znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 95/2012-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. T., K., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom JUDr. V. K., K., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 5 ods. 2 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a práv   podľa   čl.   8   ods.   2   a 5   Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 5/2011 a jeho uznesením z 25. marca 2011 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Tpo 19/2011 a jeho uznesením zo 7. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. T.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 15. júna 2011   doručená   sťažnosť   J.   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva   podľa   čl.   5   ods.   2   a 4   a   čl.   6   ods.   1   a 3   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práv podľa čl. 8 ods. 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   0   Tp   5/2011   a jeho   uznesením   z 25.   marca   2011 a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Tpo 19/2011 a jeho uznesením zo 7. apríla 2011.

2.   Z obsahu   podanej   sťažnosti   vyplýva,   že   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn. 0 Tp 5/2011 z 25. marca 2011 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 2 písm. a) a e) Trestného poriadku. Pre podanie sťažnosti sťažovateľom o väzbe rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 7 Tpo 19/2011 zo 7. apríla 2011 tak, že sťažnosť zamietol.

3.   K namietanému   postupu   a rozhodnutiu   okresného   súdu   sťažovateľ   uviedol,   že napádané   uznesenie   je   vydané   nedôvodne,   vychádza   z   neznalosti   veci,   je   absolútne nesprávne a nelogické,   považuje ho za účelové   a zaujaté a bolo   vydané prinajmenšom predčasne bez naplnenia zákonných podmienok.

Sťažovateľ uviedol, že jeho väzba začala plynúť 24. marca 2011 o 10.00 h, a to prevzatím útvarom Policajného zboru na hraniciach s Českou republikou. Dôvody väzby posúdil sudca pre prípravné konanie okresného súdu podľa ustanovenia § 71 ods. 2 písm. a) a e) Trestného poriadku. Do väzby bol vzatý ako obvinený pre trestný čin podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona (č. 140/1961 Zb.), pre trestný čin podľa § 235 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona (č. 140/1961 Zb.) a pre trestný čin podľa § 345 ods. 1 a 3 Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. Pre totožné skutky už bol vo väzbe v roku 2008, a to na základe uznesenia sudkyne pre prípravné konanie okresného súdu JUDr. M. H. sp. zn. 0 Tp 83/08 z 21. júna 2008.

4. V napadnutom konaní namietal rozhodovanie nezákonným sudcom. Nebolo mu známe,   z   akej   pozície   a   v   akom   postavení   rozhodoval   o   väzbe   sudca   okresného   súdu JUDr. M. H.

V tejto trestnej veci bol vzatý do väzby už v roku 2008 a 11. novembra 2008 bola podaná obžaloba na okresnom súde pod sp. zn. 5 T 97/2008. Sudca, ktorému bola vec pridelená   (JUDr.   Ľ.   V.),   rozhodol   26.   januára   2009   tak,   že   vec   vracia   prokurátorovi do prípravného konania a toto rozhodnutie bolo potvrdené aj uznesením krajského súdu sp. zn. 5 To 11/2009 z 26. marca 2009.

Práve sudca JUDr. Ľ. V. vydal neskôr 13. januára 2011 európsky zatýkací rozkaz (ďalej   aj   „EZR“)   sp.   zn.   0   Tp   5/2011,   na   základe   ktorého   bol   vzatý   25.   marca   2011 do väzby,   o ktorej   už   rozhodoval   iný   „tzv.   zákonný   sudca   pre   prípravné   konanie“ JUDr. M. H.

«Je otázne ako môže vzniknúť tzv. „zákonný“ stav, kedy mám vo veci pod sp. zn. 0Tp 5/2011 dvoch „tzv. zákonných“ sudcov - JUDr. Ľ. V., ktorému bola po podaní obžaloby ako predsedovi senátu pridelená vec sp. zn. 5T/97/2008 a ktorý ako sudca pre prípravné konanie vydal dňa 13. januára 2011 práve pod sp. zn. 0Tp 5/2011 európsky zatýkací rozkaz a JUDr. M. H., ktorý je označený v uznesení o vzatí do väzby ako predseda senátu, aj ako súd a aj ako sudca pre prípravné konanie. JUDr. M. H. vystupuje ako sudca pre prípravné konanie aj v súčasnosti.

Namietal som, že pri rozhodovaní bolo porušené moje právo na zákonného sudcu, ktoré je garantované v čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy ako aj čl. 8 ods. 2 a 5 listiny.»

5. Sťažovateľ ďalej uviedol, že 23. decembra 2010 bol v Prahe zadržaný na základe európskeho   zatýkacieho   rozkazu   sp.   zn.   0   Tp   219/2010   vydaného   Okresným   súdom Košice II (sudca JUDr. K.) 27. júla 2010 v trestnej veci pre zločin všeobecného ohrozenia podľa § 284 ods. 1 Trestného zákona. V konaní pred súdom v Prahe sa 24. decembra 2010 vzdal   zásady   špeciality   a   požiadal   o   okamžité   transportovanie   na   územie   Slovenskej republiky.

Keďže na súdoch má rozpojednávané aj iné živé trestné veci a bol na základe EZR vydaného   Okresným   súdom   Košice   II   zadržaný   v   Prahe,   podľa   názoru   sťažovateľa   sa prokuratúra „uponáhľala“ (keďže sa vzdal uplatnenia zásady špeciality) a následne podala na   súdy   nezákonné   a   zbytočné   návrhy   na   vydanie   ďalších   štyroch   EZR   [1.   sp.   zn. 0 Tp 5/2011 okresný súd (sudca JUDr. V.) pre trestný čin vraždy; 2. sp. zn. 3 T 194/2011 Okresný súd Trebišov (sudca JUDr. S.) pre trestný čin krádeže; 3. sp. zn. 6 T 86/2004 okresný súd (sudca JUDr. H.) pre trestný čin podvodu; 4. sp. zn. 2 T 47/2007 okresný súd (sudca JUDr. M.) pre trestný čin marenia spravodlivosti].

Sťažovateľ sa domnieva, že nie je možné vydať zatykač voči už väzobne stíhanej osobe, ak o tejto väzbe majú vedomosť prokuratúra a súdy. Nebol dôvod na ich vydanie, a ak už existovala potreba na riešenie situácie, ktorá vznikla, tak vzniknutý stav sa mal riešiť žiadosťou o vydanie dodatočných súhlasov, a nie vydaním a expedovaním štyroch EZR. Neexistovala potreba vyžiadania z Českej republiky na základe štyroch následných EZR, keďže sťažovateľ bol zadržaný, umiestnený v predbežnej vydávacej väzbe, vzdal sa uplatnenia   zásady   špeciality   a   bol   vyžiadaný   justičnými   orgánmi   Slovenskej   republiky na základe EZR vydaného Okresným súdom Košice   II pod sp.   zn. 0 Tp 219/2010 dňa 27. júla 2010.

Sťažovateľ   zároveň   poukázal   na   to,   že   z napadnutého   uznesenia   okresného   súdu nevyplývalo,   ako   sa   v   rozhodnutí   súd   vysporiadal   so   znením   ustanovenia   §   8   zákona č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze, pretože „len ministerstvo spravodlivosti môže rozhodnúť pokynom, ktorému súdu bude vydaná osoba odovzdaná, ak je vydaných rôznymi súdmi viacero európskych zatýkacích rozkazov“.

Absencia takéhoto pokynu spôsobuje nezákonnosť rozhodnutia. Sťažovateľovi ani jeho   obhajcovi   pri   vzatí   do   väzby   nebol   tlmočený   pokyn   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej   republiky,   prečo   bol   sťažovateľ   odovzdaný   práve   okresnému   súdu,   a   nie napríklad sudcovi JUDr. K. z Okresného súdu Košice II, ktorý vydal prvý EZR pod sp. zn. 0 Tp 219/2010 už 27. júla 2010.

6.   K   dôvodom   väzby   sťažovateľ   namietal,   že   po   vrátení   trestnej   veci   súdom do prípravného   konania   v   roku   2009   existovala   evidentná   dvojročná   nečinnosť vyšetrovateľa. Poukázal na uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 Tos 57/2008 z 5. decembra 2008, v   ktorom   je   jednoznačne   uvedené,   aké   dôkazy   mal   po   vrátení   veci   vyšetrovateľ vykonať.   Žiaden   z týchto   úkonov   nevyžadoval   prítomnosť   sťažovateľa.   Vyšetrovateľ úmyselne   a   jednoznačne   ignoroval   všetky   súdom   nariadené   úkony   na   objasnenie   veci a neurobil vo veci vôbec nič. Počas jeho pracovného pobytu v zahraničí (Česká republika, Francúzsko, Nemecko) bol v neustálom kontakte so svojím obhajcom a prostredníctvom neho   zabezpečoval   plynulosť   všetkých   trestných   konaní.   Tvrdenia   orgánov   činných v trestnom konaní, ktoré majú deklarovať jeho vyhýbanie sa trestnému stíhaniu, považuje za nepravdivé a účelové.

Popiera,   že   by   po   prepustení   z   väzby   (r.   2008)   spáchal   úmyselný   trestný   čin. Do rozhodovania   o   väzbe   mu   nebolo   doručené   žiadne   uznesenie   o   vznesení   obvinenia, a teda sa ani nemal možnosť brániť proti niečomu, o čom nevie. Teda bol vzatý do väzby pre dôvod podľa ustanovenia § 71 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku bez toho, aby mu bolo bezodkladne   doručené   uznesenie   o   vznesení   obvinenia,   ktoré   podľa   súdu   odôvodňuje použitie väzobného dôvodu podľa ustanovenia § 71 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku.

7.   K napadnutému   postupu   a rozhodnutiu   krajského súdu   uviedol,   že rozhodnutie krajského   súdu   o sťažnosti   proti   vzatiu   do   väzby   bolo   učinené   7.   apríla   2011 v doobedňajších hodinách na neverejnom zasadnutí. Písomné vyhotovenie bolo okresnému súdu postúpené 13. apríla 2011 a jeho obhajcovi bolo doručené 16. apríla 2011.

Napadnuté   uznesenie   považuje   za „sporné,   nesprávne   a   pravdepodobne   je   toto uznesenie   aj   vydané   v   rozpore   so   zákonnými   ustanoveniami   a   ustálenými   procesnými postupmi, keďže krajský súd zamietol dňa 07. 04. 2011 v doobedňajších hodinách moju sťažnosť   proti   vzatiu   do   väzby,   no   ja   som   odôvodnenie   sťažnosti   poslal   na   súd prostredníctvom obhajcu faxom až o 17.00 hod. dňa 07. 04. 2011“. To znamená, že krajský súd rozhodol skôr a bez toho, aby poznal jeho postoj k veci. Dôvody, na základe ktorých odvolací   súd   zamietol   sťažnosť,   už   boli   ustálené   odvolacím   súdom   v   doobedňajších hodinách, preto je nezvyčajné, akým spôsobom sa vlastne do napadnutého uznesenia dostali tvrdenia z písomnej sťažnosti, ktoré neboli súdu v čase rozhodovania známe.

Následné   vyjadrenia,   názory,   resp.   stanoviská   odvolacieho   súdu   v   písomnom odôvodnení   k   dôvodom   písomnej   sťažnosti,   nemajú   procesnú   relevanciu,   keďže   neboli sťažnostné dôvody krajskému súdu v čase rozhodovania známe: „Ak odvolací súd rozhodne rýchlo   bez   toho,   aby   počkal   na   odôvodnenie   mojej   sťažnosti   -   s tým,   až   taký   problém nemám,   aj   keď   to   je   porušenie   práva, ale   ak   v   písomnom   odôvodnení   uznesenia   sú znegované moje relevantné názory zo sťažnosti, ktoré nemal odvolací súd k dispozícii v čase jeho rozhodovania, tak taký postup odvolacieho súdu odporuje zaužívanému procesnému postupu a zákonu.“

8. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu ďalej namietol, že v odvolacom senáte rozhodovala JUDr. M. H., ktorá aj vypracovala písomné odôvodnenie. Táto skutočnosť spôsobuje absolútnu nezákonnosť tohto uznesenia, keďže sudkyňa H. mala byť zo zákona vylúčená z rozhodovania veci v odvolacom senáte.

V sťažnosti uvádza: „Práve JUDr. M. H. pôsobila v roku 2008 ako zákonná sudkyňa pre prípravné konanie Okresného súdu Košice I, v rovnakej trestnej veci a pre tie isté skutky, pre ktoré som bol opätovne vzatý do väzby dňa 25. 03. 2011. Práve JUDr. M. H. ako sudkyňa pre prípravné konanie ma Uznesením pod sp. zn. 0Tp 83/08 zo dňa 21. 06. 2008 vzala do väzby v totožnej veci ako obvineného pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona (č. 140/1961 Zb.) účinného do 31. 12. 2005, pre trestný čin vydierania podľa   § 235 ods.   1,   ods.   2   písm.   b)   Trestného zákona (č.   140/1961   Zb.)   účinného do 31. 12. 2005 a pre trestný čin krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1, ods. 3) Trestného zákona č. 300/2005 Z. z.. A aj táto sudkyňa mi ako sudkyňa pre prípravné konanie až do podania obžaloby (po podaní obžaloby vec napadla už senátu JUDr. V.) zamietala všetky moje žiadosti o prepustenie z väzby...

Pokiaľ JUDr. H. mala v roku 2008 ako sudkyňa pre prípravné konanie na moje väzobné stíhanie kladný názor, tento názor si preniesla aj do odvolacieho senátu a takýto stav   je   poznačený   nezákonnosťou.   Zo   zákona   vylúčený   sudca   nesmie   prejednávať   na druhom   stupni   vec,   ktorú   mal   predtým   pridelenú   ako   zákonne   ustanovený   sudca   pre prípravné   konanie   na   prvom   stupni.   Je   tomu   tak   najmä   preto,   aby   sa   predišlo pochybnostiam o možnosti zaujatosti sudcu.“

9. Z dôvodu porušenia základných a iných práv sťažovateľ navrhol zároveň priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 5 000 €, pretože „Okresný súd Košice I sa zásadne pričinil o negatívny stav, ktorý som opísal vo svojej sťažnosti. Tým, že neakceptoval mnou namietané zásadné porušenia zákona, zapríčinil nezákonný stav, ktorý stále trvá a ja som neustále držaný v nezákonnej väzbe. Na druhej strane je však nutné dodať, že Krajský súd v Košiciach uznesením pod sp. zn. 7 Tpo 19/2011, ktorým rozhodoval o mojej sťažnosti v odvolacom   konaní,   mohol   sám   napraviť   nezákonný   stav   a   zrušiť   v   celom   rozsahu uznesenie nezákonného sudcu pre prípravné konanie. Namiesto toho len znásobil porušenia mojich   práv,   rozhodol   v nezákonnom   zložení   a   nezákonným   postupom   resp.   spôsobom. Tu nechávam na zvážení Ústavného súdu SR, koho určí ako povinného a v akom rozsahu, pokiaľ mi prizná finančné zadosťučinenie.“.

10. Sťažovateľ v závere sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijal na ďalšie konanie a aby následne nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo J. T. na zákonného a nezaujatého sudcu podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru..., čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy..., ako aj čl. 8 ods. 2 a 5 Listiny... bolo porušené postupom, zásahmi a rozhodnutím Okresného súdu Košice I pod sp. zn. 0Tp 5/2011 zo dňa 25. 03. 2011 a Krajského súdu v Košiciach pod sp. zn. 7Tpo 19/2011 zo dňa 07. 04. 2011.

2. Základné právo J. T. oboznámiť sa bez meškania a zrozumiteľne s obvinením proti nemu pred rozhodovaním o väzbe podľa čl. 5 ods. 2 a čl. 6 ods. 3 Dohovoru... a čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy..., bolo porušené postupom a rozhodnutím Okresného súdu Košice I pod sp. zn. 0Tp 5/2011 zo dňa 25. 03. 2011.

3. Základné právo J. T. na spravodlivé konanie podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., bolo porušené postupom, zásahmi a rozhodnutím Okresného súdu Košice I pod sp. zn. 0Tp 5/2011 zo dňa 25. 03. 2011 a Krajského súdu v Košiciach pod sp. zn. 7Tpo 19/2011 zo dňa 07. 04. 2011.

4.   Základné   právo   J.   T.   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ods.   5   Ústavy...   bolo porušené   postupom,   zásahmi   a   rozhodnutím   Okresného   súdu   Košice   I   pod   sp.   zn. 0Tp 5/2011 zo dňa 25. 03. 2011 a Krajského súdu v Košiciach pod sp. zn. 7Tpo 19/2011 zo dňa 07. 04. 2011.

5. Uznesenie Okresného súdu Košice I pod sp. zn. 0Tp 5/2011 zo dňa 25. 03. 2011 a Uznesenie Krajského súdu v Košiciach pod sp. zn. 7Tpo 19/2011 zo dňa 07. 04. 2011 zrušuje   a   Okresnému   súdu   Košice   I   prikazuje,   aby   prepustil   J.   T.   neodkladne   z   väzby na slobodu.

6. Sťažovateľovi J. T. priznáva primerané zadosťučinenie v celkovej výške 5.000,- €, ktoré   mu   je   povinný   Okresný   súd   Košice   I   vyplatiť   vo   výške   2.000,-   €   a   Krajský   súd v Košiciach vo výške 3.000,- € do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

7.   Okresný   súd   Košice   I   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   J.   T.   trovy   právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu JUDr. V. K. do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

11. Činnosťou ústavného súdu bolo zistené, že sťažovateľ bol na základe príkazu vydaného okresným súdom 23. februára 2012 prepustený z väzby.

II.

12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

13. K namietanému porušeniu práva na zákonného a nezaujatého sudcu podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 8 ods. 2 a 5 listiny postupom okresného   súdu   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   0   Tp   5/2011   a jeho   rozhodnutím z 25. marca 2011

13.1   Sťažovateľ   namieta,   že   rozhodnutie   okresného   súdu   o vzatí   do   väzby   bolo uskutočnené nezákonným sudcom z dôvodov, že (i) o jeho vzatí do väzby nerozhodoval sudca,   ktorý   vydal európsky   zatýkací rozkaz, a (ii)   o podanej   sťažnosti   proti   uzneseniu o vzatí do väzby rozhodovala sudkyňa, ktorá v minulosti rozhodovala o jeho vzatí do väzby.Zo   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   zrejmé,   že   za   zákonného   sudcu   treba považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon sudcovskej funkcie, bol   natrvalo   alebo   dočasne   pridelený   na   výkon   funkcie   k   určitému   súdu,   jeho   funkcia nezanikla a bol určený na prerokovanie konkrétnej veci v súlade s rozvrhom práce súdu (III. ÚS 116/06). Inak vyjadrené, zákonným sudcom je sudca (samosudca alebo člen senátu) miestne, vecne a funkčne príslušného súdu, ktorý má vo veci konať podľa rozvrhu práce prijatého   v   súlade   so   zákonom   (pozri   napr.   I.   ÚS   8/94,   II.   ÚS   15/96,   II.   ÚS   43/97, II. ÚS 47/99, III. ÚS 31/01).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcej sa práv zaručených   čl.   6   ods.   1   dohovoru   vyplýva,   že   zákonnosť   súdu   musí   byť okrem   iného založená   na   jeho   zložení.   Súd   zriadený   zákonom   musí   byť   teda   obsadený   zákonným spôsobom (napr. rozsudok ESĽP vo veci Buscarini v. San Marino zo 4. mája 2000).

13.2   Vo   vzťahu   k   námietke   zákonného   sudcu   v súvislosti   s vydaním   európskeho zatýkacieho rozkazu (i) ústavný súd uvádza, že o väzbe sťažovateľa v štádiu prípravného konania a vo vydávacom konaní rozhodoval v zmysle ustanovení Trestného poriadku sudca pre prípravné konanie. Konkrétne podľa rozvrhu práce okresného súdu na rok 2011 bol ním službukonajúci sudca okresného súdu JUDr. M. H.

Podľa § 8 zákona č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze (ďalej len „zákon o EZR“) útvar Policajného zboru určený ministrom vnútra Slovenskej republiky (ďalej   len „príslušný   útvar Policajného zboru“) vydanú   osobu   prevezme   a bezodkladne odovzdá súdu, ktorý vydal európsky zatýkací rozkaz (odsek 1).

Ak sa osoba vydáva na základe európskych zatýkacích rozkazov viacerých súdov, odovzdá sa súdu podľa pokynu ministerstva spravodlivosti, ktoré zohľadní všetky okolnosti, najmä   závažnosť   a   miesto   spáchania   činu,   dátum   vydania   a   účel   vydania   európskeho zatýkacieho rozkazu (odsek 2).

V súvislosti   s osobou   sťažovateľa   bolo   vydaných   súdmi   v Slovenskej   republike viacero (päť) európskych zatýkacích rozkazov. Podľa zistení ústavného súdu bol sťažovateľ na základe dohody orgánov vykonávajúcich odovzdanie (útvar Policajného zboru SIRENE, resp. útvar INTERPOL), ako aj zainteresovaných súdov odovzdaný na rozhodnutie o vzatí do   väzby   okresnému   súdu   a jeho   službukonajúcemu   sudcovi   pri   zohľadnení   najmä závažnosti spáchaného skutku (v danom prípade kvalifikovaný ako trestný čin vraždy podľa §   219   ods.   1   Trestného   zákona   č. 140/1961   Zb.),   čím   boli   naplnené   aj   predpoklady ustanovené § 8 zákona o EZR.

13.3 K námietke zákonného sudcu v súvislosti s rozhodovaním o podanej sťažnosti proti   uzneseniu   o vzatí   do   väzby   sudkyňou,   ktorá   v už   v   minulosti   (v roku   2008) rozhodovala   v danom   konaní   o   vzatí   sťažovateľa   do   väzby   (ii),   ústavný   súd   nemá pochybnosti o aplikácii § 31 ods. 3 Trestného poriadku, v zmysle ktorého je sudca   pri rozhodovaní na súde vyššieho stupňa vylúčený, ak sa zúčastnil rozhodovania vo veci na súde nižšieho stupňa a naopak.

V danom prípade však ide o rozhodovanie o väzbe, ktoré vyžaduje na naplnenie jej dôvodov splnenie celého radu zákonných podmienok meniacich sa v čase a pod vplyvom rôznych   skutkových   okolností.   Z tohto   dôvodu   nie   je   možné   súhlasiť   s názorom sťažovateľa, že sudkyňa, ktorá v minulosti rozhodovala o vzatí sťažovateľa do väzby a ktorá už v pozícii sudkyne odvolacieho senátu v rovnakej väzobnej veci si preniesla svoj „kladný názor“ na väzbu sťažovateľa aj do odvolacieho senátu. Každé ďalšie rozhodovanie o väzbe jedného   obvineného   predstavuje   de   facto   rozhodovanie   s možnými   úplne   odlišnými parametrami skutkových   a právnych   podmienok   a pripustením   opaku   by   zákonný sudca nemohol rozhodovať napríklad o opakovanom prepustení, resp. predĺžení väzby.

13.4 V tejto časti považoval ústavný súd sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

14. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa oboznámiť sa bez meškania a zrozumiteľne s obvinením proti nemu pred rozhodovaním o väzbe podľa čl. 5 ods. 2 a čl. 6 ods. 3 dohovoru a čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 5/2011 a jeho rozhodnutím z 25. marca 2011

14.1 Podľa § 5 ods. 5 zákona o EZR Európsky zatýkací rozkaz musí obsahovať

a)   meno   a   priezvisko   vyžiadanej   osoby,   ďalšie   osobné   údaje   umožňujúce   jeho identifikáciu, údaje o štátnej príslušnosti, a ak sú k dispozícii, fotografiu a odtlačky prstov,

b) identifikačné údaje príkazu na zatknutie, medzinárodného zatýkacieho rozkazu alebo   iného   vykonateľného   rozhodnutia   s   rovnakým   účinkom,   alebo   vykonateľného rozhodnutia, ktorým bol uložený trest odňatia slobody,

c) údaje o dĺžke uloženého trestu, ak bola vyžiadaná osoba právoplatne odsúdená, alebo zákonom ustanovený rozsah sankcie, ktorú možno uložiť za daný skutok,

d) opis skutkových   okolností,   za ktorých bol trestný čin   spáchaný, vrátane času, miesta a miery účasti vyžiadanej osoby na trestnom čine,

e) skutkovú podstatu a právnu kvalifikáciu trestného činu,

f) názov, adresu, číslo telefónu a faxu a elektronickú adresu orgánu, ktorý európsky zatýkací rozkaz vydal,

g)   meno,   priezvisko,   odtlačok   úradnej   pečiatky   a   podpis   zástupcu   orgánu,   ktorý európsky zatýkací rozkaz vydal.

14.2 Pokiaľ sťažovateľ namieta nesprávnosť dôvodu opätovnej väzby podľa § 71 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku (spáchanie ďalšieho trestného činu) tým, že mu nebolo doručené   uznesenie   o vznesení   obvinenia,   ktoré   odôvodňuje   použitie   tohto   väzobného dôvodu ústavný súd poznamenáva poukazujúc predovšetkým na citované ustanovenia § 5 ods. 5 písm. d) až f) zákona o EZR, že sťažovateľ sa mal možnosť oboznámiť s obvinením v rámci   konania   o európskom   zatýkacom   rozkaze   Okresného   súdu   Košice   II   sp.   zn. 0 Tp 219/2010, z tohto dôvodu je sťažnosť aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

15. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   Tpo   19/2011 a jeho rozhodnutím zo 7. apríla 2011 v súvislosti s rozhodnutím o sťažnosti obvineného proti uzneseniu o vzatí do väzby bez dispozície s odôvodnením sťažnosti

15.1   Námietka   sťažovateľa   smeruje   k pochybeniu   v konaní   krajského   súdu spočívajúceho na tom skutkovom základe, že na neverejnom zasadnutí krajský súd rozhodol bez   dispozície   s písomným   odôvodnením   podanej   sťažnosti,   pričom   v písomnom vyhotovení svojho rozhodnutia už na jednotlivé dôvody sťažovateľa reagoval.

15.2 Aj v tejto časti považuje ústavný súd sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

15.3 Podľa § 189 ods. 3 Trestného poriadku ak podáva sťažnosť prokurátor, orgán sociálnoprávnej   ochrany   detí   a   sociálnej   kurately   alebo   obhajca   za   obvineného   alebo vo vlastnom   mene,   musí   byť   sťažnosť   zároveň   odôvodnená,   s   výnimkou   sťažnosti prokurátora proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby.

Podľa § 192 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán

a)   správnosť   výrokov   napadnutého   uznesenia,   proti   ktorým   sťažovateľ   podal sťažnosť, a

b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

15.4 V zmysle § 189 ods. 3 Trestného poriadku je zákonnou povinnosťou obhajcu obvineného aj odôvodniť podanú sťažnosť proti rozhodnutiu, no zákonná úprava nesplnenie tejto   povinnosti   žiadnym   spôsobom   nesankcionuje.   Následkom   toho   je   povinnosťou nadriadeného orgánu (krajského súdu) bez ohľadu na odôvodnenie alebo neodôvodnenie podanej   sťažnosti   v zmysle   §   192   Trestného   poriadku   preskúmať   správnosť   výrokov napadnutého uznesenia [písm. a)] a konania predchádzajúceho týmto výrokom [písm. b)].

Sťažovateľom   uvedený   nedostatok   tak   nespôsobuje   priamo   ani   nepriamo nesprávnosť výroku rozhodnutia, ktorý by sa dal kvalifikovať ako podstatná vada konania práve   v súvislosti   s   uplatnením   revízneho   princípu,   t.   j.   plného   prieskumu   sťažnosti zo všetkých hľadísk bez ohľadu na to, či tieto hľadiská sú alebo nie sú v sťažnosti uvedené, a   jednak   správnosť   postupu   konania,   ktoré   napadnutým   výrokom   predchádzalo,   a   to z hľadiska   všetkých   chýb,   ktoré   mohli   spôsobiť   nesprávnosť   napadnutých   výrokov uznesenia (opäť bez ohľadu na to, či sú v sťažnosti uvedené a konkretizované alebo nie).

Skutočnosť,   že   krajský   súd   pri   písomnom   vyhotovení   reagoval   na   námietky sťažovateľa predložené až po vynesení rozhodnutia, nemožno s poukazom na už uvedené považovať za spôsobilé vyvolať porušenie základných práv podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, a to už ani z toho dôvodu, že podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach danej veci by odôvodnenie napadnutého uznesenia bolo ústavne konformné aj bez dispozície s písomným odôvodnením podanej sťažnosti. Inak povedané, krajský súd vychádzajúc z trestného spisu sa   v napadnutom   uznesení   mohol   zaoberať   aj   námietkami,   ktoré   boli   tiež   dodatočne artikulované aj v písomnom odôvodnení sťažovateľa.  

16. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2012