znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 95/08-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2008 predbežne prerokoval sťažnosť V. F., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátom   JUDr.   M.   K.,   K.,   vo   veci   namietaného porušenia   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozhodnutiami Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   3   TošNd   3/2007   z 22. marca   2007,   sp.   zn.   3   TošNd 5/2007 z 30. mája 2007 a sp zn. 1 Toš 6/2007 z 30. mája 2007, v ktorých sa rozhodovalo o námietkach zaujatosti vznesených sťažovateľom, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. F.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2007 doručená   sťažnosť   V.   F.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   práva upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   a základných   slobôd   v čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len „ústava“)   postupom   a   rozhodnutiami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 TošNd 3/2007 z 22. marca 2007, sp. zn. 3 TošNd   5/2007   z   30.   mája   2007   a   sp   zn.   1   Toš   6/2007   z   30.   mája   2007   (ďalej   len „napadnuté   uznesenie“),   v ktorých   sa   rozhodovalo   o námietkach   zaujatosti   vznesených sťažovateľom.

Z obsahu sťažnosti vyplynuli tieto relevantné skutočnosti:«Dňa   8.   3.   2007   podala   moja   obhajkyňa   JUDr.   M.   Š.   námietku   zaujatosti   voči predsedovi senátu a celému senátu z dôvodu ich pomeru k veci, nakoľko moja sťažnosť voči rozhodnutiu   Špeciálneho   súdu   v Pezinku   o prepustenie   ma   z väzby   bola   rozhodnutá rovnakým senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý rozhodol v rovnaký deň aj o predĺžení mojej väzby do 26. 6. 2007. Obe rozhodnutia boli zo dňa 22. 2. 2007 a v oboch rozhodoval totožný senát, kde je predsedom JUDr. K.

O predmetnej námietke mojej obhajkyne však rozhodol iný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako senát ktorého sa táto námietka týkala, a to tak, že členovia senátu Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   1   Toš   nie   sú   vylúčení   z vykonávania   úkonov trestného konania vo veci 1 Toš 6/07. Predmetné uznesenie mi bolo doručené dňa 26. 4. 2007 . Dňa 29. mája 2007 po zahájení verejného zasadnutia v rámci odvolacieho konania na Najvyššom súde Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Toš 6/2007, podal môj obhajca JUDr. M. K.   námietku   zaujatosti   voči   predsedovi   senátu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z dôvodu,   že   predseda   senátu   JUDr.   K.   reagoval   na   predchádzajúcu   podanú   námietku môjho obhajcu slovami „mám už po krk Vašich pripomienok“.

...   predsedu   senátu   Najvyššieho   súdu   na   prejav   môjho   obhajcu   tento   odobral JUDr. K. slovo a po následnom konfrontovaní jeho prejavu a Trestného poriadku poukázal na to, že môj obhajca „asi nepozná Trestný poriadok“.

... tvrdenie predsedu senátu „mám už po krk Vašich pripomienok“ bolo na žiadosť môjho obhajcu zaprotokolované do zápisnice o verejnom zasadnutí.

Nasledujúci   deň,   dňa   30.   5.   2007   oznámil   predseda   senátu   Najvyššieho   súdu JUDr. K.   po   zahájení   druhého   dňa   verejného   zasadnutia   v rámci   odvolacieho   konania sp. zn. 1 Toš 6/2007, že iný senát Najvyššieho súdu „3 Toš“ rozhodol uznesením o podanej námietke zaujatosti môjho obhajcu JUDr. K. zo dňa 29. 5. 2007 tak, že predseda senátu JUDr. K. nie je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania 1 Toš 6/2007 .

Toto uznesenie iného senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3 TošNd 5/2007 zo dňa 30. 5. 2007 mi bolo doručené dňa 5. 6. 2007.

Počas tohto odvolacieho konania na Najvyššom súde Slovenskej republiky vyslovené vyjadrenia   predsedom   senátu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   že   môj   obhajca JUDr. K. ako aj ostatní moji obhajcovia opakovane vznášajú námietky zaujatosti, ktoré pramenia   údajne   buď   z neznalosti   ustanovení   trestného   poriadku   alebo   sú   obštrukciou v snahe   oddialiť   rozhodnutie   vo   veci   samej,   je   podľa   môjho   názoru   len   ďalším neprofesionálnym ale hlavne zaujatým prejavom hlavne predsedu senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a vytváraní nátlaku na mojich obhajcov; takéto negatívne hodnotenie mojich   obhajcov   považujem   za   rozporuplné   s ustanovením   čl.   6   ods.   1   Európskeho dohovoru,   nakoľko   je   evidentným   prejavom   zaujatosti   zo   strany   zákonného   sudcu (Boekmans c. Belgicko, 29. 10. 1963, Ferrantelli a Santangelo c. Taliansko, 1996). (...) Zodpovednosť   predsedu   senátu,   senátu   ako   celku   je   vymedzená   ústavou   a jej výkladom, pričom z práva na spravodlivé súdne konania vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu   zaoberať   sa   účinne   námietkami,   argumentmi  ...   s výhradou,   že   majú   význam   pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). (...)

Vychádzajúc tak z garantovaného práva každého podať riadny opravný prostriedok, uplatnením   ktorého   by   došlo   k aplikovaniu   kasačného   princípu   v rámci   rozhodovacej činnosti   súdov,   som   toho   názoru,   že   senát   „1   Toš“   tým,   že   nerozhodol   najprv   sám o námietke zaujatosti zo dňa 29. 5. 2007 konal arbitrárne a v rozpore s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. ako aj § 31 ods. 3 Trestného poriadku č. 141/1961 Zb. účinného do 31. 12. 2005 a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru.

Som toho názoru, že takýmto postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky mi bolo   ako   účastníkovi   konania   odňaté   právo   podať   riadny   opravný   prostriedok   voči rozhodnutiu súdu – uzneseniu, ktorým predseda senátu JUDr. K. nebol vylúčený z konania 1 Toš 6/07, čo pokladám za v rozpore predovšetkým s čl. 6 ods. 1 Dohovoru.»

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa sťažovateľ domáhal vydania tohto nálezu:„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. z. 3 TošNd 3/2007 zo dňa 22. 3. 2007, ktorý rozhodol o námietke zaujatosti danej obhajkyňou V. F. M. Š., proti predsedovi senátu a celému senátu 1 Toš, porušil právo V. F. podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobodách   a podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. z. 3 TošNd 5/2007 zo dňa 30. 5. 2007,   ktorým   rozhodol   o námietke   zaujatosti   danej   obhajcom   V.   F.   JUDr. M.   K.,   proti predsedovi   senátu   1   Toš,   porušil   právo   V.   F.   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobodách   a podľa   čl. 46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 1 Toš 6/2007 zo dňa 30. 5. 2007,   ktorým   rozhodol   o opravnom   prostriedku   V.   F.   proti   rozsudku   Špeciálneho   súdu v Pezinku zo dňa 10. 1. 2007, sp. zn. PK 2Tš/8/2005-4835, porušil jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobodách a podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

4. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Toš 6/2007 zo dňa 30. 5.   2007   zrušuje   a Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   prikazuje,   aby   rozhodol o opravnom prostriedku V. F. proti rozsudku Špeciálneho súdu v Pezinku zo dňa 10. 1. 2007, sp. zn. PK 2Tš/8/2005-4835 iný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

5.   V.   F.   priznáva   trovy   právneho   zastúpenia   vo   výške   7.492,-Sk   (slovom sedemtisícštyristodeväťdesiatdva   slovenských   korún),   ktoré   je   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky povinný zaplatiť   na účet advokáta JUDr.   M.   K.,   so sídlom K.   do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanoveným   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom a konaním najvyššieho súdu pod sp. zn. 1 Toš 6/2007, rovnako aj napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. 3 TošNd 03/07 z 22. marca 2007 a sp. zn. 3TošNd 5/2007 z 30. mája 2007 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a základné právo sťažovateľa na prejednanie jeho záležitosti nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z obsahu samotnej sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas   sťažovateľa   s uvedeným   rozhodnutím   a postupom   najvyššieho   súdu   a jeho právnym   názorom   uvedeným   v napadnutom   uznesení,   teda   s   jeho   interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení Trestného poriadku.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   124   ústavy   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Neoddeliteľnou   súčasťou   ochrany   ústavnosti   je   ochrana   základných   práv a slobôd,   ktoré fyzickým a právnickým osobám zaručuje ústava a medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,   či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   len   také rozhodnutie   všeobecných   súdov,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný   súd   teda   v zmysle   konštantne   vyprofilovanej   judikatúry   ústavného   súdu nie je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k danému rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový   stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých prípadoch, ak porušenie procesných práv účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi, by znamenalo súčasne aj porušenie základných   práv   alebo   slobôd   deklarovaných   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná (I. ÚS 13/00, IV. ÚS 287/04).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti   boli   relevantné   aj   v danej   veci.   Vychádzajúc   z nich   ústavný   súd tak predovšetkým   skúmal, či   a   v akej   miere   sťažovateľom   napadnuté rozhodnutia   a postupy všeobecných   súdov   spadajú   do   pôsobnosti   označených   článkov   ústavy,   či   ich   možno považovať za zásah do   základných   práv sťažovateľa či   v kladnom   prípade   možno tento zásah z ústavného hľadiska ospravedlniť alebo ho treba považovať za porušenie základného práva.

Na potreby predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd predovšetkým ustálil obsah základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Následne ústavný súd zisťoval, či namietaným konaním súdu mohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohto práva v dôsledku existencie priamej príčinnej súvislosti medzi takýmto postupom súdu a základným právom sťažovateľa.

V zmysle citovaných ustanovení bolo v právomoci ústavného súdu len posúdenie, či účinky výkonu právomoci všeobecného súdu (v danom prípade najvyššieho súdu) vo veci sťažovateľa, t. j. prerokovanie a rozhodnutie vznesenej námietky zaujatosti v rámci konaní na   najvyššom   súde   sp.   zn.   1   Toš   6/07,   sp.   zn.   3   TošNd   5/07   a sp.   zn.   1   Toš   6/2007 sú zlučiteľné s citovanými článkami ústavy a dohovoru.

III.

Najvyšší   súd   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   o vylúčení   JUDr.   J.   K. z prerokovania veci sp. zn. 3 TošNd 5/2007 z 30. mája 2007 okrem iného uviedol: „Senát najvyššieho súdu nezistil skutočnosti odôvodňujúce rozhodnutie o vylúčení predsedu senátu JUDr. J. K. z vykonávania úkonov trestného konania v predmetnej trestnej veci. Zo zápisnice o verejnom zasadnutí o odvolaní z 29. mája 2007 je možné zistiť, že obhajca   JUDr.   M.   K.   namietal   skutočnosť,   že   senát   najvyššieho   súdu,   ktorý v predchádzajúcom štádiu konania rozhodoval o námietke zaujatosti vznesenej obhajkyňou JUDr. M. Š., nedodržal dvojinštančný postup, pretože namietaný senát 1 Toš mal najprv sám rozhodnúť o námietke zaujatosti a v prípade podania opravného prostriedku niektorou z procesných strán mal o sťažnosti rozhodovať príslušný senát 3 Toš.

Tento   právny   názor   obhajcu   je   zrejme   nesprávny.   Znenie   §   31   ods.   6   Tr.   por. účinného   do   1.   januára   2006   totiž   uvádza,   že   o vylúčení   sudcu   krajského   súdu   ako odvolacieho súdu a sudcu najvyššieho súdu rozhodne iný senát toho istého súdu. Obdobným spôsobom je takáto procesná situácia riešená aj v ustanovení § 32 ods. 6 nového Trestného poriadku   účinného   od   1.   januára   2006.   Obsah   týchto   ustanovení   je   jasný,   nepripúšťa rozdielny výklad a niekoľkoročná súdna prax v tomto smere je jednotná.

Najvyšší súd nespochybňuje právo   procesných strán   podávať námietky   zaujatosti voči orgánom činným v trestnom konaní a aj sudcom. Procesné strany oprávnene očakávajú od sudcov konajúcich vo veci okrem iného aj znalosť príslušných procesných predpisov. Rovnako   tak   aj   súd   a najmä   obžalovaný,   ktorého   obhajca   zastupuje   v trestnom   konaní, oprávnene predpokladajú znalosť procesných predpisov zo strany obhajcu, ktorý je členom advokátskej   komory,   pretože   toto   je   jeden   zo   základných   predpokladov   obhajoby   na požadovanej úrovni.

Ak teda obhajca v odvolacom konaní argumentuje vyššie uvedeným spôsobom, súd oprávnene   predpokladá,   že   tak   koná   buď   z neznalosti   alebo   ide   o obštrukciu   v snahe oddialiť rozhodnutie vo veci, najmä ak sa takéto snahy prejavia nedôvodnými námietkami zaujatosti voči vo veci konajúcim sudcom vo viacerých prípadoch.

V prípade, ak predseda senátu, ktorý vedie verejné zasadnutie a nesie v prvom rade zodpovednosť za jeho priebeh, upozorní obhajcu na takéto konanie z jeho strany, nemôže táto okolnosť bez ďalšieho zakladať dôvod na zaujatosť sudcu v zmysle § 30 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006.

Pretože senát najvyššieho súdu rozhodujúci o námietke zaujatosti nezistil ani iné dôvody, ktoré by odôvodňovali záver o zaujatosti predsedu senátu JUDr. J. K. v predmetnej veci, rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“

V citovanej   časti   najvyšší   súd   zrozumiteľným   a jednoznačným   spôsobom   uviedol dôvody, pre ktoré treba ustanovenie § 30 ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb. Trestného poriadku účinného do   31.   decembra   2005   vykladať a uplatňovať práve   takýmto   spôsobom,   a nie iným,   a tým   zároveň   podľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne   konformným   spôsobom (dostatočne   a relevantne)   odpovedal   aj   na   argumentáciu   sťažovateľa,   podľa   ktorej   tieto zákonné ustanovenia treba vykladať a uplatňovať odlišne.

IV.

Najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 TošNd 3/2007 vo veci rozhodovania o vylúčení z prerokovania a rozhodnutia sudcov JUDr. K., JUDr. S. a JUDr. H. okrem iného uviedol:

„Pomerom   k veci   zakladajúcim   dôvod   na   vylúčenie   sudcu   z vykonávania   úkonov trestného konania nemôže byť skutočnosť, že sudca rozhodne spôsobom, ktorý nie je mimo rámca zákona, ale ktoré rozhodnutie nekonvenuje predstavám obvineného. To sa týka aj procesných   postupov.   Pre   vedenie   konania   spôsobom,   ktorý   nevyhovuje   obvinenému, nemožno   vznášať   námietku   zaujatosti   sudcu,   ak   sa   zároveň   nepreukážu   skutočnosti uvádzané   v   §   31   ods.   1   Tr.   por.,   z ktorých   je   zrejmé,   že   práve   pre   tieto   skutočnosti, odôvodňujúce predpokladaný pomer k veci, už samotné vedenie konania sudcom nebolo v súlade   so   zákonom.   Inak   môže   byť   procesná   otázka   postupu   konania   a dodržania jednotlivých   zákonných   procesných   ustanovení   len   predmetom   preskúmania   v rámci riadnych eventuálne mimoriadnych opravných prostriedkov.

Ak   sa   sudca   domnieva,   že   je   daný   dôvod   väzby   obvineného   a v tomto   smere argumentuje   skutočnosťami,   ktoré   ju   odôvodňujú,   ale   aj   opačne,   pokiaľ   argumentuje skutočnosťami, pre ktoré nezisťuje dôvodnosť väzby, potom z toho nemožno vyvodzovať, že je   voči   obvinenému   zaujatý,   alebo   pri   opačnom   rozhodnutí,   pri   prepustení   obvineného z väzby, že nieje nestranný ale naopak straní obvinenému.

Sudca   musí   posúdiť   skutočnosti,   ktoré   majú   tvoriť   podklad   rozhodnutia   o väzbe. Z toho   ešte   nemožno   bez   ďalšieho   vyvodzovať,   že   je   vo   veci   predpojatý.   Rozhodovanie o väzbe nie je rozhodovaním o vine obvineného. Sudca rozhodujúci o väzbe si musí vytvoriť na podklade dôkazového materiálu jasnú predstavu o tom, či sú splnené podmienky vzatia obvineného   do   väzby   alebo   ďalšieho   trvania   dôvodov   jeho   väzby   a podmienkou   je   aj zistenie   dôvodnosti   podozrenia,   že   skutok,   pre   ktorý   sa   trestné   stíhanie   vedie   spáchal obvinený. Tým, že si sudca na podklade dôkazov v spisovom materiáli urobí záver, že je dostatok podkladov na dôvodné podozrenie, že skutok mal spáchať obvinený, ešte nerobí definitívny   záver   o jeho   vine   a neznamená   to   už,   že   by   pri   posudzovaní   podstaty   veci nemohol objektívne rozhodnúť o vine alebo nevine obvineného. Inak by musel byť každý sudca, ktorý po podaní obžaloby urobil nejaké rozhodnutie o väzbe obvineného vylúčený z rozhodovania   o obžalobe.   Ani   pri   prepustení   obvineného   z väzby po   podaní obžaloby, nemohol by sudca, ktorý tak rozhodol, ďalej konať o obžalobe, lebo v takom prípade by ktorákoľvek iná strana, na rozdiel od obžalovaného, napr. poškodený alebo prokurátor mohli   namietať   vylúčenie   sudcu   pre   predpojatosť,   ak   by   súd   dospel   k záveru, o nedôvodnosti podozrenia obvineného, že skutok spáchal obvinený a prepustil ho z väzby. Preto najvyšší súd zdôrazňuje, že samotné rozhodnutie sudcu, ktoré nie je súladné s predstavou   obvineného   o tom,   ako   by   mal   súd   rozhodnúť,   nemôže   byť   bez   ďalších skutočností   odôvodňujúcich   pomer   sudcu   k veci   dôvodom   na   vyslovenie   pochybnosti o nezaujatosti sudcu. Pokiaľ nie sú uvádzané konkrétne skutočnosti, ktoré by svedčili o tom, že sudca má vzťah k prejednávanej veci, že sa ho vec nejakým spôsobom osobne dotýka, a preto má na veci záujem, pre ktorý dôvod nemôže byť objektívnym, nestranným sudcom, neopodstatňuje námietku sudcu z jeho predpojatosti, ale je neodôvodnenou invektívou voči sudcovi.

Ani   spôsob   vedenia   konania,   ak nebol   v rozpore   so   zákonom,   ale nevyhovelo sa v konaní predstavám obvineného, či už vykonaním alebo naopak nevykonaním niektorého úkonu,   uskutočnením   iného   spôsobu   konania,   napr.   neverejného   zasadnutia   namiesto predstáv obvineného o nutnosti verejného zasadnutia a pod., pokiaľ sa nepreukáže, že iný postup bol volený pre pomer sudcu k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon týka, či ich obhajcov a ďalších osôb alebo orgánov uvedených v § 31 ods. 1 Tr. por., nemôže byť sám osebe dôvodom na vylúčenie sudcu.

V danom prípade obžalovaný V. F. vyvodzoval dôvod vylúčenia sudcov senátu 1 Toš najvyššieho   súdu   pre   ich   pomer   k veci,   že   viackrát   rozhodovali   o jeho   väzbe   v konaní o opravnom prostriedku. Konkrétnou skutočnosť odôvodňujúcou ich predpojatosť mal byť spôsob odôvodnenia rozhodnutia vo veciach vedených na najvyššom súde pod spisovými značkami 1 Tošs 5/2007 a 1 Ntvš 1/2007. V oboch prípadoch išlo o rozhodnutia o väzbe po podaní obžaloby, resp. už aj po vyhlásení rozsudku súdu prvého stupňa, ku ktorému došlo 10. januára 2007.

Senát   rozhodujúci   o námietke   zaujatosti   obžalovaného   voči   členom   senátu,   ktorí majú konať a rozhodnúť o odvolaní obžalovaného, sa oboznámil aj s vyššie spomenutými rozhodnutiami, ale nezistil z nich, že by spôsob odôvodnenia trvania väzobných dôvodov a dôvodov na predĺženie lehoty trvania väzby obžalovaného V. F. prejudikoval vinu tohto obžalovaného.   Argumentácia   obvineného   s poukazom   na   príslušnú   pasáž   odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tošs 5/2007 z 22. februára 2007 nesvedčí o tom, že by   dotknutý   senát   najvyššieho   súdu   dopredu   vyslovoval   vinu   obžalovaného   V.   F.   Išlo o podmieňovanie, že by skutok mohol zakladať znaky skutkovej podstaty nejakého trestného činu, pre ktorý by sa v budúcnosti mohlo začať trestné stíhanie a vzniesť obvinenie. Senát musí zvažovať konkrétny skutok, ktorý sa stal a pri zistení dôvodnosti podozrenia, že ho mal spáchať obvinený, transponovať ho na neskoršiu situáciu po tom, čo sa mal skutok stať. Inak by vôbec nebolo možné uvažovať o unikaní alebo skrývaní sa pred trestným stíhaním a zisťovaní týchto dôvodov tzv. útekovej väzby.

Pokiaľ obžalovaný V. F. poukazoval na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva,   treba   uviesť,   že   z týchto   ním   citovaných   rozhodnutí   si   vybral   len   istú   časť,   bez vzájomných súvislostí s inými časťami a nie ako celok. Aj z týchto rozhodnutí je totiž zrejmé, že púhy fakt, že sudca prvostupňového súdu alebo odvolacieho súdu v danej veci už urobil určité rozhodnutia v prípravnom konaní, vrátane rozhodnutí týkajúcich sa väzby, nemôže sám   osebe   odôvodniť   obavy   o jeho   nestrannosť.   Porovnať   možno   napr.   rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v spomenutej veci Hausschildt c/a Dánsko z 24. mája 1989 v jeho odôvodnení v bode 50 v závere. Samozrejme, že sa tam cituje v ďalšom bode 51,   že   napriek   tomu   osobitné   okolnosti   by   mohli   odôvodniť   iný   záver.   Tieto   osobitné okolnosti treba podľa   názoru   najvyššieho súdu individuálne   skúmať   a toto   individuálne skúmanie   v podmienkach   našej   právnej   úpravy   znamená   zisťovanie   v čom   má   spočívať pomer   sudcu   k veci,   ako   bolo   vyššie   naznačené.   Nestačí   teda   len   púhy   fakt,   že v predchádzajúcom štádiu konania už rozhodol o väzbe.

Keďže   obžalovaný   dostatočne   nedokumentoval   taký   pomer   k prejednávanej   veci sudcov senátu najvyššieho súdu 1 Toš, ktorý by odôvodňoval pochybnosti o ich spôsobilosti rozhodnúť   objektívne   a nestranne   o odvolaní   obžalovaného,   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky považoval námietky obžalovaného V. F., podané prostredníctvom jeho obhajkyne, za neopodstatnené. Preto rozhodol tak, ako sa uvádza vo výroku tohto uznesenia.“

Ústavný   súd   po   preskúmaní   skutočností   uvádzaných   sťažovateľom   a po   analýze ústavných limitov na ochranu práv, ktoré mali byť podľa tvrdení sťažovateľa postupom najvyššieho súdu v jeho neprospech dotknuté, v zmysle už označených kritérií hodnotenia zaujatosti sudcov v súdnom konaní nezistil príčinnú súvislosť s porušením sťažovateľom označených základných práv a slobôd.

V tomto   smere   ústavný   súd   pripomína,   že   už   v rámci   rozhodovacej   činnosti ústavného   súdu   v minulosti   tento   súd   konštatoval,   že   obsahom   základného   práva   na prejednanie   veci   pred   nestranným   súdom   podľa čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv a slobôd nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi označeného sudcu (ov) z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsah základného   práva   na   prerokovanie   veci   nestranným   súdom   tvorí len   povinnosť   súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia   veci   pre   zaujatosť   a   rozhodnúť   o ňom (I.   ÚS   73/97   a   I.   ÚS   4/98).   Preto ústavný súd konštatoval, že uvedeným rozhodnutím základné právo sťažovateľa porušené nebolo

V.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Toš   6/2007 z 30. mája 2007, ktorým rozhodol o opravnom prostriedku proti rozsudku Špeciálneho súdu č.   k.   PK 2   Tš/8/2005-4835   z   10.   januára   2007,   porušil   jeho   právo   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   a súčasne   žiadal   zrušiť   toto   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   a prikázať   mu rozhodnúť o opravnom prostriedku proti uvedenému rozsudku Špeciálneho súdu tak, aby o tom rozhodol iný senát najvyššieho súdu. Tvrdil, že 29. mája 2007 po otvorení verejného zasadnutia v rámci odvolacieho konania na najvyššom súde vzniesol námietku zaujatosti voči   predsedovi   senátu   JUDr.   K.   Dňa   30.   mája 2007,   teda   nasledujúci   deň,   menovaný predseda senátu oznámil, že iný senát o námietke zaujatosti rozhodol tak, že nie je zaujatý vo veci, o čom rozhodol 30. mája 2007 v konaní pod sp. zn. 3 TošNd 5/2007.

Z pripojeného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   TošNd   5/2007   uvedeného v bode I vyplýva, že najvyšší súd sa zaoberal vznesenou námietkou a rozhodol o nej, preto nebolo   možné   akceptovať   tvrdenie   sťažovateľa,   že   o jeho   námietke   rozhodnuté   nebolo. Z toho dôvodu nebolo možné prisvedčiť jeho tvrdeniu, že došlo postupom súdu k porušeniu jeho základných práv.

VI.

Podanou   sťažnosťou   žiadal   sťažovateľ   tiež   zrušiť   uznesenie   najvyššieho   súdu a prikázať mu, aby rozhodol o opravnom prostriedku proti rozsudku Špeciálneho súdu č. k. PK 2 Tš 8/2005-4835 z 10. januára 2007.

Sťažovateľ sám v sťažnosti uviedol, že najvyšší súd v merite veci rozhodol 30. mája 2007 a proti tomuto rozhodnutiu podal sťažnosť ústavnému súdu. Táto je vedená pod sp. zn. Rvp 1286/07.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd nemá právomoc rozhodnúť o prikázaní, aby súd vo veci konal, pretože sa o veci už rozhodlo jednak čo sa týka merita veci a jednak uznesením ako je uvedené v bode I tohto rozhodnutia.

VII.

Ústavný súd je toho názoru, že výklad ustanovení § 30 a § 31 zákona č. 141/1961 Zb. Trestného   poriadku   účinného   do   31.   decembra   2005   zo   strany   najvyššieho   súdu pri rozhodovaní   o námietke   zaujatosti   sťažovateľa   v   už   označenom   trestnom   konaní nemožno hodnotiť ako arbitrárny a v rámci poskytovanej ochrany základných práv a slobôd ústavou, ako aj medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako ústavne   nekonformný.   Samotná   skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Pre doplnenie ústavný súd uvádza, že o svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tieto natoľko odchýlili od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne popreli ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu interpretácia ustanovenia § 30 a § 31 Trestného poriadku najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje a na meritórne preskúmanie uvedeného rozhodnutia preto ústavný súd nie je oprávnený.

Vychádzajúc z uvedeného preto ústavný súd nezistil (a ani nemohol zistiť) existenciu priamej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   konaním   najvyššieho   súdu   a označenými základnými právami sťažovateľa.

Z   uvedeného   dôvodu   bola   sťažnosť   sťažovateľa   odmietnutá   ako   zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2008