znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 92/2016-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2016 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť Ing. MŠ, ⬛⬛⬛⬛, Ing. PR, ⬛⬛⬛⬛, LP, ⬛⬛⬛⬛, MP, ⬛⬛⬛⬛, EŠ, ⬛⬛⬛⬛, AŠ, ⬛⬛⬛⬛,a Ing. RH, ⬛⬛⬛⬛, zastúpených advokátkouMgr. Janou Arpášovou, Advokátska kancelária, Velehradská 31, Bratislava, vo vecinamietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislavesp. zn. 5 Co 22/2013 z 30. júna 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. MŠ, Ing. PR, LP, MP, EŠ, AŠa Ing. RHo d m i e t aako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra2015 doručená sťažnosť Ing. MŠ, Ing. PR, LP, MP, EŠ, AŠa Ing. RH(ďalej len„sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)sp. zn. 5 Co 22/2013 z 30. júna 2015. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu21. decembra 2015.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že rozsudkom Okresnéhosúdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) č. k. 4 C 935/2008-551 z 20. septembra 2012 bolazamietnutá žaloba podaná sťažovateľmi ako žalobcami o náhradu škody vo výške20 811,72 € (pôvodne 626 974 Sk). Rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 22/2013-577z 30. júna 2015 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Podľa názoru sťažovateľov z odôvodnenia rozsudku krajského súdu nie je možnézistiť, či sa tento so závermi okresného súdu stotožňuje v celom rozsahu, alebo nie, čozakladá nepreskúmateľnosť rozsudku krajského súdu.

Ďalej sťažovatelia namietajú, že stotožnenie so závermi uvedenými v rozsudkuokresného súdu zo znenia odôvodnenia krajského súdu pri jeho jazykovom a logickomvýklade nemožno určiť. Keďže z odôvodnenia rozsudku krajského súdu nie je možné zistiť,či sa stotožňuje v celom rozsahu so závermi okresného súdu, nie je možné ani zistiť, či súdôvody jedinými dôvodmi zamietnutia žaloby, alebo nie.

Krajský súd sa podľa sťažovateľov taktiež vôbec nevyjadril k žiadnej z odvolacíchnámietok (argumentov) sťažovateľov, hoci tieto boli pre rozhodnutie vo veci zásadné. Taktosa nezaoberal argumentom o skoršom právoplatnom platobnom rozkaze, ale ani námietkouopomenutia vyhodnotiť dôkazy a odstrániť rozpory v nich.

Ďalej krajský súd svojím postupom podľa názoru sťažovateľov porušil ustanovenia§ 213 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého je odvolací súd viazanýskutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami uvedenými v odsekoch2 až 7. Z odôvodnenia krajského súdu vyplýva, že tento si z dokazovania vykonanéhookresným súdom vyvodil ďalšie skutkové zistenia, ktoré v odôvodnení rozsudku okresnéhosúdu chýbajú. Krajský súd zrejme prevzal skutkový stav, ako ho ustálil okresný súd,a rozšíril ho o ďalšie skutkové zistenia, ktoré sťažovatelia konkrétne bližšie označujú.Krajský súd teda vychádzal z dôkazov vykonaných okresným súdom, ale tieto zrejmeprehodnotil a dospel tak k ďalším (v rozsudku okresného súdu neuvedeným) skutkovýmzisteniam, a to bez toho, aby vo veci vykonal potrebné dokazovanie (zopakovanie alebodoplnenie).

Sťažovatelia sú toho názoru, že ak sa chcel krajský súd odchýliť od skutkovýchzistení okresného súdu, mal dokazovanie v zmysle § 213 Občianskeho súdneho poriadkusám v potrebnom rozsahu opakovať a zadovážiť si rovnocenný podklad na hodnoteniedôkazov v zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku. Len takýto postup je v súladeso zásadou priamosti a ústnosti.

Sťažovatelia ďalej namietajú, že právne posúdenie veci, ako aj hodnotenia dôkazovvykazuje odchýlky od pravidiel logického uvažovania, a to v otázke aktívnej legitimáciesťažovateľov na podanie žaloby, oprávnenia Ing. Okonať za CHEMIKU, š. p.,ako aj potreby existencie objednávky pre rozhodné obdobie, za ktoré sa uplatňuje nárok naušlý zisk.

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa sťažovateľov krajský súd nesprávneneodpočítal príslušnú daň z pridanej hodnoty za nepriznané úkony právnych služieb.

Napokon sťažovatelia poukázali na to, že krajský súd v záhlaví rozsudku neuviedoloznačenie členov senátu, ktorí o veci rozhodovali, ale ani pomer hlasovania členov senátu.

Podľa názoru sťažovateľov vzhľadom na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) považujúcu nedostatočné odôvodnenierozsudku odvolacieho súdu za vadu konania, ktorá môže zakladať dôvodnosť dovolania, nievšak jeho prípustnosť podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, hoci bolodaných niekoľko dôvodov na dovolanie, napriek tomu dovolanie nebolo prípustné.

Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľov 1/ až 7/ na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, a čl. 6 ods. Dohovoru rozsudkom Krajského súdu Bratislava bolo porušené.

2. Rozsudok Krajského súdu Bratislava zrušuje a vec vracia Krajskému súdu na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi 1/ až 7/ sa priznáva finančné zadosťučinenie každému vo výške 1.000,- €.

4. Krajský súd Bratislava je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 995,59 € (za dva úkony právnej služby vypočítané podľa § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov) (prevzatie a príprava zastupovania a písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu) t. j. 2 x 69,915 € = 139,83 € (1/6 výpočtového základu na rok 2015 znížená podľa § 13 ods. 2 o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb) krát 7 zastúpených celkom 978,81 € + 2 x 8,39 E režijný paušál = 16,78 €) na účet právneho zástupcu sťažovateľov 1/ až 7/, v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť ť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienkunesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné protikaždému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňalamožnosť konať pred súdom.

Podľa § 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné protikaždému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súdnesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Možno súhlasiť so sťažovateľmi, ktorí s poukazom na rozhodovaciu praxnajvyššieho súdu, ktorá nie vždy považuje nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolaciehosúdu za odňatie možnosti konať pred súdom, teda za vadu konania v zmysle § 237 písm. f)Občianskeho súdneho poriadku, sú toho názoru, že dovolanie vytýkajúce nedostatočnéodôvodnenie a z toho vyplývajúcu nepreskúmateľnosť rozsudku krajského súdu nie jeúčinným prostriedkom ochrany práv, a preto nemusí predchádzať podaniu sťažnosti podľačl. 127 ods. 1 ústavy.

V danej súvislosti treba konštatovať, že rozhodovacia prax najvyššieho súdu priposudzovaní otázky prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdnehoporiadku je nejednotná, keď niektoré senáty najvyššieho súdu považujú nedostatočnéodôvodnenie rozhodnutia za odňatie možnosti konať pred súdom, a teda za skutočnosťzakladajúcu prípustnosť dovolania, kým iné senáty sú tej mienky, že nedostatočnéodôvodnenie rozhodnutia možno považovať iba za dovolací dôvod, ktorý sám osebeprípustnosť dovolania nezakladá (mutatis mutandis II. ÚS 735/2014).

Za rozhodujúcu treba považovať tú okolnosť, že sťažovatelia v podanej sťažnostinamietajú aj ďalšie skutočnosti. Predovšetkým ide o to, že krajský súd v rozpores ustanovením § 213 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ustálil odlišne skutkový stav akookresný súd, a to bez vykonania vlastného dokazovania. Takéto dokazovanie by krajský súdmusel zrejme vykonať na odvolacom pojednávaní [§ 214 ods. 1 písm. a) Občianskehosúdneho poriadku].

Uvedenú námietku nepochybne treba považovať (aj podľa ustálenej rozhodovacejpraxe najvyššieho súdu) za námietku odňatia možnosti konať pred súdom v dôsledkunesprávneho postupu krajského súdu. Námietka teda umožňuje podanie dovolania, ktoréhoprípustnosť by sa opierala o ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.

Ďalej sťažovatelia vytýkajú krajskému súdu, že v záhlaví rozsudku neoznačil členovsenátu, ktorí o veci rozhodovali. Touto námietkou vlastne spochybňujú správnosť obsadeniakrajského súdu, resp. prinajmenšom preskúmateľnosť rozsudku z tohto pohľadu. Aj tátoskutočnosť umožňuje podanie dovolania, ktorého prípustnosť by vychádzala z ustanovenia§ 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovatelia napriek uvedenému dovolanie nepodali, a teda nevyčerpali účinnýopravný prostriedok, ktorý im zákon poskytuje. Neurobili tak v presvedčení, že dovolanienie je v ich prípade prípustné.

Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného, sťažnosť bolo treba považovať za neprípustnú.Keďže sťažovatelia ani len netvrdili (tým menej preukazovali), že dovolanie nepodaliz dôvodov hodných osobitného zreteľa (nepodali ho, keďže sú toho názoru, že dovolanienebolo prípustné), neprichádzal ani do úvahy postup ústavného súdu v zmysle § 53 ods. 2zákona o ústavnom súde.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2016