znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  II. ÚS 94/95

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vo   veci   navrhovateľa   generálneho prokurátora Slovenskej republiky, zastúpeného JUDr. I. M., proti Mestskej časti Bratislava-Karlova Ves, zastúpenej JUDr. Z. K., o vyslovenie nesúladu všeobecne záväzného nariadenia Mestskej časti Bratislava-Karlova Ves z 11. apríla 1995 č. 23/1995 s Ústavou Slovenskej republiky, s ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, so zákonom Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov   a   so   zákonom   Slovenskej   národnej   rady   č.   377/1990   Zb.   o   hlavnom   meste Slovenskej republiky Bratislave v znení neskorších predpisov takto

r o z h o d o l :

Všeobecne záväzné nariadenie Mestskej časti Bratislava Karlova Ves z 11. apríla 1995 č. 23/1995   n i e   j e   v súlade s čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1 a s čl. 68 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 2 ods. 3 a s čl. 4 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, s § 6 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov a s § 15 ods. 2 písm. a) zákona Slovenskej národnej rady č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave v znení neskorších predpisov.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky podal 4. septembra 1995 na Ústavný súd Slovenskej republiky návrh na začatie konania podľa čl. 125 písm. c) Ústavy Slovenskej republiky o súlade všeobecne záväzného nariadenia Mestskej časti Bratislava-Karlova Ves č. 23/1995 z 11. apríla 1995 s Ústavou Slovenskej republiky a Listinou základných práv a slobôd, uvedenou v ústavnom zákone č. 23/1991 Zb., zákonom č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení   v   znení   neskorších   predpisov   a   zákonom   č.   377/1990   Zb.   o   hlavnom   meste Slovenskej republiky Bratislave v znení neskorších predpisov.

Navrhovateľ   požiadal,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vo   veci   rozhodol nálezom tohto znenia:

"Všeobecne záväzné nariadenie Miestneho zastupiteľstva mestskej časti Bratislava-Karlova Ves č. 23/1995 z 11. apríla 1995 nie je v súlade s článkom 2 ods. 3, 13 ods. 1, 2, 67 a 68 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 2 ods. 3 a čl. 4 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení a § 15 ods. 2 písm. a) zákona o Bratislave."

V návrhu uviedol:"Miestne zastupiteľstvo mestskej časti Bratislava-Karlova Ves schválilo 11. apríla 1995   pod   č.   23/1995   všeobecne   záväzné   nariadenie   o   zákaze   požívania   alkoholických nápojov na verejných priestranstvách v mestskej časti Bratislava-Karlova Ves (ďalej len "všeobecne záväzné nariadenie").

Všeobecne záväzné nariadenie rieši problematiku požívania alkoholických nápojov na verejných priestranstvách v mestskej časti Bratislava-Karlova Ves a to tak, že zakazuje požívanie alkoholických nápojov na verejných priestranstvách v tejto mestskej časti.Za   verejné   priestranstvo   sa   podľa   všeobecne   záväzného   nariadenia   určuje   ulica, námestie, cesta, chodník, parkovisko, nábrežie, most, priechod, podchod, nadchod, schody, park, detské ihrisko a trhovisko, pričom v pochybnostiach, či ide o verejné priestranstvo, rozhoduje starosta mestskej časti.

Za   požívanie   alkoholických   nápojov   na   verejnom   priestranstve   podľa   tohto všeobecne záväzného nariadenia sa považuje požívanie liehovín, destilátov, vína, piva a iných nápojov, ktoré obsahujú viac ako 0,75 objemového percenta alkoholu.

Miestne   zastupiteľstvo   mestskej   časti   Bratislava-Karlova   Ves   prijalo   všeobecne záväzné nariadenie na vykonanie oprávnenia vyplývajúceho preň z ustanovenia § 4 ods. 3 písm. m) zákona o obecnom zriadení na zabezpečenie verejného poriadku.

Oprávnenie   Miestneho   zastupiteľstva   mestskej   časti   Bratislava-Karlova   Ves   na vydanie všeobecne záväzného nariadenia vyplýva z ustanovenia § 15 ods. 2 písm. a) zákona o Bratislave a článku 6 ods. 2 písm. n) Štatútu hlavného mesta Slovenskej republiky.Z   dôvodu,   že   zákon   o   Bratislave   neupravuje   postup   pri   prijímaní   všeobecne záväzných   nariadení,   podmienky   a   právne   pravidlá,   za   ktorých   ich   možno   prijímať, upravuje túto činnosť mestskej časti § 6 zákona o obecnom zriadení s použitím § 29 zákona o Bratislave.

Mestské časti Bratislavy sú právnickými osobami, ktoré za podmienok ustanovených zákonom alebo Štatútom hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy hospodária so zvereným majetkom a so zverenými finančnými príjmami a vlastnými finančnými zdrojmi i vlastným majetkom získaným vlastnou činnosťou (§ 2 ods. 2 zákona o Bratislave).Mestské časti Bratislavy sú teda kompetentné, v rozsahu vymedzenom zákonom o Bratislave   a   Štatútom   hl.   mesta   Slovenskej   republiky   Bratislavy,   rozhodovať   v   oblasti výkonu samosprávy. Jednou z takýchto oblastí je i zabezpečovanie verejného poriadku v mestskej časti.

Za výkon samosprávy mestskej časti možno považovať jej oprávnenie samostatne rozhodovať a uskutočňovať všetky úkony súvisiace so správou mestskej časti a jej majetku, ak osobitný zákon takéto úkony nezveruje štátu alebo inej právnickej alebo fyzickej osobe.

Na plnenie úloh samosprávy mestskej časti, alebo ak to ustanovuje zákon, vydáva mestská časť všeobecne záväzné nariadenia.

Vychádzajúc zo skutočnosti, že všetka činnosť subjektov územnej samosprávy je viazaná platným právnym poriadkom, je mestská časť v rozhodovacej   činnosti povinná rešpektovať ústavu, zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy, vrátane vlastných všeobecne záväzných predpisov."

Generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   svoj   návrh   ďalej   odôvodňuje   týmto konštatovaním:

"Ústava Slovenskej republiky v článku 65 splnomocňuje obec, ako právnickú osobu, za podmienok ustanovených zákonom samostatne hospodáriť s vlastným majetkom a so svojimi finančnými prostriedkami. V zmysle článku 67 Ústavy Slovenskej republiky vo veciach územnej samosprávy rozhoduje obec samostatne, pričom povinnosti a obmedzenia jej   možno   ukladať len   zákonom.   Vo   veciach   územnej samosprávy   môže   obec vydávať všeobecne záväzné nariadenia (článok 68 Ústavy Slovenskej republiky).

V súlade s Ústavou Slovenskej republiky zákon o obecnom zriadení v ustanovení § 4 ods. 1 priznáva obciam samostatnosť pri rozhodovaní a uskutočňovaní všetkých zákonov súvisiacich so správou obce a jej majetku, ak osobitný zákon takéto úkony nezveruje štátu alebo inej právnickej osobe alebo fyzickej osobe.

Oprávnenie obce zabezpečovať verejný poriadok v obci vyplýva z § 4 ods. 3 písm. m) zákona o obecnom zriadení.

V   zmysle   §   6   zákona   o   obecnom   zriadení   vydáva   obec   všeobecne   záväzné nariadenia. Nariadenia obce nesmú odporovať ústave ani zákonu. Vo veciach, v ktorých obec plní úlohy štátnej správy, môžu obce vydať nariadenie len na základe splnomocnenia zákona   a   v   jej   medziach.   Takéto   nariadenie   nesmie   odporovať   ani   inému   všeobecne záväznému právnemu predpisu."

Na tomto základe generálny prokurátor dospel v svojom návrhu k týmto záverom:"Realizáciu   výkonu   samosprávy   mestskej   časti   na   úseku   zabezpečenia   verejného poriadku na jej území nemožno považovať za výkon prenesenej štátnej správy.

Miestne   zastupiteľstvo   mestskej   časti   Bratislava-Karlova   Ves   na   vydanie predmetného   všeobecne   záväzného   nariadenia   nepotrebovalo   zákonné   splnomocnenie, nakoľko   toto   vydávalo   na   úseku   plnenia   úloh   samosprávy.   Obsahom   tohto   všeobecne záväzného   nariadenia   však   prekročilo   rámec   oprávnení,   ktoré   má   vymedzené   Ústavou Slovenskej   republiky   a   zákonmi,   nakoľko   vo   všeobecne   záväznom   nariadení   uložilo povinnosť nepožívať alkohol na verejných priestranstvách, hoci uloženie takejto povinnosti možno uskutočniť iba na základe zákonného splnomocnenia alebo zákonnou formou.Týmto   sa   všeobecne   záväzné nariadenie   dostalo   do   rozporu   s článkom   2   ods.   3 Ústavy Slovenskej republiky podľa, ktorého každý môže konať čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá ako i článkom 2 ods. 3 a čl. 4 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

Súčasne je všeobecne záväzné nariadenie i v rozpore s článkom 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

Tým, že miestne zastupiteľstvo mestskej časti v § 1 ods. 2 všeobecne záväzného nariadenia ustanovuje za verejné priestranstvo všetky priestranstvá v ňom uvedené, bez ohľadu na charakter ich vlastníctva, dostalo sa všeobecne záväzné nariadenie i do rozporu s článkom 13 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého medze základných práv a slobôd,   v   tomto   prípade   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam,   možno   upraviť   za podmienok ustanovených ústavou len zákonom.

Všeobecne záväzné nariadenie tým, že ukladá povinnosť zdržať sa určitej činnosti, t. j.   požívania   alkoholických   nápojov   na   verejných   priestranstvách   a   zasahuje do   výkonu vlastníckych práv právnou formou, s ktorou Ústava Slovenskej republiky ani zákony takéto následky nespájajú, je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1, 2, čl. 67 a 68 a čl. 2 ods. 3 a čl. 4 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, § 6 ods. 2 zákona o obecnom zriadení a § 15 ods. 2 písm. a) zákona č. 377/1990 Zb."

Ústavný súd Slovenskej republiky podľa § 39 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len "zákon č. 38/1993 Z. z.") požiadal starostu Mestskej časti Bratislava-Karlova Ves o stanovisko k návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky. V stanovisku Mestskej časti Bratislava Karlova Ves z 13. októbra 1995 sa uvádza:

"Rast   kriminality   a   narúšania   verejného   poriadku   patrí   medzi   vážne   problémy   v hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave. Rozsah   tejto protispoločenskej   činnosti možno   postupne   znižovať iba   opatreniami   a   koordináciou   postupu   príslušných   orgánov štátnej správy, Policajného zboru Slovenskej republiky a orgánov samosprávy obcí. Nutnosť takéhoto   prístupu   zdôraznila   vláda   Slovenskej   republiky   pri   posudzovaní   nepriaznivej situácie na tomto úseku v Bratislave.

Hodnotenie   stavu   verejného   poriadku   v   mestskej   časti   Bratislava-Karlova   Ves začiatkom roka 1995 potvrdilo, že sa tento od celomestského nelíši. Orgány samosprávy konštatovali,   že   na   území   mestskej   časti   dochádza   k   častému   znečisťovaniu   verejných priestranstiev,   k   poškodzovaniu   majetku   mestskej   časti   i   občanov,   k   výtržnostiam   i ublíženiam na zdraví, k vzbudzovaniu verejného pohoršenia, k narúšaniu nočného kľudu a pod. Pri prerokúvaní priestupkov sa zistilo, že najmä spoločensky neprispôsobiví občania pod vplyvom alkoholu požívaného na verejných priestranstvách (v blízkosti škôl, obchodov, zastávok MHD, na detských ihriskách a parkoch) páchajú uvedené priestupky, vulgárnymi rečami a neprístojným správaním ohrozujú mravnú výchovu detí a mládeže a rozbíjaním fliaš od alkoholu vytvárajú v zeleni i na detských ihriskách možnosti poranenia hrajúcich sa detí a sťažujú použitie mechanizmov pri čistení a kosení.

Zabezpečenie verejného poriadku je podľa § 4 ods. 3 písm. m) zákona Slovenskej národnej rady číslo 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o obecnom zriadení") a podľa čl. 6 ods. 2 písm. n) Štatútu hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy výkonom samosprávnej funkcie mestskej časti. Mestskej časti je podľa paragrafu 86 písm. b) zákona Slovenskej národnej rady číslo 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len "priestupkový zákon") a čl. 56 ods. 1 Štatútu   hlavného   mesta   Slovenskej   republiky   Bratislavy   zverené   ako   výkon   prenesenej štátnej   správy   aj   prerokúvanie   priestupkov   proti   verejnému   poriadku   (okrem   iných)   v blokovom konaní. Preto občania oprávnene žiadali poslancov miestneho zastupiteľstva o prijatie účinnejších opatrení na tomto úseku.

Ústava Slovenskej republiky okrem kodifikácie základných práv a slobôd kodifikuje v štvrtej hlave aj postavenie a pôsobnosť územnej samosprávy. V čl. 64 ods. 1 ustanovuje, že základom územnej samosprávy je obec (cit. Základom územnej samosprávy je obec), ktorá podľa čl. 67 (cit. vo veciach územnej samosprávy rozhoduje obec samostatne) a podľa čl.   68   (cit.   Vo   veciach   územnej   samosprávy   môže   obec   vydávať   všeobecne   záväzné nariadenia).

Zákon   Slovenskej   národnej   rady   č.   369/1990   Zb.   o   obecnom   zriadení   v   znení neskorších predpisov v paragrafe 4 ods. 3 písm. g) a m) uvádza úlohy obce pri výkone samosprávnych funkcií (cit.: zák. 369/90 Zb. paragraf 4 odsek 3 písm. g) utvára a chráni zdravé   podmienky   a   zdravý   spôsob   života   a   práce   obyvateľov   obce,   chráni   životné prostredie, písm. m) zabezpečuje verejný poriadok v obci), na plnenie ktorých obec podľa paragrafu 6 ods. 1 cit. zákona vydáva pre územie obce všeobecne záväzné nariadenia (cit.: zák. 369/90 Zb., paragraf 6 odsek 1: na plnenie úloh samosprávy obce vydáva pre územie obce všeobecne záväzné nariadenia...)."

V stanovisku Mestskej časti Bratislava-Karlova Ves sa ďalej uvádza:"Vydaním   Všeobecne   záväzného   nariadenia   č.   23/1995   mestská   časť   plní   svoju samosprávnu   funkciu,   menovite   povinnosť   zabezpečovať   verejný   poriadok,   uvedené   v paragrafe 4 ods. 3 písm. m) zákona o obecnom zriadení. Táto podľa paragrafu 15 ods. 3 zákona SNR č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave v znení neskorších predpisov a čl. 6 ods. 2 zákona písm. n) Štatútu hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy patrí do pôsobnosti mestskej časti.

Zo   znenia   paragrafu   48   zákona   SNR   č.   372/1990   Zb.   o   priestupkoch   v   znení neskorších   predpisov   vyplýva,   že   mestská   časť   môže   všeobecne   záväzným   nariadením ustanoviť   aj   iné   povinnosti,   než   sú   uvedené   v   paragrafe   47   a   48   cit.   zákona,   ktorých porušenie   je   priestupkom,   ak   sa   takým   konaním   ohrozí   alebo   naruší   verejný   poriadok. Všeobecne   záväzné   nariadenie   č.   23/1995   za   takúto   povinnosť   ustanovuje   "nepožívať" alkoholické nápoje na verejných priestranstvách, lebo požívaním alkoholických nápojov na verejných priestranstvách dochádza k ohrozeniu a narúšaniu verejného poriadku, páchaniu mnohých   ďalších   priestupkov   a   nezriedka   je   ono   aj   spúšťacím   mechanizmom   trestnej činnosti.

Osobitne je potrebné poukázať na dikciu zákona, že priestupkom je aj konanie, ktoré ohrozí verejný poriadok a k narušeniu ani nemusí prísť."

Mestská   časť   Bratislava-Karlova   Ves   v   stanovisku   ďalej   vyslovuje   nesúhlas   s názorom generálneho prokurátora, keď uvádza:

"Podľa   názoru   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky,   vyjadreného   v odôvodnení podania na Ústavný súd Slovenskej republiky, obsahom všeobecne záväzného nariadenia   prekročilo   miestne   zastupiteľstvo   rámec   oprávnení,   ktoré   má   vymedzené Ústavou Slovenskej republiky a zákonmi, nakoľko uložili povinnosť nepožívať alkohol na verejných priestranstvách. Týmto sa všeobecne záväzné nariadenie dostalo do rozporu s čl. 3 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá, ako i s čl. 2 ods. 3 a čl. 4 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. Súčasne generálny prokurátor poukazuje aj na rozpor   s   čl.   13   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   podľa   ktorého   povinnosti   možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.S   názorom   generálneho   prokurátora   a   jeho   zúženým   gramatickým   výkladom uvedených ustanovení Ústavy Slovenskej republiky a Listiny základných práv a slobôd nemožno   súhlasiť.   Podľa   tohto   názoru   by   totiž   ústavný   inštitút   všeobecne   záväzných nariadení obce, ktorých obsahom sú spravidla povinnosti právnických a fyzických osôb, bol v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky a nebolo by ho možné využívať. Pri tomto je však potrebné uviesť, že v konkrétnom prípade, o ktorom má Ústavný súd Slovenskej republiky na   návrh   generálneho   prokurátora   rozhodnúť,   bola   povinnosť   zdržať   sa   požívania alkoholických   nápojov   na   verejných   priestranstvách   uložená   na   základe   a   v   medziach paragrafu   47   a   48   priestupkového   zákona,   č.   372/1990   Zb.   (cit.   Priestupkom   proti verejnému poriadku je porušenie aj iných povinností než uvedených v paragrafe 47, ak sú ustanovené   všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi,   vrátane   všeobecne   záväzných nariadení...)."

Mestská   časť   Bratislava-Karlova   Ves   v   stanovisku   odmietla   aj ďalšie   argumenty generálneho prokurátora. Podľa tohto stanoviska:

"Generálny   prokurátor   vo   svojom   podaní   ďalej   uvádza,   že   všeobecne   záväzné nariadenie sa dostalo i do rozporu s čl. 13 ods. 2, ktorý ustanovuje za verejné priestranstvo všetky priestranstvá v ňom uvedené bez ohľadu na charakter ich vlastníctva.

Ani tento názor nemožno považovať za správny. Z pojmu "verejné priestranstvo" (nie   verejnosti   prístupné   priestranstvo)   a   jeho   taxatívneho   vymedzenia   vo   všeobecne záväznom   nariadení   je   jednoznačné,   že   ide   o   verejný   (obecný)   majetok   v   súlade   so skutkovým stavom a pokiaľ by v jednotlivom prípade (aj v budúcnosti) vznikla pochybnosť o tom, všeobecne záväzné nariadenie zmocňuje starostu, ako predstaveného mestskej časti, aby o tom rozhodol. Navyše z dikcie paragrafu 1 ods. 2 Všeobecne záväzného nariadenia č. 23/1995 je nepochybné, že vymedzením verejného priestranstva pre účely tohto všeobecne záväzného nariadenia nedochádza k zásahu do vlastníckeho práva či k jeho obmedzeniu, ale naopak,   je   to   skôr   jeho   ochrana   pred   možným   protispoločenským   konaním   osoby požívajúcej alkoholický nápoj. Z toho dôvodu nemôže byť toto ustanovenie kvalifikované ako rozpor s Ústavou Slovenskej republiky.

S poukazom na vyššie uvedené navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky podľa čl. 125 písm. c) Ústavy Slovenskej republiky a paragrafu 37 až 41 zákona č. 38/1993 Z. z. nálezom rozhodol, že všeobecne záväzné nariadenie Mestskej časti Bratislava-Karlova Ves č. 23/1995 z 11. apríla 1995 o zákaze požívania alkoholických nápojov na verejných priestranstvách v Mestskej časti Bratislava-Karlova Ves je v súlade s čl. 2 ods. 3, 13 ods. 1, 2, 67 a 68 Ústavy Slovenskej republiky s čl. 2 ods. 3 a čl. 4 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, paragrafu 6 ods. 1 a paragrafu 4 ods. 3 písm. m) zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov a paragrafu 15 ods. 2 písm. a) zákona Slovenskej národnej rady č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave, pretože je vydané na základe splnomocnenia v paragrafe 48 zákona Slovenskej národnej   rady   č.   372/1990   Zb.   o   priestupkoch   v   znení   neskorších   predpisov   a   v   jeho medziach."

Ústavný súd Slovenskej republiky sa oboznámil so všeobecne záväzným nariadením Mestskej časti Bratislava-Karlova Ves č. 23/1995 z 11. apríla 1995 a katastrálnou mapou Mestskej časti Bratislava-Karlova Ves spolu s výpismi z katastra nehnuteľností, ktorými doložil, že v katastri obce Karlova Ves sú priestranstvá, ktoré nie sú vo vlastníctve obce Karlova Ves a môžu slúžiť na verejné účely. Ústavný súd sa oboznámil aj s uznesením miestneho zastupiteľstva mestskej časti č. 222/1995 z 26. septembra 1995 o nesúhlase s návrhom generálneho prokurátora Slovenskej republiky na začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.

V   liste   adresovanom   ústavnému   súdu   13.   októbra   1995   starosta   Mestskej   časti Bratislava-Karlova   Ves   oznámil,   že   na   ústnom   pojednávaní   o   návrhu   generálneho prokurátora   Slovenskej   republiky   trvá,   pokiaľ   generálny   prokurátor   súhlasí   s   ústnym pojednávaním. Po vyrozumení ústavným súdom, že generálny prokurátor netrvá na ústnom pojednávaní, starosta Mestskej časti Bratislava-Karlova Ves listom z 23. novembra 1995 oznámil, že Mestská časť Bratislava-Karlova Ves napriek tomu trvá na ústnom pojednávaní o návrhu generálneho prokurátora.

Na verejnom zasadnutí senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky, konanom 13. decembra 1995, zástupca navrhovateľa JUDr. I. M. uviedol, že požívanie alkoholických nápojov na verejných priestranstvách nie je priestupkom podľa iných všeobecne záväzných právnych predpisov. Ďalej zdôraznil, že Generálna prokuratúra Slovenskej republiky nemá záujem   chrániť   spoločensky   neprispôsobivých   jednotlivcov,   ale   že   samo   požitie alkoholického nápoja nemožno kvalifikovať ako priestupok. Až následky požitia môžu mať takú povahu. Okrem toho zopakoval tvrdenia navrhovateľa o nesúlade všeobecne záväzného nariadenia Mestskej časti Bratislava-Karlova Ves č. 23/1995 s článkami ústavy a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Zástupca   odporcu   JUDr.   Z.   K.   odmietol   tvrdenie   navrhovateľa,   že   požívanie alkoholických nápojov na verejných priestranstvách nie je priestupkom, lebo § 47 zákona o priestupkoch umožňuje prijímať aj preventívne opatrenia. Okrem toho podľa § 4 ods. 1 zákona č. 46/1989 Zb. o ochrane pred alkoholizmom a inými toxikomániami sa zakazuje predávať a požívať alkoholické nápoje v zákonom ustanovených prípadoch, takže súčasťou právneho   poriadku   je   všeobecne   záväzný   predpis   obmedzujúci   používanie   alkoholu. Zástupca odporcu   ďalej uviedol, že z návrhu nie je zrejmé, prečo navrhovateľ namieta porušenie vlastníckeho práva a zopakoval argumenty, ktoré odporca uviedol vo svojom písomnom vyjadrení k návrhu. Zástupca odporcu navrhol, aby ústavný súd zamietol návrh generálneho prokurátora v celom rozsahu.

V mene odporcu vystúpil aj starosta Mestskej časti Bratislava-Karlova Ves, ktorý zdôraznil, že občania Mestskej časti Bratislava-Karlova Ves oceňujú prijatie napadnutého všeobecne záväzného nariadenia, lebo na verejných priestranstvách sa nevytvárajú zhluky požívateľov alkoholických nápojov. Tým sa v obci dosahuje verejný poriadok, zmizli aj črepy z fliaš z verejných priestranstiev. Na záver vystúpenia zopakoval požiadavku, aby ústavný súd zamietol návrh generálneho prokurátora.

II.

Ústavný   súd   po   analýze   všetkých   predložených   materiálov   a   oboznámení   sa   s názormi účastníkov konania o spore rozhodol podľa nasledujúcich právnych názorov:Ústava   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   "ústava")   v   čl.   68   oprávňuje   príslušné subjekty obce prijímať vo veciach územnej samosprávy všeobecne záväzné nariadenia. Toto právo   implikuje   aj   právo   meniť   a   rušiť   už   prijaté   všeobecne   záväzné nariadenia   obce. Právomoc   zrušovať   nariadenia   obecného   zastupiteľstva   zveruje   platná   právna   úprava výslovne Národnej rade Slovenskej republiky a Ústavnému súdu Slovenskej republiky.

Podľa čl. 125 písm. c) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade všeobecne záväzných nariadení územnej samosprávy s ústavou a zákonmi.

Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   "zákon   č.   369/1990   Zb.")   rozhoduje   o   súlade   nariadení   obecného zastupiteľstva s ústavou, zákonmi a ďalšími právnymi predpismi Národná rada Slovenskej republiky. Ak nariadenie odporuje ústave alebo zákonu, zruší ho Národná rada Slovenskej republiky   na   návrh   generálneho   prokurátora,   vlády   alebo   z   vlastného   podnetu.   Výkon nariadenia až do jeho rozhodnutia sa podaním návrhu pozastavuje.

Všeobecne záväzné nariadenie Mestskej časti Bratislava-Karlova Ves č. 23/1995 je právnym predpisom, ktorý ústavný súd môže preskúmať z hľadiska súladu s ústavou a zákonmi, ak dostane návrh od subjektu oprávneného návrh predložiť. Podľa čl. 130 ods. 1 písm. e) ústavy ústavný súd začne konanie, ak generálny prokurátor podá návrh. Preto ústavný súd na neverejnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. návrh prijal.

Navrhovateľ namietol, že všeobecne záväzné nariadenie Mestskej časti Bratislava-Karlova Ves č. 23/1995 nie je v súlade s čl. 2 ods. 3 ústavy, podľa ktorého: "Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá."

Odporca   toto   tvrdenie   odmietol   ako   zúžený   gramatický   výklad   mariaci   využitie ústavného inštitútu všeobecne záväzných nariadení obce, pretože obsahom takých právnych predpisov sú spravidla povinnosti právnických a fyzických osôb.

Ústavný súd v tejto otázke zastáva právny názor, že účelom čl. 2 ods. 3 ústavy je vymedziť   základný   princíp   ústavnej   ochrany   jednotlivca   v   spoločnosti.   Podstatou ustanovenia   čl.   2   ods.   3   je   prísľub   Slovenskej   republiky   zabezpečiť   každému   také postavenie, ktoré mu umožní, aby sa cítil a konal ako slobodná ľudská bytosť, ktorá nebude podliehať   ľubovôli   verejnej   moci   existujúcej   na   území   štátu.   Jedine   to,   čo   všeobecne záväzná   právna   norma   zakáže   skôr,   než   sa   človek   správa   určitým   spôsobom,   je nedovoleným správaním podľa čl. 2 ods. 3 ústavy.

Ústava dovoľuje obmedziť právne postavenie fyzických osôb jedine zákonom, teda všeobecne záväzným právnym predpisom, ktorý Národná rada Slovenskej republiky prijme v súlade s ustanoveniami čl. 84 ods. 1 a 2 a čl. 87 ústavy.

Okrem tejto formálnej podmienky sa pri obmedzení právneho postavenia fyzických osôb musia splniť aj materiálne podmienky, ktoré upravuje čl. 13 ústavy.

Podľa čl. 13 ods. 1 ústavy: "Povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd." a podľa čl. 13 ods. 2 ústavy: "Medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom."

Formálne a materiálne podmienky ústavy sa musia dodržať pri každom obmedzení právneho postavenia fyzických osôb.

Obec   sa   podľa   ústavy   vytvára   ako   privilegovaná   právnická   osoba.   Ako   jediná právnická osoba má právne postavenie upravené v osobitnej hlave ústavy. Podľa prvej vety čl. 67 ústavy: "Vo veciach územnej samosprávy rozhoduje obec samostatne; povinnosti a obmedzenia jej možno ukladať len zákonom." Na rozdiel od iných právnických osôb ústava a zákon jej zveruje normotvornú činnosť.

Právomoc   určovať   pravidlá   správania   v   právnom   predpise   sa   orgánu   územnej samosprávy priznáva voči všetkým, ktorí sa zdržujú na území územnej samosprávy. Rozsah tejto pôsobnosti však nie je neobmedzený. Prvé obmedzenie sa zavádza tým, že podľa čl. 68 ústavy sa obci umožňuje vydávať všeobecne záväzné nariadenie územnej samosprávy len vo veciach územnej samosprávy. Ďalšie obmedzenie pôsobnosti pri vydávaní všeobecne záväzných nariadení vyplýva orgánu územnej samosprávy z jeho vzťahu orgánu územnej samosprávy k štátnym orgánom.

Podľa č. 152 ods. 4 ústavy "Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou." Zákon o obecnom zriadení ustanovuje, že nariadenie obce nesmie odporovať ústave ani zákonu (§ 6 ods. 1). Z toho vyplýva, že pri úprave právneho postavenia osôb zdržujúcich sa v regióne podliehajúcom pôsobnosti územnej samosprávy má orgán územnej samosprávy povinnosť rešpektovať právne postavenie osôb v tom rozsahu, v akom ho ustanovuje ústava a zákony, najmä nemôže obmedziť práva osôb priznané im ústavou alebo zákonom. Orgán územnej   samosprávy   je   oprávnený   ukladať všeobecne   záväzným   nariadením   povinnosti osobám,   avšak   len   pri   zachovaní   ich   základných   práv   a   slobôd   a   len   za   podmienok ustanovených ústavou a zákonom.

Ústava garantuje jednotlivcovi také právne postavenie, v ktorom sa minimalizujú zásahy štátu do práv a slobôd človeka. Ústava zaručuje právne postavenie jednotlivcov viacerými   ustanoveniami,   v   konkrétnom   prípade   čl.   16   ods.   1,   podľa   ktorého: "Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom."

Účelom ústavou priznaného práva na súkromie je nielen poskytnúť ochranu práv priznaných podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ale zároveň aj zabrániť štátnym orgánom   i   orgánom   územnej   samosprávy,   aby   zasahovali   do   správania jednotlivca   nad nevyhnutnú mieru a príliš neprimerane riadili jeho súkromný život.

Právo na súkromie patrí medzi základné ľudské práva garantované medzinárodnými zmluvami. Účel ústavou priznaného práva na súkromie musí zodpovedať účelu tohto práva podľa čl. 17 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ako aj podľa   čl. 8 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dohovor").

Článkom 8 ods. 2 Dohovoru sa upravujú podmienky, za ktorých právo na súkromie možno obmedziť. Podľa tohto ustanovenia: "Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,   predchádzania   nepokojom   a   zločinnosti,   ochrany   zdravia   alebo   morálky   alebo ochrany práv a slobôd iných."

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   pri   uplatňovaní   čl.   8   ods.   2   Dohovoru   spresnil predovšetkým   podmienky   na   obmedzenie   práva   na   súkromie   v   tom,   že:   "Pojem nevyhnutnosti v sebe zahŕňa naliehavú spoločenskú potrebu; použité opatrenie musí byť okrem toho primerané povahe legitímneho účelu. Navyše, rozsah obmedzenia použitého štátnou   mocou   má   závisieť   nielen   od   cieľa   sledovaného   obmedzením,   ale aj   od   druhu obmedzovaného práva."

(Gillow Case, séria A, č. 109, s. 22)

Spolu s formálnymi a materiálnymi podmienkami čl. 2 ods.3 a čl. 13 ústavy pri obmedzovaní   práva   na   súkromie   nemožno   porušiť   ani   podmienky   prijaté   na   ochranu súkromia podľa medzinárodných dohovorov o ľudských právach a základných slobodách. Mestská   časť   Bratislava-Karlova   Ves ako   prvý   dôvod   proti   námietke   o   nesúlade všeobecne záväzného nariadenia č. 23/1995 uvádza, že "najmä spoločensky neprispôsobení občania pod vplyvom alkoholu požívaného na verejných priestranstvách (v blízkosti škôl, obchodov,   zastávok   MHD,   na   detských   ihriskách   a   parkoch)   páchajú   priestupky, vulgárnymi rečami a neprístojným správaním ohrozujú mravnú výchovu detí a mládeže a rozbíjaním fliaš od alkoholu vytvárajú v zeleni i na detských ihriskách možnosti poranenia hrajúcich sa detí a sťažujú použitie mechanizmov pri čistení a kosení".

Zákon   č.   372/1990   Zb.   o   priestupkoch   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len "zákon č. 372/1990 Zb.") stanovuje viac skutkových podstát priestupkov, podľa ktorých možno chrániť spoločnosť pred opísaným správaním. Napr. podľa § 30 ods. 1: "Priestupku sa dopustí ten, kto

a)   predá,   podá   alebo   inak   umožní   požitie   alkoholických   nápojov   osobe   zjavne ovplyvnenej   alkoholickým   nápojom   alebo   inou   návykovou   látkou,   osobe   mladšej   ako osemnásť   rokov   alebo   osobe,   o   ktorej   vie,   že   bude   vykonávať   zamestnanie   alebo   inú činnosť, pri ktorej by mohla ohroziť zdravie ľudí alebo poškodiť majetok,

c) sa nepodrobí opatreniu postihujúcemu nadmerné požívanie alkoholických nápojov alebo užívanie iných návykových látok,

e) úmyselne umožňuje požívať alkoholický nápoj alebo užívať návykové látky osobe mladšej ako osemnásť rokov, ak tým ohrozuje jej telesný alebo mravný vývoj."

Podľa § 47 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb.: "Priestupku sa dopustí ten, kto

a) neuposlúchne výzvu verejného činiteľa pri výkone jeho právomoci,

b) poruší nočný kľud,

c) vzbudí verejné pohoršenie,

d) znečistí verejné priestranstvo..."

Cieľom všeobecne záväzného nariadenia Mestskej časti Bratislava-Karlova Ves č. 23/1995   z   11.   apríla   1995   bola   ochrana   verejného   poriadku   a   postih   predovšetkým spoločensky   neprispôsobivých   občanov   nadmerne   požívajúcich   alkoholické   nápoje.   V prijatej podobe však smeruje voči každému, kto na verejnom priestranstve územia Mestskej časti   Bratislava-Karlova   Ves požije alkoholický   nápoj, bez ohľadu   na ďalšie   okolnosti. Navyše,   takto   formulovaný   zákaz   priamo   nebráni   spoločensky   neprispôsobivým jednotlivcom, aby neohrozovali spoluobčanov a životné prostredie.

Aj   na verejných   priestranstvách   však ústava   jednotlivcovi   priznáva ochranu pred nadmerným alebo neprimeraným zasahovaním do jeho života. Právo, ktoré ústava priznáva v čl. 16 ods. 1, možno obmedziť len zákonom. Právomoc, ktorú ústava zveruje len Národnej rade   Slovenskej   republiky,   využila   Mestská   časť   Bratislava-Karlova   Ves na to,   aby na svojom území obmedzila ústavou priznané základné právo, a to spôsobom štandardizujúcim správanie   jednotlivca   nad   nevyhnutnú   mieru,   lebo   účel   úpravy   sledovaný   prijatím všeobecne záväzného nariadenia č. 23/1995 možno dosiahnuť najmä ustanoveniami § 30 ods. 1 a § 47 ods. 1, ako aj ďalšími ustanoveniami zákona č. 372/1990 Zb. Na zabránenie spoločensky neprijateľného správania neprispôsobivých osôb preto treba využiť príslušné ustanovenia o priestupkoch tam, kde nestačí systém preventívnych opatrení.

Generálny prokurátor uviedol aj ďalší dôvod na preskúmanie všeobecne záväzného nariadenia s ústavou, a to nesúlad s ústavou garantovanou ochranou vlastníctva.

Odporca   odmietol   aj tento   dôvod   navrhovateľa.   Podľa   názoru   odporcu   "z pojmu 'verejné   priestranstvo'   (nie   verejnosti   prístupné   priestranstvo)   a   jeho   taxatívneho vymedzenia vo všeobecne záväznom nariadení je jednoznačné, že ide o verejný (obecný) majetok v súlade so skutkovým stavom a pokiaľ by v jednotlivom prípade (aj v budúcnosti) vznikla   pochybnosť   o   tom,   všeobecne   záväzné   nariadenie   zmocňuje   starostu,   ako predstaveného mestskej časti, aby o tom rozhodol."

Posledná veta § 1 ods. 2 všeobecne záväzného nariadenia č. 23/1995 Mestskej časti Bratislava-Karlova   Ves   ustanovuje:   "V   pochybnosti,   či   ide   o   verejné   priestranstvo, rozhoduje   starosta   mestskej   časti   (ďalej   len   "starosta")."   Táto   veta   priznáva   starostovi mestskej časti právo rozhodnúť o tom, ktoré priestranstvo je verejné bez toho, aby sa vo všeobecne   záväznom   nariadení   ustanovili   podmienky   alebo   klasifikačné   kritériá,   podľa ktorých   má   starosta   pri   rozhodovaní   postupovať.   Tým   sa   zoslabuje   právna   istota   v spoločenskom   vzťahu   upravenom   všeobecne   záväzným   nariadením   č.   23/1995.   Právna istota patrí k dôležitým znakom právneho štátu. Preto ústavný súd tejto námietke nepripísal taký význam ako odporca. Ústavný súd sa nestotožnil ani s ďalším tvrdením odporcu, že "z dikcie paragrafu 1 ods. 2 všeobecne záväzného nariadenia č. 23/1995 je nepochybné, že vymedzením   verejného   priestranstva   na   účely   tohto   všeobecne   záväzného   nariadenia nedochádza k zásahu do vlastníckeho práva či k jeho obmedzeniu, ale naopak, je to skôr jeho   ochrana   pred   možným   protispoločenským   konaním   osoby   požívajúcej   alkoholický nápoj". V prospech tohto tvrdenia neuviedol odporca právne relevantné skutočnosti.

Po zhodnotení námietky navrhovateľa a vyjadrení odporcu ústavný súd rozhodol, že všeobecne záväzné nariadenie Mestskej časti Bratislava-Karlova Ves č. 23/1995 nerozlišuje medzi verejnými priestranstvami podľa   charakteru   ich   vlastníctva.   Povinnosť   nepožívať alkoholický nápoj sa vzťahuje na všetkých vlastníkov bez jednoznačnej právnej úpravy, ktorá by rešpektovala vlastníctvo iných osôb na území obce.

Mestská časť Bratislava-Karlova Ves vydaním všeobecne záväzného nariadenia č. 23/1995 porušila čl. 68, lebo prekročila právomoc vydávať takýto predpis len vo veciach územnej samosprávy. Povinnosti možno vlastníkom ukladať len na základe zákona a v medziach zákona a za podmienok ustanovených ústavou. Všeobecne záväzné nariadenie č. 23/1995 nie je teda v súlade s ústavou, lebo zákaz požívať alkoholické nápoje na verejnom priestranstve nie je v súlade s čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1, 2 a 4 a čl. 16 ods. 1 ústavy.

Generálny prokurátor v návrhu namietol, že všeobecne záväzné nariadenie č. 23/1995 okrem nesúladu s Ústavou Slovenskej republiky nie je v súlade ani s ústavným zákonom Federálneho zhromaždenia Českej   a Slovenskej Federatívnej Republiky č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon (ďalej len "ústavný zákon č. 23/1991 Zb.").

Ústavný zákon č. 23/1991 Zb. je súčasťou právneho poriadku a prameňom práva Slovenskej republiky ( čl. 152 ods. 1 ústavy). V návrhu generálneho prokurátora uvedené ustanovenia   tohto   právneho   predpisu   sú   obsahovo   zhodné   s   uvedenými   ustanoveniami ústavy.

Predmetom konania podľa čl. 125 písm. c) ústavy môže byť nielen rozhodovanie o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy s ústavou, ale aj so zákonmi.

Generálny prokurátor v návrhu namietol, že všeobecne záväzné nariadenie Mestskej časti Bratislava-Karlova Ves č. 23/1995 nie je v súlade s ustanovením § 15 ods. 2 písm. a) zákona o Bratislave a s § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení.

Podľa § 15 ods. 2 písm. a) zákona č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon č. 377/1990 Zb."): "Miestne zastupiteľstvo rozhoduje o najdôležitejších otázkach miestneho významu, najmä uznáša sa na všeobecne záväzných nariadeniach mestskej časti."

Ani toto ustanovenie nemožno uplatňovať inak, než ustanovuje ústava v čl. 152 ods. 4. Z ustanovenia § 15 ods. 2 písm. a) zákona č. 377/1990 Zb. nemožno odvodiť právomoc uznášať sa na takom všeobecne záväznom nariadení, ktoré najdôležitejšie otázky miestneho významu upraví odchylne od ústavy. Preto všeobecne záväzné nariadenie Mestskej časti Bratislava-Karlova Ves č. 23/1995 nie je v súlade s § 15 ods. 2 písm. a) zákona č. 377/1990 Zb.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb.: "Na plnenie úloh samosprávy obce, alebo ak to ustanovuje zákon, obec vydáva pre územie obce všeobecne záväzné nariadenia (ďalej len "nariadenie"). Nariadenie obce nesmie odporovať ústave ani zákonu. Vo veciach, v ktorých   obec   plní   úlohy   štátnej   správy   (§   5),   môže   vydať   nariadenie   len   na   základe splnomocnenia zákona a v jeho medziach; takéto nariadenie nesmie odporovať ani inému všeobecne záväznému právnemu predpisu."

Pretože všeobecne záväzné nariadenie č. 23/1995 nie je v súlade s čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1, 2 a 4, čl. 16 ods. 1, a čl. 68 ústavy a nie je v súlade ani s § 15 ods. 2 písm. a) zákona č. 377/1990 Zb., jeho vydanie nie je v súlade ani s § 6 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb., ktorý výslovne ustanovuje, že nariadenie obce nesmie odporovať ústave ani zákonu.

Okrem   skutočností   dôležitých   na   konanie   vo   veci,   účastníci   uviedli   aj   niektoré tvrdenia, ktoré pre rozhodnutie nemali právny význam.

Na ústnom pojednávaní odporca namietol, že podľa § 4 ods. 1 zákona č. 46/1989 Zb. o ochrane pred alkoholizmom a inými toxikomániami v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon č. 46/1989 Zb.") sa zakazuje predávať a požívať alkoholické nápoje. Zákaz ustanovený podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 46/1989 Zb. sa nevzťahuje na každú formu predaja   a   požívania   alkoholických   nápojov.   Právne   záväzný   je   len   voči   osobám   a   na miestach taxatívne ustanovených podľa § 4 ods. 1 písm. a) body 1 až 9 zákona č. 46/1989 Zb.Ustanovením § 4 ods. 1 písm. a) bod 3 sa zakazuje predávať, podávať alebo inak umožňovať požívanie alkoholických nápojov osobám zjavne ovplyvneným alkoholickým nápojom. Uplatňovanie zákona č. 46/1989 Zb. tak vytvára právny základ pre prevenciu na úseku verejného poriadku.

V   písomnom   vyjadrení   k   návrhu   generálneho   prokurátora   odporca   uviedol,   že mestskej časti je "zverené ako výkon prenesenej štátnej správy aj prejednávanie priestupkov proti verejnému poriadku v blokovom konaní".

Normotvornú   činnosť,   ktorú   obecné   (mestské)   zastupiteľstvá   vykonávajú   v prípadoch, keď plnia úlohy štátnej správy, nemožno zamieňať s normotvornou činnosťou, ktorú orgány územnej samosprávy vykonávajú na plnenie úloh samosprávy obce. Hoci v oboch prípadoch je výsledok zdanlivo totožný, pretože orgán samosprávy vydá všeobecne záväzné nariadenie, podstatný rozdiel je v účele vydania všeobecne záväzného nariadenia, ako   aj   v   právnom   titule   vydania   všeobecne   záväzného   nariadenia.   Všeobecne   záväzné nariadenie,   ktorým   sa   plnia   úlohy   samosprávy,   vydáva   orgán   územnej   samosprávy   na samosprávny   účel.   Všeobecne   záväzné nariadenie   v   prípadoch,   v   ktorých   orgány   plnia úlohy štátnej správy, vydáva orgán územnej samosprávy pre potreby zabezpečenia úloh štátnej   správy   v   regióne   orgánu   územnej   samosprávy.   Všeobecne   záväzné nariadenia   v prípadoch, v ktorých plnia úlohy štátnej správy, nemôžu orgány územnej samosprávy vydať z vlastnej vôle. Môžu ich vydať jedine na základe splnomocnenia obsiahnutého v zákone a v jeho medziach (§ 6 ods.1 zákona č. 369/1990 Zb.). V konkrétnom prípade prejednávanie priestupkov je činnosťou, v ktorej sa právne normy aplikujú. Aplikáciu práva nemožno stotožniť s tvorbou práva. Preto z oprávnenia aplikovať ustanovenia platnej právnej úpravy o priestupkoch nemožno odvodiť oprávnenie tvoriť priestupkové právo, určovať správanie, ktoré sa vo všeobecne záväznom právnom predpise označí za priestupok. Ustanovenie 86 písm. a) zákona č. 372/1990 Zb. je právne irelevantné pre rozhodnutie o tom, či orgán územnej samosprávy môže v súlade s ústavou určiť povinnosť, ktorej nesplnenie hodnotí ako priestupok proti verejnému poriadku.

Povahu   splnomocnenia   na   normotvornú   činnosť   v   priestupkovom   práve   má ustanovenie § 48 zákona č. 372/1990 Zb., podľa ktorého: "Priestupkom proti verejnému poriadku   je   porušenie   aj   iných   povinností   než   uvedených   v   §   47,   ak   sú   ustanovené všeobecne záväznými právnymi predpismi, vrátane všeobecne záväzných nariadení obcí a všeobecne záväzných vyhlášok miestnych orgánov štátnej správy, ak sa takým konaním ohrozí alebo naruší verejný poriadok. Za tento priestupok možno uložiť pokutu do 1000 Sk."

Ani   toto   ustanovenie   nemožno   vytŕhať   z   kontextu   právneho   poriadku.   Aj splnomocnenie priznané v § 48 zákona č. 372/1990 Zb. sú orgány územnej samosprávy povinné vykladať a   uplatňovať v   súlade   s čl.   152   ods.   4   ústavy.   Za   konanie,   ktoré   je priestupkom,   lebo   sa   ním   ohrozí   alebo naruší   verejný   poriadok,   môžu   orgány   územnej samosprávy   vo   všeobecne   záväznom   nariadení   ustanoviť   len   také   správanie,   ktorým   sa neuplatňuje ústavou priznané základné právo alebo sloboda.

Mestská časť Bratislava-Karlova Ves vo svojom vyjadrení tiež uvádza, že "občania oprávnene žiadali poslancov o prijatie účinnejších opatrení" na úseku verejného poriadku.

Referendum   je   v   ústave   najvyššou   predvídanou   formou,   v   ktorej   sa   vôľa obyvateľstva   stane všeobecne právne   záväznou.   Podľa   čl.   93 ods.   3 ústavy predmetom referenda nemôžu byť základné práva a slobody. Tým menej možno na základe želania občanov obmedziť základné práva vo všeobecne záväznom nariadení územnej samosprávy. Okrem toho požiadavku prijatia účinnejších opatrení na zabezpečenie verejného poriadku mohli   poslanci   splniť   aj   bez   zákazu   požívania   alkoholických   nápojov   na   verejných priestranstvách.   Požiadavku   občanov   mohli   splniť   prijatím   účinnejších   opatrení   na uplatnenie zákona č. 372/1990 Zb. v regióne Karlova Ves.

Podľa čl. 132 ods. 1 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v čl. 125 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy účinnosť. Orgány, ktoré tieto predpisy vydali, sú do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu   povinné ich   uviesť   do   súladu   s ústavou, ústavnými zákonmi, ak ide   o predpisy uvedené v čl. 125 písm. c), aj s inými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami. Ak tak   neurobia,   také   predpisy,   strácajú   platnosť   po   šiestich   mesiacoch   od   vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa čl. 132 ods. 2 ústavy: "Rozhodnutia ústavného súdu vydané podľa odseku 1 sa vyhlasujú spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov."