znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 93/06-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. C., bytom R.,   zastúpenej advokátom Mgr.   M. L., so sídlom R., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 25/05, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. C. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2006 doručená sťažnosť Ľ. C., bytom R. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. M. L., so sídlom R., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ( ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 25/05.

Zo sťažnosti vyplýva, že Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) zamietol žalobu sťažovateľky o určenie neplatnosti zmluvy o prevode obchodného podielu. Najvyšší súd ako súd odvolací potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala sťažovateľka 1. februára 2005 dovolanie. Sťažovateľka namieta, že od podania dovolania najvyšší súd vo veci nekoná, a to aj napriek sťažnosti podľa § 62 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“), ktorú podala prostredníctvom svojho   právneho   zástupcu.   Sťažovateľka   namieta,   že   nebola   vyzvaná   ani   na   doplnenie dovolania a neprevzala v tejto veci od najvyššieho súdu žiadnu písomnosť.

Z týchto dôvodov sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol : „Základné právo Ľ. C., trvale bytom R., garantované v článku 48 ods. 2 Ústavy SR v konaní pred Najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Obdo V/25/05 bolo porušené.

Najvyššiemu súdu SR sa prikazuje, aby vo veci sp. zn. 1 Obto V 25/05 konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 150.000.000,- Sk. Najvyšší súd je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia.“

Ústavný súd na najvyššom súde zistil, že dovolanie sťažovateľky bolo najvyššiemu súdu predložené krajským súdom 9. marca 2005.

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy,   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   o zjavne   neopodstatnený   návrh   ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva alebo slobody, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený preto možno považovať návrh, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie ( napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 70/00, II. ÚS 190/05).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že konanie bez zbytočných prieťahov nemožno presne časovo ohraničiť (II. ÚS 26/95) a nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. II. ÚS 57/01, III. ÚS 99/04, I. ÚS 154/03).

Podľa zistenia ústavného súdu krajský súd predložil spis s dovolaním najvyššiemu súdu 9. marca 2005. Ústavný súd je toho názoru, že namietanú dĺžku dovolacieho konania nemožno, berúc do úvahy zákonnú úpravu a účel dovolacieho konania, považovať za takú, aby mohol ústavný súd po prijatí návrhu na ďalšie konanie kvalifikovať postup najvyššieho súdu ako porušenie práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy.   K argumentu   sťažovateľky,   že   nebola   ani   vyzvaná   na doplnenie dovolania, ústavný súd uvádza, že nie je úlohou najvyššieho súdu odstraňovať nedostatky   podaného   dovolania.   Taktiež   tvrdenie   sťažovateľky,   že   neprevzala   od najvyššieho súdu žiadnu písomnosť vo veci, nie je možné vzhľadom na povahu dovolacieho konania považovať za dôkaz, že najvyšší súd v jej veci nekoná.

Naviac,   sťažovateľka   neuviedla,   na   ktorom   zákonnom   dôvode   založila   svoje dovolanie. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje, že pri skúmaní namietaného porušenia základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd zohľadňuje aj to, či u sťažovateľov objektívne ide o odstránenie právnej neistoty v ich veciach, pretože len v takom prípade možno uvažovať o porušení tohto základného práva (IV. ÚS 226/04).

Sťažnosť v predloženej   podobe však   nespĺňa ani zákonom   predpísané   náležitosti. Sťažovateľ   je   povinný   preukázať,   že   vyčerpal   právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je oprávnený podľa osobitných predpisov. Sťažovateľka tvrdí, že podala sťažnosť na prieťahy podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch, túto však k sťažnosti nepriložila, ani neuviedla, kedy ju podala. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde v konaní o sťažnosti pred ústavným súdom   musí   byť   sťažovateľ   zastúpený   advokátom,   pričom   v splnomocnení   musí   byť výslovne uvedené, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom. Splnomocnenie udelené   sťažovateľkou   advokátovi   Mgr.   M.   L.   však   nezodpovedá   tejto   požiadavke. Nedostatky   náležitosti   podania   sú   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   aj   pre   nesplnenie zákonom   predpísaných   náležitostí.   Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľka   bola   zastúpená advokátom, ako aj na to, že sú dané dôvody na odmietnutie sťažnosti aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,   ústavný   súd   sťažovateľku   na   odstránenie   nedostatkov   podania nevyzýval.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2006