietanom   konaní   ide o vymáhanie   náhrady   škody,   ktorá   sťažovateľovi   vznikla   následkom   dopravnej   nehody. Ústavný   súd   konštatuje,   že   z právneho   hľadiska   nemožno   vec,   ktorej   predmet   tvorí vymáhanie náhrady škody, považovať za právne ani skutkovo zložitú.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka konania, ústavný súd konštatuje, že správanie sťažovateľa nemožno v plnej miere hodnotiť ako aktívne a súčinnostné. Sám sťažovateľ   ovplyvnil   plynulosť   konania,   pretože   súdny   poplatok   zaplatil   až   na   výzvu okresného súdu, nezúčastňoval sa pojednávaní (30. októbra 2003, 13. mája 2004 - tento termín bol zmenený na 27. máj 2004 a 23. septembra 2004), žalobu doplňoval ešte 6. júla 2005 a rovnako listinné dôkazy, ktoré zaslal okresnému súdu 6. marca 2007, mohol, pretože ich   sám   ako   dôkazy   navrhoval,   predložiť   na   niektorom   z nariadených   pojednávaní. Sťažovateľ sa teda podľa názoru ústavného súdu na doterajšej dĺžke konania v určitej miere podieľal.

3.   Pri   hodnotení   postupu   okresného   súdu   v namietanom   konaní   ústavný   súd vychádzal z obsahu sťažnosti, vyjadrenia predsedu okresného súdu zo spisu vedeného pod sp. zn. 63 Cb 24/03.

Podľa názoru ústavného súdu v období od podania návrhu na vydanie platobného rozkazu, t. j. od 28. januára 2003 až do pojednávania 15. novembra 2004, na ktorom sa už zúčastnil   aj   sťažovateľ,   okresný   súd   postupoval   plynule   a bez   zbytočných   prieťahov (platobný rozkaz vydal už 20. mája 2003). Aj v období po 15. novembri 2004 okresný súd robil úkony smerujúce k meritórnemu rozhodnutiu. Okresnému súdu však možno vytknúť prieťahy v konaní od 12. októbra 2006 (zastupujúca sudkyňa bola dlhodobo práceneschopná a vec bola pridelená inému sudcovi, ktorý neurobil v nej žiaden úkon) až do 1. februára 2007 (zákonná sudkyňa prevzala vec po materskej dovolenke). Od tohto obdobia okresný súd plynulo koná.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Pretože namietané konanie nebolo do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti ešte právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 63 Cb 24/03 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   zaoberal   sa   aj   jeho   žiadosťou   o   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré môže podľa § 56 ods. 4 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili.Aj keď ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 63 Cb 24/03 konal bez zbytočných prieťahov, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie   tejto   svojej   právomoci   za   dostatočné   na to,   aby   sa   dosiahla   vo   veci   účinná náprava, a preto považoval za potrebné rozhodnúť aj o žiadosti sťažovateľa priznať mu primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ po upresnení návrhu na rozhodnutie na ústnom pojednávaní žiadal, aby mu   bolo   priznané   finančné   zadosťučinenie   v sume   100 000   Sk   z dôvodu   nemajetkovej ujmy, ktoré bližšie neodôvodnil.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Vychádzajúc z dĺžky obdobia, počas ktorého bol okresný súd nečinný, a zohľadnením predmetu sporu ústavný súd dospel k záveru, že v tomto prípade je primeraným finančným zadosťučinením suma 10 000 Sk.

Ústavný súd priznal úspešnému sťažovateľovi úhradu trov konania v sume 15 784 Sk za 3 úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie a podanie sťažnosti a účasť na pojednávaní)   v sume 2 970 Sk   za jeden   úkon   a k tomu   3 x 178   Sk režijný paušál, náhradu za stratu   času   v sume 5 940 Sk v súlade s vyhláškou   č.   655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a cestovné v sume 400 Sk v súlade so zákonom č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších   predpisov. Tieto trovy konania považoval ústavný súd za účelne vynaložené náklady právneho zastúpenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. októbra 2007