znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 95/06-48

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   7. júla 2006   v   senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Jána Auxta a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti O. B., K., J. B., K., M. N., K., I. B., K., F. B., K., Š. F., K., M. B., K., Ľ. L., K., M. R., K. a M. L., K., zastúpených advokátom JUDr. R. B., K., ktorou namietali porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.   15 C 289/1994   (pôvodne   vedenom   pod   sp. zn.   15 C 817/1994   a 15 C 821/1994), za účasti Okresného súdu Košice I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo O. B., J. B., M. N., I. B., F. B., Š. F., M. B., Ľ. L., M. R. a M. L. na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/1994 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 15 C 817/1994 a 15 C 821/1994)   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice I p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 15 C 289/1994 konal bez zbytočných prieťahov.

3. O. B., J. B., M. N., I. B., F. B., Š. F., M. B., Ľ. L., M. R. a M. L.   p r i z n á v a finančné   zadosťučinenie   každému   po   80 000 Sk   (slovom   osemdesiattisíc   slovenských korún),   ktoré   im   je   Okresný   súd   Košice I   p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice I j e   p o v i n n ý   uhradiť O. B., J. B., M. N., I. B., F. B., Š. F., M. B., Ľ. L., M. R. a M. L. trovy právneho zastúpenia v sume 43 010 Sk (slovom štyridsaťtritisícdesať slovenských korún) na účet ich právneho zástupcu JUDr. R. B., K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. II. ÚS 95/06   z 5. apríla 2006   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť O. B., J. B., M. N., I. B., F. B., Š. F., M. B., Ľ. L., M. R. a M. L. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/1994 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 15 C 817/1994 a 15 C 821/1994).

Sťažovatelia poukázali vo svojej sťažnosti na to, že konanie (pôvodne dve konania), ktoré   začalo   v roku   1994,   nebolo   dosiaľ   právoplatne   skončené   napriek   tomu,   že   ešte 5. apríla 2005   podali   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   predsedovi   okresného   súdu. Sťažovatelia ďalej zdôraznili, že v dôsledku neukončenia sporu je im „odopretá možnosť akokoľvek disponovať s predmetom ich vlastníckeho práva“.

V sťažnosti sa sťažovatelia domáhali, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že   postupom   okresného   súdu   bolo   porušené   ich   základné   právo   na prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a súčasne žiadali, aby im ústavný súd priznal   finančné   zadosťučinenie   každému   v sume   po   400 000 Sk,   okrem   sťažovateľky M. L., ktorá žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk.

Okresný   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr 2364/05 doručeným ústavnému súdu 7. júna 2006, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„O. B.,   A. F.,   F. B.,   Š. F.,   M. B.,   M. F.   a   M. R.   podali   na   tunajšom   súde   dňa 10. 10. 1994 žalobu proti žalovanému T.   K.,   o odstránenie neoprávnenej stavby na ich pozemku č. 6993/2 zapísanom v katastri nehnuteľnosti na LV č. 11648. Tejto žalobe bola pridelená sp. zn. 15 C 817/94.

Po zaplatení súdneho poplatku za návrh dňa 26. 4. 1995, súd zabezpečil prípravu pojednávania v súlade s ust. § 114 O. s. p.

Uznesením   č.   k.   15 C 817/94-11   zo   dňa   27. 7. 2000   súd   pripustil   do   konania na strane žalovaného M. K.

Dňa 25. 10. 2000 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie. Na tomto pojednávaní súd zistil, že žalobca v 1. rade zomrel.

Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 23. 3. 2004. Uznesením   č.   k.   15 C 817/94-93   zo   dňa   17. 6. 2004,   súd   pripustil   do   konania na strane žalovaného T. K. s. r. o. K.

Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 17. 6. 2004. Od 11. 11. 2004 sa táto vec prejednáva v rámci spoločného konania pod sp. zn. 15 C 289/94.

Dňa 13. 10. 1994 žalobcovia O. B., A. F., F. B., Š. F., M. B., M. F., M. R. a M. L. podali   žalobu   o   odstránenie   stavby   postavenej   na   ich   pozemku   č.   6993/2   zapísanom v katastri nehnuteľnosti na LV č. 11648, proti žalovanému T. K.

Tejto žalobe bola pridelená sp. zn. 15 C 821/94. Po   zaplatení   súdneho   poplatku   za   návrh   dňa   26. 4. 1995,   súd   vykonal   prípravu pojednávania podľa § 114 O. s. p.

Uznesením   č.   k.   15 C 821/94-11   zo   dňa   27. 7. 2000   súd   pripustil   do   konania   na strane žalovaného M. K.

Prvé pojednávanie vo veci súd nariadil na 25. 10. 2000. Ďalší termín bol vytýčený na 11. 12. 2003 a 20. 4. 2004. Uznesením   č.   k.   15 C 8217/94-108   zo   dňa   17. 6. 2004,   súd   pripustil   do   konania na strane žalovaného T. K. s. r. o. K.

Od   11. 11. 2004   sa   táto   vec   na   základe   uznesenia   15 C 289/94-150   prejednáva v rámci spoločného konania pod sp. zn. 15 C 289/94.

Uznesením   č.   k.   15 C   289/94-150   zo   dňa   11. 11. 2004   bolo   vo   veci   nariadené znalecké dokazovanie znalcom, Ing. M. H.

Znalec spis 15 C 289/94 prevzal na vypracovanie posudku 11. 4. 2005. Vzhľadom   na   náročnosť   znaleckej   úlohy   4. 7. 2005   znalec   požiadal   o   predĺženie lehoty na vypracovanie posudku do 30. 9. 2005.

Dňa 27. 9. 2005 znalec požiadal o predĺženie lehoty o ďalších 60 dní. Súd predĺžil znalcovi lehotu na vypracovanie posudku do 30. 11. 2005. Znalec posudok doručil súdu až 2. 1. 2006.

11. 1. 2006 bol znalecký posudok a uznesenie o priznaní znalcovi doručené všetkým účastníkom.

Uznesením   č. k.   15 C 289/94-261   zo   dňa   25. 5. 2006   súd   nariadil   znalecké dokazovanie znalkyňou Ing. Ľ. L., na ocenenie vecného bremena.

Je pravdou, že od roku 1994 nebolo ešte vo veci meritórne rozhodnuté. Po právnej stránke vec nie je náročná. Je však náročná po stránke skutkovej. V konaní vystupuje na strane žalobcov viacej subjektov, z ktorých v priebehu konania niekoľkí zomreli, a preto bolo potrebné čakať na výsledky dedičských konaní. Na objektívne zistenie skutkového stavu bolo potrebné nariadiť znalecké dokazovanie. Tieto skutočnosti a tiež zmeny v osobe zákonnej sudkyne značne prispeli k predĺženiu konania.“

Ústavný súd zo spisu zistil v zásade rovnaké skutočnosti, ako vo svojom vyjadrení uviedol okresný súd.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prejednávanej veci.

1. Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   žaloba,   ktorou   sa   sťažovatelia (v procesnom   postavení   žalobcov)   domáhali   odstránenia   neoprávnenej   stavby,   resp. alternatívne   zriadenia   vecného   bremena.   Vzhľadom   na   nutnosť   nariadenia   znaleckého dokazovania, ako aj so zreteľom na vstupovanie ďalších účastníkov do konania v súvislosti s právnym nástupníctvom po zomrelých žalobcoch možno napadnuté konanie považovať po vecnej stránke za zložitejšie. Samotnú vecnú zložitosť, na ktorú poukázal vo svojom vyjadrení k sťažnosti doručenom ústavnému súdu 7. júna 2006 aj predseda okresného súdu, však nemožno dávať do súvislosti s dlhotrvajúcou nečinnosťou okresného súdu opísanou v ďalšej časti tohto nálezu. Preskúmavané konanie nemožno podľa názoru ústavného súdu kvalifikovať ako zložité po právnej stránke, pretože výklad a používanie právnej úpravy vzťahujúcej sa na daný prípad sú stabilizované v judikatúre všeobecných súdov.

2. Ďalším kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov   v napadnutom   konaní,   bolo   správanie   sťažovateľov   ako   účastníkov   súdneho konania.   Ústavný   súd   nezistil   takú   závažnú   skutočnosť,   ktorá   by   mala   byť   osobitne zohľadnená na ťarchu sťažovateľov pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom. Je pravdou, že okrem pôvodných žalobcov niektorí sťažovatelia vstúpili do prebiehajúceho konania ako právni nástupcovia po smrti svojich otcov, ktorí zomreli 3. mája 1999 (O. B.) a 18. mája 1999 (M. F.), avšak ústavný súd už v súvislosti   so   zmenou   účastníkov   konania   v predchádzajúcej   judikatúre   uviedol,   že „navrhovatelia môžu uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré predchádzalo zmene účastníkov“ (napr. IV. ÚS 403/04).

3. Pokiaľ   ide   o postup   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní,   ústavný   súd prihliadal na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z analýzy   dosiaľ   vykonaných   úkonov   súdu   vyplýva,   že   okresný   súd   bol   v spore sťažovateľov v podstate nečinný. Nečinnosť súdu charakterizuje konanie vedené pod sp. zn. 15 C 289/1994 ako celok, a preto ústavný súd nepovažuje za potrebné hodnotiť sporadické úkony   súdu   (nariadenie   pojednávania   po   6   rokoch,   nariadenie   znaleckého   dokazovania po viac ako 10 rokoch, atď.).

Obranu okresného súdu spočívajúcu v odvolávaní sa na personálne problémy, ktoré by mali byť objektívnou   príčinou   spôsobujúcou   prieťahy v danom   konaní,   ústavný súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 52/99, I. ÚS 35/03) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších zamestnancov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Doterajšia   doba   nečinnosti   okresného   súdu   v konaní   predstavuje   deväť   rokov. Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   postupom   okresného   súdu v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   15 C 289/1994   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   žiadali   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   v sume   každý   po   400 000 Sk   z dôvodov   uvedených   vo   svojej   sťažnosti okrem   sťažovateľky   M. L.,   ktorá   žiadala   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v sume 200 000 Sk.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 15 C 289/1994,   berúc   do úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu,   ako   aj   skutočnosť,   že namietané konanie nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy každému po 80 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr. R. B. Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z výšky   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2004, ktorá bola   15 008   Sk.   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení vyhlášky č. 279/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), pričom výšku základnej sadzby tarifnej odmeny bolo potrebné v súlade s § 13 ods. 3 vyhlášky znížiť o 20 %, lebo ide o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“ v súlade s uvedeným. Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2005 predstavuje spolu s režijným paušálom sumu 4 301 Sk a trovy právneho zastúpenia 10 sťažovateľov v konaní boli priznané v celkovej sume 43 010 Sk.

Podanie právneho zástupcu sťažovateľov doručené ústavnému súdu 21. júna 2006 ústavný   súd   nevyhodnotil   vzhľadom   na   jeho   obsah   (sumarizácia   dosiaľ   známych skutočností) ako podanie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2006