znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 94/2010-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v spojení s § 1 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného   práva   na   vlastníctvo   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. 23 Er 1550/2003-20 z 1. júla 2009 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19 CoE 109/2009-55 z 29. septembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára 2010   doručená   sťažnosť   spoločnosti   Z.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných   práv   a   slobôd   (ďalej   len   „listina“)   v spojení   s   §   1   ods. 1   listiny,   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods.   1   ústavy   uznesením   Okresného   súdu   Trenčín   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č. k. 23 Er 1550/2003-20   z   1.   júla   2009   a   uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len „krajský súd“) č. k. 19 CoE 109/2009-55 z 29. septembra 2009.

Ako   vyplynulo   zo   sťažnosti   sťažovateľa   a   spisu   okresného   súdu   sp.   zn. 23 Er 1550/2003, vyžiadaného pre posúdenie možnosti prijatia sťažnosti na ďalšie konanie, JUDr. T. K., správca konkurznej podstaty úpadcu P. v konkurze (ďalej len „správca“), ako oprávnený doručil 2. apríla 2003 JUDr. V. K. – súdnemu exekútorovi (ďalej len „súdny exekútor“) návrh na vykonanie exekúcie pre vymoženie sumy 36 130 Sk s prísl. proti Š. K., D. (ďalej len „povinný“). Súdny exekútor viedol exekučnú vec pod sp. zn. EX 543/2003. V návrhu na vykonanie exekúcie oprávnený uviedol, že povinnému bola uložená povinnosť zaplatiť   oprávnenému   sumu   36 130   Sk   platobným   výmerom   oprávneného   č.   554/2002 z 27. mája 2002, ktorý nadobudol právoplatnosť a stal sa i vykonateľným, povinný si však svoju povinnosť nesplnil. Ako vyplýva z platobného výmeru č. 554/2002 z 27. mája 2002, ktorý oprávnený k návrhu na vykonanie exekúcie pripojil, v jeho záhlaví je uvedené, že platobný   výmer   vydáva   P.   v   likvidácii,   ukladá   sa   ním   povinnosť   zaplatiť   poplatok z omeškania z dlžného poistného za obdobie 06/96 – 09/98 (ktoré predstavuje 12 464 Sk a bolo uplatnené platobným výmerom č. 553/2002) vo výške 36 130 Sk, platobný výmer je podpísaný správcom a je na ňom vyznačená doložka o jeho právoplatnosti (26. júla 2002) a vykonateľnosti (3. augusta 2002). Okresný súd udelil 23. mája 2003 súdnemu exekútorovi poverenie   na   vykonanie   exekúcie   č.   5309*018843.   Sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu 6. februára 2009 návrh na zmenu účastníka exekučného konania na strane oprávneného, ktorým navrhol okresnému súdu, aby pripustil podľa § 92 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   a   §   37   ods.   3   a   4   Exekučného   poriadku,   aby   na   strane oprávneného do exekučného konania vstúpil sťažovateľ namiesto pôvodného oprávneného. K tomuto podaniu pripojil sťažovateľ zmluvu o postúpení pohľadávok uzatvorenú medzi správcom ako postupcom a sťažovateľom ako postupníkom zo 7. júla 2005, z obsahu ktorej vyplýva, že s predajom súboru pohľadávok úpadcu vyslovil súhlas Krajský súd v Bratislave opatrením sp. zn. 7 K 70/01 z 22. júna 2005 a jej predmetom je postúpenie pohľadávok úpadcu   voči   platiteľom   poistného   v   celkovej   výške   istiny   spolu   s príslušenstvom 1 169 254 201 Sk s presnou špecifikáciou jednotlivých dlžníkov, výškou dlžnej istiny, jej vyčísleným   príslušenstvom   a   aktuálnym   stavom   vymáhania,   ktoré   sú   špecifikované v prílohe znaleckého posudku, ktorý tvorí prílohu zmluvy. Okresný súd uznesením č. k. 23 Er 1550/2003-19 zo 17. februára 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť 11. marca 2009, tomuto návrhu sťažovateľa vyhovel a pripustil jeho vstup do konania na strane oprávneného namiesto doterajšieho oprávneného, keď považoval zo sťažovateľom predložených listín za preukázané, že došlo k prevodu práva z exekučného titulu.

Okresný   súd   však   neskôr   uznesením   č.   k.   23   Er   1550/2003-20   z   1.   júla   2009 exekúciu   vyhlásil   za   neprípustnú   a   zastavil   ju.   Svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že z obsahu   exekučného   spisu   vyplynulo,   že   platobný   výmer,   ktorý   mal   byť   exekučným titulom,   nebol   vydaný   zdravotnou   poisťovňou,   ale   správcom   konkurznej   podstaty. Z ustanovení zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „zákon   o konkurze   a vyrovnaní“)   však   nevyplýva   oprávnenie   pre   správcu konkurznej podstaty vydávať individuálne akty orgánu verejnej moci (správy). Pod správou majetku   úpadcu   nemožno   rozumieť   výkon   práv   prislúchajúci   orgánu   verejnej   moci (zdravotnej   poisťovne).   Postavenie   orgánu   verejnej   správy   by   mohlo   byť   správcovi konkurznej podstaty dané len právnou úpravou, ktorá by expressis verbis takéto oprávnenie správcovi konkurznej podstaty priznávala. Pokiaľ takúto právnu úpravu právny poriadok neobsahuje, správca konkurznej podstaty nie je oprávnený vydávať individuálne právne akty, ktoré sú exekučným titulom v zmysle ustanovení § 41 Exekučného poriadku. Z tohto dôvodu je platobný výmer nulitným aktom a takéto rozhodnutie nie je možné vykonať, nie je aktom štátnej správy, resp. verejnej moci. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho, akoby neexistoval. Dôsledkom toho je, že v tejto exekučnej veci absentuje exekučný titul   pre   vykonanie   exekúcie,   exekúcia   je   neprípustná   [uvedené   závery   vychádzajú z uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 3 M Cdo 20/2008 z 22. apríla 2009], a preto ju bolo nevyhnutné zastaviť.

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.   23   Er   1550/2003-20   z   1.   júla   2009   podal sťažovateľ   21.   júla   2009   odvolanie,   ktorým   navrhol   odvolaciemu   súdu,   aby   napadnuté rozhodnutie zrušil v celom rozsahu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.Krajský   súd   uznesením   č.   k.   19   CoE   109/2009-55   z   29.   septembra   2009   však uznesenie okresného súdu   č. k. 23 Er 1550/2003-20 z 1. júla 2009 ako vecne správne potvrdil, pretože sa stotožnil sa s názorom okresného súdu, podľa ktorého platobný výmer v tejto exekučnej veci je nulitným právnym aktom, a poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu   uverejnené   pod   č.   58/1997   v   Zbierke   rozhodnutí   a   stanovísk   súdov   Slovenskej republiky,   v   zmysle   ktorého   výkon   rozhodnutia   je   neprípustný,   ak   je   exekučný   titul nulitným právnym aktom.

Uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   23   Er   1550/2003-20   z   1.   júla   2009   v   spojení s uznesením krajského súdu č. k. 19 CoE 109/2009-55 z 29. septembra 2009 nadobudlo právoplatnosť 9. novembra 2009.

Sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu smerujúcu proti uzneseniu krajského súdu č. k. č.   k.   19   CoE   109/2009-55   z   29.   septembra   2009   a   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k. 23 Er 1550/2003-20 z 1. júla 2009 odôvodnil v prvom rade tým, že ak okresný i krajský súd pri svojom rozhodovaní posudzovali platobný výmer z hľadiska jeho zákonnosti, nemali právomoc   tak   urobiť   (konali   nad   rámec   zákonom   zverenej   rozhodovacej   právomoci), pretože tento platobný výmer patrí preskúmavať iba správnemu súdu. Správny súd zruší správne   rozhodnutie   i   v   prípade,   ak   rozhodnutie   vydal   orgán,   ktorý   na to   nebol   podľa zákona oprávnený (§ 250j ods. 3 OSP). Nulitným aktom je taký akt, ktorého vady dosahujú tak závažnú mieru, že už nemožno hovoriť o právnom akte. Aj nulitnosť právneho aktu však v záujme právnej istoty vyžaduje autoritatívne potvrdenie jeho nulity (§ 250j ods. 3 OSP). Pritom   možnosť   takéhoto   konštatovania   prichádza   do   úvahy   iba   počas   zákonnej prekluzívnej lehoty na preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia. Inak by došlo (tak ako v prípade sťažovateľa) k porušeniu princípu právnej istoty. Rozhodnutie krajského súdu je však nezákonné i preto, že je založené na nesprávnom právnom posúdení oprávnenia správcu konkurznej podstaty vydávať platobné výmery, keď túto možno vyvodiť z § 14 zákona o konkurze a vyrovnaní.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.   1   S   11/2007   zo   4.   októbra   2007   (správny   súd   ním   zastavil   po   výmaze   P. z obchodného   registra   konanie   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutí   P.,   ktorými   boli potvrdené platobné výmery č. 848/2002 z 21. októbra 2002 a č. 847/2002 z 21. októbra 2002), v ktorom bolo konštatované, že odvolacím orgánom rozhodujúcim o odvolaniach proti platobným výmerom bol v tomto prípade správca konkurznej podstaty, na ktorého prešlo   oprávnenie   nakladať   s   majetkom   patriacim   do konkurznej   podstaty.   Sťažovateľ poukázal aj na odôvodnenie uznesenia ústavného súdu č. k. I. ÚS 415/08-19 z 10. decembra 2008, v ktorom bolo v súvislosti s údajnou neexistenciou oprávnenia správcu konkurznej podstaty zdravotnej poisťovne vydávať platobné výmery ako exekučné tituly uvedené, že absenciu takéhoto oprávnenia prináležalo skúmať jedine na základe opravného prostriedku smerujúceho voči tomuto rozhodnutiu príslušným odvolacím orgánom, a nie okresnému súdu   v   posudzovanom   exekučnom   konaní.   Pre   úplnosť   sťažovateľ   uviedol,   že   z   tohto rozhodnutia vychádzal krajský súd aj v rozhodnutí v inej veci, a to č. k. 5 CoE 34/2009-79 z 26. mája 2009.

K porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces došlo navyše i preto, že rozhodnutia   okresného   a   ani   krajského   súdu   nie   sú   náležite   odôvodnené,   sú   arbitrárne a ústavne neudržateľné.

Vo   vzťahu   k   tvrdenému   porušeniu   základného   práva   na   vlastníctvo   sťažovateľ uviedol, že riadne nadobudnuté pohľadávky P. v konkurznom konaní predstavovali jeho majetok a rozhodnutiami okresného i krajského súdu bolo toto jeho právo popreté.

Sťažovateľ žiadal vydať tento nález:„1. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 CoE/109/2009-55 zo dňa 29. 09. 2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. č. k. 23 Er/1550/2003-20 zo dňa   01.   07.   2009   došlo   k   porušeniu   práva   Sťažovateľa   na   súdnu   a   inú   ochranu, k porušeniu   práva   Sťažovateľa   na   spravodlivý   súdny   proces,   ako   aj   k   porušeniu vlastníckeho práva Sťažovateľa garantovaných čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR, ust. § 1 ods. 1, ust. čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ust. čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 CoE/109/2009-55 zo dňa 29. 09. 2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 23 Er/1550/2003-20 zo dňa 01. 07. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3.   Ústavný   súd   SR   priznáva   Sťažovateľovi   náhradu   trov   konania   titulom   trov právneho zastupovania Sťažovateľa v zmysle § 31a Zákona o Ústavnom súde. Krajský súd v Trenčíne   a   Okresný   súd   Trenčín   sú   povinní   spoločne   a   nerozdielne   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (napr. I. ÚS 103/02).

Ako   vyplýva   z   obsahu   i   petitu   sťažnosti,   sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s § 1 ods. 1 listiny, čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, a to jednak uznesením okresného súdu č. k. 23 Er 1550/2003-20 z 1. júla 2009 a jednak uznesením krajského súdu č. k. 19 CoE 109/2009-55 z 29. septembra 2009.

Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti uzneseniu okresného súdu č. k. 23 Er 1550/2003-20 z 1. júla 2009. V súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľa, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených   námietkach   porušenia   jeho   základných   práv   týmto   rozhodnutím   okresného súdu,   pretože   preskúmavanie   jeho   postupu   zveruje   Občiansky   súdny   poriadok   v   tomto prípade odvolaciemu súdu. Odvolací súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol uznesením č. k. 19 CoE 109/2009-55 z 29. septembra 2009. Krajský súd ako súd odvolací bol   súdom,   ktorému   patrí   právomoc   posúdiť,   či   odvolanie   žalovaného   bolo   dôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Odlišná je situácia, pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorá sa týka uznesenia krajského súdu č. k. 19 CoE 109/2009-55 z 29. septembra 2009. Túto časť sťažnosti považuje ústavný súd za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa   §   237   písm.   f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, je zrejmé, že hoci okresný súd   pôvodne   vydal   poverenie   na   vykonanie   exekúcie,   krajský   súd   v   ďalšom   dospel k názoru, že exekúciu nie je možné vykonať pre absenciu jednej zo základných podmienok tohto konania, ktorou je existencia exekučného titulu. Dospel totiž k záveru, že platobný výmer prezentovaný sťažovateľom ako exekučný titul je v skutočnosti nulitným aktom, ktorý   za   exekučný   titul   považovať   nemožno.   V   konečnom   dôsledku   to   z   pohľadu sťažovateľa   znamená, že   všeobecné   súdy   odmietli   poskytnúť ochranu   jeho   základnému právu na súdnu ochranu v rámci exekučného konania.

Možno konštatovať, že z hľadiska argumentácie sťažovateľa postupoval krajský súd tak, že sťažovateľovi odňal možnosť konať pred exekučným súdom. Pri takto formulovanej námietke mal sťažovateľ právo podať proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, čo však neurobil. Preto obstojí záver, že sťažovateľ nevyčerpal mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytol a na ktorého použitie bol sťažovateľ oprávnený v zmysle Občianskeho súdneho poriadku. Zakladá to neprípustnosť sťažnosti.

Sťažovateľ   ani   len   netvrdil   (tým   menej   preukazoval),   že   dovolanie   nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto zo strany ústavného súdu vôbec neprichádzal do úvahy prípadný postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2010