znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 94/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   V.   N.,   t.   č.   vo   väzbe,   vo veci   namietaného   porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením   Okresného   súdu   Michalovce   sp.   zn.   1   T   158/2011   z 13. februára   2012 a Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Tos 19/2012 z 24. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. N.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. marca 2012 doručená sťažnosť V. N., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a práva   podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 158/2011 z 13. februára 2012 a Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Tos 19/2012 z 24. februára 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľovi bola okresným súdom zamietnutá žiadosť o prepustenie z väzby a nebola prijatá ponuka záruky za jeho ďalšie správanie. Sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu krajský súd zamietol ako neopodstatnenú. Podľa sťažovateľa boli porušené ním označené základné práva z toho dôvodu, že obidva súdy boli proti nemu zaujaté   pri   rozhodovaní   a   rozhodovali   účelovo   v   záujme   porušiť   jeho   základné   práva a slobody. Bola porušená predovšetkým zásada verejnosti súdneho konania a primeranosť doby prípravy na pojednávanie, čo sa týkalo aj jeho advokáta, sudca okresného súdu dvakrát stiahol   jeho   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby.   Má   pochybnosti   o   objektivite   konania na okresnom súde, pretože jeho komplic pri páchaní trestnej činnosti pozná sudcov tohto súdu, čo je v jeho neprospech. Rozhodnutia obidvoch súdov neobsahujú konkrétne dôvody, pre ktoré nebolo vyhovené jeho žiadosti, a len všeobecne hovoria o dôvodoch rozhodnutí, preto sú len povrchné. Pritom predložil súdom potrebné argumenty, pre ktoré nemá byť vo väzbe, na čo však súdy dostatočne neprihliadli. Žiadal preto, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:

„I. Okresný súd Michalovce vo veci sp. zn. 1 T 158/2011 zo dňa 13.2.2012 a Krajský súd Košice sp. zn. 6 Tos 19/2012 zo dňa 24.2.2012 porušili základné právo podľa Čl. 17 ods. 1,   2   a   5   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   podľa   Čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj ďalšie porušenia vyššie spomínané.

II. Prikazuje Krajskému súdu Košice, aby vo veci konal a V. N. prepustil z väzby na slobodu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   ústavný   súd   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Na   rozhodnutie   o   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   rozhodnutiu   vedenému okresným súdom pod sp. zn. 1 T 158/2011, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd rozhodujú všeobecné súdy. V danom prípade proti uzneseniu okresného súdu bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, a preto   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   základným   právam   sťažovateľa   podľa ústavy mal krajský súd v opravnom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. K tomu treba dodať, že sťažovateľ riadny opravný prostriedok využil.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 6 Tos 19/2012 z 24. februára 2012.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Z rozhodnutia krajského súdu vyplýva:„Obžalovaný   V.   N.   je   vo   väzbe   od   24.3.2011   na   podklade   uznesenia   sudcu   pre prípravné konanie zo dňa 26.3.2011 sp.zn. 0Tp 14/2011 z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a/, c/ Tr.por. Súd svoje rozhodnutie o väzbe obvineného oprel predovšetkým o fakt, že obvinenému hrozí vysoký trest, čo odôvodňuje konkrétnu obavu z možného skrývania sa, resp. úteku mimo územia Slovenskej republiky, pričom žalovaného skutku sa obvinený mal dopustiť v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, čo zakladá obavu z pokračovania v trestnej činnosti.

Po preskúmaní veci je potrebné uviesť, že obžalovaný V. N. je stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, pre ktorý zákon stanovuje trest odňatia slobody (§ 186 ods. 1,2 písm. b/ Tr.zák.) v sadzbe od 10 do 15 rokov a že táto samotná skutočnosť zakladá dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/ Tr.zák.

Uvedený dôvod väzby je založený aj v tomto štádiu trestného stíhania len na zistení, že obžalovaný je stíhaný pre trestný čin, na ktorý zákon stanovuje trest odňatia slobody s dolnou   hranicou   8   rokov   (vysoký   trest)   a   podozrenie   zo   spáchania   trestného   činu (obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu podľa § 186 ods. 1, 2 písm. b/ Tr.zák., s poukazom na § 138 písm. a/, f/ Tr.zák.), je dôvodné.

Krajský súd v danom štádiu trestného konania nezistil u obžalovaného V. N. také pomery alebo okolnosti prípadu, ktoré by odôvodňovali prepustenie obžalovaného z väzby na slobodu napriek tomu, že sa proti nemu vedie trestné stíhanie pre trestný čin s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej 8 rokov.

Okolnosťami   prípadu   sú   také   okolnosti,   ktoré   spoluurčujú   stupeň   spoločenskej nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť a tento výrazne zmierňujú, čo v posudzovanom prípade zistené nebolo.

Pomermi   páchateľa   treba   rozumieť   okolnosti   týkajúce   sa   osoby   páchateľa,   jeho osobných a rodinných pomerov, ktoré nesúvisia so spáchaním trestného činu a existujú v čase rozhodnutia súdu.

Rovnako   neboli   zistené   také   okolnosti   týkajúce   sa   osoby   obžalovaného   a   jeho osobných a rodinných pomerov, ktoré by odôvodňovali v tomto štádiu trestného konania jeho prepustenie na slobodu.

Ohľadom   ponúknutých   záruk   ako   náhrady   väzby   (písomný   sľub   obžalovaného, záruka   dôveryhodných   osôb,   dohľad   mediačného   a   probačného   úradníka)   krajský   súd považuje za potrebné uviesť, že s prihliadnutím na povahu prejednávaného trestného činu v danom   štádiu   trestného   konania   nie   sú   vytvorené   podmienky   pre   kladné   rozhodnutie o ponúknutých zárukách.

V súvislosti s námietkami obžalovaného uvádzanými v písomných dôvodoch sťažnosti v tom smere, že okresný súd nepredvolal na svoje pojednávanie osoby, ktoré predkladali záruky na nahradenie väzby, krajský súd považuje za potrebné uviesť, že k oboznámeniu sa takýchto osôb v zmysle § 80 ods.   2 Tr.por. sa pristúpi vtedy, ak je reálny predpoklad prijatia záruky príslušným orgánom.

Uvedené skutočnosti opodstatňujú záver o obave z konania obžalovaného spôsobom predpokladaným v § 71 ods. 1 písm. a/, c/ Tr.por. aj v tomto štádiu trestného konania.“

Ústavný súd poukazuje na to, že nie je tzv. „skutkovým súdom“, teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ak by malo ísť o dokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie nevykonané všeobecnými súdmi.

Vo väzobných veciach platí, že skúmanie primeranosti určenej lehoty väzby prináleží predovšetkým všeobecným súdom. Na ten účel im patrí skúmať všetky okolnosti spôsobilé potvrdiť   alebo   vyvrátiť   existenciu   skutočného   verejného   záujmu   odôvodňujúceho so zreteľom   na   prezumpciu   neviny   výnimku   z   pravidla   rešpektovania   osobnej   slobody a uviesť   ich   v   rozhodnutiach   o   väzbe.   Predovšetkým   na   základe   dôvodov   uvedených v týchto rozhodnutiach ústavný súd zisťuje, či boli alebo neboli porušené označené články ústavy a dohovoru (mutatis mutandis Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991).

Krajský súd sa vo svojom rozhodnutí dostatočne a ústavne konformne vysporiadal s dôvodmi   sťažnosti   sťažovateľa,   a   preto   jeho   rozhodnutie   nie   je   arbitrárne   ani   zjavne neopodstatnené. Odpovedal   na všetky   námietky   sťažovateľa a posúdil   ich   podľa   práva. Za týchto okolností ústavný súd v tejto časti odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú a ako celok rozhodol o sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2012