znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 94/2015-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   februára   2015v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a   sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Borovskou,Štefánikova 7, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súduv Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 15 S 25/2012 a jeho rozsudkom z 9. januára 2013a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.2 Sžf 41/2013 a jeho rozsudkom zo 16. apríla 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Borovskou, Štefánikova 7, Bratislava,ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupomKrajského   súdu   v   Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.15 S 25/2012 a jeho rozsudkom z 9. januára 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajskéhosúdu“)   a   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžf 41/2013 a jeho rozsudkom zo 16. apríla 2014 (ďalej aj„napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   z   23.   septembra   2014   právna   zástupkyňasťažovateľa   doplnila   sťažnosť   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   6.   októbra   2014o chýbajúce splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou krajskému súdudomáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky(ďalej   len   „finančné   riaditeľstvo“) č.   1020504/1/613332/2012   z   2.   apríla   2012,   ktorýmpotvrdilo dodatočný platobný výmer Daňového úradu Šurany (ďalej len „daňový úrad“alebo   „správca   dane“)   č.   633/230/15286/11/Dan   z   25.   októbra   2011,   ktorým   bolsťažovateľovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 2. štvrťrok2009 v sume 3 496,64 €. Krajský súd žalobu sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 15 S 25/2012z 9. januára 2013 zamietol. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľodvolanie,   o   ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   rozsudkom   sp.   zn.2 Sžf 41/2013 zo 16. apríla 2014 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdusp. zn. 15 S 25/2012 z 9. januára 2013 potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd, ako aj najvyšší súd, ktorý odobril   záverykrajského súdu, dospeli k nesprávnym záverom, keď postup a rozhodnutie daňového úradu,ako aj postup a rozhodnutie finančného riaditeľstva (ktorým bola sťažovateľovi dorubenáDPH za 2. štvrťrok 2009) považovali za správne a zákonné. Sťažovateľ zároveň namietal ajnedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu a napadnutého rozsudkunajvyššieho súdu, pretože podľa jeho tvrdenia sa krajský súd ani najvyšší súd nevysporiadals   jeho   podstatnými   argumentmi   uvedenými   v   žalobe,   resp.   v   odvolaní   proti   rozsudkukrajského súdu.

Sťažovateľ v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie uviedol:«Sťažovateľ   sa   návrhom   na   začatie   konania   zo   dňa   11.   06.   2012 domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia odporcu č. 1020504/1/613332/2012 zo dňa 02. 04. 2012, ktorým odporca potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Šurany č. 633/230/15286/11/Dan zo dňa 25. 10. 2011, nakoľko predmetné rozhodnutie považoval za   nezákonné,   nepreskúmateľné,   ako   aj   za   nezrozumiteľné   a   nedostatočne   odôvodnené. Predmetným   rozhodnutím   správca   dane   vyrubil   sťažovateľovi   rozdiel   dane   z   pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) v sume 3.496,64 € za obdobie II. štvrťrok 2009, a to na základe toho, že prekvalifikoval spôsob zdaňovania nákupu a predaja automobilov z osobitného režimu ustanoveného v § 66 zákona o dani z pridanej hodnoty do režimu podľa § 11 zákona o dani z pridanej hodnoty...

Sťažovateľ uplatňoval za II. štvrťrok 2009 rovnaký spôsob zdaňovania t. j. v zmysle § 66 zákona o DPH ako v roku 2007, za ktorý mu v roku 2008-2009 bola vykonaná daňová kontrola, pričom predmetom daňovej kontroly bola aj daň z pridanej hodnoty...

Sťažovateľ v roku 2007 ako aj v roku 2009 postupoval pri zdaňovaní v zmysle § 66 zákona o DPH, pričom ako je zrejmé z Protokolu o výsledku daňovej kontroly za rok 2007 kontrolou neboli zistené žiadne porušenia zákona o DPH t. j. sťažovateľ podľa daňovej kontroly postupoval správne a v súlade so zákonom. A následne pri daňovej kontrole za rok 2009   došlo   ku   konštatácie,   že   sťažovateľ   nepostupoval   správne,   a   to   napriek   tomu,   že postupoval rovnako ako pri zdaňovaní v roku 2007.

Rovnako je potrebné uviesť, že Protokol o výsledku daňovej kontroly za rok 2007 bol vyhotovený dňa 20. 01. 2009 t. j. v čase, keď sťažovateľovi ani v roku 2010, keď podával daňové priznanie za rok 2009 nemal pochybnosti, že by mal pri zdaňovaní postupovať inak, resp. že pri zdaňovaní postupoval nesprávne, a preto i naďalej zdaňoval motorové vozidlá v zmysle § 66 zákona o DPH.

Následne, o cca 3 roky neskôr pri vykonaní daňovej kontroly za rok 2009 Daňový úrad Šurany ako aj odporca konštatovali, že došlo k zdaňovaniu nesprávnemu a sťažovateľ mal postupovať v zmysle § 69 ods. 6 v spojení s § 11 a § 22 a § 23 zákon a o DPH, a to napriek tomu, že pri výkone rovnakej daňovej kontroly za rok 2007 nekonštatovali žiadny nesúlad   so   zákonom   o   DPH   a   nedošlo   k   zmene   ani   právnej   úpravy,   ani   k   účtovaniu na základe iných faktúr...

Vystavené faktúry tým istým dodávateľom, pri kontrole za rok 2007, sám porušovateľ považoval za dodávku tovaru, pri ktorej sa použije osobitná sadzba dane podľa § 66 zákona o DPH. Keď k takémuto záveru pri kontrole za rok 2007 dospel sám porušovateľ, a to nie len v prípade sťažovateľa, pričom porušovateľ je špecializovanou inštitúciou na kontrolu a posudzovanie správnosti účtovania DPH, ako mal a mohol dospieť k inému záveru sám daňovník?...

Vzhľadom na činnosť Daňového úradu ako aj Finančného riaditeľstva je sťažovateľ presvedčený   o   nezákonnosti   postupu   ako   aj   o   nezákonnosti   napadnutého   rozhodnutia, nakoľko   nie   je   možné,   aby   za   tých   istých   skutkových   okolností   došlo   k   tak   rozdielnej aplikácii a výkladu zákona o DPH, keď v konaní sťažovateľa k zmene nedošlo a vykonával zdanenie rovnako od roku 2007 a dnes má niesť následky za to, že orgány verejnej moci zmenili právny názor...

Súd prvého stupňa - porušovateľ v 1. rade, ktorý mal poskytnúť ochranu sťažovateľovi proti svojvoľnému a nezákonnému konaniu odporcu, sa bez ďalšieho priklonil na stranu odporcu   a   potvrdil   jeho   rozhodnutie,   bez   toho,   aby   sa   vysporiadal   s   námietkami sťažovateľa, ohľadne   odlišného výkladu   a aplikácie   právnej normy odporcu   na totožný skutkový   a   právny   stav...   potvrdením   postupu   odporcu,   bez   dostatočnej   a   presvedčivej právnej   analýzy,   odobril,   že   odporca   ako   orgán   štátu   môže   kedykoľvek   bez   zmeny skutkového a právneho stavu zaujať akýkoľvek výklad právnych noriem, a to i úplne opačný a doviesť tak daňové subjekty do stavu právnej neistoty pri odvode dane...

Porušovatelia zasiahli do práva na spravodlivý proces, keď sa nezaoberali tým, že ak by aj došlo k pochybeniu odporcu pri výklade právnej normy pri výkone daňových kontrol, nie je možné, aby uvedené pochybenie išlo na ťarchu sťažovateľa, ktorý pri zdaňovaní postupoval   v   dobrej   viere,   že   odvádza   daň   riadne,   čo   mu   bolo   potvrdené   i   samotnou daňovou kontrolou v roku 2007, a preto nemal dôvod, ani pochybnosti, aby pri odvode DPH postupoval iným spôsobom. Porušovatelia sa nevysporiadali ani s tým, že nejasné a neurčité právne normy nemožno aplikovať a vykladať na ťarchu adresáta právnej normy t. j. daňového subjektu...

Porušovateľ   v   1.   rade   ani   porušovateľ   v   2.   rade   sa   vo   svojich   rozhodnutiach náležitým   spôsobom   nevysporiadali   s   námietkami   sťažovateľa,   pričom   išlo   o   námietky zásadného významu.... Kvalita rozhodnutia porušovateľa v 2. rade, ktorý ako odôvodnenie rozhodnutia prevzal doslovné odôvodnenie rozhodnutia, a to sp. zn. 6 Sžf 40/2013 zo dňa 19. 03. 2014, čím došlo k porušeniu práva sťažovateľa zakotveného v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy SR...»

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:

„1. Konaním sp. zn. 15 S/25/2012 a rozhodnutím 15 S/25/2012-99, č. 4012200538 zo dňa   09.   01.   2013   Krajského   súdu   Nitra...   bolo   porušené   základné   právo... právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na domáhať sa súdnej ochrany svojich právach ukrátených rozhodnutím orgánu verejnej správy v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, právo na rovnosť účastníkov konania v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

2. Konaním sp. zn. 2 Sžf/41/2013 a rozhodnutím 2 Sžf/41/2013 zo dňa 16. 04. 2014 Najvyššieho súdu SR... bolo porušené základné právo ⬛⬛⬛⬛... právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na domáhať sa súdnej ochrany svojich právach ukrátených rozhodnutím orgánu verejnej správy v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, právo na rovnosť účastníkov konania v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

3.   Ústavný   súd   SR   rozsudok   Krajského   súdu   Nitra   sp.   zn.   15   S   25/2012-99, 4012200538 zo dňa 09. 01. 2013 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sžf/41/2013 zo dňa 16. 04. 2014 zrušuje a vracia na nové konanie.

4.   Sťažovateľ ⬛⬛⬛⬛...   súčasne   žiada,   aby   Ústavný   súd   SR   rozhodol o dočasnom odložení vykonateľnosti rozsudku Krajského súdu Nitra sp. zn. 15 S 25/2012- 99, 4012200538 zo dňa 09. 01. 2013 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sžf/41/2013 zo dňa 16. 04. 2014.

5. ⬛⬛⬛⬛...   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 20.000 €.

6. Porušovatelia sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 340,90 €... k   rukám   advokátky   JUDr.   Evy   Borovskej,   a   to   do   15   dní   odo   dňa   právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a základným   právom   alebo   slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú danédôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšiekonanie.

Sťažovateľ v petite sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3ústavy a základného práva vyjadriť sa k vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavynapadnutým rozsudkom krajského súdu (ktorým bola zamietnutá jeho žaloba o preskúmaniezákonnosti   rozhodnutia   finančného   riaditeľstva)   a napadnutým   rozsudkom   najvyššiehosúdu, ktorým bol v odvolacom konaní potvrdený odvolaním napadnutý rozsudok krajskéhosúdu.

1.   K   namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa   postupom   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 S 25/2012 a jeho rozsudkom z 9. januára 2013

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto jeprávomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomocvšeobecných   súdov   (m.   m.   IV.   236/07).   Ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovanísťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musítakúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie(m. m. IV. ÚS 115/07).

Z   dokumentácie   priloženej   k   sťažnosti   vyplýva,   že   proti   napadnutému   rozsudkukrajského súdu sp. zn. 15 S 25/2012 z 9. januára 2013, ktorým tento súd zamietol žalobusťažovateľa,   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom   najvyšší   súd   rozhodol   napadnutýmrozsudkom tak, že mu nevyhovel a s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípaduodvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   15   S   25/2012   z   9.   januára   2013   moholsťažovateľ podať odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúťnajvyšší   súd   ako   odvolací   súd.   Právomoc   najvyššieho   súdu   rozhodnúť   o   odvolanísťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvoduústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa   postupom   najvyššieho   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžf 41/2013 a jeho rozsudkom zo 16. apríla 2014

Ústavný súd v rámci svojej stabilizovanej judikatúry opakovane uvádza, že obsahomzákladného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdnekonanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je predovšetkým umožniť každému reálny prístup k súdu,pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať   a   rozhodnúť   (napr.II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Vo svojej konštantnej judikatúre ústavný súd opakovane tiež zdôrazňuje, že zásadnenie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho privýklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, čiv konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a akéskutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavnéhosúdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácies ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základnýchslobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z ústavného postavenia a funkcií ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať takérozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotnýmrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právnezávery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodenézávery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného právaalebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiežby mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré nebolinapravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov,   ústavný   súd   na   účely   posúdeniaopodstatnenosti   sťažnosti   preskúmal   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   a na   tomtozáklade   konštatuje,   že   argumentácia   sťažovateľa   obsiahnutá   v sťažnosti   nie   je   spôsobiláspochybniť ústavnú akceptovateľnosť a udržateľnosť záverov najvyššieho súdu. Ústavný súdnezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup a jeho závery mohli zakladať dôvod nazásah   ústavného   súdu   do   napadnutého   rozsudku   v   súlade   s   jeho   právomocamivyplývajúcimi   čl.   127   ods.   2   ústavy.   Ústavný   súd   nezistil,   že   by   napadnutý   rozsudoknajvyššieho   súdu   bol   svojvoľný   alebo   v   zjavnom   vzájomnom   rozpore,   či   urobenýv zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnený.

Na podporu uvedených záverov ústavný súd považuje za vhodné poukázať najmäna tieto časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu:

«Predmetom   súdneho   prieskumu   bolo   rozhodnutie   žalovaného č. 1020504/1/613332/2012   zo   dňa   2.   apríla   2012,   ktorým   žalovaný   potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Šurany č. 633/230/15286/11/Dan zo dňa 25. októbra 2011, ktorým   bol   za zdaňovacie   obdobie   II.   štvrťrok   2009   žalobcovi   vyrubený   rozdiel   DPH v sume 3 496,64 eura.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že v danom prípade bola medzi účastníkmi spornou otázka, či v súvislosti s predajom ojazdených motorových vozidiel nakúpených v inom členskom štáte došlo k riadnemu zdaneniu daňou z pridanej hodnoty, a teda či žalobca splnil podmienky na uplatnenie osobitnej úpravy zdaňovania pri predaji použitého tovaru   v   tuzemsku   stanovené   jednak   v   §   66   zákona   o   DPH,   ako   aj   Smernici   Rady 2006/112/ES v článkoch 312 až 332.

Účelom   daňového   konania   je   zistenie,   či   si   daňové   subjekty   splnili   v   súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov, resp. daňový poriadok preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov,   aby   mohli   zisťovať,   či   daňové   subjekty   si   splnili   svoje   povinnosti   stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov, resp. v súčasnosti daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

V danej veci najvyšší súd zistil, že v obdobných veciach už rozhodol Najvyšší súd Slovenskej   republiky,   napr.   rozsudkami   sp.   zn.   6   Sžf/20/2011   z   28.   marca   2012, 6 Sžf/29/2011 z 25. apríla 2012, 2 Sžf/30/2012 z 24. apríla 2013 a 2 Sžf/40/2013 z 19. marca 2014.

Z   uvedených   dôvodov   najvyšší   súd   poukazuje   na   rozsudok   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Sžf/40/2013   z   19.   marca   2014,   ktorého   text   uvádza nasledovne:

„Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského   súdu   a   vo   vzťahu   k   obsahu   súdneho   a   pripojeného   administratívneho   spisu najvyšší súd s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 DSP konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku   krajského   súd   ktoré   vytvárajú   dostatočné   právne   východiská   pre   vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v celom rozsahu, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne, a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty v prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, najvyšší súd sa vo svojom odôvodnení obmedzí len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.

Predovšetkým podľa názoru najvyššieho súdu možno prisvedčiť postupu daňového úradu,   ktorý   v   pozícii   prvostupňového   správneho   orgánu   vydal   po   vykonanej   daňovej kontrole, podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona o správe daní a poplatkov dodatočný platobný výmer, ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty, lebo v uvedenom zdaňovacom období v rozpore s § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. priznal v nesprávnej výške   zdaniteľné   obchody   pri   dodaní   a   predaji   ojazdených   motorových   vozidiel,   keď v daňovom priznaní vykázala ako základ dane kladný rozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou podľa osobitnej úpravy pri použitom tovare podľa § 66 citovaného zákona, pričom na uplatnenie osobitnej úpravy dane pri umeleckých dielach, zberateľských predmetoch, starožitnostiach a použitom tovare neboli splnené podmienky ustanovené v § 66 zákona č. 222/2004 Z. z., konkrétne ojazdené motorové vozidlá neboli dodané osobou uvedenou v § 66   ods.   2   citovaného   zákona   a   taktiež   faktúry   dodávateľa   neobsahovali   kogentne upravené   náležitosti   daňového   dokladu   v   zmysle   článku   226   bod   14   Smernice   Rady 2006/112/ES účinnej od 1. januára 2007.

V danom prípade ide nepochybne o tzv. intrakomunitárne obchody s tovarom, ktoré sú   založené   na   tom,   že   tovarový   obchod   medzi   osobami   identifikovanými   pre   DPH   v rôznych   členských   štátoch   EÚ   prebieha   tak,   že   na   strane   dodávateľa   dochádza k intrakomunitárnemu   dodaniu   tovaru   (miesto   dodania   tovaru   je   v   členskom   štáte dodávateľa),   ktoré   je   oslobodené   od   dane   a   na   strane   odberateľa   dochádza k intrakomunitárnemu   nadobudnutiu   tovaru   (miesto   nadobudnutia   je   v   členskom   štáte odberateľa), ktoré je zdaňované. V systéme uplatňovania dane v členských štátoch EÚ platí základný princíp výberu dane z pridanej hodnoty členským štátom určenia, pričom tento princíp zdaňovania tovaru v štáte určenia sa uplatňuje pri splnení určitých podmienok a znamená zdanenie tovaru v tom   členskom štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru.

Vo vzťahu k námietke, ktorou žalobca poukazoval na jej oprávnenosť uplatnenia osobitnej úpravy zdanenia podľa § 66 zákona č. 222/2004 Z. z. nedá odvolaciemu súdu neuviesť, že predovšetkým správny orgán rozhodujúci na prvom stupni vyčerpávajúcim spôsobom, aj prostredníctvom dožiadania podľa článku 5, kap. II bod 1 Nariadenia Rady (ES)   č.   1798/2003   zo   7.   októbra   2003   o   administratívnej   spolupráci   v   oblasti   dane z pridanej hodnoty a ktoré zrušuje nariadenie (EHS) č. 218/92 náležite zistil skutkový stav, ktorý   bol   zákonným   podkladom   k   vydaniu   prvostupňového   správneho   rozhodnutia a následne podkladom k vydaniu napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu. Na základe takto zisteného skutkového stavu je zjavné, že v danej veci neboli splnené zákonné podmienky na uplatnenie osobitného režimu zdaňovania prirážky pri použitom tovare, nakoľko sa jednalo, ako bolo už zdôvodnené vyššie o tzv. intrakomunitárne obchody (keďže k zdaneniu tovaru došlo na území SR; žalobca podľa § 69 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. zaplatil DPH za nadobudnutý tovar, pričom túto skutočnosť nespochybňoval). Odvolací   súd,   tiež   posúdiac   formálne   a   obsahové   náležitosti   rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu ako aj žalovaného, nevzhliadol ich nezákonnosť, tieto podľa jeho názoru, sú náležite a podrobne odôvodnené, zdôrazniac zároveň, že žalovaný správny   orgán   sa   vo   svojom   rozhodnutí   náležitým   spôsobom   vysporiadal   so   všetkými námietkami žalobkyne, vznesenými v jej odvolaní...“

Vzhľadom na to, že skutkové zistenia, z ktorých vychádzali daňové orgány oboch stupňov   v   citovanom   rozhodnutí   najvyššieho   súdu   boli   obdobné   ako   skutkové   zistenia vo veci, ktorá je predmetom tohto súdneho preskúmavacieho konania (dodávateľské faktúry z Rakúska, týkajúce sa dodávky tovaru - použité motorové vozidlá - tu v zdaňovacom období II.   štvrťrok 2009), dospel v danej veci senát najvyššieho súdu k záveru,   že napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 15S/25/2012-99 je potrebné podľa § 250ja ods. 3 druhá veta v spojení s § 246c ods. 1 a s § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdiť z jeho vecne a právne správnych dôvodov...»

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v zásade takmer identické záverynajvyššieho súdu ako sú obsiahnuté v napadnutom rozsudku, už boli predmetom ústavnéhoprieskumu v iných veciach, ktoré sú porovnateľné s vecou sťažovateľa. V týchto veciach(napr.   I.   ÚS   734/2013,   I.   ÚS   413/2014)   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   príslušnýmirozhodnutiami najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených práv.V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že vo veci sťažovateľa nezistil argumentyna to, aby mohol pristúpiť ku korekcii svojich právnych záverov vyslovených v doterajšíchrozhodnutiach.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačujesama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutéhorozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,I. ÚS   204/2010)   rešpektuje   názor,   podľa   ktorého   nemožno   právo   na   súdnu   ochranustotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať vsúlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodova námietok.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   sťažovateľom   označených   právnapadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a ani postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,odmietol jeho sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu, aby saústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2015