SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 94/2016-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2016 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpenej advokátom JUDr. Ľudovítom Földesom, Advokátska kancelária,Domašská 11, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 268/2013z 23. novembra 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára2016 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“),vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 268/2013 z 23. novembra 2015. Sťažnosť bola odovzdaná napoštovú prepravu 22. januára 2016.
Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľka akožalobkyňa sa žalobou z 8. decembra 2004 domáhala proti spoločnosti Hs. r. o.(ďalej len „žalovaná 1“), a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „žalovaný 2“) uloženiapovinnosti vlastníkovi uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva k bytu č. 59 na IX. poschodíobytného domu na S4 v Bza podmienok podľa zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“).
Rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k.7 C 416/2004-352 z 24. septembra 2012 bola žaloba zamietnutá.
V odvolaní z 11. novembra 2012 podanom proti rozsudku okresného súdusťažovateľka inter alia uviedla:„V prípade, že napriek týmto evidentným a objektívne relevantným skutočnostiam, zakladajúcim existenciu odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. b/, d/ a f/ OSP rozhodol odvolací súd o potvrdení napadnutého rozsudku, žiadam ako navrhovateľ aby odvolací súd povolil dovolanie proti svojmu rozsudku pre vyriešenie zásadnej právnej otázky, že prevodom vlastníctva k predmetnému bytovému domu, bytu, neboli porušené moje práva navrhovateľa, ako nájomcu na prevod vlastníctva k predmetnému bytu podľa ustanovenia § 16 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z.“
Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 2/2013-378 z 25. marca 2013 bol rozsudok okresného súdu potvrdený v časti, ktorou bola žalobazamietnutá proti žalovanému 2, pričom v časti, ktorou bola žaloba zamietnutá protižalovanej 1, a v časti trov konania bol rozsudok zrušený a vec bola vrátená okresnému súduna ďalšie konanie. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu síce vyplýva v rámcioboznámenia obsahu odvolania požiadavka sťažovateľky na pripustenie dovolania preprípad potvrdenia rozsudku okresného súdu, avšak ani z výroku rozsudku, ale aniz odôvodnenia nie je explicitne zistiteľné, ako sa krajský súd s touto požiadavkousťažovateľky vysporiadal.
Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, v ktorom ako dovolacídôvod uviedla ustanovenie § 241 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku(„rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci“).
Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 268/2013 z 23. novembra 2015 bolodovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu odmietnuté. Podľa názorunajvyššieho súdu, keďže podané dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudkukrajského súdu, toto by mohlo byť prípustné len pre niektorú z procesných vád uvedenýchv § 237 Občianskeho súdneho poriadku. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaženéniektorou z týchto vád, vyplýva pre najvyšší súd z ustanovenia § 242 ods. 1 Občianskehosúdneho poriadku. Sťažovateľka žiadnu z vád podľa ustanovenia § 237 Občianskehosúdneho poriadku v dovolaní nenamietala a najvyšší súd existenciu žiadnej z týchto vádnezistil. Dovolanie je odôvodnené nesprávnym právnym posúdením veci podľa § 241 ods. 2písm. c) Občianskeho súdneho poriadku. Nesprávne právne posúdenie veci je sícerelevantným dovolacím dôvodom, ktorý by v prípade opodstatnenosti mal za následokvecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, avšak samo osebe prípustnosť dovolanianezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadkua nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Posúdenie, či súdy použili správny právny predpis,či ho správne interpretovali alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili správneprávne závery, by tak prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesneprípustné. O taký prípad však nejde.
Sťažovateľka v priebehu konania poukazovala na to, že sporný byt jej bol akozamestnankyni pridelený ako podnikový byt vtedajším zamestnávateľom ⬛⬛⬛⬛,9. februára 1990. Vzniklo jej právo osobného užívania k bytu, ktoré sa 1. januára 1992 exlege zmenilo na právo nájmu. V byte býva od 30. marca 1990 nepretržite až doteraz.V rámci likvidácie ⬛⬛⬛⬛, likvidátor celý bytový dom predal na verejnej dražbe20. októbra 1992 žalovanému 2, ktorý tým nadobudol aj vlastníctvo k bytu užívanémusťažovateľkou. Žalovaný 2 bytový dom neskôr previedol na žalovanú 1, a to tak, že hovložil do základného imania žalovanej 1. Tým porušil podľa názoru sťažovateľkyustanovenie § 29 ods. 5 a § 16 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov, keďže byt nepreviedol nasťažovateľku ako nájomníčku, ale ani bytový dom nepreviedol na obchodnú spoločnosťs majetkovou účasťou štátu, Fondu národného majetku alebo obce, ale na žalovanú 1, ktorámedzi uvedené subjekty nepatrila. Vzhľadom na to je sťažovateľka toho názoru, že vkladbytového domu do základného imania žalovanej 1 je absolútne neplatný právny úkon.Povinnosť štátneho podniku podľa § 29 ods. 2 zákona o vlastníctve bytov uzavrieť zmluvuo prevode bytu do vlastníctva nájomcu podľa § 16 ods. 1 do dvoch rokov od doby, keď o tonájomca požiadal, sa vzťahovala aj na právneho nástupcu, teda na žalovaného 2.
Podľa názoru sťažovateľky krajský súd tým, že vôbec nerozhodol o návrhu napripustenie dovolania v prípade potvrdenia rozsudku okresného súdu, odňal jej akoúčastníčke konania možnosť konať pred súdom vyššieho stupňa (dovolacím súdom). Takýtopostup krajského súdu zakladá vadu konania a dovolací dôvod podľa § 237 písm. f)Občianskeho súdneho poriadku.
Hoci sťažovateľka podala dovolanie podľa dovolacieho dôvodu uvedenéhov ustanovení § 241 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, najvyšší súd dovolanieodmietol s tým, že je procesne neprípustné vzhľadom na to, že neboli zistené vady konaniapodľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku, a to ani vo vzťahu k nerozhodnutiu krajskéhosúdu podľa § 238 ods. 3 [(sťažovateľka nesprávne uviedla § 239 ods. 2 písm. a)]Občianskeho súdneho poriadku o prípustnosti dovolania. Postupom a rozhodnutímkrajského súdu a následne aj postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorý vadu konaniapodľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku nezistil a dovolanie ako procesneneprípustné odmietol, došlo k odňatiu možnosti sťažovateľky ako účastníčky konania konaťpred súdom.
Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1./ Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave svojím uznesením, sp. zn.: 5Cdo 268/2013 z 23. novembra 2015, ktorým rozhodol o odmietnutí dovolania navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k.: 6Co 2/2013 zo dňa 25. marca 2013 porušil jeho právo podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR - práva na súdnu a inú právnu ochranu, a podľa Čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd – jeho právo na spravodlivé súdne konanie na spravodlivý proces, ktorého súčasťou je právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu.
2./ Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave, sp. zn.: 5Cdo 268/2013 z 23. novembra 2015 sa zrušuje, a vec sa vracia Najvyššiemu súdu v Bratislave aby o nej znovu konal a rozhodol.
3./ Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave je povinný vyplatiť navrhovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške peňažnej sumy 5000,00 eur do 2 /dvoch/ mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.
4./ Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania na účet jeho právneho zástupcu(...) vo výške 303,16 eur.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za neprípustnú.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienkunesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné protikaždému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňalamožnosť konať pred súdom.
Jadrom sťažnosti je námietka, že najvyšší súd nevzal do úvahy skutočnosť, žekrajský súd o návrhu sťažovateľky na pripustenie dovolania nijako nerozhodol, čím došlok odňatiu možnosti sťažovateľky ako účastníčky konania konať pred súdom.
Z pohľadu ústavného súdu treba ako rozhodujúcu skutočnosť zdôrazniť, žesťažovateľka síce z formálneho hľadiska využila možnosť podať proti rozsudku krajskéhosúdu dovolanie ako účinný opravný prostriedok, avšak z materiálneho hľadiska v podanomdovolaní námietku nerozhodnutia o prípustnosti dovolania vôbec neuviedla. Namietala totižiba nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom, čo však prípustnosť dovolania samoosebe nezakladá.
V konečnom dôsledku to znamená, že sťažovateľka nevyčerpala dovolanie akomimoriadny opravný prostriedok na ochranu ňou označených práv. To zakladáneprípustnosť dovolania.
Treba tiež poznamenať, že sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala),že námietku v dovolaní neuplatnila z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto anineprichádzal do úvahy prípadný možný postup podľa ustanovenia § 53 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Napokon treba uviesť, že povinnosť dovolacieho súdu skúmať ex offo existenciuniektorej z vád uvedených v ustanovení § 237 Občianskeho súdneho poriadkuneospravedlňuje nesplnenie povinnosti účastníka konania takéto vady v dovolaní namietať,pokiaľ podľa názoru účastníka konania sú takéto vady dané. Bez toho, aby ústavný súdzaujímal k tomu vlastné stanovisko, treba uviesť, že podľa ustálenej praxe odvolacích súdovtieto k návrhu na pripustenie dovolania podľa § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadkuzaujímajú explicitné stanovisko len vtedy, keď dovolanie pripustia. Skutočnosť, žesťažovateľka proti absencii explicitného rozhodnutia o jej návrhu na pripustenie dovolaniav podanom dovolaní nijako nenamietala, vnímal najvyšší súd zrejme ako jej konkludentnýsúhlas s takýmto postupom, ktorý sa aj podľa rozhodovacej praxe najvyššieho súduspravidla považuje za správny.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2016