znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 92/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. O., B., zastúpeného advokátom JUDr. R. Ž., B., vo veci   namietaného   porušenia   práva   pokojne   užívať   majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu   v Bratislave   č.   k.   4 Co 34/2011-141   z 28. septembra   2011   v   spojení   s   uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Cdo   8/2010   z   22.   novembra   2010 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č. k. 45 C 153/2007-34 zo 4. septembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. O.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. marca 2012 doručená sťažnosť Ing. A. O., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 34/2011-141 z 28. septembra 2011 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 8/2010 z 22. novembra 2010 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. 45 C 153/2007-34 zo 4. septembra 2008. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vydania tohto nálezu:

„1. Základné právo Ing. A. O. pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení Protokolu č. 11 bolo rozsudkom Krajského súdu Slovenskej republiky spis. zn. 4 Co 34/2011 zo dňa 28. septembra 2011   v spojení   s uznesením   Najvyššieho   súdu   SR   spis.   zn.   3 Cdo 8/2010 zo dňa 22. 11. 2010 a rozsudkom Okresného súdu 45 C 153/2007 zo dňa 04. 09. 2008 porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu Slovenskej republiky spis. zn. 4 Co 34/2011 zo dňa 28. septembra 2011, spolu s uznesením Najvyššieho súdu   SR   spis.   zn.   3   Cdo   8/2010   zo   dňa   22.   11.   2010   a   rozsudkom   Okresného   súdu 45 C 153/2007 zo dňa 04. 09. 2008 a vec vracia Krajskému súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a k nej pripojených listín, sťažovateľ   bol   ako   žalovaný   účastníkom   konania   vedeného   pred   okresným   súdom   pod sp. zn.   45   C   153/2007,   v   ktorom   sa   L.   W.   (ďalej   len   „žalobkyňa“)   domáhala   vydania rozsudku, ktorým súd vylúči nehnuteľnosti zapísané na LV č. 3921, k. ú. Š., parc. č. 2637, zast. plochy a nádvoria o výmere 234 m2, parc. č. 2638, zast. plochy a nádvoria o výmere 233 m2, na nich postavený bytový dom súp. č. 1021, byt... na... posch., vchod..., podiel na spoločných častiach a zariadeniach domu a spoluvlastnícky podiel k pozemku vo veľkosti 8100/307708 (ďalej len „nehnuteľnosť“), z exekúcie vedenej súdnou exekútorkou Mgr. A. M., Exekútorský úrad B. (ďalej len „súdna exekútorka“), pod sp. zn. Ex 258/96 (ďalej len „exekúcia“   alebo   „exekučné   konanie“).   Toto   exekučné   konanie   bolo   vedené   na   návrh sťažovateľa ako oprávneného doručený súdnej exekútorke 17. októbra 1996 proti M. W. (ďalej len „povinný“) na vymoženie sumy 160 000 Sk s príslušenstvom na základe rozsudku bývalého Obvodného súdu Bratislava III č. k. 12 C 206/1992-32 z 11. mája 1993, ktorý nadobudol   právoplatnosť   5. apríla   1995.   Žalobkyňa   a   povinný   uzatvorili   manželstvo

5. februára 2000. Toto manželstvo bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Galanta č. k. 10   C   53/2007-28   z 26.   júla   2007,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   10.   septembra   2007. Nehnuteľnosť nadobudli žalobkyňa a povinný ako kupujúci na základe kúpnej   zmluvy, ktorej   vklad   bol   povolený   17.   októbra   2005   príslušným   katastrálnym   úradom   pod   č. V 1723/05   a   je   zapísaná   na   LV   č.   3921,   k.   ú.   Š.,   ako   bezpodielové   spoluvlastníctvo žalobkyne a povinného. Žalobkyňa v priebehu konania uviedla, že pohľadávka sťažovateľa vznikla   pred   uzatvorením   jej   manželstva   s   povinným,   o   jej   existencii   nemala   žiadnu vedomosť. V čase vzniku pohľadávky bol povinný ženatý s predchádzajúcou (v poradí jeho treťou) manželkou R. D., ich manželstvo trvalo od roku 1990 do 1999. Nehnuteľnosť bola zakúpená podľa tvrdení žalobkyne z jej výlučných prostriedkov za 1 000 000 Sk, z ktorých 700 000 Sk zaplatila žalobkyňa v hotovosti a 300 000 Sk formou pôžičky zo Slovenskej sporiteľne. Bezpodielové spoluvlastníctvo žalobkyne a povinného podľa jej tvrdenia nebolo vyporiadané   a čo   sa   týka   jeho   rozsahu,   nebola   medzi   nimi   uzatvorená   žiadna   dohoda o zúžení alebo rozšírení. Žalobkyňa ďalej uviedla, že povinný bol od roku 2002 do 2005 vo väzbe.

Sťažovateľ tvrdil, že žalobkyňa o existencii jeho pohľadávky voči povinnému mala vedomosť,   pretože   sám   povinného   vyzýval   na   jej   zaplatenie   osobne   v   roku   2000 v prítomnosti   žalobkyne. Povinný   iný   majetok   nevlastní,   a preto   sa   sťažovateľ   domáha uspokojenia z nehnuteľnosti, keďže povinný mu dosiaľ pohľadávku nezaplatil. Voči bývalej manželke povinného R. D. si pohľadávku v exekučnom konaní neuplatnil.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   45   C   153/2007-34   zo   4.   septembra   2008   žalobe vyhovel.

Sťažovateľ   podal   proti   tomuto   rozsudku   odvolanie,   ktorým   navrhol   odvolaciemu súdu rozsudok okresného súdu zmeniť a žalobu zamietnuť. Nesprávne právne vec posúdil okresný   súd,   ak   dospel   k   záveru,   podľa   ktorého   ak   pohľadávka   vznikla   ešte   pred uzatvorením   manželstva   žalobkyne   s   povinným,   nie   je   ju   možné   uspokojiť   z   majetku v bezpodielovom   spoluvlastníctve   manželov.   Žalobkyňa   a   povinný   mali   možnosť   pri uzatvorení   manželstva   upraviť   si   dohodou   rozsah   ich   bezpodielového   spoluvlastníctva manželov   v   záujme   ochrany   majetkových   práv   žalobkyne,   avšak   neurobili   to.   Povinný zodpovedá   za   svoje   dlhy   celým   svojím   majetkom   vrátane   majetku   patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Nie je v súlade so zákonom, ak by sa dlžník povinnosti uloženej mu vykonateľným súdnym rozhodnutím mohol zbaviť aj len tým, že uzatvorí nové manželstvo s odôvodnením, že je to tak v záujme ochrany práv druhého manžela.

O   podanom   odvolaní   krajský   súd   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   12   Co   289/2008-69 zo 17. septembra 2009 tak, že rozsudok okresného súdu zmenil a žalobu zamietol.O podanom dovolaní žalobkyne proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu [z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 241 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku   spočívajúceho   v nesprávnom   výklade   §   147   ods.   1   Občianskeho   zákonníka v spojení s § 37 ods. 2 Exekučného poriadku] rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 8/2010 z 22. novembra 2010 tak, že rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 8/2010 z 22. novembra 2010 nadobudlo právoplatnosť 13. decembra 2010.

Krajský   súd   znova   o   veci   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   4   Co   34/2011-141 z 28. septembra   2011   tak,   že   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil.   Svoje   rozhodnutie odôvodnil takto:

„Po zrušení veci odvolací súd opäť prejednal vec podľa ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. na pojednávaní v neprítomnosti odporcu (§ 101 ods. 2 O.s.p.). Na základe právneho názoru   vysloveného   dovolacím   súdom   v   jeho   zrušujúcom   rozhodnutí,   ktorý   je   záväzný (§ 243d ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.... V prejednávanej veci nebolo medzi účastníkmi sporné, že navrhovateľka dňa 05. 02. 2000 uzatvorila manželstvo s M. W., proti ktorému podal odporca ako oprávnený dňa 17. 10.   1996   návrh   na   vykonanie   exekúcie   na   základne   právoplatného   a vykonateľného rozsudku bývalého Obvodného súdu Bratislava III zo dňa 11. 05. 1993 č. k. 12 C 206/92, ktorým bola povinnému M. W. uložená povinnosť zaplatiť odporcovi istinu 160.000,-Sk s príslušenstvom. Rovnako nebolo sporným, že navrhovateľka s povinným nadobudli počas manželstva   byt...,   nachádzajúci   sa   na...   poschodí   bytového   domu   v Š.,   na..   ul.   č... s prislúchajúcimi podielmi na spoločných častiach a zariadeniach domu a na pozemku do BSM a že manželstvo navrhovateľky a dlžníka odporcu bolo rozsudkom Okresného súdu v Galante zo dňa 26. 07. 2007 č. k. 10 C 53/2007-28, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 10.09.2007, rozvedené. Predmetné nehnuteľnosti teda tvoria predmet BSM navrhovateľky a M. W. a pohľadávka odporcu voči M. W. vznikla pred uzatvorením manželstva... V danom prípade pohľadávka odporcu, ako oprávneného na základe exekučného titulu   vznikla   voči   M.   W.,   bývalému   manželovi   navrhovateľky,   ešte   pred   uzatvorením manželstva, preto návrh navrhovateľky na vylúčenie veci – nehnuteľnosti, nadobudnutej až v roku 2005, patriacej do BSM, ale vzniknutého až po vzniku pohľadávky oprávneného voči bývalému manželovi navrhovateľky je dôvodný.

Neboli totiž splnené obidve podmienky stanovené pre možnosť uspokojenia veriteľa jedného z manželov z majetku patriaceho do BSM v ustanovení § 147 ods. 1 O.s.p. a to, že pohľadávka   povinného,   bývalého   manžela   navrhovateľky,   nevznikla   počas   trvania   ich manželstva, preto bolo potrebné vyhovieť návrhu navrhovateľky a predmetné nehnuteľnosti vylúčiť z exekúcie vedenej pre vymoženie pohľadávky jej bývalého manžela.

Na odvolacom pojednávaní predložila navrhovateľka doklad o tom, že jej bývalý manžel M. W. podal 28. 04. 2010 na Okresný súd v Galante návrh na vyporiadanie ich bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Odvolací súd sa po tomto nezaoberal námietkou odporcu, že vo veci došlo k zmene skutkového stavu a to k vyporiadaniu BSM navrhovateľky a M. W. v zmysle ustanovenia § 149 ods. 4 Obč. zák.“

Rozsudok krajského súdu č. k. 4 Co 34/2011-41 z 28. septembra 2011 nadobudol (v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. 45 C 153/2007-34 zo 4. septembra 2008) právoplatnosť 21. januára 2012.

Sťažovateľ odôvodnil tvrdené porušenie svojho práva pokojne užívať majetok podľa čl.   1   dodatkového   protokolu   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   4   Co   34/2011-141 z 28. septembra   2011   v   spojení   s   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Cdo   8/2010 z 22. novembra 2010 a rozsudkom okresného súdu č. k. 45 C 153/2007-34 zo 4. septembra 2008   tým,   že   hoci   jeho   pohľadávka   vznikla   pred   uzatvorením   manželstva,   samotné uzatvorenie   manželstva   nemôže   byť   prekážkou   jej   uspokojenia   z   nehnuteľnosti v exekučnom konaní a povinný sa nemôže zbaviť povinnosti uloženej exekučným titulom. Manželia   mali   možnosť   zákonom   stanovený   rozsah   bezpodielového   spoluvlastníctva zmeniť,   čo   však   neurobili.   Na   základe   uvedeného   je   toho   názoru,   že   označenými rozsudkami „došlo   s konečnou platnosťou k vylúčeniu   predmetného bytu z exekučného konania...   a tým   sťažovateľovi   bola   odňatá   možnosť   uspokojenia   svojej   pohľadávky v exekučnom konaní a teda bolo porušené sťažovateľovo právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ako   to   vyplýva   z   obsahu   i   petitu   sťažnosti,   sťažovateľ   sa   domáha   vyslovenia porušenia   svojho   práva   pokojne   užívať   majetok   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   4   Co   34/2011-141   z   28.   septembra   2011   v   spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. 45 C 153/2007-34 zo 4. septembra 2008 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 8/2010 z 22. novembra 2010.

1. Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 8/2010 z 22. novembra 2010.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ako   vyplýva   zo   sťažovateľom   predloženého   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Cdo   8/2010   z   22.   novembra   2010,   toto   rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť 13. decembra 2010.

Keďže   sťažnosť   bola   ústavnému   súdu   doručená   15.   marca   2012,   je   zrejmé,   že sťažnosť bola podaná po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde (táto uplynula najneskôr 13. februára 2011). Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v jej v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

2. Ústavný súd sa ďalej zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie   svojho   práva   pokojne   užívať   majetok   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   4   Co   34/2011-141   z   28.   septembra   2011   v   spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. 45 C 153/2007-34 zo 4. septembra 2008. Keďže tieto rozhodnutia nadobudli právoplatnosť 21. januára 2012, vo vzťahu k nim bola lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu zachovaná.

Podstatou sťažnosti v tejto časti je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého k porušeniu označeného   práva   sťažovateľa   rozhodnutím   krajského   súdu   v   spojení   s   rozhodnutím okresného   súdu   malo   dôjsť   tým,   že   týmito   rozhodnutiami   bola   sťažovateľovi   odňatá možnosť uspokojenia svojej pohľadávky v exekučnom konaní.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného   práva.   Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať zákony,   ktoré   považuje   za   nevyhnutné,   aby   upravil   užívanie   majetku   v   súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov, alebo pokút.

Právo na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu neznamená absolútny zákaz zasiahnuť   do   vlastníckeho   práva   v prípade,   pokiaľ   sa   tak   stane   v   súlade   s   ústavnými a zákonnými limitmi, ktoré sa na takýto postup vzťahujú. K jeho porušeniu nemôže dôjsť postupom   a   rozhodnutím   všeobecného   súdu,   ktorým   tento   uplatní   svoju   právomoc spôsobom, ktorý zákon umožňuje. O takýto postup išlo aj v danej veci v prípade krajského súdu,   ktorý   zákonom   zverenú   právomoc   preskúmať   rozhodnutie   okresného   súdu a rozhodnúť v danom prípade uplatnil spôsobom upraveným príslušným hmotnoprávnym a procesnoprávnym predpisom.

Ostatne, ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ námietku porušenia označeného práva   ani nespájal s princípmi   spravodlivého procesu   vyplývajúcimi   z   čl.   46   až čl.   48 ústavy.

3. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Samotný sťažovateľ tak formuláciou sťažnostného petitu určil ústavnému súdu rozsah, v akom sa napadnutým uznesením   krajského   súdu   má   zaoberať.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   totiž vzťahuje najmä na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti (m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05), keď navyše znenie petitu sťažnosti vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa nemá ústavný súd dôvod spochybňovať.

Sťažovateľ v predloženej sťažnosti namietal iba porušenie svojho práva na majetok (čl.   1   dodatkového   protokolu),   ktorého   sa   mal   dopustiť   krajský   súd   svojím   postupom a napadnutým rozsudkom, ktorý sťažovateľ považuje za vecne nesprávne rozhodnutie.

Právo na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu je právom hmotnej povahy.

Ústavný súd v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. III. ÚS 376/08, III. ÚS 224/09, II. ÚS 203/2010) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod právne normy.

Keďže   vzhľadom   na   viazanosť   sťažnostným petitom zo   strany   ústavného   súdu nepripadalo   do   úvahy   posúdenie   prípadného   porušenia   ústavno-procesných   princípov vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy (sťažovateľ – zastúpený advokátom, porušenie týchto procesných princípov vôbec nenamietal), sťažnosť, ktorou sťažovateľ namietal porušenie práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   bolo   potrebné   v okolnostiach   danej   veci odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Napriek uvedenému ústavný súd pre úplnosť uvádza, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia   krajského   súdu   nemožno   vyvodiť   nič,   čo   by   signalizovalo,   že   ním   došlo k zásahu do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy   pri   rozhodovaní   v   predmetnej   veci   svojím   postupom   aplikovali   zákony   ústavne konformným   spôsobom   (v   danom   prípade   predovšetkým   ustanovenia   Občianskeho zákonníka a Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry najvyššieho súdu,   z ktorej   nemožno dospieť   k   záveru,   na základe   ktorého   pohľadávku   veriteľa   len jedného z manželov, ktorá vznikla pred vznikom manželstva, možno uspokojiť z majetku patriaceho   do   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov,   ktoré   následne   vzniklo uzatvorením manželstva.

Ústavný súd môže sťažnosť odmietnuť pre zjavnú neopodstatnenosť aj vtedy, ak je zrejmé,   že   medzi   namietaným   postupom   všeobecného   súdu,   v   tomto   prípade   krajského súdu, a označeným základným právom nie je žiadna súvislosť, ktorá by reálne vytvárala základ na záver o možnom porušení uvedeného práva. Zo skutočností, ktoré sťažovateľ vo svojej   sťažnosti   uviedol,   nevyplýva   žiadna   možnosť   porušenia   uvedeného   práva, reálnosť ktorej by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2012