znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 93/04

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   AUTO   TAURIS,   s.   r.   o.,   R.   S.,   zastúpenej   advokátom JUDr. J. B., B., ktorou namietal porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde v Rimavskej Sobote pod sp. zn. 1 Cb 293/98, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť AUTO TAURIS, s. r. o.,   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára 2004 doručená sťažnosť AUTO TAURIS, s. r. o., R. S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní Okresného súdu v Rimavskej Sobote (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod sp. zn. 1 Cb 293/98.

Sťažovateľka   okrem   odôvodnenia   zbytočných   prieťahov   uviedla,   že   v   konaní   sa nesťažovala a ani v konaní pred odvolacím súdom si nemohla dovoliť podať sťažnosť podľa predpisov upravujúcich vybavovanie sťažností orgánmi štátnej správy súdov z obavy pred výsledkom konania.

2.   Ústavný   súd   podľa   čl.   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Právny prostriedok, na uplatnenie ktorého má právo každý účastník konania podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe   súdov“)   považuje ústavný   súd   v   zmysle svojej   stabilnej   judikatúry   za   efektívny a účinný prostriedok ochrany účastníka konania pred takým postupom všeobecného súdu, ktorý sa vyznačuje zbytočnými prieťahmi.

Podľa názoru ústavného súdu podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov sa zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných   práv,   ktoré   súvisia   so   základným   právom   na   súdnu   ochranu,   ako   aj so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov. Účinnosť takého právneho prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní potvrdzuje   aj   znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje   povinnosť sudcu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a   ustanovuje   za   také   prieťahy   aj   disciplinárnu zodpovednosť (§ 2, § 30, § 52, § 116 a § 118 citovaného zákona).

Sťažovateľka nepreukázala, že si sťažovala podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov a tvrdila, že uvedenú podmienku nesplnila z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Dôvody hodné osobitného zreteľa sťažovateľka videla v hrozbe procesného neúspechu v konaní o veci samej, najmä v odvolacom konaní. Vzápätí však po doručení uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) 29. januára 2004 podala priamo sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavnému súdu. Tvrdená obava z výsledku konania pred krajským súdom ako odvolacím súdom neobstojí. Uznesenie krajského súdu bolo doručené okresnému súdu už 9. augusta 2001. Napriek tomu sťažovateľka neurobila žiaden úkon, ktorým by sa ona alebo jej právny zástupca aspoň informovali o stave konania, ak už nie priamo sťažovali na zbytočné prieťahy, prípadne požiadali o doručenie tohto uznesenia odvolacieho súdu. Preto ústavný súd neakceptoval argumenty o dôvodoch hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Na   základe   týchto   zistení   a   právnych   záverov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť sťažovateľky ako neprípustnú (§ 25 ods. 2 a § 53 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde).