znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 93/05-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   marca   2005 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. B., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 a práva na rešpektovanie svojho súkromného   a rodinného života   podľa   čl. 8   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv a základných slobôd   postupom   Slovenskej   komory   exekútorov   v konaní   vedenom   pod sp. zn. DK 10/99-No a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. B.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 3. septembra 2004   doručené   podanie   JUDr.   J.   B.,   bytom   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K., ktoré bolo označené ako „Sťažnosť“. Z jeho obsahu vyplynulo, že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom disciplinárnej komisie Slovenskej komory exekútorov v konaní vedenom pod sp. zn. DK 10/99-No a porušenie práva na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru postupom   Slovenskej   komory   exekútorov   pri   pozastavení   výkonu   exekútorského   úradu sťažovateľovi.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol: «Na základe návrhu JUDr. M. D., predsedu Okresného   súdu   v Martine   začala   Slovenská   komora   exekútorov   v zmysle   §   223   ods.   2 zákona č. 233/1995 Z. z. proti mne disciplinárne konanie.

JUDr. J. K., predseda disciplinárnej komisie pri SKE, zastupujúci Slovenskú komoru exekútorov   vymenoval   členov   disciplinárneho   senátu,   pričom   za   predsedu   senátu   bol ustanovený Mgr. D. N. Predseda disciplinárneho senátu mi 5. 10. 1999 (doručený 8. 10. 1999) zaslal uvedený návrh na začatie disciplinárneho konania a zoznam členov senátu. Dňa 21. 10. 1999 som Slovenskej komore exekútorov zaslal vyjadrenie k uvedenému návrhu.

Dňa 11. 1. 2000 som obdržal upovedomenie o konaní pojednávania s predvolaním na   deň   28.   1.   2000,   na   ktorom   disciplinárny   senát   rozhodol   tak,   že   som   disciplinárne zodpovedný za závažné disciplinárne previnenie podľa § 220 ods. 2 Ex. por. a s poukazom na § 221 ods. 2 písm. b) Ex. por. mi uložil peňažnú pokutu vo výške 100.000,- Sk.

Proti uvedenému rozhodnutiu som ihneď na pojednávaní po jeho vyhlásení podal do zápisnice odvolanie, ktoré som odôvodnil. (...)

Dňa 5. 8. 2003 som predsedovi disciplinárneho senátu zaslal žiadosť o zabezpečenie prejednania môjho odvolania. Už v tejto žiadosti som poukázal na zdĺhavosť celého konania s tým, že predseda disciplinárneho senátu postupoval v rozpore s ustanovením § 21 ods. 6 Disciplinárneho poriadku SKE, podľa ktorého „Po doručení odvolania predseda senátu doručí odvolanie spolu so spisom SKE. Po doručení odvolania SKE predseda disciplinárnej komisie oznámi Ministerstvu spravodlivosti SR, že bolo podané proti rozhodnutiu senátu odvolanie   a požiada   ho   o vymenovanie   odvolacej   disciplinárnej   komisie.“   Predseda disciplinárneho senátu mi 8. 8. 2003 oznamuje, že dňa 16. 7. 2003 (!!) bol disciplinárny spis   DK-10/99-No   v súlade   s Disciplinárnym   poriadkom   SKE   (?)   odstúpený   Slovenskej komore exekútorov. (...)

V dôsledku   mnou   podaného   odvolania   sa   uskutočnilo   odvolacie   disciplinárne konanie a to   dňa   1.   6.   2004.   Toto   pojednávanie   bolo   „...   z dôvodu objasnenia   ďalších skutočností...“ odročené na neurčito. Ani toto zatiaľ jediné pojednávanie pred odvolacou komisiou neprebehlo bez závažných pochybení, ktoré sú podľa môjho úsudku dôsledkom toho, že odvolacia disciplinárna komisia nedokonale ovláda Disciplinárny poriadok SKE. Z uvedeného   vyplýva,   že   disciplinárne   konanie,   vedené   proti   mne   Slovenskou komorou exekútorov pod sp. zn. DK-10/1999-No nebolo skončené v priebehu 4 a pol roka. Disciplinárna komisia SKE do facto i de iure vykonáva „súdne funkcie“. Je preto podľa môjho názoru orgánom, na konanie ktorého je čl. 6 ods. 1 Dohovoru aplikovateľný rovnako ako čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Konaním v rozpore s uvedenými právami porušuje komora   i moje   právo   na   súkromný   život,   do   rozsahu   ktorého   spadá   podľa   judikatúry Európskeho súdu i výkon povolania. Liknavý postup komory, vinou ktorej som okrem iného i na   jej   internetovej   stránke   bol   vedený   ako   exekútor   s pozastavenou   činnosťou a v súčasnosti   som   v zozname   exekútorov,   ktorým   bola   činnosť   pozastavená   a znovu obnovená, došlo k vážnemu zásahu do mnou uvedených základných ľudských práv s veľmi citeľným morálnym, spoločenským a aj materiálnym dopadom.»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal takýto nález: „I.   Základné práva   sťažovateľa   JUDr.   J.   B.   chránené   čl.   6 ods.   1,   čl.   8   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR boli postupom   Slovenskej   komory   exekútorov   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   DK   10/99-No porušené.

II.   Ústavný   súd   SR   prikazuje   Slovenskej   komore   exekútorov   v uvedenej   veci neodkladne konať.

III.   Ústavný   súd   SR   priznáva   sťažovateľovi   z titulu   primeraného   finančného zadosťučinenia sumu 1.000.000,- Sk (slovom: Jeden milión slovenských korún), ktorú je Slovenská   komora   exekútorov   povinná   sťažovateľovi   vyplatiť   do   2   mesiacov   po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.

IV. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi náhradu trov jeho právneho zastúpenia v rozsahu, ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu.“

Dňa 17. februára 2005 bolo ústavnému súdu doručené podanie sťažovateľa, v ktorom oznámil, že od podania sťažnosti došlo vo veci „k podstatným skutkovým zmenám, ktoré majú vplyv na právne posúdenie veci a rozhodnutie samotné“.

V doplnení podania sťažovateľ uviedol:„Pokiaľ som sťažnosťou napadol porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, zotrvávam i naďalej na dôvodoch, ktoré ma k sťažnosti viedli.

Na   rozdiel   od   stavu   platného   v čase   podávania   sťažnosti,   je   v súčasnosti disciplinárne konanie vedené proti mne ukončené.

Odvolacia disciplinárna komisia Slovenskej komory exekútorov v konaní pod sp. zn. Dk-10/1999-Odv-2 vyniesla dňa 9. 12. 2004 rozhodnutie, ktorým prvostupňové rozhodnutie disciplinárnej komisie DK-10/1999 potvrdila. (...)

Ústavný   súd   i naďalej   teda   žiadam   o vydanie   nálezu,   ktorým   v tejto   jeho   časti zbytočné   prieťahy   skonštatuje   a súčasne   mi   prizná   primerané   zadosťučinenie,   ktoré   je časťou celkovo uplatnenej sumy. (...)

Pokiaľ   som v sťažnosti   uplatnil   nárok   vyplývajúci   z porušenia práva   na súkromie v zmysle čl. 8 ods. 1 Dohovoru, spresňujem dôvody, ktoré som na podporu svojho tvrdenia uviedol.

Celkom jednoznačne neopodstatňuje konanie SKE niektorá z podmienok, uvedená v ods. 2 citovaného článku.

Vplyv nedôvodne dlho trvajúceho disciplinárneho konania na môj súkromný život je neodškriepiteľný. SKE ma viedla podľa môjho názoru absolútne bezdôvodne na svojich internetových   stránkach   ako   exekútora   s pozastavenou   činnosťou,   neskôr   ako   exekútora s obnovenou činnosťou. Je len prirodzené, že keď za nezákonné považujem moje zavedenie do prvej skupiny to isté platí pre skupinu druhú, t. j. exekútorov s obnovenou činnosťou. (...)

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu   podľa   §   25 ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti   predpísané   zákonom   o ústavnom   súde,   neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

1.   Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   na   neverejnom   zasadnutí senátu   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   v časti   týkajúcej   sa   namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zistil, že predmetom sťažnosti je namietaná nečinnosť orgánu verejnej správy, v uvedenom prípade   ide   o prieťahy   spôsobené   disciplinárnou   komisiou   ako   výkonným   orgánom Slovenskej komory exekútorov (§ 212 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej   správy   a zákonnosť rozhodnutí,   opatrení alebo iných   zásahov   orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa § 7 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej   správy   a zákonnosť rozhodnutí,   opatrení alebo iných   zásahov   orgánov verejnej moci, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

  Slovenská komora exekútorov ako orgán záujmovej samosprávy patrí do sústavy orgánov verejnej správy. V zmysle § 244 ods. 2 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov aj orgánov záujmovej samosprávy, pričom postupom takéhoto orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Podľa § 250t ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická   osoba,   ktorá   tvrdí,   že   orgán   verejnej   správy   nekoná   bez   vážneho   dôvodu spôsobom   ustanoveným   právnym   predpisom   tým,   že   je   v konaní   nečinný,   môže   sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.

Z citovaných   právnych   záverov   vyplýva,   že   vo   veci   bola   daná   právomoc všeobecného   súdu   v správnom   súdnictve   rozhodovať   o nečinnosti   orgánu   verejnej samosprávy,   ktorým   je   aj   označený   porušovateľ   práva.   Túto   právomoc   všeobecného súdnictva nemožno nahradiť konaním pred ústavným súdom.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uvádzal,   že   využil   možnosti   na dosiahnutie   nápravy,   z jej obsahu a príloh však vyplýva, že nepodal žalobu podľa § 250t OSP.

Vychádzajúc   z týchto   právnych   záverov   a skutkového   stavu   dospel   ústavný   súd k záveru, že vo veci sťažovateľa nie je daná jeho právomoc, a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci.

2. Zo skutočností uvedených sťažovateľom v sťažnosti vyplýva, že k namietanému porušeniu   práva   na   rešpektovanie   súkromného   a rodinného   života   podľa   čl.   8   ods.   1 dohovoru došlo predovšetkým pozastavením mu výkonu činnosti exekútora v období od 20. septembra 2001 do 6. mája 2003, keď podľa tvrdení sťažovateľa „komora zasahovala do tohto môjho práva po dobu skoro jedného roka vyššieuvedeným spôsobom“. Sťažovateľ podmienečne   pripúšťa   porušenie   označeného   článku   aj   v súvislosti   s disciplinárnym konaním, poukazujúc na jeho dĺžku. Z predložených dokladov, ako aj z listu Slovenskej komory   exekútorov   však   vyplýva,   že   výkon   exekútorskej   činnosti   bol   menovanému pozastavený (a obnovený) podľa § 222 ods. 1 Exekučného poriadku v súvislosti s trestným konaním vedeným   Okresným úradom   vyšetrovania   Policajného zboru   v Martine sp.   zn. ČVS-OUV-23/20-2000 právoplatným rozsudkom Okresného súdu Bratislava III v konaní sp. zn. 2 T 57/02. Dĺžka disciplinárneho konania nemala (a ani nemohla mať v danom prípade) bezprostredný vplyv na pozastavenie výkonu exekučnej činnosti.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   na   §   7   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého „V občianskom   súdnom   konaní súdy   prejednávajú a rozhodujú   spory   a iné   právne   veci, ktoré   vyplývajú   z   občianskoprávnych,   pracovných,   rodinných,   obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány“.

Keďže   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   zistil,   že ochranu jeho súkromiu (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka) poskytujú predovšetkým a na prvom mieste všeobecné súdy, a nie ústavný súd v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol už po jej predbežnom prerokovaní pre nedostatok právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   dodáva,   že   zo   skutočností   uvedených   sťažovateľom   a potvrdených Slovenskou komorou exekútorov zistil, že k obnoveniu činnosti sťažovateľa ako exekútora došlo 6. mája 2003. Preto sťažnosť v tejto časti je aj oneskorene podaná (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   bolo už   bez právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2005