znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 94/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   práva   na   ochranu   majetku zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16 CoE 352/2010-31 zo 14. decembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2011 doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka), ktorou namietala porušenie   práva   na   spravodlivý   proces   zaručeného v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 16 CoE 352/2010-31 zo 14. decembra 2010.

2. Zo obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere zo 17. decembra 2002 poskytla fyzickej   osobe J. G.,   S.,   úver v sume 398,33 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný vrátiť „v 13-ich dvojtýždňových   splátkach   v   sume   47,47   Eur...   dvojtýždenne   od   31.   12.   2002“.   Na zabezpečenie   úveru   bolo   účastníkmi   zmluvného   vzťahu   v   zmluve   dohodnuté,   že splnomocnený zástupca dlžníka menovite v zmluve určený, je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, čím sa dostal   do   omeškania   so   splácaním   úveru,   ktorý   sa   na   základe   zmluvy   stal   okamžite splatným. Dňa 15. apríla 2003 bola notárom spísaná notárska zápisnica podpísaná určeným splnomocneným zástupcom dlžníka a 5. júna 2003 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnym exekútorom. Súdny exekútor následne na základe poverenia udeleného Okresným súdom Zvolen (ďalej len „okresný súd“) 7. augusta 2003 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j.   exekúciu.   Dňa   28.   októbra   2009   podala   sťažovateľka   návrh   na   zmenu   súdneho exekútora, ktorému bolo udelené poverenie na výkon exekúcie 7. augusta 2003. Okresný súd ako vecne a miestne príslušný súd na rozhodovanie o exekučnej agende v danej veci uznesením č. k. 11 Er 2096/2003-20 z 27. augusta 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. O návrhu na zmenu súdneho exekútora okresný súd nerozhodol. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka 6. októbra 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 16 CoE 352/2010-31 zo 14. decembra 2010 tak, že napadnuté uznesenie prvostupňového súdu ako vecne a právne správne potvrdil.

3. Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené jej   právo na spravodlivý   proces   zaručené   v čl.   6 ods.   1 dohovoru   a právo   na ochranu majetku zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľka v sťažnostiach podrobne uviedla okolnosti, ktoré podľa jej názoru znamenajú porušenie označených práv. Za tieto považuje predovšetkým povinnosť všeobecného súdu nestranne a nezávisle vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť   všeobecných   súdov   vzhľadom   na   ich   postavenie   ako   primárnych   ochrancov ústavnosti   a   vzhľadom   na   povinnosť   Slovenskej   republiky   rešpektovať   medzinárodné záväzky   vyplývajúce   z   medzinárodných   zmlúv   o ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd   zahŕňa   zároveň   požiadavku   rešpektovania   procesných   garancií   spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v   súlade   s   judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“).   Pojem „spravodlivého konania“ v súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňa princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti. Podľa sťažovateľky došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní a kontradiktórnosti   konania,   keď   označené   súdy   z vlastného   podnetu,   t. j.   bez   podnetu exekútora, sťažovateľky alebo povinného začali konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred začatím tohto konania nedali možnosť účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k začatiu konania o zastavení exekúcie. Sťažovateľka namietala aj vykonanie dokazovania, ku ktorému došlo bez znalosti vôle účastníkov konania, keďže im nebol daný priestor na vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom, resp. možnosť navrhnúť dôkazy nové. Sťažovateľka taktiež uvádza, že okresný súd, ako aj krajský súd neoznačili ochraňovaný verejný záujem, ktorý by odôvodňoval začať konanie na zastavenie exekúcie.

4. Podľa názoru sťažovateľky v posudzovaných prípadoch došlo k zásahu do jej práva pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že okresný súd exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený výkon práva, ktorý jej vznikol na základe zmluvy o úvere.

5. Sťažovateľka   na podporu   svojich   tvrdení interpretovala čl. 6 ods.   1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia ESĽP a ústavného súdu.

6. Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   spoločnosti   P.,   s. r. o.   na   spravodlivý   proces   vyplývajúce   z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a na ochranu majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd bolo porušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 16 C0E 352/2010-31 zo dňa 14. 12. 2010.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 16 C0E 352/2010-31 zo dňa 14. 12. 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   spoločnosti   P.,   s. r. o.   primerané finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 5329,06 Eur..., ktoré mu zaplatí krajský súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia...

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy právneho zastúpenia v sume 431,90 EUR s DPH (za dva úkony právnej služby každý za 215,95   EUR   s   DPH)   na   účet   právneho   zástupcu   J.   H.  ...   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

9.   Podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

10.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11.   Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   práva   na   spravodlivý proces zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   práva   na   ochranu   majetku   zaručeného v čl. 1 dodatkového   protokolu   uznesením   krajského   súdu   č. k.   16   CoE   352/2010-31 zo 14. decembra   2010,   ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie   okresného   súdu   č. k. 11 Er 2096/2003-20   z 27. augusta   2010;   týmto   uznesením   bola   exekúcia   vyhlásená   za neprípustnú a bola zastavená.

12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

13. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 16 CoE 352/2010-31 zo 14. decembra 2010

13.1 Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   je   preto   možné   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

13.2   Pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   ústavný   súd štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany   ústavnosti.   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

13.3 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

13.4   Sťažovateľka   namietala,   že   krajským   súdom   bolo   porušené   jej   právo vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to tým spôsobom, že okresný súd z vlastného podnetu začal konanie na zastavenie exekúcie, pričom účastníkom exekučného konania neposkytol priestor   vyjadriť   sa   k   začatiu   konania   o   zastavení   exekúcie.   Takýmto   postupom   podľa tvrdení sťažovateľky okresný súd nahradil vôľu jedného z účastníkov exekúcie na jej úkor, čím stratila právnu istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a následným začatím núteného výkonu práva exekúciou. Sťažovateľka   ďalej   namietala,   že   okresný   súd   ani   krajský   súd   nezdôvodnili,   z akých dôvodov a v danom okamžiku (či pre zmenu zákonných alebo iných podmienok na výkon exekúcie alebo porušenie povinností exekútorom) začal okresný súd konanie na zastavenie exekúcie,   pričom   neidentifikovali ochraňovaný verejný záujem, ktorý   by bol nadradený verejnému záujmu zachovania rovnosti práv účastníkov exekučného konania. K porušeniu označeného práva došlo podľa sťažovateľky aj tým, že okresný súd a krajský súd v priebehu konania o zastavenie exekúcie vykonali dokazovanie z vlastného podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, pričom súdy týmto nedali priestor na vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom ani možnosť navrhnúť nové dôkazy.

13.5 Krajský súd uznesenie č. k. 16 CoE 352/2010-31 zo 14. decembra 2010, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 2096/2003-20 z 27. augusta 2010 o zastavení konania, odôvodnil takto:

«V   dôsledku   odvolania   krajský   súd,   ako   súd   odvolací,   odvolanie   prejednal v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 OSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 1, 2 OSP napadnuté uznesenie podľa ust. § 219 OSP potvrdil ako vo výroku vecne správne.

Podľa ust. § 31 ods. 1 OZ pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia.

V danom   prípade,   v čase   udelenia   splnomocnenia,   ktoré   bolo   súčasťou   zmluvy o úvere zo dňa 17. 12. 2002, bol predmet záväzku špecifikovaný v celkovej výške 702,58 €, z toho úver a poplatok predstavujú sumu 617,07 €, pričom táto suma sa mala úročiť úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne od 19. 01. 2003 do zaplatenia. Celý vyššie uvedený dlh pozostáva z istiny nesplatného úveru, poplatku z úveru, trov právneho zastúpenia a trov za spísanie notárskej zápisnice. Na notárskom úrade bola spísaná zápisnica, kde za povinného konal a zápisnicu podpísal advokátsky koncipient Mgr. M. P., substitučne splnomocnený advokátom Mgr. T. K. Ten za povinného uznal dlh tak, ako je vyššie uvedené, a ktorého výška   v tom   čase   nebola   určená   a určiteľná   len   sčasti.   Obom   zmluvným   stranám   bola známa výška „poskytnutého úveru“, avšak povinný nemohol mať vedomosť, akú sumu budú predstavovať, napr. trovy právneho zastúpenia, poplatky za spísanie notárskej zápisnice, úroky z omeškania atď, ktoré taktiež predstavovali súčasť záväzku, ktorý mala v jeho mene uznať tretia osoba.

Podľa   ust.   §   574   ods.   2   OZ   dohoda,   ktorou   sa niekto   vzdáva   práv,   ktoré   môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná.

Uznať záväzok alebo uznať dlh je právom dlžníka,   ktoré v budúcnosti realizovať môže, ale aj nemusí. Záleží to od rôznych okolností, ktoré nastanú až v budúcnosti. V zmysle citovaného ustanovenia, ktoré má kogentnú povahu, nie je prípustné, aby sa niekto vzdal práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti. Takáto dohoda je neplatná podľa § 39 OZ. Právo, ktoré môže v budúcnosti vzniknúť, je právom, ktoré v čase uzavretia dohody nie je ešte známe a nemožno s ním disponovať. Ak v čase uzavretia zmluvy o splnomocnení nebola známa výška záväzku, nemohol povinný realizovať svoje právo dlh uznať alebo nie. Potom ani nemohol splnomocniť tretiu osobu na takýto úkon. Preto je splnomocnenie obsiahnuté v zmluve o úvere neplatným právnym úkonom. Odvolací súd dospel k záveru o neplatnosti udeleného plnomocenstva, čoho nezvratným následkom je i neplatnosť samotnej notárskej zápisnice. Neprávo totiž nemožno zhojiť právom.

Odvolací   súd   konštatoval   neplatnosť   notárskej   zápisnice   ako   právneho   úkonu z dôvodu   nedostatku   riadneho   plnomocenstva   predchádzajúceho   jej   spísaniu,   čo v končenom dôsledku znamená i nevykonateľnosť notárskej zápisnice ako exekučného titulu (tak, ako konštatoval okresný súd v uznesení napadnutom odvolaní). Pokiaľ je notárska zápisnica   absolútne   neplatným   právnym   úkonom,   nemôže   nadobudnúť   účinky vykonateľnosti, a teda nemôže byť spôsobilým exekučným titulom.

Keďže v prejednávanej veci riadny exekučný titul nie je daný, pričom na podmienku existencie a trvania exekučného titulu súd prihliada v každej fáze exekučného konania, súd prvého   stupňa   postupoval   správne,   keď   exekúciu   zastavil.   Z vyššie   uvedených   dôvodov odvolací súd uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne správne, a to vrátane výroku o náhrade trov konania. Pokiaľ ide o výrok uznesenia o trovách exekúcie, odvolací súd poukazuje na dôvody napadnutého uznesenia.»

13.6   V   citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   krajský   súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok   okresného   súdu   vo   vzťahu   k sťažovateľke   potvrdil.   V každom   prípade   tento postup   krajského súdu   pri   odôvodňovaní svojho právneho záveru   vo   veci   sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade   neporušil   označené   základné   právo   sťažovateľky   nesprávnou   a svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom   právnych   názorov   krajského   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci   krajského   súdu   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

13.7   Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   ustálenú   judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo 164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky   nespĺňa,   aj   napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v   každom   štádiu konania i bez návrhu zastavená.

14. K namietanému porušeniu práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 16 CoE 352/2010-31 zo 14. decembra 2010

14.1 Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v súvislosti s označeným uznesením krajského súdu   vyslovil porušenie jej práva zaručeného aj čl. 1 dodatkového protokolu a zrušil   toto   rozhodnutie.   Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jeho   podstatou   je   nesúhlas sťažovateľky so zastavením konania v exekučnej veci, čím podľa jej názoru bolo porušené jej právo na ochranu majetku zmysle dodatkového protokolu.

14.2 Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

14.3 Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

14.4 Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení s uznesením súdu prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do práva sťažovateľky pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy svojím   postupom   aplikovali zákony   podľa   ich   obsahu   (v   danom   prípade   predovšetkým ustanovenia   Exekučného   poriadku)   a   rozhodovali   v   zmysle   ustálenej   judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

14.5 Na základe uvedeného ústavný súd uzatvára, že nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi označeným právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, porušenie ktorého sťažovateľka   namieta,   a   napadnutým   uznesením   krajského   súdu,   a   preto   ústavný   súd sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

15. Vzhľadom na uvedené ústavný súd o sťažnosti rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2011