znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 94/03-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. arch. L. B., bytom R., zastúpeného advokátkou Mgr. Z. K.,   PhD.,   B.,   vo   veci   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky,   ako   aj   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Žiar nad Hronom   sp.   zn.   1 T   241/01   z 1.   júla 2002   a uznesením   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici sp. zn. 3 Knto 102/02 z 27. augusta 2002 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť Ing. arch. L. B. v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky o d m i e t a   pre nedostatok svojej právomoci.

2. Sťažnosť Ing. arch. L. B. v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 21. novembra 2002 doručené podanie Ing. arch. L. B. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom R., zastúpeného advokátkou Mgr. Z. K., PhD., B., označené ako „Sťažnosť (článok 127 Ústavy Slovenskej republiky a § 49 a nasl. zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 124/2002 Z. z., ktorým   sa   mení   a dopĺňa   zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov)“,   smerujúce   proti   Okresnému   súdu   v Žiari   nad Hronom a Krajskému súdu v Banskej Bystrici.

Z jeho obsahu vyplynulo, že 10. júla 2001 Krajský súd v Banskej Bystrici (sp. zn. 7 To 255/01) po tom, čo v trestnej veci sťažovateľa druhýkrát zrušil oslobodzujúci rozsudok Okresného súdu Lučenec z 12. januára 2001 (2 T 2/99), podľa § 262 Trestného poriadku nariadil,   aby jeho   trestná   vec   bola prejednaná a rozhodnutá   Okresným   súdom   Žiar   nad Hronom,   na   ktorom   je   vedená   pod   sp.   zn.   1 T 241/01.   Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti nenapádal samotný priebeh trestného konania pred týmto súdom (Okresný súd Žiar nad Hronom),   ale   jeho   postup   a rozhodnutia   (ako   aj   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici) v konaní o námietke zaujatosti proti sudcovi Okresného súdu Žiar nad Hronom JUDr. Ľ. Š. Sťažovateľ svoje námietky proti nemu podal ešte 24. júna 2002, t. j. pred začatím prvého pojednávania vo veci samej   nariadeného na 1. júl 2002, pričom   Okresný   súd Žiar nad Hronom o nich svojím uznesením z 1. júla 2002 (1 T 241/01) rozhodol tak, že „podľa § 31 ods. 3 Tr. por. sudca Ľ. Š. nie je vylúčený z rozhodovania vo veci tunajšieho súdu sp. zn. 1 T   241/01“.   Na   základe   sťažnosti   sťažovateľa   proti   tomuto   uzneseniu   Krajský   súd v Banskej Bystrici 27. augusta 2002 svojím uznesením (3 Knto 102/02) rozhodol tak, že sťažnosť sťažovateľa zamietol podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. V takomto postupe označených súdov videl sťažovateľ porušenie svojich základných práv tak podľa Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ktorého sa označené súdy mali dopustiť tým, že „nevylúčili JUDr. Š. z prejednávania a rozhodovania sťažovateľovej trestnej veci, hoci pre takéto rozhodnutie boli splnené podmienky   uvedené v   § 30   ods.   1   Trestného poriadku“.   Sťažovateľ ďalej namietol aj porušenie svojho základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jeho porušenia sa mali označené súdy dopustiť tým, že „neprejednali   všetky   návrhy   –   námietky   sťažovateľa   na   vylúčenie   sudcu   JUDr.   Ľ.   Š. a nerozhodli   o nich.   Na   druhej   strane   tie,   ktoré   prejednali   a rozhodli   o nich,   neboli dostatočne a relevantne zdôvodnené“, pretože „nevychádzali pri rozhodovaní o námietke zaujatosti z hmotnoprávneho rozboru skutočností, ktoré sťažovateľa viedli k pochybnostiam o nestrannosti a nezaujatosti sudcu JUDr. Š.“, aj keď „právo na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... vyžaduje, aby súd skutočne preskúmal rozhodujúce otázky, ktoré boli pred ním vznesené a neuspokojil sa tým, že ich bez zdôvodnenia odmietol, resp. že dôvody, pre ktoré ich odmietol nekonkretizoval“. Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   požiadal,   aby   ústavný   súd   svojím   nálezom   rozhodol takto:„1. Okresný súd Žiar nad Hronom uznesením sp. zn. 1 T 241/2001 z 1. júla 2002 porušil právo Ing. arch. L. B. na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde zaručené v článku   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   právo   na   prejednanie   veci   nezávislým a nestranným   súdom   zaručené   v článku   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   a právo   na   zákonného   sudcu   zaručené   v článku   48   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky.

2. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 3 Knto 102/2002 z 27. augusta 2002 porušil právo Ing. arch. L. B. na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde zaručené   v článku   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   právo   na   prejednanie   veci nezávislým a nestranným súdom zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na zákonného sudcu zaručené v článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Uznesenie Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 1 T 241/2001 z 1. júla 2002 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

4.   Uznesenie   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp.   zn.   3   Knto   102/2002 z 27. augusta 2002 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

5. Ing. arch. L. B. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk (slovom: jednostotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Žiar nad Hronom povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Ing. arch. L. B. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk (slovom: jednostotisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Banskej Bystrici povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   a   s účinnosťou   od   1.   januára   2002 oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   upravených   buď   v ústave,   alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Podmienky   konania   ústavného   súdu   o sťažnostiach,   ako   aj   ich   zákonom   predpísané náležitosti   sú   upravené   v   zákone   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde.   Ústavný   súd   preto   predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

1.   Sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   zákonného   sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ktorého sa mali dopustiť Okresný súd Žiar nad Hronom, ako aj Krajský súd v Banskej Bystrici tým, že nevylúčili sudcu Okresného súdu Žiar nad Hronom z prejednania a rozhodovania v trestnej veci sťažovateľa, aj keď podľa jeho mienky „boli splnené podmienky uvedené v § 30 ods. 1 Trestného poriadku“.

Sťažnosť   sťažovateľa   ústavný   súd   v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   svojej právomoci, pretože ochranu označenému základnému právu poskytujú všeobecné súdy na základe dostupného právneho prostriedku nápravy (sťažnosť proti uzneseniu podľa § 141 Trestného poriadku). Z obsahu sťažnosti, ako aj z pripojených príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ tento opravný prostriedok aj využil, avšak v konaní o ňom pred Krajským súdom v Banskej Bystrici nebol úspešný. Keďže ochrany základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy sa účastník konania v trestnej veci (sťažovateľ) mohol účinne domáhať sťažnosťou v systéme všeobecného súdnictva a keďže ústavný súd je oprávnený konať o základných právach len vtedy, ak im ochranu neposkytuje iný súd, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. Sťažovateľ ďalej namietal aj porušenie svojho základného práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jeho porušenia sa Okresný súd Žiar nad Hronom a Krajský súd v Banskej Bystrici mali dopustiť tým, že sa „vecne nezaoberali   námietkami   sťažovateľa   voči   nestrannosti   a zaujatosti   konajúceho   sudcu JUDr. Š., hoci jeho správanie popísané v námietkach od začiatku vzbudzovalo pochybnosti o jeho   nestrannosti   a nezaujatosti   k sťažovateľovi,   a jednak   tým,   že   svoje   rozhodnutia dostatočne a relevantne neodôvodnili“.

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sťažovateľa ústavný súd zohľadnil, že konanie a rozhodovanie   všeobecných   súdov   sa   uskutočňuje v predpísanom   ústavnom a zákonnom   rámci,   ktorého   rešpektovanie   vylučuje   svojvôľu   v ich   postupe,   pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami vrátane ich povinnosti svoje rozhodnutia   odôvodniť.   Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom   konania posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a tiež akými úvahami sa riadil pri svojom rozhodovaní o veci samej. Odôvodnenie rozhodnutí súdov tvorí v tomto smere   súčasť   spravodlivého   súdneho   procesu   a zodpovedá   základnému   právu   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Európsky súd pre ľudské práva v prípade   Hadjanastssiou   v.   Grécko   uviedol,   že:   „Zmluvné   strany   (dohovoru)   požívajú širokú možnosť voľby primeraných prostriedkov, aby zaistili, že ich súdne systémy spĺňajú požiadavky čl. 6 dohovoru. Vnútroštátne súdy musia však dostatočne jasne uviesť dôvody, na   ktorých   sa   zakladajú   ich   rozhodnutia“   (sťažnosť   č.   20945/87   a   rozsudok   súdu zo 16. decembra   2002).   Požiadavka   jasného   a jednoznačného   odôvodnenia   súdnych rozhodnutí bez ohľadu na to, či ide o meritórne rozhodnutia alebo o rozhodnutia procesnej povahy,   vystupuje   do   popredia   v prípadoch,   keď   sa   nimi   rozhoduje   o uplatnení   alebo ochrane základných práv a slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach.

Z uvedeného   hľadiska   ústavný   súd   preskúmal   tak   námietku   zaujatosti,   ako   aj sťažnosť   samotného sťažovateľa   a tiež   označené   rozhodnutia   Okresného súdu   Žiar   nad Hronom   (1   T   241/01)   a Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (3   Knto   102/02)   a dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je zjavne neopodstatnená.

Pri svojom rozhodovaní vychádzal z toho, že v ustanovení § 30 ods. 1 Trestného poriadku   sú   taxatívne   vymenované   dôvody,   pre   ktoré   môže   byť   sudca   vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania, pričom pochybnosť o jeho nezaujatosti môže byť vyvolaná pre jeho „pomer k prejednávanej veci alebo osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka, k ich obhajcom, zákonným zástupcom a splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu   činnému   v tomto   konaní“.   Judikatúra   všeobecných   súdov   potvrdzuje,   že   pomer sudcu k prejednávanej veci môže spočívať v tom, že bol trestným činom priamo poškodený alebo ním boli poškodené jemu blízke osoby, prípadne bol svedkom trestného činu, a pre pomer   k osobám,   ktorých   sa   úkon   priamo   týka,   k ich   obhajcom,   zákonným   zástupcom a splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v trestnom konaní môže byť sudca vylúčený, ak je k nim napríklad v príbuzenskom pomere, v pomere druha a družky a pod.

Za   predpokladu,   že   by   sa   preto   námietka   sťažovateľa   o zaujatosti   sudcu   týkala niektorej zo skutočností (okolností) uvedených v § 30 ods. 1 Trestného poriadku, je zrejmé, že bolo povinnosťou súdu sa s takouto námietkou v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite vysporiadať. Ak sa ale námietka zaujatosti procesnej strany (účastníka súdneho konania) netýka   žiadnej   z okolností   uvedených   v   §   30   ods.   1   Trestného   poriadku,   povinnosť odôvodnenia (vysporiadania sa) s tvrdeniami prekračujúcimi rámec § 30 ods. 1 Trestného poriadku pre súd prirodzene nevzniká.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd ale zistil, že sťažovateľ nenamietal zaujatosť zákonného sudcu JUDr. Š. pre jeho pomer k veci, k osobám, ktorých sa jeho úkon priamo týkal, k ich obhajcom, zákonným zástupcom, resp. pre jeho pomer k inému orgánu činnému v trestnom konaní (v rozsahu a spôsobom naznačeným vyššie), ale iba jeho procesný postup a spôsob, akým aplikoval procesné predpisy v jeho trestnej veci. Ako dôkazy potvrdzujúce pochybnosti   sťažovateľa   o nestrannosti   a nezaujatosti   zákonného   sudcu   preto   sťažovateľ uviedol, že sudca vo veci nekoná bez zbytočných prieťahov, že nechcel vec prejednávať, že sťažovateľovi,   jeho   právnym   zástupcom   (resp.   ich   splnomocnencom)   znemožnil vyhotovenie kópií procesných úkonov z trestného spisu, že sa pozná so sudcom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorý v jeho veci už dvakrát rozhodoval na odvolacom súde, resp. že nesprávne označil trestný čin, na prejednanie ktorého nariadil hlavné pojednávanie.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že hoci na tieto procesné pochybenia môže sťažovateľ   reagovať   využitím   dostupných   prostriedkov   nápravy   v systéme   všeobecného súdnictva (a pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní dokonca aj pred ústavným súdom), namietané nerešpektovanie procesných predpisov (procesného postupu) zákonného sudcu   v trestnej   veci   nemožno   bez   ďalšieho   považovať   za   okolnosť   potvrdzujúcu   jeho zaujatosť   pre   niektorý   z dôvodov   podľa   §   30   ods.   1   Trestného   poriadku.   Ani   samotný sťažovateľ nespresnil, v čom označené konania sudcu Okresného súdu Žiar nad Hronom a akým spôsobom vecne naplňujú niektorú z okolností uvedených v § 30 ods. 1 Trestného poriadku.

Vychádzajúc   len   z takejto   argumentácie   sťažovateľa   obsiahnutej   v jeho   námietke zaujatosti z 26. júna 2002, resp. jeho sťažnosti z 1. júla 2002, označené súdy uviedli, že: „Ani jedna zo skutočností udávaná obžalovaným nemá taký charakter, ktorý by nasvedčoval zaujatosti   napadnutého   sudcu...“   (uznesenie   Okresného   súdu   Žiar   nad   Hronom   sp.   zn. 1 T 241/01), resp. „Odmietnutie poskytnutia fotokópie dokladov zo spisu ešte neznamená, že   sudca...   je   zaujatý   proti   obžalovanému.   Okolnosť,   že   sudca...   sa   pozná   so   sudcami Krajského súdu v Banskej Bystrici taktiež nemôže byť dôvodom na to, aby bol vylúčený z prejednávania trestnej veci, nakoľko v takomto prípade by musel byť vylúčený v každej trestnej veci a nemohol by vykonávať funkciu sudcu“ (uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 Knto 102/02).

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti sťažnosti sťažovateľa preto zobral do úvahy, že „všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za   dodržiavanie   ľudských   práv   a základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebo   medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje“ (I. ÚS 9/00), v dôsledku čoho „do sféry pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd   zasiahnuť   iba   vtedy,   ak   by   ich rozhodnutia   (a   im   predchádzajúci   postup)   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne, z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok porušenie   niektorého   z princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   nebolo   napravené   ani v inštančnom   (opravnom)   postupe   všeobecných   súdov“   (I.   ÚS   34/03,   III.   ÚS   53/02, I. ÚS 24/00).

Po preskúmaní postupu a rozhodnutí Okresného súdu Žiar nad Hronom a Krajského súdu v Banskej Bystrici však ústavný súd nezistil, že by sa boli odchýlili od tých ustanovení Trestného   poriadku,   ktoré   upravujú   ich   postup   v konaní   o námietke   procesnej   strany o zaujatosti sudcu, prípadne svojvoľne a bez opory v zákone vybočili zo zákonného rozsahu preskúmavania skutočností nevyhnutných na ich rozhodnutie. Keďže uvedené skutočnosti ústavný súd nezistil a keďže jedine tieto mohli signalizovať možnosť porušenia základných práv označených sťažovateľom, bolo potrebné jeho sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2003