znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 95/2013-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a   Lajosa   Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť Ing. J. J., zastúpenej advokátkou JUDr. Dášou   Komkovou,   Advokátska   kancelária,   Hlavná   27,   Prešov,   vo veci   namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Cb 1052/99 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Cb 1052/99   p o r u š i l základné právo Ing. J. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Ing.   J.   J.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   1   500   €   (slovom tisícpäťsto eur), ktoré   j e   Okresný súd Košice II   p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Ing.   J.   J.   p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   489,06   € (slovom štyristoosemdesiatdeväť eur a šesť centov), ktoré   j e   Okresný súd Košice II p o v i n n ý   vyplatiť na účet jej advokátky JUDr. Dáše Komkovej, Advokátska kancelária, Hlavná 27, Prešov, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č.   k. II. ÚS 95/2013-8   zo 7.   februára   2013   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. J. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Cb 1052/99 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti vyplynul chronologický prehľad niektorých úkonov vykonaných v napadnutom konaní, ako aj tieto podstatné skutočnosti:

«Na Okresnom súde Košice II sa v konaní pod sp. zn. 37 Cb 1052/99 vedie súdny spor vo veci mňa, sťažovateľky, ako právnej nástupkyne navrhovateľa O., zast. Ing. I. J.(...), proti odporcovi HASKO, spol. s. r. o., Ul. Pražská č. 4, 040 01 Košice(...), predmetom ktorého je zaplatenie sumy 572,01 Eur (17.232,30 Sk) s prísl.

Návrh zo strany môjho právneho predchodcu, ako navrhovateľa, bol podaný dňa 19. 1. 1999.   Na   návrh   môjho   právneho   predchodcu   rozhodol   súd   vo   veci   platobným rozkazom dňa 6. 4. 1999, vydaným pod sp. zn. 1 Rob 238/99-11.

Účinkom včas podaného odporu zo strany odporcu bol platobný rozkaz zrušený. (...) (...)ja, sťažovateľka mám za to, že postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Cb 1052/99 bolo porušené moje základné právo na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov,   pretože   od   začiatku   súdneho   konania,   podania   návrhu zo strany   navrhovateľa,   teda   môjho   právneho   predchodcu,   uplynula   doba   viac   ako   13 rokov, pričom vec do dnešného dňa nie je právoplatne skončená.

Podľa môjho názoru v prejednávanej veci vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn.:   37   Cb   1052/99   sa   po   skutkovej   a   právnej   stránke   nejedná   o   náročnú   vec a na prerokovanie a platné rozhodnutie takéhoto sporu nie je potrebný takýto dlhý časový úsek a neprimeraný čas, t. j. vec sa už prejednáva viac ako trinásť rokov. (...)

V prejednávanej veci podľa môjho názoru sa nejedná o právnu zložitosť a náročnosť sporu, resp. ani právna zložitosť sporu nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy v   konaní   zapríčinené   nesprávnou   organizáciou   práce,   nedokonalým   poznaním   obsahu samotnej podstaty veci, odbornou nepripravenosťou na pojednávanie, neodborným využitím času   určeného   na   pojednávanie,   neodborným   vedením   jednotlivých   pojednávaní a nariaďovaním dokazovania bez náležitého zistenia procesne významných skutočností pre toto dokazovanie (I. ÚS 47/96).

Pri kritériu „správanie účastníkov“ mám za to, že taktiež nie je možné ustáliť, aby v tomto konaní došlo k zbytočným prieťahov v dôsledku správania sa sťažovateľky, resp. jej právneho predchodcu.

Pri posudzovaní posledného kritéria, ktorým je postup samotného okresného súdu, je potrebné   poukázať,   že   súd   v   období   od   podania   návrhu   zo   strany   navrhovateľa do vyhlásenia rozsudku zo dňa 1. 10. 2002, ako aj od zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.: 2Cob 76/03-87, zo dňa 30. 1. 2004 do súčasnej doby nekonal dostatočne aktívne a sústredene a svojou neefektívnou činnosťou spôsobil zbytočné prieťahy v namietanom konaní, čo má za následok porušenie základného práva uvedeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. (...)

Takáto zdĺhavosť konania v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate. (...)

Ja, sťažovateľka sa domáham priznania finančného zadosťučinenia,   ako náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch v sume 40.000 Eur, a to z dôvodov, že porušenie môjho základného práva a slobody už nie je možné napraviť, ako aj v spôsobení ujmy spočívajúcej   v   dlhoročných   pocitoch   neistoty   a   úzkosti   spojených   s   neprimerane dlhotrvajúcim stavom právnej neistoty (I. ÚS 15/02).

Takýmto   zdĺhavým   a   nezákonným   rozhodovaním   súdu   I.   stupňa,   najmä   jeho posledného   rozhodnutia   došlo   ešte   k   prehĺbeniu   mojich   útrap   tak   psychických,   ako   aj ekonomických.

Okrem   zaplatenia   nemajetkovej   ujmy   uplatňujem   si   aj   náhradu   trov   právneho zastúpenia, ktoré vyčísľujem podľa § 11 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z.(...)

Po začatí konania sťažovateľka navrhuje, aby senát Ústavného súdu SR rozhodol nálezom

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.: 37 Cb 1052/99 porušil základné právo Ing. J. J., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

2. Ing. J. J. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 40.000 Eur(...), ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3.   Okresnému   súdu   Košice   II   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.: 37 Cb 1052/99 konal bez zbytočných prieťahov.

4. Okresný súd Košice II je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia Ing. J. J., ktoré   je   povinný   zaplatiť   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   advokátke   JUDr. Dáši Komkovej, Prešov, Hlavná 27, vo výške 323,50 Eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.(...)»

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedom,   listom   sp.   zn.   1SprV/165/2013 z 22. marca 2013 a právna zástupkyňa sťažovateľky stanoviskom k vyjadreniu okresného súdu z 19. apríla 2013.

2.1   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   uviedol   tieto   relevantné skutočnosti:

„(...) Konanie na tunajšom súde bolo začaté na návrh žalobcu dňa 19. 1. 1999, kde žalobcom bol Ing. I. J., žalobca I. J. zomrel dňa 12. 10. 2004, túto skutočnosť však oznámila jeho   právna   zástupkyňa   súdu   až   dňa   2.   12.   2008   a   doklady   preukazujúce   právne nástupníctvo sťažovateľky Ing. J. J. boli súdu doručené až dňa 13. 9. 2010. Vo veci bolo rozhodnuté na pojednávaní dňa 9. 10. 2012, spis sa z dôvodu odvolania od 4. 2. 2013 nachádza na Krajskom súde v Košiciach.

S   poukazom   na   vyššie   uvedené   možno   konštatovať,   že   k   ujme   na   právach sťažovateľky mohlo postupom tunajšieho súdu dôjsť najskôr od 14. 9. 2010, v súčasnosti je ale vo veci rozhodnuté. (...)

V zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, Vám oznamujem, že netrvám na tom, aby ústavný súd konal o veci samej na ústnom pojednávaní a súhlasím s upustením od neho. (...)“

2.2 Právna zástupkyňa sťažovateľky vo svojom podaní k vyjadreniu okresného súdu uviedla najmä, že:

„(...)   nemožno   sa   stotožniť   s   vyjadrením   účastníka   konania   v   tom,   že   pôvodný žalobca Ing. I. J. zomrel v roku 2004 a túto skutočnosť sme oznámili súdu až v roku 2008. Pokiaľ by súd postupoval v zmysle zák. 757/2004 Z. z. pri organizácii rozvrhu práce, ako aj pri kontrolnej a revíznej činnosti, ako aj na poradách, by dospel k záveru, že skutočne nebol vytýčený   termín   pojednávania   od   roku   2004   bez   ohľadu   na   skutočnosť,   že   účastníkovi konania zanikla spôsobilosť na právne úkony.

Včasným   vytýčením   termínu pojednávania   by súd prerušil   konanie do ukončenia dedičského konania po poručiteľovi, resp. po právnom predchodcovi mňa, sťažovateľky. Podľa § 2 ods. 1, 2 zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov,   sudca   je   predstaviteľ   súdnej   moci.   Právomoc   súdu   sudca   vykonáva   na nezávislom a nestrannom súde oddelene od iných štátnych orgánov. Sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom.

K tomuto postoju čl. 144 Ústavy SR výslovne sudcovi priznáva nezávislosť pri výkone jeho funkcie.

V zmysle zák. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov vyplýva, že predseda súdu, resp. podpredsedovia súdu nie sú nadriadení sudcu a ani sudca nie je voči nim podriadeným.

Podľa zák. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich sudca je povinný vykonávať svoje povinnosti svedomito, v pridelených veciach konať plynulo bez zbytočných prieťahov, vždy upozorniť predsedu súdu na neprimeraný počet pridelených vecí, ak zjavne hrozí, že ich nemôže vybaviť bez zbytočných prieťahov (§ 30 cit. zák.). (...)“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa   vzťahujúceho súdneho spisu,   ktorý   bol ústavnému súdu   doručený 13. januára 2014, ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Cb 1052/99:

Dňa   19.   januára   1999   podal   právny   predchodca   sťažovateľky   –   Ing.   I.   J.,   ktorý podnikal   v rámci   združenia   pod   obchodným   názvom   O.   (ďalej   aj   „navrhovateľ“), na okresnom súde proti spoločnosti HASKO, spol. s r. o., Pražská 4, Košice (ďalej len „odporca“), návrh „na zaplatenie 17.232.30 Sk a prísl.“.

Dňa   3.   februára   1999   okresný   súd   vyzval   navrhovateľa   na   zaplatenie   súdnych poplatkov.

Dňa 18. marca 1999 navrhovateľ uhradil súdny poplatok.Dňa 6. apríla 1999 okresný súd vydal vo veci platobný rozkaz č. k. 1 Rob 238/99-11.Dňa 23. apríla 1999 odporca podal proti uvedenému platobnému rozkazu odpor.Dňa 6. mája 1999 súd vyzval odporcu, aby uhradil súdny poplatok za podaný odpor a aby zaslal ešte jeden opis odporu.

Dňa 29. mája 1999 odporca uhradil súdny poplatok za odpor a reagoval na výzvu súdu.Dňa 15. júna 1999 súd vyzval navrhovateľa, aby sa vyjadril k odporu.Dňa 28. júna 1999 sa navrhovateľ písomne vyjadril k odporu.

Dňa   12.   júna   2000   súd   vyzval   navrhovateľa,   aby   v stanovenej   lehote   predložil zmluvu o združení, ktorou bol založený O.

Dňa 25. augusta 2000 súd urgoval navrhovateľa na predloženie uvedenej zmluvy o združení.

Dňa 27. septembra 2000 navrhovateľ predložil súdu požadovanú zmluvu o združení.Dňa 13. decembra 2001 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 5. február 2002. Dňa   17.   decembra   2001   súd   vyzval   navrhovateľa,   aby   predložil   listinný   dôkaz o dodaní tovaru odporcovi.

Dňa 5. februára 2002 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 12. marec 2002.

Dňa   12.   marca   2002   bolo   pojednávanie   odročené   na   neurčito „z   dôvodu   práce neschopnosti predsedkyne senátu“.

Dňa 15. marca 2002 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 30. apríl 2002. Dňa 30. apríla 2002 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 11. jún 2002.

Dňa 11. júna 2002 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 3. september 2002.

Dňa 15. augusta 2002 právna zástupkyňa navrhovateľa ospravedlnila svoju neúčasť na nastávajúcom pojednávaní.

Dňa 3.   septembra   2002   bolo pojednávanie odročené   na 1.   október 2002.   Právna zástupkyňa navrhovateľa bola vyzvaná na predloženie listinného dôkazu.

Dňa 1. októbra 2002 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný súd rozsudkom č. k. 37 Cb 1052/99-64 žalobný návrh zamietol.

Dňa 30. decembra 2002 navrhovateľ podal proti uvedenému rozsudku odvolanie.Dňa 7. februára 2003 navrhovateľ podrobne odôvodnil svoje odvolanie.Dňa   14.   februára   2003   súd   zaslal   odvolanie   odporcovi   na   vyjadrenie   a súčasne uznesením č. k. 37 Cb 1052/99-74 vyzval navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku z odvolania.

Dňa 10. apríla 2003 navrhovateľ podal „odvolanie“ proti uzneseniu okresného súdu č. k. 37 Cb 1052/99-74 a zároveň požiadal o oslobodenie od súdneho poplatku.

Dňa 29. mája 2003 sa odporca vyjadril k odvolaniu navrhovateľa.

Dňa 4. júla 2003 bol spis predložený Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), aby rozhodol o odvolaniach navrhovateľa.

Dňa   8.   septembra   2003   okresný   súd   uznesením   č.   k.   37   Cb   1052/99-85   priznal navrhovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa 30. januára 2004 krajský súd uznesením č. k. 2 Cob 76/03-87 zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a uznesením č. k. 2 Cob 77/03-89 zrušil uznesenie okresného súdu č. k. 37 Cb 1052/99-74.

Dňa 19. apríla 2004 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 20. februára 2004 súd zaslal účastníkom konania uvedené rozhodnutie krajského súdu.Dňa 19. septembra 2008 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 2. december 2008.Dňa 2. decembra 2008 právna zástupkyňa navrhovateľa ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní, pričom v jednom svojom ospravedlnení uviedla, že pojednávanie navrhuje odročiť „vzhľadom na skutočnosť, že po smrti pôvodného navrhovateľa pána Ing. J. je obtiažnejšie   zistiť   z účtovných   dokladov   záznamy   o výkone   motorového   vozidla“. Pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Dňa 18. marca 2009 právna zástupkyňa navrhovateľa navrhla predvolať a vypočuť vo veci svedka.

Dňa   7.   augusta   2009   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu   navrhovateľa   na zaslanie listinného dôkazu (záznamu o prevádzke vozidla).

Dňa   27.   októbra   2009   právna   zástupkyňa   navrhovateľa   oznámila   súdu,   že „s poukazom   na   úmrtie   navrhovateľa   nie   je   možné   v súčasnej   dobe   zadovážiť   záznam o prevádzke motorového vozidla“.

Dňa 5. augusta 2010 súd vyzval právnu zástupkyňu navrhovateľa, aby lehote 30 dní zaslala „osvedčenie o prejednaní dedičstva po nebohom navrhovateľovi“.

Dňa 13. septembra 2010 sťažovateľka doručila súdu dedičské rozhodnutie po neb. navrhovateľovi – Ing. I. J. (zomr. 12. októbra 2004), č. k. 14 D 429/2004-325 z 21. marca 2006, ktoré nadobudlo právoplatnosť 13. apríla 2006.

Dňa 11. januára 2012 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 28. február 2012.Dňa 28. februára 2012 bolo pojednávanie odročené na 12. jún 2012, pretože právna zástupkyňa navrhovateľa ospravedlnila svoju neúčasť na tomto pojednávaní.

Dňa   10.   mája   2012   bola   právna   zástupkyňa   navrhovateľa   vyzvaná   súdom   na predloženie splnomocnenia od dedičov už neb. navrhovateľa.

Dňa 12. júna 2012 bolo pojednávanie odročené „z dôvodu mimoriadnej udalosti na súde“ na 9. október 2012.

Dňa 9. októbra 2012 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný súd rozsudkom č. k. 37 Cb 1052/99-124 žalobný návrh zamietol.

Dňa 3. decembra 2012 sťažovateľka podala proti uvedenému rozsudku odvolanie.Dňa 7. januára 2013 bolo odvolanie sťažovateľky zaslané odporcovi na vyjadrenie.Dňa 4. februára 2013 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o odvolaní sťažovateľky.

Dňa 27. septembra 2013 krajský súd rozsudkom č. k. 2 Cob 27/2013-149 napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Dňa 28. októbra 2013 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa   13.   novembra   2013   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   37   Cb   1052/99-124 nadobudol právoplatnosť.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Cb 1052/99 došlo k porušovaniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.  

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka posudzovaného konania (ako na to bude poukázané v bode III/3 tohto rozhodnutia) nebola závislá od právnej alebo skutkovej zložitosti veci.

2. Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanej veci treba poukázať predovšetkým na to, že, ako to z chronológie úkonov vykonaných   v napadnutom   konaní   vyplýva   (pozri   bod   II   tohto   nálezu),   k predĺženiu napadnutého konania prispela aj samotná sťažovateľka najmä tým, že nebola súčinnostná v napadnutom   konaní,   keďže   dedičské   rozhodnutie   po   pôvodnom   navrhovateľovi   bolo okresnému súdu doručené až 13. septembra 2010 napriek tomu, že právoplatnosť nadobudlo už 13. apríla 2006. Na uvedené správanie sťažovateľky nemohol ústavný súd neprihliadnuť pri úvahe o priznaní výšky finančného zadosťučinenia.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a predovšetkým poukazuje na to, že trvanie posudzovaného konania trinásť rokov iba na súde prvého stupňa (od 19. januára 1999 až do vydania rozhodnutia z 9. októbra 2012) je už samo osebe celkom jednoznačne neprimerané, a to aj v tom prípade, ak sa odhliadne od toho, že spis sa v tomto období nachádzal osem mesiacov na odvolacom súde a dokonca aj v tom   prípade,   ak   sa   odpočíta   šesťročné   obdobie   od   úmrtia   pôvodného   navrhovateľa (12. októbra 2004) až po doručenie právoplatného dedičského rozhodnutia okresnému súdu (13.   septembra   2010).   Na   predloženie   uvedeného   relevantného   dedičského   rozhodnutia okresný súd vyzval sťažovateľku iba 5. augusta 2010, pričom už najneskôr 2. decembra 2008   mohol   získať   z podania   právnej   zástupkyne   sťažovateľky   informáciu   o úmrtí pôvodného navrhovateľa. Okrem uvedeného obdobia bol okresný súd v predmetnej veci bez akýchkoľvek   zákonných   alebo   iných   dôvodov   opakovane   nečinný   od   28.   júna   1999 do 12. júna 2000 (jeden rok), od 27. septembra 2000 do 13. decembra 2001 (jeden rok a dva mesiace) a od 20. februára 2004 do 12. októbra 2004 (osem mesiacov). Na okresnom súde, teda   minimálne   štyri   a pol   roka   nebol   vykonaný   žiadny   alebo   žiadny   efektívny   úkon smerujúci   k odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľka   počas   napadnutého súdneho   konania   nachádzala,   čo   je   základným   účelom   práva   zaručeného   v citovanom článku   ústavy   (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02).   K uvedenej   nečinnosti,   a teda   k zbytočným prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu. Ústava pritom v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov   spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   veci, a teda vykonanie spravodlivosti, bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľky   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. Vzhľadom na to, že 9. októbra 2012 bol v predmetnej veci na okresnom súde vyhlásený rozsudok, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   priznať   tomu,   koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   požadovala   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 40 000 €, „a to z dôvodov, že porušenie môjho základného práva a slobody už nie je možné napraviť, ako aj v spôsobení ujmy spočívajúcej v dlhoročných pocitoch neistoty a úzkosti spojených s neprimerane dlhotrvajúcim stavom právnej neistoty“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku, preto uznal za odôvodnené priznať sťažovateľke aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľky,   ako   aj   na   povahu   veci   (o   zaplatenie 572,01 € s prísl.) považuje za primerané jej priznať v sume 1 500 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou za tri úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia   z 9.   júla   2012,   spísanie   ústavnej sťažnosti z 10. júla 2012 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 19. apríla 2013). Za dva úkony vykonané v roku 2012 patrí odmena v sume dvakrát po 127,16 € a režijný paušál v sume dvakrát po 7,63 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2013 patrí odmena v sume 130,16 € a režijný paušál v sume 7,81 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú sumu 407,55 €, ku ktorej bolo treba pripočítať 20 % DPH, teda sumu 81,51 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkove sumu 489,06 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014