znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 96/03-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2003 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   K.   S.,   bytom   SRN,   A.,   vo   veci   porušenia   jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Senica sp. zn. 7 P 104/97 a Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9 Co 344/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. K. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 10. marca 2003 doručené podanie MUDr. K. S. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom SRN, A., označené ako „Sťažnosť Zverenie starostlivosti a výchovy o maloletého syna – M. S.“. Z jeho obsahu vyplynulo, že od 13. júna 1997 prebiehalo pred Okresným súdom Senica konanie vo veci starostlivosti o maloletých (návrhu matky na zverenie maloletého dieťaťa do výchovy), ako aj o protinávrhu otca (sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom) na zverenie maloletého syna do výchovy otca zo dňa 11. novembra 2000 (7 P 104/97). Konanie pred Okresným súdom Senica skončilo vydaním rozsudku z 26. júna 2002 a o odvolaní otca proti nemu rozhodol Krajský súd v Trnave 26. novembra 2002 (9 Co 344/02). Sťažovateľ namietal viaceré   procesné   pochybenia   v postupe   Okresného   súdu   Senica,   ako   aj   Krajského   súdu v Trnave   spočívajúce   predovšetkým   v spôsobe,   akým   uplatňoval   procesné   predpisy v prvostupňovom   a   odvolacom   konaní,   a   vysporiadavaní   sa   s   procesnými   návrhmi sťažovateľa. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa, tento svoje podanie   označil   ako   „sťažnosť   pre   prieťahy   v konaní   ako   i pre   porušenie   rodičovského práva   k príbuzenskému   styku   medzi   otcom   a synom“.   Od   ústavného   súdu   sťažovateľ požadoval, aby „nariadil príslušnému orgánu zabránenie porušovania základných práv – nariadením povinnosti konať bez zbytočných prieťahov a spravodlivo – a priznal náhradu škody   za   porušenie   ku   ktorému   došlo,   vzhľadom   pre   zbytočné   cestovné   výlohy   a výpad pracovnej činnosti otcovi dieťaťa za účelom styku s maloletým synom – určeného súdom a aby   v rámci   nariadenia   obnovy   konania   9   Co   344/02   na   odvolacom   Krajskom   súde v Trnave, bola dňom 01. júna 2003 určená zmena výchovného prostredia maloletého syna M. S., prinajmenšom pokusne na dobu jedného roku – s pobytom v domácnosti otca“.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) s účinnosťou   od   1.   januára   2002   oprávnený   konať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických   osôb,   ktorými   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd upravených   buď   v ústave,   alebo   v medzinárodnej   zmluve   o ľudských   právach,   ak   o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti sú upravené v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“), pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto predbežne prerokoval   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   § 25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.Ústavný súd predovšetkým zobral do úvahy, že hoci sťažovateľ vo svojom podaní vytýkal viaceré procesné pochybenia Okresného súdu Senica (ktoré však mohol napadnúť odvolaním   v systéme   všeobecného   súdnictva),   nenamietal   však   porušenie   svojich základných práv, ktoré mu prináležia ako účastníkovi súdneho konania (o ktorých by mohol rozhodovať ústavný súd). Keďže ústavný súd nie je ďalšou odvolacou alebo dovolacou inštanciou   v systéme   všeobecného   súdnictva,   nie   je   oprávnený   preskúmavať ani postup prvostupňového a ani odvolacieho súdu pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa (vrátane spôsobu použitia procesných predpisov, ako aj vysporiadania sa s návrhmi sťažovateľa ako účastníka odvolacieho konania).

V súlade   so   svojou   konštantnou   judikatúrou   za   dôvod   na   konanie   ústavný   súd nemôže považovať ani neúspech sťažovateľa v prvostupňovom alebo odvolacom konaní pred všeobecnými súdmi, keďže „ústavou garantované právo na súdnu ochranu... nemožno účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   víťazstvo   v občianskoprávnom   procese“ (I. ÚS 4/94), ale „zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť“ (I. ÚS 62/97). Z obsahu sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že vo veci starostlivosti o maloletých vo veci konal a aj rozhodol ako prvostupňový, tak aj odvolací súd (hoci sťažovateľ v súdnom   konaní nebol   úspešný),   pričom označené   procesné   pochybenia   v postupe   prvostupňového   súdu mohol sťažovateľ napadnúť prostredníctvom odvolania (prípadne aj dovolania) v systéme všeobecného súdnictva.

V dôsledku uvedeného sa preto ústavný súd zaoberal jediným označeným základným právom, konanie o ktorom by prichádzalo do úvahy, a to právom na konanie súdov bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd pri prerokovaní sťažnosti v tejto časti už pri predbežnom prerokovaní skonštatoval, že sťažovateľ napádal zbytočné prieťahy v konaní v dobe, keď konanie ako pred prvostupňovým, tak aj odvolacím súdom už skončilo (konanie pred prvostupňovým súdom skončilo 26. júna 2002 a konanie pred odvolacím súdom 26. novembra 2002).

Podľa   svojej   ustálenej   judikatúry   (II.   ÚS   32/00,   III.   ÚS   116/01,   IV.   ÚS   61/02, I. ÚS 116/02) „ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 v čase, keď toto porušenie trvalo. Ak preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistí, že tie konania, v ktorých sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, boli právoplatne skončené ešte pred podaním jeho sťažnosti na ústavný súd, takúto sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú“.

Keďže uvedené skutočnosti vylučovali ďalšie konanie ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľa, bolo ju potrebné už po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2003