znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 94/04-39

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júna 2004 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu Jána Mazáka v konaní o sťažnosti Ing. arch. I. R., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. P. M., CSc., B., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 20/99 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. arch. I. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Bratislava   II v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   C   20/99 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava II p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 20/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing.   arch.   I.   R. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   20 000 Sk   (slovom dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   II p o v i n n ý mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava II j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. arch. I. R. trovy konania 9 340 Sk   (slovom   deväťtisíctristoštyridsať   slovenských   korún)   na   účet   jeho   advokáta JUDr. P. M., CSc., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 6. marca 2003 doručené   podanie   Ing.   arch.   I.   R.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   označené   ako „Sťažnosť“.   Z jeho   obsahu   vyplynulo,   že   sťažovateľ   ním   namieta   zbytočné   prieťahy v konaní Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej len „okresný   súd“)   vedenom   pod sp.   zn. 13 C 20/99 a v konaní Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) vedenom pod sp.   zn. 9   Co   358/02   proti   VITAL,   a.   s.,   o zaplatenie   autorskej   odmeny   za   vytvorenie a využívanie dizajnu kancelárskeho nábytku.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:«V   roku   1994   sťažovateľ   vytvoril   dielo   užitého   umenia   –   dizajn   kancelárskeho nábytku s názvom „Profesionál“.

15. marca 1996 sťažovateľ podal na Obvodný súd Bratislava 2 – teraz Okresný súd Bratislava II   návrh na konanie o zaplatenie autorskej odmeny za vytvorenie a užívanie dizajnu nábytku voči odporcovi – spoločnosti IDEA, spol. s r. o., so sídlom v Bratislave, ktorý dizajn využíval a uzavrel zmluvu s inou právnickou osobou – spoločnosťou VITAL, a. s. (pred zmenou VITAL, s. r. o.) – takisto odporca v tomto občianskoprávnom konaní – ktorá vo svojej podnikateľskej činnosti vyrábala podľa neho nábytok.

30. mája 1996 bolo prvé pojednávanie.

Sťažovateľ – navrhovateľ konania pred Obvodným súdom Bratislava 2 písomným „Doplnením   žaloby   o zaplatenie   autorskej   odmeny   a zaujatím   stanoviska   k nedoručeniu žaloby“ rozšíril 14. júna 1996 okruh žalovaných o VITAL, s. r. o. Okresný súd Bratislava II uznesením z 12. februára 1997 uznesením sp. zn. 13 C 107/96 pripustil, aby do konania pristúpil ako odporca v 2. rade VITAL, s. r. o. Proti tomuto uzneseniu podal VITAL, s. r. o. odvolanie,   o ktorom   Krajský   súd   v Bratislave   uznesením   z 23.   mája   1997   sp.   zn. 26 Co 24/97 rozhodol tak, že potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava II.

11. novembra 1997 bolo druhé pojednávanie. Medzitým odporca – spoločnosť IDEA, spol. s r. o., na základe rozhodnutia valného zhromaždenia   z 26.   5.   1995   vstúpila   do   likvidácie.   Nakoľko   likvidátor   zistil   predĺženie likvidovanej   spoločnosti,   podal   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu,   ktorý   Krajský   súd v Bratislave dňa 29. 10. 1999 zamietol pre nedostatok majetku a spoločnosť IDEA, spol. s r. o., bola z obchodného registra dňom 25. 2. 2000 vymazaná.

Vzhľadom na to, že likvidátor na pojednávaní dňa 11. novembra 1997 uviedol, že podá návrh na vyhlásenie konkurzu na likvidovanú spoločnosť, bol návrh voči odporcovi – IDEA, spol. s r. o., dňom 2. 6. 1998 vzatý späť, aby zbytočne nedochádzalo k prieťahom v konaní. Autorské dielo využíval odporca VITAL, a. s. (pred zmenou VITAL, s. r. o.). Okresný súd Bratislava II listom z 18. septembra 1998 č. 13 C 107/96 oznamuje právnemu zástupcovi navrhovateľa konania, že vec „z dôvodu miestnej nepríslušnosti (sídlo odporcu VITAL, s. r. o., je v Žiline) postupuje Okresnému súdu v Žiline.“. Právny zástupca navrhovateľa konania písomným podaním z 8. októbra 1998

a) upresnil   odporcu v 2.   rade,   ktorým   sa   stal VITAL,   a.   s.,   keďže VITAL, s. r. o., zmenil svoju právnu formu,

b) namietal postúpenie kauzy Okresnému súdu v Žiline, pretože podľa § 11 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov „príslušnosť sa určuje podľa okolností, ktoré tu sú v čase začatia konania a trvá až do jeho skončenia.“.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 30. novembra 1998 sp. zn. Ndc 446/98 rozhodol, že „na prejednanie veci... je miestne príslušný Okresný súd Bratislava II.“ Okresný súd Bratislava II pridelil veci novú sp. zn.: 13 C 20/99.

Ďalšie pojednávania boli 22. apríla 1999, 18. novembra 1999, 25. januára 2000, 16. marca 2000, 18. apríla 2000, 25. mája 2000, 14. septembra 2000, 12. októbra 2000 sa nekonalo,   17.   mája   2001   a 6.   septembra   2001.   Odporca   VITAL,   a.   s.,   sa   nezúčastnil 7 pojednávaní, nepredkladal súdu včas a riadne dôkazy. Na pojednávaní 2. októbra 2001 bol   vynesený   rozsudok,   ktorým   Okresný   súd   Bratislava   II   zamietol   návrh   na   konanie o zaplatenie   autorskej   odmeny   za   vytvorenie   a používanie   dizajnu   pretože   odporcovi „... v spore chýba pasívna vecná legitimácia“.

20.   júna   2000   vzhľadom   na   priebeh   konania   na   Okresnom   súde   Bratislava   II sťažovateľ – navrhovateľ občianskoprávneho konania podal návrh na vydanie predbežného opatrenia, pretože mal obavu, že výkon súdneho rozhodnutia je ohrozený. Okresný súd Bratislava   II   tento   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   uznesením   sp.   zn. 13 C 20/99 z 18. júla 2000 zamietol.

Sťažovateľ   podal   8.   novembra   2001   na   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej republiky sťažnosť na prieťahy v konaní. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky odstúpilo túto sťažnosť na vybavenie predsedovi Okresného súdu Bratislava II, ktorý listom z 18.   marca   2002,   Spr.   2031/02,   sťažovateľovi   oznámil,   že   v predmetnej   veci   nezistil prieťahy v konaní, a teda sťažnosť hodnotí ako neopodstatnenú.

Po   doručení   rozsudku   Okresného   súdu   Bratislava   II   z 2.   októbra   2001   sp.   zn. 13 C 20/99   –   navrhovateľovi   doručený   29.   novembra   2001   –   navrhovateľ občianskoprávneho   konania   podal   12.   decembra   2001   riadny   opravný   prostriedok   – odvolanie. Súčasne podľa § 138 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov požiadal o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Okresný súd Bratislava II uznesením sp. zn. 13 C 20/99 z 3. júna 2002 priznal navrhovateľovi vzhľadom na jeho sociálnu situáciu čiastočné oslobodenie od súdnych poplatkov.

Krajský súd v Bratislave uvedenú kauzu vedie pod spisovou značkou 9 Co 358/02; súdny spis v rámci odvolacieho konania bol Okresným súdom Bratislava II Krajskému súdu v Bratislave doručený 7. augusta 2002.

... 1. Od 14. júna 1996, kedy bol Okresnému súdu Bratislava II podaný návrh na rozšírenie okruhu povinných v konaní o ďalší subjekt,   do 12. februára 1997,   kedy bolo o tomto návrhu rozhodnuté, uplynulo 8 mesiacov.

2. Od druhého pojednávania (11. novembra 1997) do 18. septembra 1998, kedy Okresný   súd   Bratislava   II   oznamuje   odstúpenie   veci   z dôvodu   miestnej   nepríslušnosti, uplynulo 10 mesiacov.

3. Väčšina súdnych pojednávaní bola taká, že po otvorení súdneho pojednávania súd konštatoval, že sa nedostavil ani odporca konania ani jeho právny zástupca a pojednávanie ukončil. Tento stav trval od pojednávania 22. apríla 1999 až do pojednávania, na ktorom bol vynesený rozsudok t. j. 2 októbra 2001.

4.   Vzhľadom   na   postup   Okresného   súdu   Bratislava   II   sťažovateľ   –   navrhovateľ občianskoprávneho súdneho konania sa podľa zákona č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a o voľbách prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších   predpisov,   obrátil   so sťažnosťou na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

5....

6. Celá vec, ktorú prejednával Okresný súd Bratislava II, nie je zložitou vecou, ani skutkovo,   ani   právne,   ani   procesne.   Nebolo   treba   vykonávať   zložité   a na   čas   náročné procesné úkony.»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyhovel tejto jeho sťažnosti:„a) a vyslovil, že postupom Okresného súdu Bratislava II, sp. zn. 13 C 107/96, resp. 13 C 20/99, a Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 9 Co 358/02, bolo porušené základné právo sťažovateľa Ing. arch. I. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov priznané v čl. 48 ods. 2 Ústavy a prejednanie záležitosti v primeranej lehote priznané v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov

b) a podľa

ba) čl. 127 ods. 2 Ústavy zakázal pokračovať v porušovaní práva sťažovateľa na prejednanie a rozhodnutie jeho veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote,

bb)   čl.   127   ods.   3   Ústavy   priznal   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 000 Sk.“

Sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť podaním zo 7. mája 2003 (doručeným ústavnému súdu 13. mája 2003) o informácie o podaných sťažnostiach na prieťahy v konaní orgánom štátnej   správy   súdov   a o ďalšie   odôvodnenie   rozsahu   požadovaného   finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   okresným   súdom   ju   uznesením   sp.   zn. II. ÚS 94/04 z 8. apríla 2004 prijal na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na ústnom pojednávaní, a predsedu okresného súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril aj k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie konanie.

Právny zástupca sťažovateľa a JUDr. M. Š., poverená zastupovaním predsedníčky okresného súdu, oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na ústnom pojednávaní.

Poverená predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 24. mája 2004 (Spr. 3131/04, doručenom ústavnému súdu 28. mája 2004) okrem toho uviedla:„… Po oboznámení sa s obsahom sťažnosti ako i obsahom predmetného spisu som dospela k názoru, že vo veci nie sú prieťahy v konaní. Z tohto dôvodu považujem sťažnosť za neopodstatnenú.

Časové   úseky   medzi   jednotlivými   úkonmi   zodpovedajú   zaťaženosti   jednotlivých sudcov   na   tunajšom   súde,   pričom   poukazujem   na   tú   skutočnosť,   že   dĺžku   konania jednoznačne ovplyvňuje konanie odporcu.“

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“ , a porušenia práva upraveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom...“, v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 13 C 20/99.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu   právnej   neistoty   je   podstatou,   účelom   a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   61/98),   pričom   „tento   účel   možno   zásadne   dosiahnuť právoplatným...   rozhodnutím.   Nestačí,   ak   štátny   orgán   vo   veci   koná“   (II.   ÚS   26/95). K vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza až „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd zo spisu okresného súdu zistil, že konanie vedené na tomto súde pod sp. zn. 13 C 20/99 sa týka zaplatenia odmeny za autorské   dielo   (vytvorenie   dizajnu   kancelárskeho   nábytku   a jeho   používanie).   Konanie a dokazovanie   v takýchto   veciach   môže   byť fakticky   a časovo   náročné. Ak   však   nie   sú medzi účastníkmi konania pochybnosti o základných skutočnostiach (čo platí aj v tomto konkrétnom   prípade),   možno   takúto   vec   pri   sústredenom   postupe   okresného   súdu   a pri správnej aplikácii právnych predpisov z oblasti autorského práva uzavrieť bez zbytočných prieťahov v konaní.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa v konaní okresného súdu sp. zn. 13 C 20/99, možno   ho v   zásade   hodnotiť   ako   súčinnostné,   keď   reagoval   na   výzvy   okresného   súdu a doplnil požadované podklady pre jeho rozhodovaciu činnosť. Ústavný súd konštatoval, že sťažovateľ, resp. jeho právny zástupca sa zúčastnili na nariadených pojednávaniach, resp. svoju neúčasť ospravedlnili.

Na priebeh doterajšieho konania pred okresným súdom malo značný vplyv správanie druhého   účastníka   pojednávania,   žalovaného,   ktorý   sa   nezúčastnil   na   siedmich pojednávaniach nariadených okresným súdom v období od 22. apríla 1999 až do vyhlásenia rozsudku, t. j. do 2. októbra 2001.

3.   Tretím   kritériom,   ktorého použitím   ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu.

Z postupu   okresného   súdu   vo   veci   sp.   zn.   13   C   20/99   vyplynulo,   že   spis   bol postúpený okresnému súdu 11. januára 1999. Okresný súd nariadil prvé pojednávanie vo veci na 22. apríl 1999. Z ďalej nariadených pojednávaní (14. október 1999, 18. november 1999, 25. január 2000, 16. marec 2000, 18. apríl 2000, 25. máj 2000, 14. september 2000, 12.   október 2000,   17.   máj 2001, 6.   september   2001)   väčšina   bola odročená, meritórny význam mali iba pojednávania uskutočnené 18. novembra 1999, 16. marca 2000 a 18. apríla 2000. V tomto   období   okresný   súd   konal   neefektívne,   pretože   jeho   postup   spočíval   iba v nariaďovaní a následnom odročovaní pojednávaní. V období medzi pojednávaniami od 12.   októbra   2000   do   17. mája   2001   vznikol   prieťah   v konaní   okresného   súdu   v   trvaní siedmich mesiacov.

Okresný   súd   na   pojednávaní   nariadenom   na   2.   október   2001   rozhodol   vo   veci rozsudkom, ktorým návrh sťažovateľa zamietol z dôvodov jeho neopodstatnenosti („Keďže odporcovi   nevznikla   povinnosť   zaplatiť   autorskú   odmenu   za   vytvorenie   a použitie predmetného diela, v spore mu chýba pasívna legitimácia.“).

Odvolanie sťažovateľa proti rozsudku bolo doručené okresnému súdu 12. decembra 2001.

Odvolací   súd   zrušil   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   uznesením   č.   k. 9 Co 358/02-148 zo 16. októbra 2003 ako vecne nesprávny podľa § 221 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Odvolací súd dospel k záveru,   že   právny   základ   nároku   sťažovateľa   je   daný,   že   sťažovateľovi   ako   autorovi vznikol   voči   odporcovi   nárok   na   autorskú   odmenu,   keď   odporca   jeho   dielo   používa (v danom prípade nejde o nijakú výnimku z práva na autorskú odmenu), a že „bude úlohou súdu   prvého   stupňa   doplniť   dokazovanie   na   zistenie   skutkového   stavu,   ohľadne   výšky autorskej   odmeny“ (nariadením   znaleckého   dokazovania   v zmysle   §   127   Občianskeho súdneho poriadku). Spis bol okresnému súdu vrátený 18. decembra 2003.

V období po vrátení veci ústavný súd zistil (spis bol na ústavnom súde od 5. marca 2004 do 15. apríla 2004), že spis bol pridelený 26. apríla 2004 zákonnej sudkyni JUDr. V., pričom do tohto obdobia nebol vo veci urobený ďalší úkon.

Ústavný súd uzavrel, že v konaní okresného súdu sp. zn. 13 C 20/99, ktoré prebieha takmer päť a pol roka, zaznamenal obdobie nečinnosti síce len siedmich mesiacov, avšak jeho   navonok   časovo   plynulé   úkony   v ostatných   fázach   konania   (formálne   nariadenie celkovo   dvanástich   pojednávaní   vo   veci   väčšinou   odročených)   neviedli   k vytvoreniu zásadných predpokladov pre vydanie vecne správneho rozhodnutia a k vytvoreniu stavu právnej istoty sťažovateľa, čo viedlo k zrušeniu jeho rozsudku odvolacím súdom a vráteniu veci sťažovateľa okresnému súdu na ďalšie konanie (pričom ani po vrátení veci okresnému súdu   od   18.   decembra   2003   sa   zatiaľ   nekoná   plynulo).   Ústavný   súd   takéto   konanie okresného súdu zhodnotil ako neefektívne v trvaní jeden a pol roka, ktoré malo za následok porušenie základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní okresného súdu sp. zn. 13 C 20/99.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

1.   Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v zmysle §   56   ods.   3   zákona o ústavnom   súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 13 C 20/99 konal bez zbytočných prieťahov.

2. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ   požadoval   priznanie finančného   zadosťučinenia   1 000 000   Sk,   pričom v tejto súvislosti žiadal zohľadniť

„a) časové hľadisko. Od 15. marca 1996, keď bola podaná žaloba na Okresný súd Bratislava II až po súčasnosť uplynulo viac ako sedem rokov...

b) záujmové hľadisko. Odporca konania... mohol využívať vo svoj prospech, pre podnikanie   peniaze   –   autorskú   odmenu,   ktorú   mal   vyplatiť   pánovi   Ing.   arch.   I.   R... Primerané   finančné   zadosťučinenie   ako   náhrada   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej v peniazoch... je vyjadrením popierania ústavného práva vo vzťahu, v tomto konkrétnom prípade k autorskému právu.

c)   hľadisko   nákladov.   Rozsah   požadovaného   primeraného   finančného zadosťučinenia zároveň zohľadňuje náklady, ktoré pán Ing.   arch.   I. R.   musel vynaložiť v súvislosti s domáhaním sa svojho práva. Pritom tu nejde o zohľadňovanie materiálneho aspektu, ale ide o vyjadrenie vzťahového zaťaženia, ktoré najintenzívnejšie smeruje proti rodine sťažovateľa.

d)   hľadisko   medzinárodnoprávnych   záväzkov   Slovenskej   republiky.   Záväzky Slovenskej republiky... smerujú jednoznačne k tomu, aby Ústavný súd Slovenskej republiky priznal   primerané   finančné   zadosťučinenie   ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy   v tých prípadoch, keď súdy Slovenskej republiky porušujú ústavné právo fyzických osôb...“

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie majetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno účinne odstrániť len uplatnením   tejto   jeho   právomoci.   V dôsledku   toho   ústavný   súd   považoval   za   potrebné rozhodnúť aj o náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá sťažovateľovi vznikla, a to priznaním primeraného finančného zadosťučinenia.

Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu v konaní sp. zn. 13 C 20/99 berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   a   povahu   prípadu   vrátane   pozície   sťažovateľa sprevádzanej   pocitom   neistoty,   ako   aj   naplnenie   princípu   spravodlivosti   ústavný   súd považoval priznanie sumy 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún) za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

3. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré vznikli právnemu zástupcovi sťažovateľa advokátovi JUDr. P. M., CSc., a ktoré vyčíslil sumou 9 340   Sk   (§   1   ods.   3,   §   13   ods.   8,   §   16   a   §   25   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb),   pričom   vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za 1. polrok roku 2003, ktorá bola 13 602 Sk (pre účely odmeny za úkony po 1. januári 2004). Náhrada bola priznaná za dva úkony po 4 530 Sk a po 140 Sk režijný paušál.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2004