znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 92/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť A. Ž., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom Mgr. P. O., T., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Krajského súdu v Trnave č. k. 5 Tos 182/2012-7704 z 20. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. Ž.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára 2013 doručená sťažnosť A. Ž., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného   práva na osobnú slobodu   zaručeného v čl.   17   ods.   2 a 5   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a   rozhodnutím Krajského   súdu   v   Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   5 Tos 182/2012-7704 z 20. novembra 2012.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozhodnutím sudcu Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) z 27. decembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 66/10 v spojení s rozhodnutím krajského súdu z 29. decembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tpo 71/2010 vzatý do väzby pre trestný čin závažného zločinu nedovolenej výroby   omamných   a psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich   držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b) a d), ods. 2 písm. c) a ods. 4 písm. c) Trestného zákona.

Naposledy uznesením okresného súdu po podaní obžaloby z 18. júna 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 35/2012 v spojení s rozhodnutím krajského súdu z 28. júna 2012 sp. zn. 5 Tos 84/2012 bol sťažovateľ ponechaný vo väzbe z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku. Dňa 22. októbra 2012 žiadal o prepustenie z väzby,   tejto   žiadosti   okresný   súd   nevyhovel,   a   to   rozhodnutím   sp.   zn.   2   T   35/2012 z 30. októbra   2012.   Krajský   súd   na   základe   ním   podaného   opravného   prostriedku   jeho sťažnosť   zamietol   rozhodnutím   z 20.   novembra   2012   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Tos 182/2012.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uviedol:«... V žiadosti o prepustenie z väzby som uviedol najmä tieto dôvody na prepustenie z väzby: „Zo skutočnosti, že obžaloba bola Okresnému súdu Trnava podaná dňa 30. 5. 2012 a   do   dnešného   dňa   nebol   súdom   vo   veci   samej   vykonaný   žiadny   úkon   vyplýva,   že   ide o takmer 5 mesačnú nečinnosť súdu vo väzobnej trestnej veci vedenej proti mojej osobe. Takýto postup v trestnom stíhaní mojej osoby považujem za porušenie nižšie uvedených ustanovení Trestného poriadku a za porušenie môjho práva na osobnú slobodu.... V   odôvodnení   uznesenia   Okresného   súdu   Trnava   zo   dňa   30.10.2012,   sp.zn. 2T/35/2012, ktorým súd moju žiadosť o prepustenie z väzby zamietol, súd mnou namietanú nečinnosť odôvodnil tým, že uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 28.6.2012, sp.zn. 5Tos/84/2012 (ktorým bola zamietnutá sťažnosť proti uzneseniu o ponechaní vo väzbe), spolu so spisom bolo Okresnému súdu Trnava doručené 7.7.2012, následne dňa 10.7.2012 súd nariadil doručenie obžaloby obhajcom, bola urgovaná tlmočníčka pribratá na preklad obžaloby,   ktorý   mi   bol   doručený   8.8.2012.   Súd   ďalej   uvádza,   že   postupuje   zákonným spôsobom.

Vzhľadom k tomu, že toto odôvodnenie som považoval za nedostatočné odôvodnenie nečinnosti súdu, podal som sťažnosť, v ktorej písomnom odôvodnení som uviedol dôvody sťažnosti, najmä tieto:

„Zotrvávam na svojom stanovisku, že zo skutočnosti, že obžaloba bola Okresnému súdu Trnava   podaná   dňa   30.   5.   2012   a   do   dnešného   dňa   nebol   súdom vo   veci   samej vykonaný   žiadny   úkon   vyplýva,   že   ide   teraz   už   o   viac   ako   5   mesačnú   nečinnosť   súdu vo väzobnej trestnej veci vedenej proti mojej osobe. Takýto postup v trestnom stíham mojej osoby   považujem   za   porušenie   nižšie   uvedených   ustanovení   Trestného   poriadku   a   za porušenie môjho práva na osobnú slobodu.

Nesúhlasím so stanoviskom uvedeným v napadnutom uznesení, podľa ktorého súd v predmetnej trestnej veci postupuje zákonným spôsobom. Napriek skutočnosti, že zásada prednostného   a   urýchleného   vybavovania   trestných   vecí   nie   je   nadradená   ostatným zásadám trestného konania, táto nie je rešpektovaná....

... Krajský súd v Trnave v uznesení zo dňa 20.11.2012, č.k. 5Tos/182/2012-7704, ktorým   zamietol   moju   sťažnosť   k   mojim   námietkam   uviedol   „K   námietke   obžalovaných týkajúcej sa nečinnosti okresného súdu treba uviesť, že ani táto nie je opodstatnená. Vo veci bolo nutné vykonať tlmočnícke a prekladateľské úkony, ktoré si vyžadovali určité časové obdobie a v podstate hneď po ich vykonaní bolo zo strany súdu I. stupňa vo veci konané.“ S   týmto   konštatovaním   sa   nemôžem   stotožniť,   nakoľko   od   doručenia   obžaloby Okresnému súdu Trnava dňa 30.5.2012 vo veci nebol vykonaný žiaden tlmočnícky úkon, preklad   obžaloby   nepovažujem   za   dôvod   na   nečinnosť   súdu   trvajúcu   v   podstate   až   do hlavného pojednávania konaného dňa 4.12.2012. Krajský súd uvádza, že bolo zo strany súdu I. stupňa konané, neuvádza však aké konanie má na mysli....

Som toho názoru, že nečinnosť Okresného súdu Trnava vo veci sp.zn. 2T/35/2012, od doručenia obžaloby na súd 30.5.2012, je nečinnosťou neodôvodnenou. Okresný súd Trnava, aj Krajský súd Trnava pri rozhodovaní o väzbe na ospravedlnenie, resp. popretie nečinnosti použili argumenty o povinnosti prekladať obžalobu účelovo. Za neopodstatnený považujem aj argument Okresného súdu Trnava, že dňa 10.7.2012 súd nariadil doručenie obžaloby obhajcom, keď tak mal urobiť v zmysle § 240 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku bez meškania, čo je podstatne skôr ako tomu reálne bolo. Z uvedeného je zrejmé, že Okresný súd Trnava toto vlastné pochybenie využíva pri rozhodovaní o väzbe v môj neprospech. Uznesenie   Okresného   súdu   Trnava,   ani   uznesenie   Krajského   súdu   Trnava,   mi   nedali primeranú odpoveď na moju námietku o neodôvodnenom predlžovaní trestného stíhania nekonaním Okresného súdu Trnava.»

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 5 ods. 3 a podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní sp. zn. 5Tos/182/2012 a jeho rozhodnutím zo dňa 20. 11. 2012, č. k. 5Tos/182/2012-7704 porušené bolo.

2. Právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 5 ods. 3 a podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní sp. zn. 2T/35/2012 a jeho rozhodnutím zo dňa 30. 10. 2012, sp. zn. 2T/35/2012 porušené bolo.

3. Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 20. 11. 2012, č. k. 5Tos/182/2012-7704 a uznesenie Okresného súdu Trnava zo dňa 30. 10. 2012, sp. zn. 2T/35/2012 sa zrušujú.

4. Sťažovateľ sa bezodkladne prepúšťa z väzby.

5. Sťažovateľovi sa priznáva primerané zadosťučinenie v sume 5.000,- € (slovom päťtisíc Euro), ktoré sú Krajský súd v Trnave v sume 2.500,- € a Okresný súd Trnava v sume 2.500,- € povinní zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Krajský súd v Trnave a Okresný súd Trnava sú povinní nahradiť sťažovateľovi spoločne   a   nerozdielne   trovy   právneho   zastúpenia   v   sume   263,53   €   (slovom dvestošesťdesiattri eur a päťdesiattri centov, za 2 úkony právnej služby 2 x 127,16 € - prevzatie a príprava zastúpenia, ústavná sťažnosť, 2 x 7,63 6 režijný paušál) na účet jeho právneho zástupcu, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo ľudských   páv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

V prvom rade je potrebné uviesť, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný   súd   viazaný   návrhom   sťažovateľa,   ktorý   je   v   tomto   prípade   zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Ústavný súd preto v danej veci rozhodoval o porušení označených práv v súvislosti s rozhodnutím krajského súdu č. k. 5 Tos 182/2012-7704 z 20. novembra   2012,   ktorého   rozhodnutie   sťažovateľ   napadol.   Tvrdenie   o   iných skutočnostiach   (právo   na   „bezprieťahové“   konanie),   ktoré   sťažovateľ   uvádza   v   texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľa (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).

Predmetom napadnutého rozhodnutia krajského súdu bolo rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu sp. zn. 2 T 35/2012 z 30. októbra 2012, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby, ktorú podal 22. októbra 2012.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd svojím uznesením porušil jeho základného práva, tak ako ich označil v sťažnosti, tým, že z jeho strany, ako aj zo strany okresného súdu sa pri rozhodovaní o žiadosti o prepustenie z väzby nerozhodovalo v lehotách, ktoré by bolo možné považovať za primerané. V tomto smere poukázal na to, že v máji 2012 bola podaná príslušnou prokuratúrou obžaloba a súdy vo veci vo veci nekonali.

Označeným uznesením sp. zn. 5 Tos 182/2012 z 20. novembra 2012 krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bola zamietnutá jeho   žiadosť   o   prepustenie   z   väzby.   Z   odôvodnenia   krajského   súdu   vyplýva: „Podľa názoru krajského súdu dôvody, pre ktoré boli obžalovaní vzatí do väzby, naďalej trvajú. Trestné stíhanie proti obom obžalovaným sa vedie pre obzvlášť závažný zločin, pri ktorom v prípade   uznania   viny   hrozí   uloženie   vysokého   trestu,   dokonca   až   na   doživotie.   Keďže obžalovaní sú cudzími štátnymi príslušníkmi, možno považovať za odôvodnenú obavu, že by mohli   ujsť.   alebo   sa   skrývať   za   účelom   vyhýbania   sa   trestnému   stíhaniu,   prípadne hroziacemu   trestu.   Trestná   činnosť   obžalovaných   mala   byť   spáchaná   organizovaným spôsobom, mali sa jej podieľať aj ďalšie doteraz nezistené osoby, takže za odôvodnenú je možné považovať aj obavu z možného ovplyvňovania týchto osôb zo strany obžalovaných za účelom zmarenia objasňovania skutočností   závažných pre trestné stíhanie.   Existuje   tiež podozrenie, že obžalovaní sa už v minulosti dostali do rozporu so zákonom pre trestnú činnosť   rovnakého   charakteru,   takže   hrozí   aj   obava,   že   v   prípade   ich   prepustenia   na slobodu by mohli v páchaní takejto trestnej činnosti pokračovať.“

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami, o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 344/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu prechádzalo alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   hľadiska   ústavného   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný súd konštatuje, že z uznesenia krajského súdu vyplýva, ktoré skutočnosti tvorili podklad na jeho rozhodnutie a k akému právnemu záveru odôvodnenému skutkovými okolnosťami   dospel.   Rozhodnutie   krajského   súdu   o   zamietnutí   žiadosti   sťažovateľa o prepustenie   z   väzby okresným   súdom   je   akceptovateľné,   čo   vyplýva   z   dôvodov   jeho rozhodnutia.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   jeho   závermi   nestotožňuje,   neznamená nezákonnosť a neústavnosť napadnutého rozhodnutia. Skutkové a právne závery krajského súdu   nebolo   možné   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru.

Z citovaného odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu nemožno vyvodiť, že by sa nevysporiadal s právne relevantnými argumentmi v súvislosti s rozhodovaním o prepustenie z väzby sťažovateľa, a podľa názoru ústavného súdu sú tieto odôvodnenia ústavnoprávne akceptovateľné.

Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že pokiaľ sťažnosť smerovala aj proti urýchlenému   konaniu   súdov   o   jeho   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby,   treba   uviesť,   že sťažovateľ podal žiadosť o prepustenie väzby na okresnom súde 22. októbra 2012, ten rozhodol 30. októbra 2012 a krajský súd rozhodol už 20. novembra 2012, čo v žiadnom prípade nemožno považovať na neprimeraný čas o žiadosti vo väzobnej veci. Ústavný súd podotýka, že iba toto obdobie napadol sťažovateľ, čo vyplývalo z obsahu jeho sťažnosti.

Z   týchto   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2013