znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 93/2010-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Nové   Mesto   nad   Váhom   č.   k. 6 Er 2401/2008-17   z   3.   marca   2009   a   uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne   č.   k. 16 CoE 67/2009-35 z 24. augusta 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra 2009   doručená   sťažnosť   spoločnosti   Z.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením   Okresného   súdu   Nové   Mesto   nad   Váhom   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k. 6 Er 2401/2008-17   z 3.   marca   2009   a uznesením   Krajského súdu   v Trenčíne   (ďalej len „krajský súd“) č. k. 16 CoE 67/2009-35 z 24. augusta 2009.

Ako   vyplynulo   zo   sťažnosti   sťažovateľa   a   spisu   okresného   súdu   sp.   zn. 6 Er 2401/2008, vyžiadaného pre posúdenie možnosti prijatia sťažnosti na ďalšie konanie, súdny exekútor JUDr. V. K. (ďalej len „súdny exekútor“) podal okresnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti S. M., M. (ďalej len „povinný“), pre vymoženie jednak sumy 7 209 Sk (238,29 €) a jednak poplatku z omeškania vo výške 0,1 % denne zo sumy 7 209 Sk od 1. júla 1999 do zaplatenia (a trov exekúcie). Exekučným titulom bol platobný výmer č. 432/2005 z 24. mája 2005 vydaný poisťovňou P. v konkurze, ktorý ukladal povinnému zaplatiť v prospech poisťovne P. v konkurze dlžné poistné 7 209 Sk (238,29 €) a poplatok z omeškania vo výške 0,1 % denne z dlžnej sumy poistného do dňa zaplatenia. Exekučný súd preskúmal žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie   exekúcie,   návrh   oprávneného,   exekučný   titul,   ako   aj   zmluvu   o   postúpení pohľadávok   uzatvorenú   medzi   správcom   konkurznej   podstaty   úpadcu   poisťovňou   P. v konkurze   ako   postupcom   a sťažovateľom   ako   postupníkom   zo   7.   júla   2005.   Keďže považoval za preukázané, že na sťažovateľa prešla pohľadávka z exekučného titulu voči povinnému vo   výške 239,29 € (7 209 Sk),   udelil   okresný   súd 2.   marca 2009 súdnemu exekútorovi   poverenie   na   vykonanie   exekúcie   č.   5304   005580*   na   vymoženie   sumy 239,29 € a trov exekúcie.

Okresný súd však uznesením č. k. 6 Er 2401/2008-17 z 3. marca 2009 rozhodol o zostávajúcej časti návrhu súdneho exekútora tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti vymoženia poplatku z omeškania vo výške 0,1 % denne   zo   sumy   239,29   €   od   1.   júla   1999   do   zaplatenia   zamietol.   Svoje   rozhodnutie odôvodnil   tým,   že   v   danom   prípade   absentuje   materiálny   predpoklad   vykonateľnosti exekučného titulu v časti uloženej povinnosti – „poplatku z omeškania vo výške 0,1 % denne   z   dlžnej   sumy   poistného   do   dňa   zaplatenia“   –   pretože   z   výroku   rozhodnutia nevyplýva,   odkedy   je   povinný   zaviazaný   na   plnenie   takto   uloženej   povinnosti,   takto formulovaný   výrok   rozhodnutia   je   po   obsahovej   stránke   neurčitý   a   materiálne nevykonateľný,   a   preto   v   tejto   časti   zamietol   žiadosť   súdneho   exekútora   o   udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktorým žiadal napadnuté rozhodnutie okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Krajský   súd   o   podanom   odvolaní   rozhodol   uznesením   č.   k.   16   CoE   67/2009-35 z 24. augusta 2009 tak, že uznesenie okresného súdu č. k. 6 Er 2401/2008-17 z 3. marca 2009 ako vecne správne potvrdil. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že správne okresný súd považoval   platobný   výmer   v   časti   ukladajúcej   povinnému   povinnosť   zaplatiť   poplatok z omeškania za nespĺňajúci materiálne predpoklady vykonateľnosti, keďže v ňom chýba dátum, od ktorého má povinnosť povinný tento poplatok z omeškania platiť. Nestotožnil sa s názorom sťažovateľa, podľa ktorého postačuje uvedenie doby omeškania povinného tak, že tento neodviedol poistné za obdobie od 04/97 – 06/99 v spojení s ustanovením § 23 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 273/1994 Z. z.“) stanovujúcim, že ak poistné nebolo uhradené včas a v správnej   výške,   je povinný platiteľ poistného zaplatiť poplatok z omeškania vo výške 0,1 % z dlžnej sumy za každý kalendárny deň omeškania odo   dňa   pôvodnej   splatnosti   poistného   za   príslušný   kalendárny   mesiac   alebo   odo   dňa skrátenia   poistného   za   príslušný   kalendárny   mesiac,   a   to   z   dôvodu,   že   znením   zákona nemožno nahrádzať absenciu náležitostí konkrétneho rozhodnutia vo veci, v danom prípade absenciu náležitostí platobného výmeru č. 432/2005. Okresný súd preto správne zamietol v časti   poplatku   z omeškania   žiadosť   súdneho   exekútora   na   udelenie   poverenia   na vykonanie exekúcie.

Uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   6   Er   2401/2008-17   z   3.   marca   2009   v   spojení s uznesením   krajského   súdu   č.   k.   16   CoE   67/2009-35   z   24.   augusta   2009   nadobudlo právoplatnosť 21. októbra 2009.

Sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu smerujúcu proti uzneseniu krajského súdu č. k. 16 CoE 67/2009-35 z 24. augusta 2009 a uzneseniu okresného súdu č. k. 6 Er 2401/2008-17 z 3. marca 2009 odôvodnil   tým, že obe rozhodnutia považuje za arbitrárne, pretože sa natoľko   odchyľujú   od   znenia   príslušných   zákonných   ustanovení,   že   popierajú   ich   účel a zmysel. Krajský súd sa dostatočne nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa v podanom odvolaní, ktorú považuje sťažovateľ za správnu a s ktorou sa stotožňujú aj iné krajské súdy. V sťažnosti poukázal sťažovateľ na uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 25 CoE 29/2008-19 z 26. augusta 2008 v obdobnej veci, v ktorom odvolací súd považoval obdobný výrok platobného výmeru poisťovne P. v konkurze za materiálne vykonateľný s odôvodnením, podľa ktorého absencia údaja o dátume počiatku omeškania vo výroku nespôsobuje jeho materiálnu   nevykonateľnosť,   ak   z   odôvodnenia   platobného   výmeru   je   zrejmé,   že   ide o poplatok   z omeškania   podľa   zákona   č.   273/1994   Z.   z.,   pretože   aj   v   takom   prípade z platobného výmeru vyplýva jednoznačne uložená povinnosť, keďže splatnosť poistného, ako aj počiatok omeškania sú priamo upravené zákonom. K sťažnosti pripojil sťažovateľ i ďalšie rozhodnutia iných odvolacích súdov obsahujúce obdobné právne posúdenie veci (uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18 CoE 72/2009 z 27. mája 2009, uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 19 CoE 106/2009-29 z 9. júna 2009, uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 20 CoE 29/2009-50 z 2. apríla 2009, uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 15 CoE 1/2009-37 z 27. februára 2009, uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn.   15 CoE   2/2009   z   19.   februára   2009,   uznesenie   Krajského   súdu   v   Nitre   č. k. 25 CoE 44/2008-43 z 28. novembra 2008). V tejto situácii je významné i to, že odvolací súd sa   vo   veci   sťažovateľa,   ak   sa   už   hodlal   odchýliť   od   stabilnej   súdnej   praxe,   nijako nevysporiadal s argumentáciou iných krajských súdov. Vydal tak rozhodnutie narúšajúce princíp predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a rozhodol v rozpore s požiadavkou, podľa ktorej   v rovnakých   podmienkach sa   musí dať rovnaká odpoveď.   Tým   porušil   procesné záruky spravodlivého súdneho konania a porušil i právo sťažovateľa na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces.

Sťažovateľ žiadal vydať tento nález:„1. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 16 CoE/67/2009-35 zo dňa 24. 08. 2009   v   spojení   s   Uznesením   Okresného   súdu   Nové   Mesto   nad   Váhom   sp.   zn. 6 Er/2401/2008-17 zo dňa 03. 03. 2009 došlo k porušeniu vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle článku 20 ods. 1 Ústavy SR, článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku   1   ods.   1   Prvého   dodatkového   protokolu   k   Európskemu   dohovoru   o   ľudských právach, a zároveň k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle ustanovenia článku 46 ods. 1 Ústavy SR, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 16 CoE/67/2009-35 zo dňa 24. 08. 2009   v   spojení   s   Uznesením   Okresného   súdu   Nové   Mesto   nad   Váhom   sp.   zn. 6 Er/2401/2008-17 zo dňa 03. 03. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania titulom trov právneho zastupovania Sťažovateľa. Krajský súd v Trenčíne a Okresný súd Nové   Mesto   nad   Váhom   sú   povinní   spoločne   a   nerozdielne   zaplatiť   trovy   právneho zastúpenia Sťažovateľa.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (napr. I. ÚS 103/02).

Ako vyplýva z obsahu i petitu sťažnosti, sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu jednak uznesením okresného súdu č. k.   6   Er   2401/2008-17   z   3.   marca   2009   a   jednak   uznesením   krajského   súdu   č.   k. 16 CoE 67/2009-35 z 24. augusta 2009.

Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti uzneseniu okresného súdu č. k. 6 Er 2401/2008-17 z 3. marca 2009. V súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľa, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených   námietkach   porušenia   jeho   základných   práv   týmto   rozhodnutím   okresného súdu,   pretože   preskúmavanie   jeho   postupu   zveruje   Občiansky   súdny   poriadok   v   tomto prípade odvolaciemu súdu. Odvolací súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol uznesením č. k. 16 CoE 67/2009-35 z 24. augusta 2009. Krajský súd ako súd odvolací bol súdom,   ktorému   patrí   právomoc   posúdiť,   či   odvolanie   žalovaného   bolo   dôvodné a rozhodnúť o ňom.

Odlišná je situácia, pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorá sa týka uznesenia krajského súdu č. k. 16 CoE 67/2009-35 z 24. augusta 2009. Túto časť sťažnosti považuje ústavný súd za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, je zrejmé, že krajský súd dospel k názoru, že exekúciu pre vymoženie poplatku z omeškania nie je možné vykonať pre   absenciu   materiálnej   vykonateľnosti   exekučného   titulu   v   tejto   časti.   V   konečnom dôsledku to z pohľadu sťažovateľa znamená, že všeobecné súdy odmietli poskytnúť ochranu jeho základnému právu na súdnu ochranu v rámci exekučného konania.

Možno konštatovať, že z hľadiska argumentácie sťažovateľa postupoval krajský súd tak, že sťažovateľovi odňal možnosť konať pred exekučným súdom. Pri takto formulovanej námietke mal sťažovateľ právo podať proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, čo však neurobil. Preto obstojí záver, že sťažovateľ nevyčerpal mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytol a na ktorého použitie bol sťažovateľ oprávnený v zmysle Občianskeho súdneho poriadku. Zakladá to neprípustnosť sťažnosti.

Sťažovateľ   ani   len   netvrdil   (tým   menej   preukazoval),   že   dovolanie   nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto zo strany ústavného súdu vôbec neprichádzal do úvahy prípadný postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2010