znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 96/05

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   16.   septembra   2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Alexandra Bröstla prerokoval sťažnosť RNDr. S. P., bytom B., zastúpenej advokátkou JUDr. V. D., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 63/99 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo RNDr. S. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 63/99   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   III   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 28 C 63/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   RNDr.   S.   P.   p r i z n á v a   p rimerané   finančné   zadosťučinenie   40 000 Sk (slovom   štyridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Bratislava   III p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III   j e   p o v i n n ý   RNDr. S. P. uhradiť trovy právneho zastúpenia 9 352 Sk (slovom deväťtisíctristopäťdesiatdva slovenských korún) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. V. D., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra 2004   doručená   sťažnosť   RNDr.   S.   P.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namietala, že postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 63/99 bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Ústavný súd uznesením z 13. apríla 2005 prijal sťažnosť na ďalšie konanie.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   okrem   iného   uviedla:   „Dňa   20.   12.   1999   som podala   na   Okresný   súd   Bratislava   III   v Bratislave   žalobu   o vyslovenie   neplatnosti skončenia   pracovného   pomeru   výpoveďou   a o náhradu   mzdy.   Konanie   prebieha   na Okresnom súde Bratislava III v Bratislave pod č. 28 C 63/99. Dňa 14. 3. 2003 Okresný súd Bratislava   III   v Bratislave   vyniesol   rozsudok,   ktorým   moju   žalobu   zamietol.   Doteraz rozsudok   súdu   mi   nebol   doručený.   Dňa   27.   10.   2004   moja   právna   zástupkyňa   zaslala predsedovi Okresného súdu Bratislava III v Bratislave moju sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní 28 C 63/99. (...) Tým, že sa spor koná od r. 1999 a rozsudok bol vyhlásený v roku 2003 a doteraz mi nebol doručený, bolo mi odobraté moje právo na spravodlivé rýchle právoplatné rozhodnutie vo veci.“  

Sťažovateľka preto navrhla, aby „Ústavný súd SR nálezom rozhodol takto:

1. Základné právo RNDr. S. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 63/99 porušené bolo.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   III   prikazuje,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 28 C 63/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3. RNDr. S. P. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 200.000,- Sk, ktoré   jej   je   Okresný   súd   Bratislava   III   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Bratislava   III   je   povinný   nahradiť   RNDr.   S.   P.   do   15   dní   od právoplatnosti tohto nálezu trovy konania na účet advokátky JUDr. V. D., B., vo výške priznanej za 2 úkony a režijný paušál.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj z vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil,   že   sťažovateľka   21.   decembra   1999   podala   okresnému   súdu   žalobu   o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy.

Okresný súd 2. februára 2000 vyzval sťažovateľku na odstránenie vád návrhu. Dňa 3. apríla 2000 zaslal okresný súd žalovanému žalobu na vyjadrenie. Okresný súd 31. mája 2000 zaslal vyjadrenie sťažovateľky žalovanému na vyjadrenie. Pojednávanie nariadené na 8. december 2000 bolo odročené na 14. február 2001 za účelom predloženia listinných dokladov zo strany účastníkov konania. Okresný súd 16. januára 2001 urgoval predloženie listinných   dokladov   sťažovateľkou.   Pojednávanie   14.   februára   2001   bolo   odročené   na 4. apríl   2001   za   účelom   doplnenia   dokazovania.   Pojednávanie   4.   apríla   2001   bolo   pre neúplnosť senátu odročené na 16. máj 2001, ktoré bolo opätovne odročené na neurčito za účelom doplnenia dokazovania. Okresný súd 6. mája 2002 nariadil termín pojednávania na 31. máj 2002, ktoré bolo za účelom doplnenia dokazovania odročené na 20. september 2002. Pojednávanie 5. februára 2003 bolo pre neprítomnosť právneho zástupcu žalovaného odročené na 14. marec 2003, na ktorom okresný súd vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu sťažovateľky v celom rozsahu zamietol. Dňa 29. decembra 2004 okresný súd v dôsledku odvolania sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu zo 14. marca 2003 predložil vec odvolaciemu súdu za účelom rozhodnutia o podanom odvolaní.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci na všeobecnom súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom   predvídaným   spôsobom,   ktorý   znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v konaní   a   porušenia   základného   práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry (napr. II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02) skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa a) právnej a faktickej zložitosti veci, pričom zohľadňuje aj povahu veci a o čo ide sťažovateľovi pri uplatňovaní základného práva na súdnu ochranu, b) správania účastníka konania a c) postupu súdu.

a) Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 63/99 ide o pracovnoprávnu vec, a to rozhodnutie o platnosti výpovede danej sťažovateľke jej zamestnávateľom a o náhradu mzdy. Ide o konanie, ktoré právne zložité nie je, pričom aj metodika postupu všeobecných súdov v pracovnoprávnej veci je dostatočne jasná a podporená ich stabilizovanou judikatúrou.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   z 28.   februára   2005   poukazuje na skutkovú zložitosť veci vyvolanú potrebou vykonať vo veci rozsiahlejšie dokazovanie. Ústavný súd sa s týmto stanoviskom do istej miery stotožňuje, avšak uvedená okolnosť nie je rozhodujúcou príčinou, ktorá by ospravedlňovala doterajšie trvanie konania.

Spory, v ktorých sa riešia otázky zotrvania v pracovnoprávnom vzťahu, sú určujúce z existenčných hľadísk. V takých sporoch musia všeobecné súdy postupovať s osobitnou starostlivosťou   a urýchlením   tak,   aby   sa   otázka   ďalšieho   trvania   alebo   skončenia pracovnoprávneho   vzťahu   vyriešila   v rozumnom   čase   bez   toho,   aby   ovplyvnila   ďalšie zamestnávanie žalobcu alebo iné súvisiace otázky u zamestnávateľa, napríklad prijatie iného zamestnanca.

b) Pokiaľ ide o druhé kritérium, správanie sťažovateľky, ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti   svedčiace   o   tom,   že   postup   sťažovateľky   prispel   zásadnejším   spôsobom k vzniku prieťahov alebo spomaleniu postupu okresného súdu. Správanie sťažovateľky bolo súčinnostné, okresný súd iba v jednom prípade urgoval sťažovateľku, aby predložila listinné doklady, táto skutočnosť ale nemala vplyv na vznik zbytočných prieťahov, resp. spomalenie postupu okresného súdu.

c) Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočných   prieťahom,   bol   postup   okresného   súdu   v   spore.   Pri   hodnotení   postupu okresného   súdu   ústavný   súd   zistil   zbytočné   prieťahy   v konaní   spôsobené   nečinnosťou zákonného sudcu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   bol   v predmetnej   veci   nečinný,   hoci mu v postupe nebránila zákonná prekážka podľa § 107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku, v týchto obdobiach:

- od   31.   mája   2000   (okresný   súd   zaslal   vyjadrenie   sťažovateľky   žalovanému na vyjadrenie) do 2. novembra 2000 (nariadenie pojednávania na 8. december 2000),

- od   16.   mája   2001   (dátum   konania   pojednávania)   do   6.   mája   2002   (nariadenie pojednávania na 31. máj 2002),

- od   14.   marca   2003   (dátum   vyhlásenia   rozsudku)   do   6.   decembra   2004   (dátum vyhotovenia rozsudku)

Okresný súd v rozpore s ustanovením § 158 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (v znení   platnom a účinnom   do   31.   augusta   2003) rovnopis   písomného   vyhotovenia rozsudku odoslal účastníkom konania až po viac než 21 mesiacoch odo dňa jeho vyhlásenia.

Z uvedeného vyplýva, že nečinnosť okresného súdu, resp. postup okresného súdu, ktorý   nesmeroval   účinne   k odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateľky   v posudzovanom spore, je porušením základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 28 C 63/99 konal bez zbytočných prieťahov, hoci vo veci bol už vynesený rozsudok, vec však dosiaľ nie je právoplatne skončená.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   vo   výške   200   000   Sk,   pričom   v tejto súvislosti   poukázala   na   to,   že „Postupom žalovaného som bola vohnaná do právnej neistoty, prácu pre môj vek som si nenašla, poberala som podporu v nezamestnanosti a následne som si uplatnila starobný dôchodok. Dlhotrvajúcim sporom som bola postavená do pozície, že možno môj nárok nie je opodstatnený   a   to   spôsobuje   nedôveru   v mojich   ďalších   činnostiach,   ohrozuje   moju existenciu a spôsobuje ďalšie traumy“.

Pri   určení   výšky   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal   aj   zo   zásad spravodlivosti, ktoré v podobných veciach uplatňuje Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je predovšetkým zmiernenie ujmy v dôsledku dlhotrvajúceho súdneho konania.

Pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vzal na zreteľ   celkovú   dĺžku   konania   okresného   súdu   od   podania   žaloby,   popri   konkrétnych okolnostiach   prípadu   najmä   skutočnosti,   že   predmetom   konania   je   rozhodovanie o neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrade mzdy. Výsledok sporu má totiž pre sťažovateľku mimoriadny význam, pričom ani po viac než 5 rokoch od podania žaloby nebol odstránený stav právnej neistoty, pre ktorý sa sťažovateľka obrátila na okresný súd. Ústavný   súd   preto   považoval   priznanie   sumy   40   000   Sk   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania úspešnej sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom.   Podľa   §   36   ods.   2 zákona o ústavnom súde ústavný súd priznal sťažovateľke účelne uplatnenú úhradu trov konania v hodnote 9 352 Sk za dva úkony právnej služby v hodnote 4 540 Sk (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie podania). Základom za dva úkony právnej služby bola nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku   2003   vo   výške   13 602   Sk.   Ústavný   súd   súčasne   priznal   právnej   zástupkyni sťažovateľky   dvakrát   náhradu   režijného   paušálu   po   136   Sk   (vyhláška   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb).

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyni sťažovateľky   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).