znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 94/02-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2003 v konaní o sťažnosti A. L., bytom K., zastúpenej advokátkou JUDr. V. K.,   K., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 27 C 773/99 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 27 C 773/99   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice II   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 773/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3. A. L.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25 000 Sk (slovom dvadsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 17. apríla 2002 doručené   podanie   A.   L.,   bytom   K.,   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátkou JUDr.   V.   K.,   K.,   označené   ako   „Sťažnosť   na   porušenie   ústavných   práv“,   ktorou   sa dožadovala vyslovenia porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 27 C 773/99 o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva, ktoré sa začalo na základe jej návrhu 14. septembra 1999. Na výzvu ústavného súdu z 25. apríla 2002 sťažovateľka doplnila svoju sťažnosť podaním z 12. mája 2002. Od ústavného súdu požaduje takéto rozhodnutie:

„Nekonaním Okresného súdu Košice II. boli porušené moje ústavné práva zakotvené v Ústave   SR   čl.   48   č.   2   a preto   mi   prináleží   od   Slovenskej   republiky   odškodnenie   za morálnu a ekonomickú ujmu vo výške 200 000,- Sk.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   predbežne   prerokoval   a uznesením   č.   k. II. ÚS 94/02-10 z 29. mája 2002 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd Okresný súd Košice II, aby sa vyjadril k sťažnosti a či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Na výzvu ústavného súdu predseda Okresného súdu Košice II reagoval takto:

„Po   oboznámení   sa   s predloženou   sťažnosťou,   ako   aj   s napadnutým   spisom tunajšieho   súdu,   v ktorom   sa   namietajú   prieťahy   v konaní,   Vám   dávam   nasledujúce stanovisko:

Návrh o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov bol navrhovateľkou podaný dňa 14. 9. 1999, pričom v rámci tohto konania bol dňa 15. 11. 1999 podaný jej ďalší návrh na vydanie predbežného opatrenia. O tomto návrhu rozhodol konajúci sudca dňa 14. 12. 1999. Proti tomuto rozhodnutiu podala včas odvolanie navrhovateľka, preto bol spis predložený dňa 29. 2. 2000 Krajskému súdu v Košiciach, ktorý ho spolu s rozhodnutím vrátil tunajšiemu súdu dňa   4.   5.   2000.   Dňa 9.   5.   2000   bol daný pokyn pre doručenie uznesenia Krajského súdu účastníkom konania a dňa 6. 6. 2000 bol odporca vyzvaný, aby sa vyjadril k podanému návrhu.

Dňa 31. 10. 2000 Mgr. J. M., ktorý vo veci konal, prestal vykonávať funkciu sudcu, preto predmetná vec bola dňa 23. 11. 2000 presunutá podľa § 2 ods. 2 Spravovacieho poriadku do súdneho oddelenia JUDr. A. G.j, ktorá vytýčila pojednávanie na deň 15. 2. 2001. Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo dňa 17. 4. 2001 a bolo odročené na 21. 6. 2001. Doklad o odročení tohto pojednávania sa v spise nenachádza.

Dňa   12.   7.   2001   podala   navrhovateľka   v tomto   konaní   ďalší   návrh   na   vydanie predbežného   opatrenia,   pričom   dňa   26.   7.   2001   bola   konajúcou   sudkyňou   vyzvaná   na zaplatenie   súdneho   poplatku z tohto   návrhu.   Svoju poplatkovú povinnosť   si   splnila   dňa 5. 9. 2001 a dňa 16. 9. 2001 bolo o tomto jej návrhu rozhodnuté.

Následne dňa 11. 4. 2002 bol vo veci vytýčený termín pojednávania na deň 4. 6. 2002 a toto pojednávanie bolo odročené na deň 1. 10. 2002.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sa domnievam, že v danom prípade nedošlo k prieťahom   v konaní,   a to   i s poukazom   na   predmet   sporu,   ako   aj   na   skutočnosť,   že v súdnom oddelení JUDr. G. je 656 nevybavených vecí, z toho 196 vecí starších ako 2 roky. Navyše   podľa   záznamov   v predmetom   spise   doposiaľ   nebol   zo   strany   navrhovateľky zaplatený súdny poplatok za návrh.

Podľa evidencie sťažností navrhovateľka nepodala na tunajšom súde správe súdu sťažnosť na prieťahy v konaní.

Zároveň Vám oznamujem, že netrvám na tom, aby ústavný súd konal o veci samej na ústnom pojednávaní a súhlasím s upustením od neho.“

Na ústnom pojednávaní netrvala ani sťažovateľka.

Zo spisu Okresného súdu Košice II sp. zn. 27 C 773/99 ústavný súd zistil rovnaké skutočnosti,   ako   uviedol   predseda   Okresného   súdu   Košice   II   v odpovedi   na   výzvu ústavného súdu, s tým, že od doručenia vyjadrenia predsedu Okresného súdu Košice II bolo nahliadnutím do spisu zistené, že od 1. októbra 2002 Okresný súd Košice II vykonal vo veci jediný   úkon,   a to   6.   februára   2003   vyzval   účastníkov   konania,   aby   predložili   listinné dôkazy,   doklady   o výške   príjmov,   o podnikaní,   o predaji   bytu   a o účtoch   vedených v Slovenskej sporiteľni, a vyzval ich právnych zástupcov, aby oznámili súdu ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania.

II.

Sťažovateľka sa svojou žiadosťou domáha vyslovenia porušenia jej základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   61/98),   pričom   „tento   účel   možno   zásadne dosiahnuť právoplatným...rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná“ (II. ÚS 26/95). K vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza až „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (I.   ÚS   70/98,   II.   ÚS   74/97,   II.   ÚS   813/00) zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),   správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a postup   samotného   súdu   (3).   Za   súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním doterajšieho konania pred Okresným   súdom   Košice   II   ústavný súd zistil nasledovné skutočnosti:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho spisu Okresného súdu Košice II zistil, že v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 773/99 ide o vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov.   Ide   o konanie,   ktoré   nie   je právne a skutkovo zložité, pričom metodika postupu všeobecného súdu je dostatočne jasná a podporovaná   stabilizovanou   judikatúrou   všeobecných   súdov.   Pre   rozhodnutie   súdu   vo veci   vyporiadania   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   je   potrebné   predovšetkým určiť okruh vecí tvoriacich jeho predmet (vrátane nehnuteľností), zistiť ich hodnotu ku dňu zániku manželstva a napokon rozhodnúť o jeho vyporiadaní. Faktickú zložitosť veci však nemožno v tomto konaní vylúčiť a môže byť vyvolená počtom a povahou vecí tvoriacich predmet   bezpodielového   spoluvlastníctva   súhlasným   a/alebo   nesúhlasným   stanoviskom účastníkov   súčasného   konania   o veciach   tvoriacich   predmet   bezpodielového spoluvlastníctvo. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že posudzované konanie nemožno považovať ani za právne, ani za fakticky mimoriadne zložité, takže pri sústredenom postupe súdu možno o veci rozhodnúť bez zbytočných prieťahov. Na právnu a ani faktickú   zložitosť veci vedenej pod sp.   zn. 27 C 773/93 napokon nepoukázal ani Okresný súd Košice II vo svojom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľky.

2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 27 C 773/99, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto súdneho konania.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovateľka   svojím   správaním   v tomto   konaní nespôsobila,   že   konanie   sa   nachádza   v stave,   ktorý   bol   dôvodom   na   podanie   sťažnosti sťažovateľky pre porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a svojou aktivitou súvisiacou s navrhovaním predbežných opatrení neprispela k predĺženiu tohto konania, pretože využila len právny inštitút, ktorý jej Občiansky súdny poriadok priznáva, a Okresnému súdu Košice II nič nebránilo, aby vo veci samej konal.

3. Tretím kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup samotného Okresného súdu Košice II vo veci sp. zn. 27 C 773/99. Ústavný súd v tejto súvislosti zistil, že od roku 1999, keď bol podaný   návrh   o vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   (14.   septembra 1999),   až do   mája 2000   sa   Okresný   súd   Košice   II   vecou   meritórne   vôbec   nezaoberal, rozhodoval len o návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Od mája 2000 až do októbra 2000 sa vo veci taktiež nekonalo a 31. októbra 2000 došlo k zmene zákonného sudcu, v dôsledku čoho bola vec 23. novembra 2000 presunutá inému zákonnému sudcovi. Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo až 15. februára 2001, t. j. tak ako uviedla sťažovateľka až   17   mesiacov   po   podaní   návrhu,   čo   ústavný   súd   zhodnotil   ako   zbytočné   prieťahy v konaní.   Od   prvého   pojednávania   až   do   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   (a   až   do 19. februára 2003) sa   v roku 2001 uskutočnili tri pojednávania (15. februára, 17. apríla a 21. júna). Od júna 2001 do júna 2002 sa v merite veci nekonalo (konalo sa len o ďalšom návrhu sťažovateľky   na vydanie predbežného opatrenia). Od júna 2002 do   19. februára 2003 okrem výzvy na predloženie listinných dôkazov a ďalších návrhov na dokazovanie Okresný súd Košice II neurobil žiaden procesný úkon smerujúci k rozhodnutiu vo veci samej. Aj toto obdobie nečinnosti Okresného súdu Košice II ústavný súd vyhodnotil ako zbytočné prieťahy v konaní.

Na základe týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 773/99 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

1.   Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v zmysle §   56   ods.   3   zákona o ústavnom   súde prikázal Okresnému súdu Košice II, aby vo veci sp. zn. 27 C 773/99 konal bez zbytočných prieťahov.

2.   Podľa   čl. 127 ods.   3 ústavy   „Ústavný súd môže svojím   rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákona   o ústavnom   súde“)   „Ak   sa sťažovateľ   domáha   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde   vyplýva,   že   primerané   finančné   zadosťučinenie   má   povahu   náhrady   nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľka   požadovala   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   200   000   Sk s odôvodnením potreby odškodnenia za morálnu a ekonomickú ujmu.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal Okresnému súdu Košice II, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno účinne odstrániť len uplatením tejto jeho právomoci.

Vzhľadom na celkovú dobu nečinnosti Okresného súdu Košice II v konaní sp. zn. 27 C   773/99,   berúc   do   úvahy,   že   sťažovateľka   sa   o predĺženie   tejto   doby   zásadne nepričinila,   a zohľadňujúc   konkrétne   okolnosti   prípadu   vrátane   pozície   sťažovateľky sprevádzanej pocitom neistoty, ústavný súd považoval priznanie sumy 25 000 Sk (slovom dvadsaťpäťtisíc   slovenských   korún)   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   §   50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2003