znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 93/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na právnu pomoc v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva na účinný prostriedok   nápravy   zaručeného   v   čl.   13   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v   konaní   pod   sp.   zn.   20 C/260/07 a jeho uzneseniami vydanými v tomto konaní z 9. septembra 2009 a 22. februára 2010, ako aj uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 179/2010-109 zo 17. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra 2010 doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na právnu pomoc v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 2 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 260/07 a tiež uzneseniami vydanými v tomto konaní z 9. septembra 2009 a z 22. februára 2010, ako aj uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 179/2010-109 zo 17. júna 2010.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 20 C 260/07   sa   žalobou   podanou   okresnému   súdu   22.   októbra   2007   sťažovateľ   proti žalovanej spoločnosti B., spol. s r. o., domáhal vyslovenia neplatnosti „... hlasovania na schôdzi vlastníkov bytov bytového domu...“. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti   namieta, že okresný súd v tejto jeho veci relevantne nekonal, vo veci sa podľa sťažovateľa často menili zákonné sudkyne, ktoré mali svoju činnosť obmedziť iba na vymáhanie súdnych poplatkov od sťažovateľa, a to aj napriek tomu, že podľa jeho názoru mal byť od platenia súdneho poplatku   oslobodený   priamo   zo   zákona.   Okrem   tohto   sťažovateľ   v sťažnosti   tvrdí,   že okresný súd mu bráni nahliadnuť do spisu, a tiež, že okresný súd stále nezabezpečil pre konanie podstatný dôkaz, a to „... zápisnica a prezenčná listina...“.

Vzhľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľ   domáha,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:  

„II.A. Okresný sud Bratislava II porušuje základné práva D. B. garantované čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru.

II.B. Ústavný súd zrušuje uznesenie 20C/260/2007-84 z dňa 09. 09. 2009, uznesenie 20C/260/2007-102 Okresného súdu Bratislava II ako protizákonné; Ústavný súd zrušuje uznesenie 9Co/179/2010-109 z dňa 17. 06. 2010 odvolacieho súdu Krajský sud Bratislava. II.C. Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Bratislava II zaplatiť 10.000 EUR ako satisfakciu za marenie práva na súdnu ochranu opakovane spôsobom persekúcie D. B. a protizákonným rozhodovaním v súčinnosti s odvolacím súdom.

Okresný   súd   je   povinný   zaplatiť   satisfakciu   a   trovy   konania   v   lehote   15   dní.   V prípade omeškania je povinný zaplatiť úroky z omeškania vo výške 200 EUR denne za každý deň omeškania od dňa povinnosti zaplatiť do zaplatenia.

II.D. Vzhľadom na veľký počet sťažnosti proti Okresnému súdu Bratislava II Ústavný súd   upozorňuje,   že   opakovane   porušovania   základných   práv   D.   B.   bude   trestať zdvojnásobovaním satisfakcii do budúcna, ide o circa 50 sťažnosti, ktoré dávajú najavo skutočnú persekúciu D. B. týmto súdom.

II.E. Okresný súd Bratislava II, týmto spôsobom zasahuje do zdravia sťažovateľa neobyčajne   hrubým   spôsobom,   keď   odpor   tohto   súdu   spočíva   na   porušovaní   všetkých základných práv a marení akejkoľvek spravodlivosti, keď súd používa falsifikáty ako základ pre rozsudok (v konaniach 7C/63/2002, 52 C/291, 170/131/2007, 24 Cb/82/2008) odmieta zabezpečiť dôkazy a tak kryje trestné činy, rozhoduje sústavne protizákonne a krajsky súd mu to schvaľuje, marí dovolacie konanie neustanovením advokáta...“

Sťažovateľ sa súčasne domáha, aby mu pre účely konania pred ústavným súdom bol z dôvodu jeho nepriaznivých majetkových pomerov ustanovený advokát.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného   v čl. 48 ods.   2 ústavy   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 260/07

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol (prekážka res iudicata), okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

V zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   IV. ÚS 36/03,   I. ÚS 226/05, II. ÚS 270/07)   rozhodnutie   o odmietnutí   návrhu   na   začatie   konania   pre   jeho   zjavnú neopodstatnenosť je rozhodnutím „o konaní“, ktoré má na mysli citované ustanovenie § 24 písm. a)   zákona   o ústavnom   súde.   Nejde   však   o podmienku   konania,   ktorú   možno dodatočne splniť v ďalšom návrhu, ktorým sa napáda to isté konanie, ktoré bolo napadnuté už v predchádzajúcom návrhu, ktorý bol odmietnutý ako zjavne neopodstatnený.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa ústavný súd zistil, že o identickej sťažnosti   sťažovateľa,   predmetom   ktorej   boli   namietané   zbytočné   prieťahy   v konaní okresného   súdu   vedenom   pod   sp.   zn.   20   C   260/07,   už   ústavný   súd   konal   a rozhodol v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 186/2010, pričom uznesením č. k. II. ÚS 186/2010-11 z 22.   apríla   2010   (sťažovateľovi   bolo   doručené   16.   júna   2010)   bola   táto   sťažnosť odmietnutá z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.  

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   sťažnosť sťažovateľa v časti namietaných prieťahov v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 20 C 260/07 na čas do rozhodnutia ústavného súdu (do 22. apríla 2010) je   neprípustná, a preto ju pri predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.  

Pokiaľ ide o postup okresného súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 260/07 v čase, resp. v období po rozhodnutí ústavného súdu č. k. II. ÚS 186/2010-11 z 22. apríla 2010, ústavný súd zistil, že 17. júna 2010 krajský súd uznesením č. k. 9 Co 179/2010-109 ako   vecne   správne   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   20   C   260/2007-102 z 22. februára   2010,   ktorým   okresný   súd   zastavil   predmetné   konanie   pre   nezaplatenie súdneho   poplatku   (uznesenie   okresného   súdu   v spojení   s uznesením   krajského   súdu nadobudlo právoplatnosť 6. augusta 2010). Písomným podaním doručeným okresnému súdu 30. augusta 2010 sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu dovolanie a uznesením č. k. 20 C 260/2007-115 zo 6. októbra 2010 okresný súd priznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov v dovolacom konaní (vychádzajúc z aktuálneho rozhodnutia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave z 26. júla 2010, v zmysle ktorého je sťažovateľ občanom v hmotnej núdzi) a súčasne mu pre dovolacie konanie ustanovil právneho zástupcu z radov advokátov (JUDr. A. C., B.). Predmetné uznesenie zo 6. októbra 2010, ako aj dovolanie sťažovateľa okresný súd doručoval sťažovateľovi ustanovenému advokátovi 20. októbra 2010, avšak z dôvodu nevrátenia sa doručenky z tohto doručovania, okresný súd 22. novembra 2010 inicioval reklamačné konanie na pošte, ktoré bolo skončené 2. decembra 2010.   Medzičasom   však   bola   okresnému   súdu   18. novembra   2010   vrátaná   nedoručená zásielka adresovaná advokátovi,   ktorý   si   ju   neprevzal, a preto   ju   okresný   súd opätovne zasielal   advokátovi   24. novembra   2010,   avšak   aj   táto   zásielka   bola   21.   decembra   2010 vrátaná   okresnému   súdu   ako   nedoručená.   Následne   okresný   súd   po   tretíkrát   doručoval predmetnú zásielku sťažovateľovi ustanovenému advokátovi, a to 17. februára 2011 poštou a 22. februára 2011 aj faxom.  

Z uvedeného prehľadu procesných úkonov vykonávaných okresným súdom v období po skoršom rozhodnutí ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 260/07 ústavný súd v tomto skúmanom postupe okresného súdu nezistil žiadne obdobia nečinnosti, ktoré by bolo možné vyhodnotiť ako zbytočné prieťahy v zmysle sťažovateľom označeného čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť   je   aj   nezistenie   žiadnej   možnosti   porušenia   označeného   základného práva alebo slobody,   reálnosť ktorej   by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05, II. ÚS 272/06).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   už   po   jej   predbežnom prerokovaní aj v tejto časti odmietol, a to ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).  

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na právnu pomoc v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako   aj   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   zaručeného   v   čl.   13   dohovoru uzneseniami   okresného   súdu   č.   k.   20   C   260/07-84   z   9.   septembra   2009   a č.   k. 20 C 260/07-102 z 22. februára 2010

Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity („ak...   nerozhoduje   iný   súd“), ktorý   vyplýva z citovaného   čl. 127   ods.   1   ústavy,   môže   ústavný   súd   poskytnúť   ochranu   konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred iným štátnym orgánom Slovenskej republiky (vrátane všeobecných súdov).

Inými   slovami,   pokiaľ   je   o ochrane   sťažovateľom   označeného   základného   práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, neposkytuje iný všeobecný súd na základe sťažovateľovi   dostupných   opravných   prostriedkov   predstavujúcich   účinné   právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv označenými uzneseniami okresného súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovateľ   mal   možnosť   domáhať   sa preskúmania sťažnosťou   pred   ústavným   súdom   napadnutých   uznesení   okresného   sudu č. k. 20 C 260/07-84 z 9. septembra 2009 a č. k. 20 C 260/07-102 z 22. februára 2010 využitím riadneho opravného prostriedku, a to odvolania, o možnosti využitia ktorého bol v týchto rozhodnutiach aj riadne poučený. Tento opravný prostriedok sťažovateľ napokon aj využil.

O odvolaní proti uzneseniu okresného súdu č. k. 20 C 260/07-84 z 9. septembra 2009,   ktorým   okresný   súd   nepriznal   sťažovateľovi   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov, rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 14 Co 353/09 z 29. októbra 2009, a to tak, že uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 10. februára   2010).   O odvolaní   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k. 20 C 260/07-102   z   22.   februára   2010,   ktorým   okresný   súd   pre   nezaplatenie   súdneho poplatku konanie zastavil, rozhodol krajský súd uznesením č. k. 9 Co 179/2010-109 zo 17. júna   2010   tak,   že   aj   toto   uznesenie   okresného   súdu   ako   vecne   správne   potvrdil (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 6. augusta 2010).

V dôsledku využitia riadneho opravného prostriedku proti sťažovateľom napádaným uzneseniam okresného súdu sa odvolací krajský súd v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia   odvolacieho   súdu   musel   v podstate   vysporiadať   s   rovnakými   skutkovými a právnymi argumentmi, ako sťažovateľ uvádza aj v konaní pred ústavným súdom. Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

3. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na právnu pomoc v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 9 Co 179/2010-109 zo 17. júna 2010

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu, ktorým sú aj zbytočné prieťahy v konaní pred všeobecnými súdmi, sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Podanie   sťažnosti   po   uplynutí   tejto   lehoty   je   zákonným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V uvedených   súvislostiach   ústavný   súd   uvádza,   že   krajský   súd   napádaným uznesením č. k. 9 Co 179/2010-109 zo 17. júna 2010 ako vecne správne potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 20 C 260/07-102 z 22. februára 2010, ktorým okresný súd z dôvodu nezaplatenia   súdneho   poplatku   sťažovateľom   konanie   zastavil,   pričom   toto   uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 6. augusta 2010.

Od 6. augusta 2010, keď sťažnosťou sťažovateľa napádané uznesenie krajského súdu č. k. 9 Co 179/2010-109 zo 17. júna 2010 nadobudlo právoplatnosť, do 17. decembra 2010, keď bola sťažnosť sťažovateľa adresovaná ústavnému súdu podaná na poštovú prepravu (ústavnému súdu bola doručená 21. decembra 2010), už nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie   ním   označených   práv   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   9   Co   179/2010-109 zo 17. júna 2010, už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).  

4. K namietanému porušeniu práv okresným súdom v konaniach vedených pod sp. 7 C 63/02, sp. zn. 17 C 131/07 a sp. zn. 24 Cb 82/08

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ označené konania okresného súdu uviedol iba   v petite   sťažnosti   bez   tohto,   aby   to   akýmkoľvek   spôsobom   odôvodnil   v   sťažnosti, ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   odmietol   pre   nesplnenie   zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého návrh na začatie konania pred ústavným súdom musí obsahovať odôvodnenie návrhu.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tejto časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal jeho priznania, už nerozhodoval.

Ústavný súd tiež podotýka, že kvôli odmietnutiu sťažnosti sťažovateľa ako celku, bolo tiež bez právneho významu rozhodovať o žiadosti sťažovateľa ustanoviť mu v konaní pred ústavným súdom právneho zástupcu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2010