znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 92/2015-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   februára   2015v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

,   zastúpenej   advokátkou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Tos 47/2012 z 27. septembra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a   ako zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, Pri Hati 1, Košice(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou ⬛⬛⬛⬛,

, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)sp. zn. 5 Tos 47/2012 z 27. septembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka má v trestnom konanívedenom proti obvinenému ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „obvinený“), konateľovispoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej aj „dlžník“), pre podozrenie zo spáchaniatrestného činu zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 ods. 1 a 2 Trestného zákona, postaveniepoškodenej.

Sťažovateľka si prostredníctvom svojho právneho zástupcu 5. októbra 2010 uplatnilavoči   obvinenému   náhradu   škody   vo   výške   29 129,50   €.   Nárok   na   náhradu   škodyv označenom podaní podrobne špecifikovala; pozostáva z neuhradenej faktúry č. 071159vo výške 9 294,29 €, z príslušenstva tohto nároku, ktorým sú úroky z omeškania a nákladysťažovateľky   súvisiace   s   uplatnením   predmetného   nároku   voči   dlžníkovi,   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, v konaní vedenom Okresným súdom Košice II (ďalej len„okresný súd“) pod sp. zn. 32 Rob 258/2008 (súdny poplatok a trovy právneho zastúpenia),ako aj z neuhradenej faktúry č. 080726 vo výške 16 360,43 €, z príslušenstva tohto nároku,ktorým sú úroky z omeškania a náklady sťažovateľky súvisiace s uplatnením predmetnéhonároku voči dlžníkovi v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 34 Rob 262/2008(súdny poplatok a trovy právneho zastúpenia), a napokon aj z nákladov, ktoré sťažovateľkeako   poškodenej   vznikli   v súvislosti   s uplatnením   už   uvedených   nárokov   v   exekučnomkonaní vedenom súdnym exekútorom ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „exekútor“)pod sp. zn. EX 6/09.

Prokurátorka   Okresnej   prokuratúry   Košice   II   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)podala na obvineného obžalobu 3. mája 2011; trestná vec obvineného je vedená okresnýmsúdom pod sp. zn. 5 T 42/2011.

Sťažovateľka už v rámci prípravného konania podala návrh na zaistenie majetkua majetkových práv obvineného tak, aby bol zabezpečený jej nárok na uplatnenú náhraduškody. Uznesením okresnej prokuratúry sp. zn. 3 Pv 273/10 z 22. novembra 2010 bol návrhsťažovateľky   na   zaistenie   majetku   a   majetkových   práv   obvineného   zamietnutý   akonedôvodný.   Proti   zamietavému   uzneseniu   okresnej   prokuratúry   podala   sťažovateľkasťažnosť,   ktorá   bola   uznesením   sudcu   okresného   súdu   pre   prípravné   konaniesp. zn. 0 Tp 1250/2010 z 3. februára 2011 zamietnutá ako nedôvodná.

Sťažovateľka sa následne domáhala prostredníctvom podnetu preskúmania postupuokresnej prokuratúry. Krajská prokuratúra v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“)v reakcii na podnet v prípise sp. zn. 1/1 KPt 248/11 z 13. apríla 2011 sťažovateľke oznámila,že uznesenie okresnej prokuratúry z 22. novembra 2010 nemá oporu v zákone.

Po podaní obžaloby na obvineného podala sťažovateľka opätovne návrh na zaisteniemajetku   a   majetkových   práv   obvineného,   ktorý   bol   uznesením   okresného   súdusp. zn. 5 T 42/2011 zo 4. júla 2011 zamietnutý. Proti označenému uzneseniu okresného súdupodala   sťažovateľka   sťažnosť,   ktorú   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Tos   37/2011z 31. augusta 2011 zamietol. Označené uznesenie krajského súdu následne sťažovateľkanapadla sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, o ktorej ústavný súd rozhodol nálezomč. k. IV. ÚS 55/2012-34 z 3. júla 2012 tak, že jej vyhovel a vyslovil, že jej základné právopodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdusp. zn. 5 Tos 37/2011 z 31. augusta 2011 bolo porušené, označené uznesenie zrušil a vecvrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Po   zrušení   a vrátení   veci   ústavným   súdom   rozhodol   krajský   súd   o sťažnostisťažovateľky uznesením sp. zn. 5 Tos 47/2012 z 27. septembra 2012 tak, že jej sťažnosťopätovne   zamietol.   V odôvodnení   napadnutého   uznesenia   sa   okrem   iného   uvádza:„Zo špecifikácie   nároku   na   náhradu   škody   je   zrejmé,   že   táto   je   úplne   zhodná s výrokom platobného   rozkazu   Okresného   súdu   Košice   II   zo   dňa   15.   12.   2008   sp.   zn. 32 Rob 258/2008 ako ja platobného rozkazu okresného súdu Košice II zo dňa 18. 12. 2008 sp. zn. 34 Rob 262/2008.

Obžaloba   Okresného   prokurátora   Košice   II   sp.   zn.   3   Pv   273/10   kladie   za   vinu obvinenému ⬛⬛⬛⬛ v bode 1) obžaloby, že ako konateľ spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ poškodenej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ spôsobil škodu 9.294,29   Eur   (279.999,90   Sk)   a v bode   2)   obžaloby   škodu   vo   výške   16.360,426   Eur (492.874,20 Sk).

Z obsahu trestného spisu je zrejmé, že poškodená strana v trestnom konaní neuplatnila nárok na náhradu škody za porušenie povinnosti konateľa (obvineného ⬛⬛⬛⬛ )   ustanovených   zákonom   súvisiaci   s nepomerným a nerovnomerným   uspokojením   jej   pohľadávok   vo   vzťahu   k ďalším   veriteľom   uvedeným v skutkoch 1) a 2) obžaloby a tento ani v uvedenom rozsahu nevyčíslila, pričom iba náhradu uvedenej   škody   možno   uplatniť   v trestnom   konaní   v súvislosti   s trestným   stíhaním obvineného pre trestný čin zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 ods. 1, 2 Tr. zák.

Napriek tomuto zisteniu poškodená strana ⬛⬛⬛⬛ tvrdí, že nárok na náhradu škody, ktorý si uplatnila v trestnom konaní proti obvinenému

je iným nárokom než jej nárok voči dlžníkovi – ⬛⬛⬛⬛, ktorý   si   uplatnila   v občiansko-súdnom   konaní   a o ktorom   bolo   právoplatne   rozhodnuté platobnými rozkazmi.

V posudzovanom prípade sa za trestné považuje práve také konanie, ktorým dlžník, ktorý je platobne neschopný, alebo nadmieru zadlžený, plní jednému veriteľovi spôsobom nezodpovedajúcim zásade pomerného uspokojenia na úkor ostatných veriteľov, teda mu plní nepomerne a nerovnomerne vo vzťahu k pohľadávkam ďalších veriteľov. Z toho vyplýva, že čiastka,   ktorá   vo   všeobecnosti   tvorí   nárok   na   náhradu   škody   v prípade   trestného   činu zvýhodňovania   veriteľa,   bude   s najväčšou   pravdepodobnosťou   nižšia   ako   suma zodpovedajúca celkovému dlhu, ktorý dlžník voči veriteľovi (poškodenému) má.

Poškodená   strana ⬛⬛⬛⬛ v trestnom   konaní   teda   neuplatnila náhradu škody riadne, bez prihliadnutia na pohľadávky ďalších veriteľov dlžníka. Čiastka, ktorá tvorí jej nárok na náhradu škody v prípade trestného činu zvýhodňovania veriteľa s prihliadnutím na zásadu pomerného uspokojenia je teda nižšia, ako bola uplatnená. Okresný súd vo svojom rozhodnutí poukázal na ust. § 50 ods. 3 Tr. por., v ktorom sa okrem iného uvádza, že zaistiť podľa ods. 1 nemožno nárok, ktorý nemožno v trestnom konaní uplatniť § 46 ods. 3 Tr. por. upravuje oprávnenie poškodeného na uplatnenie nároku na náhradu škody, pričom v § 46 ods. 4 Tr. por. sa uvádza, že návrh podľa ods. 3 nemožno podať,   ak   bolo   o nároku   už   rozhodnuté   v občianskom   súdnom   konaní   alebo   v inom príslušnom   konaní.   S týmto   názorom   prvostupňového   súdu   sa   Krajský   súd   v Košiciach stotožnil.

Na vysvetlenie názoru Krajského súdu v Košiciach, že v danom prípade je zachovaná aj totožnosť účastníkov uvádzame nasledovné:

V prípade   trestného   činu   podľa   §   240   Tr.   zák.   páchateľ   musí   mať   osobitnú spôsobilosť,   alebo   postavenie   v danom prípade postavenie   dlžníka   – konkrétny   subjekt. V nadväznosti na uvedené je potrebné poukázať na ustanovenie § 128 ods. 8 Tr. zák., z ktorého   vyplýva,   že   ak   na   spáchanie   trestného   činu   tento   zákon   vyžaduje   osobitnú vlastnosť,   spôsobilosť   alebo   postavenie   páchateľa,   môže   byť   páchateľom   alebo spolupáchateľom trestného činu len osoba, ktorá má požadovanú vlastnosť, spôsobilosť alebo postavenie. Ak zákon ustanovuje, že páchateľ musí byť nositeľom osobitnej vlastnosti, spôsobilosti alebo postavenia, stačí, ak túto vlastnosť, spôsobilosť alebo postavenie spĺňa právnická osoba, v ktorej mene páchateľ koná.

Krajský   súd   poukazuje   v tejto   súvislosti   na   ustanovenie   §   133   Obchodného zákonníka, z ktorého vyplýva, že za spoločnosť koná jeden, alebo viac konateľov, ktorým môže byť spoločník spoločnosti, ale aj iná fyzická osoba stojaca mimo spoločnosť.

Z predloženého trestného spisu bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ ako konateľ spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ konal v mene právnickej osoby. Konateľ koná v mene spoločnosti, pričom spoločnosť zaväzuje priamo aj prípadné protiprávne konanie jej štatutárneho orgánu pri zariaďovaní záležitostí spoločnosti napriek tomu, že trestnoprávne dôsledky určitého konania v danom prípade konania uvedeného v ustanovení § 240 ods. 1 Tr. zák. znáša priamo fyzická osoba. To má následne potom už len vplyv na charakter záväzkového vzťahu medzi týmito dvoma subjektmi.

Obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ ako   konateľ   spoločnosti

, ktorá bola dlžníkom voči ⬛⬛⬛⬛ a ktorá nebola schopná plniť splatný   záväzok   voči ⬛⬛⬛⬛ v rozsahu   vyplývajúcom   z právoplatných platobných   rozkazov   Okresného   súdu   Košice   sp.   zn.   32   Rob   258/2008   a sp.   zn. 34 Rob 262/2008 konal za uvedenú spoločnosť s ručením obmedzeným a nie vo vlastnom mene, a preto ide o totožný subjekt – totožného účastníka existujúceho záväzkového vzťahu medzi ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ napriek tomu, že v trestnom konaní je stíhaný ⬛⬛⬛⬛ ako konateľ spoločnosti ⬛⬛⬛⬛. Uvedené svedčí pre jednoznačný záver, že dlžníkom je v mene ktorej konal ako konateľ spoločnosti ⬛⬛⬛⬛.“

Sťažovateľka   nesúhlasí   so   záverom   všeobecných   súdov   (okresného   súdu   anikrajského súdu) vyplývajúcim z ich uznesení o zamietnutí jej návrhu na zaistenie majetkua majetkových   práv   obvineného,   podľa   ktorého   si   svoj   nárok   na   zaistenie   majetkua majetkových práv obvineného, ako aj nárok na náhradu škody v predmetnom trestnomkonaní   vedenom   proti   obvinenému   nemôže   uplatňovať,   keďže   o   jej   nároku   už   boloprávoplatne   rozhodnuté   v občianskoprávnom   konaní   vedenom   okresným   súdompod sp. zn. 32 Rob 258/2008   a sp. zn.   34   Rob   262/2008,   ktoré   sa   skončili   vydanímprávoplatných platobných rozkazov v prospech sťažovateľky (platobný rozkaz okresnéhosúdu   sp.   zn.   32 Rob   258/2008   z 15. decembra   2008,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť3. januára 2009, a platobný rozkaz okresného súdu sp. zn. 34 Rob 262/2008 z 18. decembra2008, ktorý nadobudol právoplatnosť 8. januára 2009).

Sťažovateľka tvrdí, že v označených občianskoprávnych konaniach sa rozhodovaloo inom   nároku sťažovateľky   – neuhradení ceny diela   voči inému   subjektu   – dlžníkovi,právnickej   osobe,   kým   v   trestnom   konaní   si   uplatňuje   svoj   nárok   na   náhradu   škodyspôsobenú   trestným   činom,   ktorý   síce   súvisí   s   neuhradenými   faktúrami   č.   071159a č. 080726, avšak ide o iný nárok, ktorý je uplatňovaný voči inému subjektu – obvinenému,fyzickej osobe. Sťažovateľka uvádza, že „Ide o dva rôzne záväzkové vzťahy, ktoré majú rôzne subjekty a rôzny právny dôvod ich vzniku.“.

Sťažovateľka   tiež   poukazuje   na   skutočnosť,   že   z   oznámení   exekútorazo 4. decembra 2009 a 18. novembra 2011 vyplýva, že nebol zistený žiadny hnuteľný aninehnuteľný majetok dlžníka, a pohľadávka sťažovateľky sa teda javí ako nedobytná.

Podľa názoru sťažovateľky odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu „je v princípe totožné s odôvodnením Uznesenia Okresného súdu Košice II zo dňa 04. 07. 2011, sp. zn.: 5 T 42/2011, a Krajský súd v Košiciach si v ňom svojvoľne vyložil a aplikoval zákonné   ustanovenie   tak,   že   zásadne   poprel   ich   význam   a účel.   Uviedol,   že   konateľ spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ konal pri uspokojovaní pohľadávok v mene   spoločnosti   a preto   uzavrel   a tvrdí,   že   ide   o totožný   subjekt   ako   v konaniach 32 Rob 258/2008 a 34 Rob 262/2008 Okresného súdu Košice II a teda dlžníkom v prípade náhrady škody je spoločnosť ⬛⬛⬛⬛, nie jej konateľ.“.

Sťažovateľka   rovnako   nesúhlasí   so   záverom   krajského   súdu,   že   si   nárokna náhradu škody neuplatnila riadne, keďže nebol uplatnený ako nárok na náhradu škodyza porušenie povinnosti konateľa a nerešpektoval požiadavku pomerného a rovnomernéhouspokojenia ďalších veriteľov. Sťažovateľka namieta, že nemá právne prostriedky na to, abysi vyčíslila výšku škody v sume zodpovedajúcej zásadám pomerného uspokojenia, keďženemá možnosť oboznámiť sa s účtovnou evidenciou dlžníka. Preto podľa jej názoru ničnebráni vo veci konajúcemu súdu, aby výšku náhrady škody určil v nižšej výške, než akobola vyčíslená sťažovateľkou.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   krajský   súd   napadnutým   uznesením   neprípustnezasiahol do ňou   označených   práv   podľa   ústavy   a dohovoru,   a   argumentuje   pritomaj predchádzajúcim nálezom   ústavného súdu v jej veci (nález č. k. IV.   ÚS 55/2012-34z 3. júla   2012),   z ktorého   vyvodzuje,   že   ústavný   súd   v ňom   poukázal   na   to,   že   nárokuplatňovaný sťažovateľkou v trestnom konaní je iný ako nárok uplatňovaný v občianskomsúdnom konaní a smeruje proti inému subjektu – fyzickej osobe.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súdpo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   Uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   zo   dňa   27.   09.   2012, sp. zn. 5 Tos 47/2011 porušené bolo.

II. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27. 09. 2012, sp. zn. 5 Tos 47/2012 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

IV. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť spoločnosti trovy právneho zastúpenia v sume 331,15 € (slovom: tristo tridsať jeden euro a pätnásť centov)   na   účet   jej   právneho   zástupcu ⬛⬛⬛⬛ do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

VI. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť spoločnosti finančné zadosťučinenie v sume 3.300,- € (slovom: tritisíc tristo euro) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podanéoneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu idevtedy, ak namietaným   postupom alebo rozhodnutím orgánu   štátu nemohlo   vôbec   dôjsťk porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buďpre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom orgánu aleborozhodnutím štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú,pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistí   žiadnu   možnosť   porušeniaoznačeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšiekonanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd považuje v prvom rade za potrebné uviesť, že krajský súd vo svojompredchádzajúcom uznesení sp. zn. 5 Tos 37/2011 z 31. augusta 2011, ktoré bolo následnepredmetom ústavného prieskumu v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 55/2012, nijakýmspôsobom neodôvodnil, prečo považuje nárok sťažovateľky na náhradu škody za identický,pokiaľ ide tak o totožnosť nároku, ako aj subjektu, proti ktorému smeruje, s nárokmi, ktorési   sťažovateľka   uplatnila   v občianskom   súdnom   konaní   a ktoré   jej   boli   priznanéprávoplatnými   a vykonateľnými   platobnými   rozkazmi.   Práve   predovšetkým   z dôvoduabsencie   riadneho odôvodnenia   (tak   v rozhodnutí   súdu   prvého stupňa,   ako   aj krajskéhosúdu) kvalifikoval ústavný súd predchádzajúce rozhodnutie krajského súdu ako arbitrárne,a teda nezodpovedajúce požiadavkám vyplývajúcim z čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1dohovoru,   a preto   vyslovil,   že   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Tos   37/2011z 31. augusta 2011 boli porušené jej ústavou garantované práva, a zároveň ho zrušil a vecvrátil krajskému súdu a ďalšie konanie.

V náleze ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 55/2012 z 3. júla 2012 sa okrem inéhouvádza: „...   Z   už   uvedeného   zjavne   vyplýva,   že   škodou   v   prípade   trestného   činu zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 Trestného zákona je hodnota zmarenej pohľadávky v tej jej časti, ktorá by bola inak pomerne uspokojená. V tejto časti nemôže ústavný súd súhlasiť s argumentáciou sťažovateľky, a naopak, stotožňuje sa s argumentáciou predsedu krajského súdu obsiahnutou v jeho vyjadrení k sťažnosti.

Rovnako   treba   súhlasiť   s   predsedom   krajského   súdu   v   tom,   že   sťažovateľka   si v trestnom   konaní   uplatnila   nárok   na   náhradu   škody   nie   v   zmysle   zásad   pomerného uspokojenia,   ale   uplatnila   si   nárok   na   náhradu   škody   v   plnej   výške   zodpovedajúcej neuhradeným čiastkam vyplývajúcim z faktúry č. 071159 z 30. novembra 2007 (9 294,29 €) a z faktúry č. 080726 zo 7. júla 2008 (16 360,43 €) bez prihliadnutia na pohľadávky ďalších veriteľov dlžníka, teda spôsobom nepomerným a nerovnomerným. Ako už bolo uvedené, v posudzovanom prípade sa za trestné považuje práve také konanie, ktorým dlžník, ktorý je platobne   neschopný   alebo   nadmieru   zadĺžený,   plní   jednému   veriteľovi   spôsobom nezodpovedajúcim zásade pomerného uspokojenia na úkor ostatných veriteľov, teda mu plní nepomerne a nerovnomerne vo vzťahu k pohľadávkam ďalších veriteľov. Z toho vyplýva, že čiastka, ktorá vo všeobecnosti tvorí nárok na náhradu škody v prípade trestného činu zvýhodňovania   veriteľa,   bude   s   najväčšou   pravdepodobnosťou   nižšia   ako   suma zodpovedajúca celkovému dlhu, ktorý dlžník voči veriteľovi (poškodenému) má.

Nemožno   spochybňovať,   že   sťažovateľka   si   v   zmysle   podania   z   5.   októbra   2010 uplatnila   v   trestnom   konaní   svoj   nárok   na   náhradu   škody   z   hľadiska   vyčíslenia (špecifikácie) identickým spôsobom ako v občianskom súdnom konaní, teda nie v zmysle zásad pomerného uspokojenia. Na túto skutočnosť nemá zásadný vplyv to, že podľa záverov znaleckého posudku ⬛⬛⬛⬛, ktorý bol vypracovaný v trestnom konaní, mal dlžník v čase splatnosti predmetných faktúr vystavených sťažovateľkou dostatok finančných prostriedkov na ich plnú úhradu.

S prihliadnutím na podanie sťažovateľky z 5. októbra 2010, ktorým si v prípravnom konaní uplatnila nárok na náhradu škody, v zásade teda možno ustáliť, že ide o rovnaké skutkové   okolnosti   ako   v   prípade   nárokov   sťažovateľky,   o   ktorých   bolo   rozhodnuté v občianskom súdnom konaní. Tento záver ale nič nemení na skutočnosti, že okresný súd a ani   krajský   súd   sa   ústavne   akceptovateľným   a   udržateľným   spôsobom   nevysporiadali s otázkou   totožnosti   sťažovateľkou   uplatneného   nároku   na   náhradu   škody   z pohľadu predmetu   konania.   Je   totiž   nepochybné,   že   predmetom   konania   v   občianskom   súdnom konaní bolo rozhodovanie o jej nároku voči dlžníkovi zo zmluvy o dielo na zaplatenie ceny diela,   zatiaľ   čo   predmetom   konania   v   trestnom   konaní   je   nárok   sťažovateľky   voči obvinenému (konateľovi dlžníka) za porušenie povinností konateľa ustanovených zákonom. Keďže v danom prípade išlo o zásadnú argumentáciu (námietku) sťažovateľky, bolo v súlade s obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru povinnosťou krajského súdu dať na ňu primeranú odpoveď. Ak sa krajský súd so zásadnou argumentáciou   sťažovateľky   nevysporiadal,   nemožno   považovať   napadnuté   uznesenie   z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd rozhodol, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tos 37/2011 a jeho uznesením z 31. augusta 2011 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva uvedeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Nad rámec uvedeného ústavný súd považoval za potrebné poukázať na skutočnosť, že argumentácia týkajúca sa pomerného uspokojovania nárokov veriteľov sa prvýkrát objavila až vo vyjadrení predsedu krajského súdu, t. j. po prijatí sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie. Ústavný súd tiež poukazuje na skutočnosť, že v obžalobe prokurátora je škoda vyčíslená rovnako nepomerne a nerovnomerne.“

Z citovaného   zjavne   vyplýva,   že   ústavný   súd   vo   svojom   náleze   sp.   zn.IV. ÚS 55/2012   z 3.   júla   2012   nevyslovil,   ako   mylne   interpretuje   sťažovateľka,   že   ňouuplatňovaný nárok v trestnom konaní je iný ako nárok uplatňovaný v občianskom súdnomkonaní   a smeruje   proti   inému   subjektu.   Ústavný   súd   vo   vzťahu   k problému   „totožnostinároku“ v označenom náleze vzhliadol pochybenie krajského súdu len v absencii ústavneakceptovateľného odôvodnenia tohto záveru v napadnutom uznesení krajského súdu sp. zn.5 Tos 37/2011 z 31. augusta 2011.

Krajský súd v napadnutom uznesení svoj právny názor o totožnosti sťažovateľkouuplatneného nároku na náhradu škody s jej nárokom právoplatne priznaným v občianskomsúdnom   konaní,   a to   tak   z pohľadu   totožnosti   nároku,   ako   aj   totožnosti   subjektu,   protiktorému smeruje, podľa názoru ústavného súdu podrobne a pritom ústavne akceptovateľnýmspôsobom odôvodnil.

Ústavný súd v súvislosti s už uvedeným považuje za potrebné poukázať na svojuustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnostiposkytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecnýchsúdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medziústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciouvo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne záveryzo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnemedzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

V   súlade   so   svojou   doterajšou   ustálenou   judikatúrou   ústavný   súd   konštatuje,   žeobsahom základného práva podľa čl. 46 a čl. 47 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovorusú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdompostupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieťpodstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Ústavný   súd   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   jealternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Pretonie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktorého pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a akéskutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavnéhosúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie sústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ichkonanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavnéhohľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenieniektorého   základného   práva   alebo   slobody (m.   m.   I.   ÚS 13/00,   I. ÚS 139/02, III.   ÚS180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdommožno   uvažovať   vtedy,   ak   by   sa   jeho   názor   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Vychádzajúc   z uvedeného,   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   napadnutýmuznesením   krajského   súdu   a   obsahom   sťažovateľkou   označených   práv   podľa   ústavya dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviťich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Krajský súd rozhodol voveci sťažovateľky spôsobom, s ktorým sťažovateľka síce nesúhlasí, ale rozhodnutie bolonáležite odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoréústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosťsťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmisťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2015