znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 96/06-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   8. júna 2006   v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Jána Auxta a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti A. F., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. Ing. P. H., K., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice I   v   konaní vedenom   pod   sp. zn.   15 C 289/94 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 15 C 681/94), za účasti Okresného súdu Košice I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 15 C 681/94)   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice I p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom   pod   sp. zn. 15 C 289/94 konal bez zbytočných prieťahov.

3. A. F. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 80 000 Sk (slovom osemdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Košice I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice I   j e   p o v i n n ý   uhradiť A. F. trovy právneho zastúpenia v sume   5 302 Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   na účet   jeho   právneho zástupcu JUDr. Ing. P. H., K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. II. ÚS 96/06 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 15 C 681/94).

Zo sťažnosti vyplýva, že právny predchodca sťažovateľa - jeho otec A. F. st. - podal 22. augusta 1994   okresnému   súdu   žalobu   o odstránenie   neoprávnenej   stavby,   ktorá   bola postavená   na   jeho   neoprávnene   vyvlastnenom   pozemku.   Sťažovateľ   vstúpil   do   konania popri iných dedičoch po smrti svojho otca, ktorý zomrel 8. septembra 1997.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie vo veci   právoplatne   skončené   ani   napriek   sťažnosti   na   zbytočné   prieťahy   v konaní adresovanej predsedovi okresného súdu a doručenej 2. mája 2005.

V sťažnosti sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a právo   na prejednanie   jeho záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   a súčasne   žiadal,   aby mu ústavný   súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 80 000 Sk.

Okresný   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr 2364/05 doručeným ústavnému súdu 3. mája 2006, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Dňa   22. 8. 1994   podal   žalobca   A. F.   a   spol.   žalobu   proti   žalovanému   T. K. o odstránenie neoprávnenej stavby. Žaloba bola pridelená na vybavenie do oddelenia 15 C (15 C 681/94).

Dňa 4. 4. 1995 bolo žalobcom doručené tlačivo (vzor 6 O. s. p.), aby ho vyplnené a potvrdené vrátili súdu za účelom rozhodnutia o oslobodení od platenia súdneho poplatku a zároveň bola žaloba doručená na vyjadrenie žalovanému.

25. 4. 1995 žalovaný doručil súdu písomné stanovisko k žalobe. Podaním, došlým súdu 12. 2. 1997, žalobcovia doplnili žalobný návrh o alternatívny petit, t. j. o zriadenie vecného bremena za náhradu a požiadali súd o rozšírenie okruhu žalovaných subjektov.

Uznesením   č. k.   15 C 681/94-11   zo   dňa   27. 7. 2000   súd   pripustil   do   konania na strane žalovaného Mesto K.

14. 8. 2000 súd vytýčil vo veci termín pojednávania na 8. 11. 2000. Dňa 17. 10. 2000 súd preročil termín pojednávania na 17. 1. 2001. Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 16. 10. 2003 a 1. 4. 2004. Uznesením   č. k.   15 C 681/94-109   zo   dňa   17. 6. 2004   súd   pripustil   do   konania na strane žalovaného T. K. s. r. o. K. a uznesením č. k. 15 C 289/94-150 zo dňa 11. 11. 2004 spojil   veci   vedené   na   Okresnom   súde   Košice I   pod   sp. zn. 15 C 313/94,   18 C 417/94, 15 C 681/94,   15 C 805/94,   15 C 806/94,   15 C 817/94,   15 C 821/94,   15 C 252/94, 15 C 792/94 a 15 C 830/94 na spoločné konanie, ktoré sa vedie pod sp. zn. 15 C 289/94. Predmetom   konania   je   žaloba   o   odstránenie   stavby,   resp.   o   zriadenie   vecného bremena za odplatu. Z obsahu spisu som dospel k záveru, že sa jedná o vec, ktorú možno po skutkovej stránke hodnotiť ako zložitú.

Na   skutkovú   stránku   veci   má   vplyv   potreba   rozsiahlejšieho   dokazovania (zabezpečenie viacerých podkladov pre rozhodnutie súdu vrátane vypracovania znaleckého posudku a geometrického plánu). Táto skutočnosť prispela k predlžovaniu konania. V spise som zistil aj obdobia nečinnosti súdu, od 4. 4. 1995 do 27. 7. 2000. K tomuto prieťahu v konaní došlo v dôsledku zmien v osobe zákonného sudcu a značnej zaťaženosti uvedeného oddelenia a celého súdu.“

Ústavný súd zo súvisiaceho súdneho spisu zistil v zásade rovnaké skutočnosti, ako vo svojom vyjadrení uviedol okresný súd.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľ   zároveň   namietal   aj   porušenie   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   podľa   ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prejednávanej veci.

1. Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   nárok   sťažovateľa   (v procesnom postavení   jedného   zo   žalobcov)   na   odstránenie   neoprávnenej   stavby,   resp.   alternatívne zriadenia vecného bremena. Vzhľadom na nutnosť nariadenia znaleckého dokazovania, ako aj   so   zreteľom   na   vstupovanie   ďalších   účastníkov   do   konania   v súvislosti   s právnym nástupníctvom   po zomrelých   žalobcoch   možno napadnuté konanie považovať po vecnej stránke za zložitejšie. Samotnú vecnú zložitosť (na ktorú poukázal vo svojom vyjadrení k sťažnosti   doručenom   ústavnému súdu   3. mája 2006   aj predseda   okresného   súdu)   však nemožno dávať do súvislosti s dlhotrvajúcou nečinnosťou okresného súdu opísanou v ďalšej časti   tohto   nálezu.   Preskúmavané   konanie   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu kvalifikovať ako zložité po právnej stránke, pretože výklad a používanie právnej úpravy vzťahujúcej sa na daný prípad sú stabilizované v judikatúre všeobecných súdov.

2. Čo sa týka ďalšieho kritéria, použitím ktorého ústavný súd posudzoval existenciu zbytočných prieťahov v napadnutom konaní (správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania),   ústavný   súd   nezistil   takú   závažnú   skutočnosť,   ktorá   by   mala   byť   osobitne zohľadnená na   ťarchu   sťažovateľa   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Pokiaľ   ide   o postup   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní,   ústavný   súd prihliadal na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z analýzy   dosiaľ   vykonaných   úkonov   súdu   vyplýva,   že   okresný   súd   bol   v spore sťažovateľa v podstate nečinný. Nečinnosť súdu charakterizuje konanie vedené pod sp. zn. 15 C 289/94 ako celok, a preto ústavný súd nepovažuje za potrebné hodnotiť sporadické úkony   súdu   (nariadenie   pojednávania   po   6   rokoch,   nariadenie   znaleckého   dokazovania po viac ako 10 rokoch, atď.).

Obranu okresného súdu spočívajúcu v odvolávaní sa na personálne problémy, ktoré by mali byť objektívnou   príčinou   spôsobujúcou   prieťahy v danom   konaní,   ústavný súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 52/99, I. ÚS 35/03) nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   štát   musí   zabezpečiť   konanie,   ako   aj   skutočnosť, že Slovenská   republika nevie   alebo nemôže   v čase   konania zabezpečiť primeraný počet sudcov   alebo   ďalších   zamestnancov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt   požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Celková   doterajšia   doba   nečinnosti   okresného   súdu   v konaní   predstavuje   deväť rokov.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 došlo k zbytočným prieťahom, a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   v sume   80 000 Sk   z dôvodov   uvedených   vo   svojej   sťažnosti   poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj skutočnosť, že namietané konanie   nebolo   do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd považoval   priznanie   sumy   80 000 Sk   za primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. Ing. P. H. Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2004, ktorá bola 15 008 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení vyhlášky č. 279/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to vo výške 2 501 Sk (za jeden úkon právnej služby) a 2 x 150 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 5 302 Sk.

Podanie právneho zástupcu doručené ústavnému súdu 24. mája 2006 nevyhodnotil ústavný   súd   vzhľadom   na jeho   obsah   (absencia   ústavnoprávneho   aspektu)   ako   podanie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. júna 2006