znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 95/05

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   augusta   2005 v senáte prerokoval sťažnosť Ing. J. K., bytom P., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Prešov   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 14 C 321/01 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. J. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Prešov   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 14   C   321/01 p o r u š e n é   b o l o.

2. Ing. J. K.   n e p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie.

3. Okresnému   súdu   Prešov p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 14 C 321/01 konal bez zbytočných prieťahov.

4. Okresný súd Prešov j e   p o v i n n ý   Ing. J. K. uhradiť trovy právneho zastúpenia 6 311   Sk   (slovom   šesťtisíctristojedenásť   slovenských   korún)   na účet   jeho   právnej zástupkyne JUDr. I. R., K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. novembra 2004 doručená sťažnosť Ing. J. K., bytom P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal, že postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14   C 321/01   bolo   porušené   jeho základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“).   Ústavný   súd   uznesením z 13. apríla 2005 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

V odpovedi na výzvu ústavného súdu z 28. februára 2005 na odstránenie nedostatkov sťažnosti právna zástupkyňa sťažovateľa okrem iného uviedla:

«Dňa 23. 3. 2000 podal sťažovateľ u odporcu návrh na začatie konania označený ako   návrh   na   vydanie   neoprávneného   majetkového   prospechu   získaného   plnením   bez právneho dôvodu, keď právny dôvod plnenia neexistoval od začiatku.

V návrhu opísal rozhodujúce skutočnosti   pre posúdenie   jeho nároku   a uviedol   aj čoho sa v konaní domáha. Žiadal vydať platobný rozkaz, ktorým by súd uložil zaplatiť žalovanému sumu 5.000,- Sk so 17 % úrokom za dobu od 21. 7. 1997 do 23. 3. 2000 a súdny poplatok.

Toto konanie doposiaľ nie je právoplatne skončené.

V ten   istý   deň   podal   sťažovateľ   u odporcu   „žiadosť   o odpustenie   trov“,   v ktorej uviedol, že je dôchodcom a nemá iný príjem. O tomto návrhu odporca nerozhodol, ani sa ním nezaoberal.

Odporca   vyzval   sťažovateľa   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   a sťažovateľ   súdny poplatok v lehote uloženej súdom zaplatil.

Dňa   16.   3.   2001   doručil   sťažovateľ   odporcovi   podanie   označené   ako   písomná výpoveď.

Dňa 5. 4. 2001, teda viac než rok od podania návrhu, odporca vydal platobný rozkaz.

Dňa 23. 4. 2001 podal žalovaný odpor.

Po   viac   než   11   mesiacoch   od   vydania   platobného   rozkazu,   dňa   11.   3.   2002   sa uskutočnilo u odporcu pojednávanie.

Vzhľadom   na   to,   že   žalovaný   samotný   má   právnické   vzdelanie   (je   advokátom), v konaní   bol   zastupovaný   právnou   zástupkyňou,   žalobca   požiadal   o prerušenie   súdneho konania „za účelom, že sa nedokáže obhájiť právne sám tak, ako by sa mal“. K tomuto prednesu sťažovateľa sa žalovaný vyjadril, že súhlasí s prerušením konania, aj „keď na to nie   je   dôvod“.   Súd   uznesením   vydaným   na   tomto   pojednávaní   konanie   prerušil.   Toto uznesenie bolo doručené sťažovateľovi dňa 3. 4. 2002.

Už dňa 20. 3. 2002 oznámil sťažovateľ podaním, že si ako právneho zástupcu zvolil advokáta   JUDr. J.   M.   a predložil   spolu   s podaním   plnomocenstvo   udelené   tomuto advokátovi.

Dňa   20.   8.   2002   bolo   odporcovi   doručené   oznámenie,   ktorým   sa   sťažovateľ prostredníctvom   právneho   zástupcu   domáhal   určenia   termínu   pojednávania,   pretože odpadol dôvod prerušenia.

Podanie s rovnakým obsahom doručil sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu odporcovi dňa 18. 11. 2002.

Dňa 25. 11. 2002 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie.

Dňa 4. 12. 2002 bolo odporcovi doručené podanie sťažovateľa, v ktorom navrhoval spojiť na spoločné konanie vec vedenú u odporcu pod sp. zn. 17 C 24/01 (v ktorej sa naopak žalovaný domáhal od sťažovateľa zaplatenia sumy 1.540,- Sk) a vec vedenú u odporcu pod sp. zn. 14 C 321/01 (ktorej sa táto sťažnosť týka).

Dňa   7.   3.   2003   bolo   odporcovi   doručené   podanie   sťažovateľa   adresované „predsedovi okresného súdu, v ktorom sa sťažoval na prieťahy v konaní vo veci 17 C 24/01 a 14 C 321/01 (predmet tejto sťažnosti).

Listom   zo   dňa   7.   5.   2003   sp.   zn.   Spr   255/03   oznámil   odporca,   že   v predmetnej právnej veci sa konalo bez prieťahov a posledné pojednávanie sa konalo 25. 11. 2002. Toto pojednávanie   bolo   odročené   za   účelom   predloženia   stanoviska   sťažovateľa   a odporca došiel k záveru, že vo veci sa nekoná zavinením sťažovateľa, resp. jeho právneho zástupcu.

Podaním   doručeným   odporcovi   zo   dňa   20.   5.   2003   reagoval   sťažovateľ   na skutočnosti uvedené v liste odporcu zo dňa 7. 5. 2003 a poukázal na to, že už dňa 4. 12. 2002   podal   sťažovateľ   prostredníctvom   právneho   zástupcu   vyjadrenie,   o ktorom   sa v odpovedi uvádza, že súdu nebolo predložené.

Dňa   21.   7.   2003   bolo   doručené   odporcovi   oznámenie   JUDr.   J.   M.,   ktorým   sa z vážnych zdravotných dôvodov vzdal zastupovania sťažovateľa.

Dňa 5. 9. 2003 predložil sťažovateľ odporcovi stanovisko vo veci sp. zn. 14 C 321/01.

Dňa 16. 1. 2004 bolo odporcovi doručené podanie sťažovateľa, v ktorom vyčíslil svoje trovy konania, ktoré si uplatňuje u žalovaného.

Na deň 21. 1. 2004 bolo nariadené pojednávanie, ktoré bolo pred jeho uskutočnením zrušené.

Uznesením   zo   dňa   12.   4.   2004   bol   sťažovateľovi   ustanovený   zástupca   z radov advokátov.

Sťažovateľ sa znovu obrátil so sťažnosťou na prieťahy na odporcu a listom zo dňa 16. 4. 2004 sp. zn. Spr. 255/03, ktorý bol doručený sťažovateľovi dňa 19. 4. 2004, mu bolo oznámené,   že   vo   veci   sa   koná   bez   prieťahov.   Sťažovateľovi   bolo   zároveň   oznámené „dovolím si poučiť Vás, že priebeh konania máte možnosť zistiť priamo nahliadnutím do spisu prostredníctvom informačného centra tunajšieho súdu.“

Podaním zo dňa 26. 4. 2004 sťažovateľ požiadal súd, aby ho predvolal na ďalšie pojednávanie. Dňa 7. 6. 2004 sa konalo ďalšie pojednávanie, ktoré bolo odročené na 12. 7. 2004 s tým, že na toto ďalšie pojednávanie mal byť predvolaný žalovaný.

Dňa 1. 7. 2004 bolo odporcovi doručené ďalšie podanie sťažovateľa, v ktorom sa vyjadroval ku skutkovému stavu v predmetnej veci.

Dňa 10. 11. 2004 sa konalo vo veci pojednávanie, na ktorom súd návrh sťažovateľa zamietol.

Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ odvolal prostredníctvom právneho zástupcu.

Uznesením zo dňa 1. 2. 2005 odporca priznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov.»

Sťažovateľ preto   navrhol, aby ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť prijal   na   ďalšie   konanie   a po   jej   prejednaní   rozhodol,   že   základné   právo   sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy   a   právo   na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo porušené, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie 50 000 Sk a úhradu trov konania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil vo veci od ústneho pojednávania.

Z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh,   z   vyjadrení   účastníkov   konania   a z obsahu   spisu okresného súdu sp. zn. 14 C 321/01 ústavný súd zistil, že sťažovateľ podal okresnému súdu 23. marca 2000 žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia. Okresný súd 7. júna 2000 uznesením zamietol žiadosť sťažovateľa o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Sťažovateľ na výzvu okresného súdu z 27. decembra 2000 na zaplatenie súdneho poplatku tento zaplatil 23. marca 2001.

Okresný   súd   vydal   5.   apríla   2001   platobný   rozkaz,   proti   ktorému   odporca   podal 23. apríla 2001 odpor. Vec bola 7. mája 2001 prevedená pod sp. zn. 14 C 321/01.

Dňa 3. januára 2002 okresný súd nariadil pojednávanie na 11. marec 2002 a vyzval žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku. Na pojednávaní 11. marca 2002 okresný súd vyhlásil   uznesenie,   ktorým   konanie   prerušil   na   žiadosť   sťažovateľa,   ktorý   si   chcel zabezpečiť právne zastúpenie.

Sťažovateľ   20.   marca   2002   predkladá   plnomocenstvo   udelené   na   zastupovanie v konaní.

Dňa 2. septembra 2002 okresný súd nariadil pojednávanie na 25. november 2002, ktoré   bolo   odročené   na   žiadosť   právneho   zástupcu   za účelom   predloženia   ďalších procesných návrhov vo veci.

Okresný súd 31. januára 2003 vyzval právneho zástupcu sťažovateľa na predloženie procesného návrhu a splnenie výzvy urgoval 30. mája 2003. Dňa 28. júla 2003 okresný súd vyzval sťažovateľa na vyjadrenie k námietke premlčania vznesenej žalovaným. Okresný súd 10. októbra 2003 nariadil termín pojednávania na 21. január 2004. Dňa 28. novembra 2003 sťažovateľ   požiadal   o ustanovenie   advokáta.   Okresný   súd   2.   decembra   2003   vyzval sťažovateľa   na   preukázanie   jeho   osobných   a majetkových   pomerov.   Pojednávanie 21. januára 2004 bolo odročené za účelom predloženia potvrdenia o majetkových pomeroch sťažovateľa, ktoré sťažovateľ predložil 3. februára 2004.

Uznesením z 12. februára 2004 okresný súd ustanovil sťažovateľovi advokáta.Okresný súd 21. apríla 2004 nariadil termín pojednávania na 7. jún 2004, ktoré bolo odročené na 12. júl 2004. Pojednávanie 12. júla 2004 bolo odročené na základe žiadosti právneho zástupcu sťažovateľa.

Na pojednávaní 10. novembra 2004 okresný súd vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu sťažovateľa v celom rozsahu zamietol. Proti rozsudku okresného súdu z 10. novembra 2004 podal   sťažovateľ   26.   januára   2005   odvolanie,   žalovaný   sa   proti   rozsudku   odvolal   11. januára 2005 len v časti výroku o trovách konania. Uznesením z 1. februára 2005 okresný súd priznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov.

Okresný   súd   10.   februára   2005   predložil   vec   odvolaciemu   súdu   za   účelom rozhodnutia o podaných odvolaniach.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každá osoba má právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote, čo je zásadne to isté právo, ktoré pre účastníka konania zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Účelom   základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd podľa svojej stabilizovanej   judikatúry   skúma   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu   podľa a) právnej a faktickej zložitosti veci, ktorá sa skúma aj so zreteľom na povahu veci a o čo v nej účastníkovi konania (sťažovateľovi) ide, b) správania účastníka konania a c) spôsobu, akým v konaní postupoval súd.

a)   Pokiaľ   ide   o   právnu   a   faktickú   zložitosť   veci,   predmetom   sporu   je   nárok sťažovateľa na vydanie bezdôvodného obohatenia, ku ktorému malo dôjsť zaplatením za úkony právnej služby, ktoré neboli vykonané. Ide o spor, ktorý nie je skutkovo ani právne zložitý. Takéto spory tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov.

Na skutkovú zložitosť veci poukázal predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení z 23. júna 2005 sp. zn. Spr. U 3010/05. Ústavný súd však zastáva názor, že v posudzovanom prípade   neexistujú   také   skutkové   okolnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   viac   ako   päťročné trvanie konania jeho skutkovou zložitosťou.

b) Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní došlo k zbytočným prieťahom.

Ústavný súd na základe obsahu spisu   a vyhodnotenia   úkonov   sťažovateľa   dospel k záveru,   že   doterajšia   doba   konania   pred   okresným   súdom   bola   do   značnej   miery ovplyvnená postupom a úkonmi sťažovateľa, najmä oneskoreným reagovaním na výzvu okresného súdu z 25. novembra 2002, keď sťažovateľ po urgencii okresného súdu reagoval až 5. septembra 2003. Pojednávania 11. marca 2002, 25. novembra 2002 a 12. júla 2004 boli odročované na základe žiadosti sťažovateľa, resp. jeho právneho zástupcu. Na základe úkonu sťažovateľa bolo konanie dokonca aj prerušené. Ďalšou prekážkou, ktorú nemožno pričítať   na   vrub   okresnému   súdu,   je   úmrtie   právneho   zástupcu   sťažovateľa   a nadväzná žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu, ktorej okresný súd vyhovel.

c) Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným   prieťahom,   bol   postup   okresného   súdu   v spore. Pri   hodnotení   postupu okresného súdu ústavný súd zistil zbytočné prieťahy v konaní spôsobené nečinnosťou, ako aj nesústredeným postupom zákonného sudcu, ktorý otázku zaplatenia súdneho poplatku riešil celý rok po podaní žaloby a až potom sa vydal platobný rozkaz, ktorý bol zrušený v dôsledku odporu. Okresný súd síce v konaní ďalej nariaďoval a vykonával pojednávania, ale ako vyplýva z uznesení o odročovaní, okresný súd sa nesústreďoval na dokazovanie tak, aby   mohol   v spore   rozhodnúť   so   zreteľom   na   hodnotu   predmetu   konania   a pomerne jednoduchý   právny   dôvod   žaloby   spravidla   na   jedinom   pojednávaní,   hoci   vydaním platobného rozkazu bola podstata uplatneného nároku preukázaná.

Vzhľadom na tieto závery ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia 50 000 Sk, čo odôvodnil tým, že „doba, ktorá uplynula od podania návrhu až   do   10.   11.   2004,   doba   takmer   4   rokov   a   8   mesiacov,   je   neprimerane   dlhá   a ničím neospravedlniteľná.   Počas   tejto   doby   sťažovateľ   žil   v stave   právnej   neistoty   a pocit márnosti   jeho   snahy   dovolať   sa   ochrany   jeho   práv   rozhodnutím   odporcu   bol nevyvrátiteľný“.

Ústavný   súd   považoval   v posudzovanom   prípade   za   dostatočnú   ochranu   pred porušovaním základného práva sťažovateľa to, že v konaní bol po podaní sťažnosti vzápätí vydaný   rozsudok,   vec   je   v odvolacom   konaní   a sťažovateľovi   bola   priznaná   úhrada trov konania. Pritom ústavný súd zohľadnil aj postup sťažovateľa v konaní, ktorým taktiež prispel   k doterajšej   dĺžke   konania.   Preto   mu   ústavný   súd   nepriznal   primerané zadosťučinenie.

Pre prípad, že by odvolací súd zrušil prvostupňový rozsudok, ústavný súd nariadil okresnému súdu, aby ďalej konal bez zbytočných prieťahov [§ 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde].

Ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania úspešného sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátkou.   Podľa   §   36   ods.   2 zákona o ústavnom súde ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania 6 311 Sk vrátane DPH za dva úkony právnej služby, ktoré považoval za účelne vynaložené trovy konania   pred   ústavným   súdom,   spolu   s   režijným   paušálom   za   tieto   úkony   (vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb).

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).