znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 95/03-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2003 predbežne prerokoval sťažnosť írskych štátnych občanov M. Ch. M. D., D. J. R. a F. P. O´F., zastúpených advokátom JUDr. J. G., B. B., vo veci porušenia ich základných práv podľa čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozhodnutím   Krajského   súdu   v Trnave   sp.   zn.   1   T   8/01   z 19.   marca   2002   v konaní o žiadosti o udelenie súhlasu na ich trestné stíhanie aj za iný trestný čin, než za ktorý boli vydaní podľa § 383 v spojení s § 380 ods. 1 Trestného poriadku, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   M.   Ch.   M.   D.,   D.   J.   R.   a F.   P.   O´F.   o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 4. decembra 2002 doručené podanie štátnych občanov Írska M. Ch. M. D., D. J. R. a F. P. O´F. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. J. G., B. B., označené ako „Sťažnosť Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR“. Z jeho obsahu vyplynulo, že:

„My sťažovatelia sme boli Uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 1 T 8/01 zo dňa   9.   8.   2001   zobratí   do   vydávacej   väzby   podľa   §   380b   ods.   2   Trestného   poriadku a zároveň   citovaným   uznesením   bolo   rozhodnuté,   že   podľa   §   380b   ods.   1   Trestného poriadku je naše vydanie prípustné. Túto časť konania touto sťažnosťou nenamietame vo vzťahu k porušeniu základných práv alebo slobôd, ale naším hlavným dôvodom pre podanie tejto sťažnosti je skutočnosť, že ďalším rozhodnutím KS Trnava pod tou istou spis zn.: 1 T 8/01 súd dňa 19. 3. 2002 na neverejnom zasadnutí rozhodol o rozšírení prípustnosti nášho   vydania   aj   pre   trestný   čin   spiknutia   na   zapríčinenie   výbuchu   podľa   Zákona o výbušných   látkach   z r.   1883   Veľkej   Británie   a Severného   Írska.   V tomto   konaní   sme obhajcu nemali napriek skutočnosti, že sa jedná o dôvod nutnej obhajoby. Uvádzame, že právny režim trestného poriadku v čase vydávacieho konania vo vzťahu k nám sa riadil stavom z roku 2001 teda pred účinnosťou novely trestného poriadku zákona č.: 422/2002 Z. z., ktorý nadobudlo účinnosť až 1. októbrom 2002. V zmysle § 383 Tr. por., ak žiada štát, ktorému určitá osoba bola vydaná, aby ju mohol stíhať pre iný trestný čin alebo aby mohol byť na nej vykonaný trest uložený za iný trestný čin, než pre ktorý bolo vydanie povolené, použijú   sa   primerane   ustanovenia   o vydaní.   V zmysle   §   379   ods.   2   Tr.   por.   v konaní o vydanie musí osoba, o vydanie ktorej ide, mať obhajcu. V zmysle tohto ustanovenia náš obhajca   predložil   plnomocenstvo   pre   všetky   rozhodnutia   vo   veci   1   T   8/01   do   spisu Krajského súdu v Trnave písomným podaním k sp. zn.: 1 T 8/01 už dňa 20. 7. 2001. Rozhodnutie Krajského súdu Trnava o rozšírení vydania na iný trestný čin v zmysle § 383 Tr. por. zo dňa 19. 3. 2002 sp. zn.: 1 T 8/01 náš obhajca neobdržal. Toto pochybenie má charakter závažného porušenia práva na obhajobu, pretože aj keď proti predmetnému rozhodnutiu súdu nie je prípustný riadny opravný prostriedok, mohli sme prostredníctvom obhajcu svojimi písomnými podaniami do spisu ovplyvniť vecnú správnosť rozhodnutia, vyjadriť   sa   k otázkam   právnej   kvalifikácie,   poukazovať   na   jednotlivé   skutkové   a právne nedostatky   žiadosti o rozšírenie prípustnosti   vydania,   žiadať   dodržiavať   postup v súlade s Európskym dohovorom o vydávaní z roku 1957, ktorého ustanovenia boli podľa nášho názoru v celom konaní porušované a v neposlednom rade vyjadriť svoj osobný názor vo vzťahu k rozšíreniu vydania pre trestný čin pred vydaním rozhodnutia. Náš obhajca však neobdržal ani dokument alebo oznámenie súdu o tom, že dochádza k rozšíreniu vydania na iný trestný čin, doposiaľ mu nebolo doručené rozhodnutie KS Trnava zo dňa 19. 3. 2002 sp. zn.: 1 T 8/01. Intenzitu porušenia našich základných práv a slobôd v tejto veci vysoko zvýrazňuje aj skutočnosť, že sme neboli vypočutí súdom alebo iným orgánom Slovenskej republiky   k rozšíreniu   vydania.   Takto   zostala   len   jediná   možnosť   vyjadriť   sa   formou písomných podaní naším obhajcom po vzájomnej konzultácii s nami, ktorý však toto učiniť nemohol jednoducho preto,   že o žiadosti na rozšírenie vydania sa dozvedel len od nás v čase už po uvedenom rozhodnutí.

Týmto postupom súdu nám bola absolútne odňatá možnosť akokoľvek konať pred Slovenským súdom, pretože my sme sa v čase rozhodovania Slovenského súdu nachádzali už v Londýne   pričom   náš   Slovenský   obhajca   o rozšírení   vydania   na   iný   trestný   čin   v čase konania o rozšírení nevedel nič.

Na   základe   vyššie   popísaných   skutočností   nebolo   možné   zo   strany   obhajoby uplatňovať absolútne žiadnu ani materiálnu ani formálnu obhajobu....

Takýmto postupom súdu došlo k porušeniu čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy   Slovenskej   republiky.   Vzhľadom   na   rozhodovanie   v neverejnom   zasadnutí   pri ignorácii všetkých práv obhajoby sme boli výrazne ukrátení v príprave na svoju obhajobu v situácii, aby sme sa mohli obhajovať aj sami alebo s pomocou obhajcu, ktorého sme si zvolili.

Z vyššie popísaného skutkového stavu je zrejmé, že Krajský súd v Trnave 1 T 8/01 v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého Uznesenia verejne vec neprerokoval, túto prerokoval bez našej prítomnosti a bez možnosti vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a to aj napriek tej skutočnosti, že sme mali v konaní obhajcu, ktorého sme si zvolili.“

Na základe uvedeného sťažovatelia požiadali, aby ústavný súd v ich veci rozhodol takto:„Krajský súd v Trnave Vajanského 2, 918 70 Trnava v konaní 1 T 8/01 rozhodnutím z 19. 3. 2002 porušil M. Ch. M. D., D. J. R., F. P. O´F.

právo   na   právnu   pomoc   v konaní   pred   súdom   zaručené   čl.   47   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky,

právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   a v jeho prítomnosti zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,

právo, aby nám bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sme sa mohli   obhajovať   sami   alebo   prostredníctvom   obhajcu   zaručené   čl.   50   ods.   3   Ústavy Slovenskej republiky,...

Priznáva M. Ch. M. D., D. J. R., F. P. O´F. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000.000,- Sk každému zvlášť....

Podľa § 52 ods. 2 zákona o Ústavnom súde, Ústavný súd odkladá vykonateľnosť napadnuté   právoplatného   rozhodnutia   Krajského   súdu   v Trnave   z 19.   3.   2002   sp.   zn.: 1 T 8/01.

V zmysle § 56 ods. 3 písm. b), d) zákona o Ústavnom súde, Ústavný súd vec vracia na ďalšie   konanie   s tým,   že   prikazuje   Krajskému   súdu   v Trnave,   aby   obnovil   stav   pred porušením základného práva a slobody.“

Ústavnému   súdu   bolo   12.   marca   2003   doručené   ďalšie   „Podanie...   s návrhom sťažovateľov   o postup   v zmysle   §   52   ods.   2   zák.   č.:   38/1993   Z.   z.  ...“.   Z jeho   obsahu vyplynulo, že:

„Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR sme my sťažovatelia namietali porušenie základných práv a slobôd tak, ako sme to uviedli v našej sťažnosti zo dňa 16. 11. 2002 vedenej na Ústavnom súde SR pod sp. zn.: Rvp 1805/02. Vzhľadom na tam uvedený stav ako aj obsah celej sťažnosti domáhame sa postupu Ústavného súdu v zmysle § 52 ods. 2 zák. NR SR o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov.

Domáhame sa toho, aby Ústavný súd odložil vykonateľnosť rozhodnutia – Uznesenia Krajského súdu v Trnave 1 T 8/01 zo dňa 19. 3. 2002 pretože sú splnené zákonom stanovené podmienky.   Odloženie   vykonateľnosti   tohto   rozhodnutia   nie   je   v rozpore   s dôležitým verejným   záujmom,   pričom   napadnuté   Uznesenie   súdu   trpí   závažnými   porušeniami ústavnosti.

Na celej situácii nemení nič ani skutočnosť, že sa v súčasnosti nachádzame mimo územia Slovenskej republiky a že je vedené voči nám na území Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska iné konanie súdom tejto krajiny. V súčasnosti sa toto konanie vedené voči   nám   nachádza v štádiu   odvolacieho konania   pred Criminal   Appeal   Office, Royal Courts of Justice, strand, London, WC2A 2 LL, pričom toto konanie je vedené pod nasledovnými číslami konania: M. Ch. M. D. 200203610Y5 D. J. R. 200203611Y5 F. P. O´F. 200203612Y5

Neústavnosť rozhodnutia Krajského súdu v Trnave zo dňa 19. 3. 2002, 1 T 8/01 v spojitosti   s rozhodnutím   Ústavného   súdu   vo   veci   samej   ako   aj   o odklade   výkonu rozhodnutia bude mať zásadný význam pre právne postavenie nás sťažovateľov v konaní pred   súdmi   Spojeného   kráľovstva   Veľkej   Británie   a Severného   Írska.   Rozhodnutie Krajského súdu v Trnave – Uznesenie 1 T 8/01 zo dňa 19. 3. 2002 je rozhodnutím, na základe ktorého, sme boli vydaní Spojenému kráľovstvu Veľkej Británie a Severného Írska na   trestné   stíhanie   aj   pre   trestný   čin   spiknutia   na   zapríčinenie   výbuchu   podľa   zákona o výbušných   látkach   z roku   1883   Veľkej   Británie   a Severného   Írska.   Ustanovenie   tohto zákona umožňuje britským   orgánom odsúdiť   nás   sťažovateľov   na   trest   odňatia   slobody v trvaní až 30   rokov.   My sťažovatelia   sme toho   názoru,   že neodložením vykonateľnosti napádaného rozhodnutia Krajského súdu v Trnave 1 T 8/01 zo dňa 19. 3. 2002 vznikne stav, ktorý nemôže krátenie práv obhajoby dodatočne konvalidovať. Vzhľadom k tomu, že doteraz neprebehlo   odvolacie   konanie   pred   súdmi   Spojeného   kráľovstva   Veľkej   Británie a Severného, pociťujeme o to závažnejšie naliehavosť našej požiadavky.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a s účinnosťou od 1. januára 2002 oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ktorými   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti sú upravené v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“), pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľov   ústavný   súd   predovšetkým zobral   do   úvahy   špecifické   postavenie   a účel   konania   o extradícii,   pričom   vychádzal z príslušných   ustanovení   dvadsiatej   štvrtej   hlavy   Trestného   poriadku   platného   v čase rozhodovania Krajského súdu v Trnave o rozšírení vydania sťažovateľov pre iný trestný čin, ako aj osobitného postavenia a úlohy obhajoby, na ktorú mala právo každá osoba, o ktorej vydanie ide, podľa § 379 ods. 2 Trestného poriadku. Ústavný súd zároveň zobral do úvahy, že podľa   § 375 Trestného poriadku   sa   ustanovenia dvadsiatej   štvrtej   hlavy použijú   len vtedy, ak medzinárodná zmluva neustanovuje iný postup.

V okolnostiach   prípadu   je   touto   medzinárodnou   zmluvou   Európsky   dohovor o vydávaní z 13. decembra 1957 [a osobitne jeho čl. 14 ods. 1 písm. a)]. Ústavný súd zo sťažnosti   sťažovateľov   zistil,   že   títo   nenamietali   porušenie   svojich   práv   v konaní   o ich vydanie (extradíciu) podľa § 380 a nasl. Trestného poriadku (a v jeho dôsledku opustili územie Slovenskej republiky 30. augusta 2001), ale v konaní o žiadosti Veľkej Británie z 1. februára 2002 o udelenie súhlasu na ich trestné stíhanie aj pre iný trestný čin, než pre ktorý   boli   vydaní   podľa   čl.   14   ods.   1   písm.   a)   Európskeho   dohovoru   o vydávaní. Vychádzajúc   z ustanovenia   §   383   Trestného   poriadku,   podľa   ktorého   „Ak   žiada   štát, ktorému určitá osoba bola vydaná, aby ju mohol stíhať pre iný trestný čin alebo aby mohol byť na nej vykonaný trest uložený za iný trestný čin, než pre ktorý bolo vydanie povolené, použijú sa primerane ustanovenia o vydaní“, sťažovatelia argumentovali, že v tomto konaní nemali obhajcu „napriek skutočnosti, že sa jedná o dôvod nutnej obhajoby“, hoci na druhej strane pripustili, že obhajcu mali, aj keď „rozhodnutie Krajského súdu v Trnave o rozšírení vydania náš obhajca neobdržal“ a „neobdržal ani dokument alebo oznámenie súdu o tom, že dochádza k rozšíreniu vydania pre trestný čin a dosiaľ mu nebolo doručené“. Sťažovatelia ďalej tvrdili, že označené procesné pochybenia Krajského súdu v Trnave v tomto konaní majú povahu „závažného porušenia práva na obhajobu“, pretože aj keď proti rozhodnutiu krajského súdu nebol prípustný riadny opravný prostriedok, „mohli sme prostredníctvom obhajcu svojimi písomnými podaniami do spisu ovplyvniť vecnú správnosť rozhodnutia, vyjadriť sa k otázkam právnej kvalifikácie, poukazovať na jednotlivé skutkové a právne nedostatky žiadosti o rozšírenie prípustnosti vydania a v neposlednom rade vyjadriť svoj osobný   názor   vo   vzťahu   k rozšíreniu   vydania“.   Sťažovatelia   ďalej   tvrdili,   že   „neboli vypočutí súdom alebo iným orgánom Slovenskej republiky“. Napriek rôznej argumentácii sťažovateľov týkajúcej sa existencie a/alebo neexistencie obhajcu, ústavný súd uzavrel, že svojou sťažnosťou namietajú porušenie základných práv podľa čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy v konaní o žiadosti Veľkej Británie o udelenie súhlasu na trestné stíhanie   aj   za   iný   trestný   čin,   než   za   ktorý   boli   vydaní   podľa   čl.   14   ods.   1   písm.   a) Európskeho dohovoru o vydávaní, resp. podľa § 383 Trestného poriadku.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   na   konanie o žiadosti cudzieho štátu o udelenie súhlasu na trestné stíhanie aj za iný trestný čin, než za ktorý boli páchatelia vydaní, sa v súlade s § 383 Trestného poriadku ustanovenia o vydaní nepoužijú   v celom   rozsahu,   ale   len   „primerane“.   Primeranosť   ich   použitia   je   o.   i. podmienená   právnymi   a faktickými   odlišnosťami   takéhoto   konania   od   „riadneho“ extradičného   konania,   pretože   toto   prebieha   v situácii,   keď   v dôsledku   „riadneho extradičného konania“ už bola osoba vydaná do cudzieho štátu. V dôsledku toho nemožno hovoriť o jej práve na obhajobu v rozsahu a spôsobom vlastným samotnému extradičnému konaniu. V takomto konaní už neprichádza do úvahy ani výkon jej základných práv podľa ústavy (čl. 17 ods. 1, 2 a 5), resp. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 5 ods. 2 a 4), keďže tieto sú späté s obmedzením osobnej slobody osoby na území Slovenskej republiky. V tejto súvislosti je tiež potrebné uviesť, že práva osoby vydanej do iného štátu (v prípade, ak tento požiadal vydávajúci štát o udelenie súhlasu na jej trestné stíhanie aj za iný trestný čin, než za ktorý bola vydaná) sú upravené priamo v Európskom dohovore o vydávaní, a to konkrétne v jeho čl. 14 ods. 1 písm. a). Tento predovšetkým určuje, že k takejto žiadosti musia byť pripojené doklady uvedené v čl. 12 tohto dohovoru spolu   „s   protokolom   obsahujúcim   výpoveď   vydanej   osoby   k danému   trestnému   činu“. Európsky dohovor o vydávaní týmto ustanovením priznáva vydanej osobe právo vyjadriť sa k novému   trestnému   obvineniu   ešte   pred   rozhodnutím   štátu,   z ktorého   bola   vydaná, o udelení súhlasu na trestné stíhanie aj pre tento trestný čin. Z vyžiadaného súdneho spisu Krajského súdu v Trnave ústavný súd zistil, že k svojej žiadosti podľa čl. 14 ods. 1 písm. a) Európskeho   dohovoru   o vydávaní   z 1.   februára   2002   britská   strana   pripojila   doklady požadované jeho čl. 12, pričom v doplnení svojej žiadosti z 13. marca 2002 uvádza: „Čl. 14 –   obvinení   nepodali   žiadnu   písomnú   alebo   ústnu   výpoveď   polícii   alebo   obžalobcom o priestupku   špecifikovanom   v našej   doplnkovej   žiadosti   o extradíciu.   Preto   neexistujú žiadne   záznamy   o takýchto   písomných   alebo   ústnych   výpovediach.“   Odopretie   alebo obmedzenie tohto práva pred britskými úradmi však sťažovatelia nenamietali. Z uvedeného vyplýva, že hoci sťažovatelia mali pred britskými orgánmi právo vyjadriť sa ku všetkým právnym a faktickým skutočnostiam týkajúcim sa rozšírenia ich trestného stíhania a hoci toto   právo   nevyužili,   namietali   nemožnosť   jeho   vykonania   pred   slovenskými   orgánmi („neboli   sme   vypočutí   súdom   alebo   iným   orgánom   Slovenskej   republiky   k rozšíreniu vydania“) a vo svojej sťažnosti ústavnému súdu túto nemožnosť hodnotia ako porušenie označených základných práv podľa ústavy.

Ústavný súd preto uvádza, že zatiaľ čo procesné práva (vrátane práva na obhajobu) v riadnom extradičnom konaní zásadne zabezpečuje dožiadaný štát, právo osoby vyjadriť sa k žiadosti o udelenie súhlasu na trestné stíhanie za iný trestný čin, než za ktorý bola vydaná, zabezpečuje štát, do ktorého bola osoba vydaná. Z tohto hľadiska ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľov, povahu konania a práv, k porušeniu ktorých malo dôjsť slovenským justičným orgánom, ako aj platnú medzinárodnú právnu úpravu a odmietol ju ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2003