znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 94/08-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J. V., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených v čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Okresného súdu Žilina sp. zn. 3 T 187/05 z 27. júla 2006 a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 Tos 116/2006 z 5. decembra 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. februára 2007   doručená   sťažnosť   M.   K.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. J. V., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených v čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Okresného súdu   Žilina (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 187/05 a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Tos 116/2006 z 5. decembra 2006.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   okresný   súd   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 T 187/05   nezaslal   krajskému   súdu   kompletný   spisový   materiál,   a   preto   krajský   súd rozhodol na základe neúplného spisu a nedostatočnej vedomosti o skutku, v dôsledku toho sa   nesprávne   vysporiadal   so   všetkými   predloženými   dôkazmi   a námietkami,   podaniami proti väzbe odôvodňujúce jej nezákonnosť a hlavne jej neodôvodnenosť, ktoré krajskému súdu v predmetnej veci na svoju obhajobu predložil. Porušenie svojich práv sťažovateľ vidí aj v tom, že krajský súd rozhodoval o zamietnutí ním podanej sťažnosti napriek tomu, že mal   trestný   spis   len   po   stranu   1430,   pričom   tento   spis   už   v tom   čase   mal   minimálne 1700 strán. Toto konanie nezodpovedalo preto úlohe súdov vo veci urýchlene konať, mať možnosť predložiť všetky prostriedky obhajoby, mať možnosť vyjadriť sa k prerokúvaným dôkazom, čím došlo k ujme na jeho právach.

Okresný   súd   sa   vyjadril   písomne   k podanej   sťažnosti   a uviedol,   že   sťažnosť nepovažuje   za   dôvodnú,   pretože   k prieťahom   v konaní   došlo   vinou   sťažovateľa,   ktorý v priebehu   konania   vznášal   námietku   zaujatosti   proti   sudcom,   o čom   následne   musel rozhodovať krajský súd, predložil úplný spis krajskému súdu, ktorý však bol v jednotlivých balíkoch s ohľadom na rozsah spisu, čo však ušlo pozornosti sťažovateľa. Sťažovateľ sa v priebehu   konania   mohol   oboznámiť   s celým   obsahom   spisu,   takisto   aj   jeho   obhajca, okresný súd oznámil sťažovateľovi vyjadrenie sudkyne (uvedené na č. l. 1491 – 1493). Spis bol   predložený   v dôsledku   námietok   sťažovateľa   aj   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), pričom bol zriadený tzv. zberný spis na založenie všetkých   písomnosti   k veci   a aj   keď   písomnosti   neboli   uložené   chronologicky,   ale vo viacerých zväzkoch, neznamenalo to, že spis nebol predkladaný úplne a v celom rozsahu, takže výhrady sťažovateľa k postupu okresného súdu sú nedôvodné.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Okresný   súd   v Žiline   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.:   3   T   187/05   porušil   práva sťažovateľa vyplývajúce z čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1, a ods. 3 písm. c) dohovoru, o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

Právoplatným   rozhodnutím   Krajského   súdu   v Žiline,   1   Tos   116/2006,   zo   dňa 5. 12. 2006,   ktorým súd rozhodol,   že sťažnosť   sťažovateľa   proti rozhodnutiu Okresného súdu   v   Žiline,   3   T   187/2005   –1287,   zo   dňa   27.   7.   2006   zamieta   boli   porušené   práva a slobody sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   Uznesenie   Krajského   súdu   v Žiline,   1   Tos 116/2006 – 1438, zo dňa 5. 12. 2006 ktorým súd rozhodol, že sťažnosť sťažovateľa proti rozhodnutiu Okresného súdu v Žiline, 3 T 187/2005 – 1287, zo dňa 27. 7. 2006 zamieta zrušuje   a prikazuje Krajskému súdu v Žiline, aby vo veci znova konal a vo veci novým rozhodnutím znova rozhodol.

Sťažovateľ žiada priznať trovy právneho zastúpenia, ktoré v prípade úspechu budú vyčíslené v zákonom stanovenej lehote.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   zruší   takéto   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z tesného činu má tieto minimálne práva:... c) obhajovať sa.

Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že okresný súd porušil viacero ním označených základných práv.

a) Sťažovateľ v sťažnosti ako jeden z dôvodov porušovania svojich základných práv a slobôd uviedol nemožnosť kvalitnej obhajoby pred okresným súdom v konaní pod sp. zn. 3   T   187/05   odmietnutím   jeho   návrhov   na   dôsledné   zistenie   skutkového   stavu.   Tieto skutočnosti však sťažovateľ tvrdil v sťažnosti podanej ústavnému súdu 14. februára 2007, ktorá   bola   prerokúvaná   v senáte   pod   sp.   zn.   I.   ÚS   130/07.   Senát   ústavného   súdu   túto sťažnosť zamietol pre nedostatok právomoci uznesením z 23. augusta 2007.

b) Sťažovateľ takisto namietal, že konajúce súdy vo veci nekonali urýchlene, čím obmedzovali jeho práva na účinnú obhajobu a na spravodlivý proces.

Túto skutočnosť sťažovateľ však namietal aj v inej sťažnosti podanej ústavnému súdu 14. februára 2007, ktorá bola predmetom prerokúvania senátu pod sp. zn. I. ÚS 70/07. Senát ústavného súdu sťažnosti sťažovateľa nevyhovel nálezom z 23. októbra 2007.

Podľa § 24 písm. a) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) návrh nie je prípustný, ak sa týka veci o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

V danom prípade podmienkami konania na súde, ktoré boli predmetom námietok sťažovateľa   tak,   ako   sú   uvedené   v   sťažnosti,   sa   senáty   ústavného   súdu   zaoberali   v   už uvedených konaniach, preto je návrh v tejto časti neprípustný.

c)   Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   jedna   z jeho   základných   námietok smerovala proti postupu okresného súdu a krajského súdu a spočívala v tom, že okresný súd nepredložil s jeho sťažnosťou krajskému súdu úplný na vec sa vzťahujúci spis, krajský súd takýto postup akceptoval, v dôsledku čoho rozhodol o podanej sťažnosti aj napriek tomu, že mal k dispozícii neúplný spis len po stranu 1430, pričom spis má minimálne 1700 strán.

Z obsahu spisu jednoznačne nevyplývalo, že sťažovateľ namietal na krajskom súde, že sa krajský súd oboznámil s neúplným spisom.

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu z 5. decembra 2006 vyplýva, že krajský súd mal   k   dispozícii   úplný   spis   vzťahujúci   sa   na   predmetnú   vec   a z neho   pri   rozhodovaní vychádzal. Aj okresný súd vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu uviedol, že predložil úplný spis nielen na krajský súd, ale aj na najvyšší súd, ktorý sa takisto vecou zaoberal.

Uvedenú námietku však sťažovateľ vzniesol vo svojej sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 193/06 judikoval, že ak sťažovateľ namietal vo svojej sťažnosti nekompletnosť súdneho spisu a v spojitosti s tým nemožnosť vyjadriť sa k niektorým   listinným   dôkazom   (stanoviskám),   na   ktoré   sa   napadnuté   rozhodnutie odvoláva,   pričom   zo   súvisiaceho   súdneho   spisu   vyplýva,   že   túto   argumentáciu   uplatnil prvýkrát až v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, nesplnil základný ústavný predpoklad na to, aby bola založená právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona   o ústavnom   súde.   Nevyužitie   tejto   možnosti   v konaní   pred   všeobecným   súdom nemožno naprávať alebo nahrádzať sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   nemal   právomoc   zaoberať   sa   námietkami sťažovateľa v uvedenom smere. Navyše, konajúce súdy vychádzali pri prerokúvaní veci z úplného na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu.

d) Z obsahu spisu ústavný súd zistil, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tos 116/2006 vo veci rozhodol 5. decembra 2006.

Ústavnému   súdu   bola   sťažovateľom   podaná   sťažnosť   14.   februára   2007   a   sám sťažovateľ podal aj doplnenie sťažnosti na prieťahy v konaní krajského súdu 27. marca 2007.

Z uvedeného vyplýva, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu zásah spočívajúci v prieťahoch   v konaní   krajského   súdu   už   netrval,   pretože   konanie   už   bolo   skončené. Z uvedeného   dôvodu   nedošlo   k porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci sťažovateľa krajským súdom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Sťažovateľ podal ústavnému súdu niekoľko sťažností, ktorých dôvody sa navzájom prekrývali   a opakovali.   Ústavný   súd   sa   však   so   všetkými   námietkami   vysporiadal   v   už citovaných rozhodnutiach a v nich konštatoval neodôvodnenosť podaných sťažností.

Ústavný súd nie je oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodnutia, proti ktorému bola ústavná   sťažnosť   podaná.   Jeho   úlohou   je   zistenie,   či   napadnutým   rozhodnutím   bolo porušené   základné   právo.   Ústavný   súd   preto   považoval   za   potrebné   zaoberať   sa   nie zákonnou   právnou   argumentáciou,   ktorou   bola   odôvodnená   opodstatnenosť   ústavnej sťažnosti,   ale   iba   jej   ústavnoprávnymi   aspektmi.   Tieto   však   v konaniach   a postupoch konajúcich súdov, ktoré sťažovateľ napáda, porušené neboli.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2008