znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 92/2011-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť poslancov Miestneho zastupiteľstva mestskej časti K., K.: Ing. L. B., F. H., Ľ. K., Ing. M. Č., D. D., K. M., Mgr. Š. R., Ing. P. D., MUDr. I. J., Ing. O. K., Dr. R. M., MUDr. M. B. a Ing. F. L., zastúpených advokátom JUDr. JCLic. T. M., PhD., K., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods.   2 a čl. 67 ods.   1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky   a porušenia základného   práva   zaručeného   v   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 41 C 75/2010 zo 17. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Miestneho zastupiteľstva mestskej časti K. o d m i e t a   ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. decembra 2010 doručená sťažnosť poslancov Miestneho zastupiteľstva mestskej časti K., K.: Ing. L. B., F. H., Ľ. K., Ing. M. Č., D. D., K. M., Mgr. Š. R., Ing. P. D., MUDr. I. J., Ing. O. K., Dr. R. M., MUDr. M. B. a Ing. F. L. (ďalej len „sťažovatelia“) označená ako „Ústavná sťažnosť podľa čl. 127a ods. 1 Ústavy, proti neústavnému a nezákonnému rozhodnutiu a zásahu do vecí orgánov územnej samosprávy“, ktorou namietali porušenie čl. 2 ods. 2 a čl. 67 ods. 1 a 3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   porušenie   základného   práva zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 41 C 75/2010 zo 17. septembra 2010.

Z   obsahu   sťažnosti,   ktorá   bola   sťažovateľmi   doplnená   podaniami   doručenými ústavnému súdu 27. decembra 2010 a 30. decembra 2010, a z ich príloh vyplýva, že Miestne zastupiteľstvo mestskej časti K. (ďalej aj „miestne zastupiteľstvo“) na svojom rokovaní 22. apríla   2010   prijalo   uznesenie   sp.   zn.   313-22/04-2010,   ktorým   odvolalo   hlavnú kontrolórku   Ing.   Ľ.   F.   (ďalej   len   „kontrolórka“).   Kontrolórka   13.   mája   2010   podala okresnému súdu žalobu proti mestskej časti K. (ďalej len „mestská časť“) o neplatnosť odvolania z funkcie miestneho kontrolóra a neplatnosť výpovede. Okresný súd o žalobe rozhodol napadnutým rozsudkom sp. zn. 41 C 75/2010 zo 17. septembra 2010, v ktorom „určil“, že odvolanie kontrolórky z funkcie je neplatné. Návrh kontrolórky v časti určenia neplatnosti výpovede   okresný   súd   vylúčil   na samostatné konanie.   Zároveň   okresný   súd uložil mestskej časti nahradiť kontrolórke trovy konania.

Podľa sťažovateľov napadnutým rozsudkom okresného súdu sp. zn. 41 C 75/2010 zo 17. septembra 2010 bol porušený čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 67 ods. 1 a 3 ústavy a ich základné právo zaručené v čl. 48 ods. 1 ústavy.

Sťažovatelia svoje tvrdenia odôvodnili takto:„Právo odvolať hlavného kontrolóra v súlade s § 11 ods. 4, § 18 ods. 1 a § 18a ods. 9 zákona o obecnom zriadení je výsostným právom orgánu miestnej samosprávy a to miestneho zastupiteľstva...

... Uznesenie č. 313 – 22/04-2010 o odvolaní miestnej kontrolórky schválilo miestne zastupiteľstvo Mestskej časti K. nadpolovičnou väčšinou všetkých poslancov v súlade s §18a ods.   10   zákona   o   obecnom   zriadení.   Poslanci   o   prijatí   uznesenia   hlasovali   tajným spôsobom...

Rešpektovanie princípu právneho štátu predpokladá, že všetky subjekty v štáte, t. j. orgány územnej samosprávy aj súdy sa budú správať zákonom predpokladaným spôsobom, resp.   zosúladia   svoje   správanie   s   platným   právnym   poriadkom.   Vzhľadom   na   túto skutočnosť priamo ústava v záujme ochrany princípu právneho štátu vo svojom čl. 67 ods. 3 (obdobne aj čl. 8 ods. 1 charty) dáva priestor na dozor štátu, resp. ingerenciu štátu do vecí územnej   samosprávy,   ktorý   je   však   striktne   obmedzený   požiadavkou   vykonania   takého zásahu   iba   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   t.   j.   vykonania   zásahu   do   vecí   územnej samosprávy len zákonne súladným spôsobom (IV. ÚS 156/2010, II. ÚS 119/2010, I. ÚS 107/2010)...

Zákon o obecnom zriadení v § 13 ods. 7 jednoznačne hovorí, rozhodnutie miestneho zastupiteľstva   o   odvolaní   hlavného   kontrolóra   je   uznesením.   Teda   uznesenie   miestneho zastupiteľstva Mestskej časti K. č. 313 – 22/04-2010 zo dňa 22. 4. 2010 je rozhodnutím orgánu územnej samosprávy vo veciach územnej samosprávy v súlade so zákonom. V súlade s čl. 67 ods. 3 ústavy aj toto Uznesenie Miestneho zastupiteľstva Mestskej časti K. č. 313 – 22/04-2010 zo dňa 22. 4. 2010 bolo preskúmateľné súdom, ale len zákonom stanoveným spôsobom. Zákonodarca pre tento prípad stanovil osobitný druh konania, ktorý je upravený v § 250zf OSP...

Sťažovateľ   je   presvedčený,   že   rozsudok   Okresného   súdu   Košice   II,   č.   k.:   41   C 75/2010 zo dňa 17. 9. 2010 je v rozpore so zákonom z dôvodu prekročenia právomoci Okresného   súdu   Košice   II.   Nakoľko   Okresný   súd   Košice   II.   v   rozpore   s   ústavou   a   so zákonom preskúmaval uznesenie orgánu územnej samosprávy a to Miestneho zastupiteľstva Mestskej časti K., nezákonne zasiahol do pôsobnosti orgánu územnej samosprávy. Mestské   zastupiteľstvo   nerozhodovalo   o   výpovedi   z   pracovného   pomeru,   ale o odvolaní   hlavného   kontrolóra.   Teda   v   žiadnom   prípade   nebola   tu   daná   príslušnosť civilného súdu v občianskoprávnych veciach.

Okresný súd Košice II. v konaní č.: 41 C 75/2010 mal konanie o žalobe odmietnuť, pre vecnú nepríslušnosť.“

Vychádzajúc z uvedeného sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné právo Miestneho zastupiteľstva – Mestskej časti K. zaručené v čl. 2 ods. 2, čl. 48 ods. 1 a čl. 67 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky Rozsudkom Okresného súdu Košice II č. k. 41 C 75/2010 zo 17. septembra 2010 porušené bolo.

2. Rozsudok Okresného súdu Košice II č. k. 41 C 75/2010 zo 17. septembra 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Miestnemu   zastupiteľstvu   –   Mestskej   časti   K.   priznáva   úhradu   trov   právneho zastúpenia v sume ktorá bude písomne vyčíslená v písomnom vyhotovení nálezu, ktorú je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. JCLic. T. M. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovatelia   podaním,   ktoré   bolo   ústavnému   súdu   doručené   27.   decembra   2010, doplnili pôvodnú sťažnosť o požiadavku, aby ústavný súd „vydal uznesenie o predbežnom opatrení, a to pozastavení vykonateľnosti Rozsudku Okresného súdu Košice II č. k.: 41 C 75/2010 zo dňa 17. 9. 2010“.

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   30.   decembra   2010   sťažovatelia   doplnili sťažnosť o „listinné dôkazy“.

Dňa 28. januára 2011 bolo ústavnému súdu doručené podanie kontrolórky označené ako „Žiadosť   o   pristúpenie   ako   vedľajší   účastník   konania   a   žiadosť   o   verejné,   ústne pojednávanie“, ktorom uviedla: „Z externých informácií viem, že dňa 17. 10. 2010 Miestne zastupiteľstvo Mestskej časti K. podalo sťažnosť namierenú proti rozsudku Okresného súdu Košice   II,   ktorý   rozhodoval   o   neplatnosti   odvolania   Ľ.   F.   (mňa)   z   funkcie.   Podľa sťažovateľa tým okresný súd zasiahol do pôsobnosti miestneho zastupiteľstva...

Rozsudok Okresného súdu Košice II č. k. 41 C/75/2010-131 sa týkal mojej osoby, ktorým súd rozhodol v môj prospech.

Chcela by som Ústavnému súdu vysvetliť moje podozrenia z nezákonnosti podania na Ústavný   súd   SR   a   byť   k   dispozícii   pre   doplnenie   bližších   súvislostí,   preto   žiadam o pristúpenie.

Ústavný súd chcem tiež požiadať o ústne, verejné pojednávanie tohto sporu.“Ďalším   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   1.   februára   2011   označeným   ako „Vyjadrenie“ kontrolórka   upresnila,   že „v   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   treba   ma považovať za dotknutú osobu, keďže požadovaným nálezom by mohlo dôjsť k zásahu do mojich práv vyplývajúcich z právoplatného rozsudku Okresného súdu Košice II. č. k. 41 C 75/2010-131 zo 17. 9. 2010. Môj právny status teda nie je vedľajším účastenstvom v konaní, keďže takýto status v konaní podľa čl. 127a Ústavy nie je vôbec možný.

Žiadam týmto, aby v rámci predbežného prerokovania sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zák.   č.   38/1993   Z.   z.   bola   sťažnosť   sťažovateľa   odmietnutá   ako   podanie   zjavne neoprávnenej osoby...

Sťažnosť   podalo   Miestne   zastupiteľstvo   Mestskej   časti   K.,   ktoré   nemá   právnu subjektivitu. Napriek tomu nespochybňujem, že vzhľadom na úpravu čl.   127a Ústavy a príslušnú rozhodovaciu prax ústavného súdu v tomto smere v danom type konania môže ako sťažovateľ vystupovať aj orgán bez právnej subjektivity.

Sťažovateľ je kolektívny orgán, ktorý prejavuje navonok vôľu väčšinovým hlasovaním podľa predpísaných procedurálnych pravidiel platných pre jeho zasadnutia a rokovania. Týmto   zodpovedne   vyhlasujem,   že   neexistuje   uznesenie   Miestneho   zastupiteľstva Mestskej časti K., ktorým by bol tento orgán prejavil vôľu podať ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127a Ústavy v danej veci.

Predpokladám,   že   sťažnosť   podpísal   advokát   JUDr.   T.   M.   ako   právny   zástupca sťažovateľa. V tejto súvislosti je zaujímavé, kto resp. ktoré osoby podpísali plnomocenstvo označenému   advokátovi.   Podľa   mojich   informácií   rozhodnutie   podať   sťažnosť   je rozhodnutím   niekoľkých   poslancov.   Títo   pravdepodobne   mohli   aj   plnomocenstvo   pre advokáta podpísať. V žiadnom prípade však neprebehlo riadne hlasovanie o tejto otázke na niektorom zasadnutí zastupiteľstva.

Podanie   urobené   v   mene   kolektívneho   orgánu   niektorými   jeho   členmi,   ktorému nepredchádzal predpísaný procedurálny postup, treba považovať za podanie niekoho zjavne neoprávneného.“.

II.

Podľa čl. 127a ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach orgánov územnej samosprávy proti neústavnému alebo nezákonnému rozhodnutiu alebo inému neústavnému alebo nezákonnému zásahu do vecí územnej samosprávy, ak o jej ochrane nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   127a   ods.   2   ústavy   ak ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti   orgánu   územnej samosprávy,   vysloví,   v   čom   spočíva   neústavné   alebo   nezákonné   rozhodnutie   alebo neústavný alebo nezákonný zásah do veci územnej samosprávy, aký ústavný zákon alebo zákon bol porušený a akým rozhodnutím alebo zásahom toto porušenie nastalo. Ústavný súd napadnuté rozhodnutie zruší, alebo ak porušenie práva spočívalo v inom zásahu, než je rozhodnutie,   zakáže pokračovať v   porušovaní   práva   a prikáže,   ak je to   možné,   aby   sa obnovil stav pred porušením

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   považoval   za   potrebné   sa   v   prvom   rade   vysporiadať   s   rozdielnym rozsahom   namietaného   porušenia   označených   ustanovení   ústavy   a   Európskej   charty miestnej samospráva v odôvodnení sťažnosti a v samotnom návrhu rozhodnutia (petite). Tvrdenia   sťažovateľov,   zastúpených   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   o   porušení ďalších práv, ktoré neboli uvedené v petite sťažnosti, ústavný súd považoval iba za súčasť ich argumentácie a vzhľadom na viazanosť ústavného súdu návrhom na rozhodnutie podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd ustálil predmet tohto konania tak, ako ho kvalifikovaný právny zástupca sťažovateľov uviedol v petite sťažnosti, teda tak ako to je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia.

Predmetom sťažnosti je preto namietané porušenie čl. 2 ods. 2 a čl. 67 ods. 1 a 3 ústavy a porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy, ku ktorým malo dôjsť rozsudkom okresného súdu sp. zn. 41 C 75/2010 zo 17. septembra 2010.

Podľa   §   57   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   môže   podať   orgán   územnej samosprávy,   ktorý   tvrdí,   že   neústavným   alebo   nezákonným   rozhodnutím,   alebo   iným neústavným   alebo   nezákonným   zásahom   sa   zasiahlo   do   veci   územnej   samosprávy,   ak o ochrane proti takým rozhodnutiam alebo zásahom nerozhoduje iný súd.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľov je podaná zjavne neoprávnenou osobou. Ústavný súd predovšetkým považuje za potrebné konštatovať, že aktívnu procesnú legitimáciu na konanie podľa čl. 127a ods. 1 ústavy a § 57 zákona o ústavnom súde má orgán územnej samosprávy, teda v súlade s čl. 69 ods. 1 ústavy obecné zastupiteľstvo alebo starosta obce (obdobne napr. I. ÚS 13/2010, III. ÚS 84/02). Sťažovateľom pre tento typ konania   v   predmetnej   veci   môže   teda   byť   starosta   mestskej   časti,   resp.   miestne zastupiteľstvo.   V   texte   sťažnosti   je   síce   uvedené,   že   sťažnosť   podáva   miestne zastupiteľstvo, avšak z jej obsahu a ani z jej príloh nevyplýva, že by sťažnosť podaná ústavnému súdu bola skutočným podaním miestneho zastupiteľstva, resp. výsledkom jeho rozhodnutia   podať   túto   sťažnosť.   Je   zrejmé,   že   sťažnosť   podali   jednotliví   poslanci miestneho zastupiteľstva, ale bez preukázania, že ide o vôľu orgánu územnej samosprávy, t. j. miestneho zastupiteľstva. Uvedené potvrdzuje aj tá okolnosť, že plnú moc advokátovi JUDr. JCLic. T. M., PhD. (ďalej len „právny zástupca“), neudelilo miestne zastupiteľstvo, ale jeho poslanci. Plná moc na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom bola právnemu zástupcovi udelená 13 poslancami miestneho zastupiteľstva 15. decembra 2010.

Obecné zastupiteľstvo je podľa čl. 69 ods. 2 ústavy tvorené poslancami obecného zastupiteľstva.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   konštatuje,   že   podľa   §   12   ods.   2   zákona č. 369/1990   Zb.   o   obecnom   zriadení   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o obecnom   zriadení“)   obecné   zastupiteľstvo   rokuje   vždy   v   zbore.   Spôsobilé   rokovať a uznášať sa je vtedy, ak je prítomná nadpolovičná väčšina všetkých poslancov. Na prijatie uznesenia obecného zastupiteľstva je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov;   na   prijatie   nariadenia   je   potrebný   súhlas   trojpätinovej   väčšiny   prítomných poslancov.

Ústavný   súd   teda   konštatuje,   že   v   predmetnej   sťažnosti   je   síce   formálne   ako sťažovateľ   označené   miestne   zastupiteľstvo,   avšak   žiadne   uznesenie   alebo   nariadenie miestneho   zastupiteľstva,   ktoré   by   splnomocňovalo   právneho   zástupcu   na   konanie v predmetnej veci, ústavnému súdu predložené nebolo. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd uvádza, že v tomto prípade za sťažovateľa nie je možné považovať orgán, ktorý je formálne označený v záhlaví, resp. texte sťažnosti (Miestne zastupiteľstvo mestskej časti K.), ale jednotlivých poslancov, ktorí 15. decembra 2010 podpísali právnemu zástupcovi plnú moc na zastupovanie v konaní. Ústavný súd už v tejto súvislosti uviedol, že aktívnu procesnú legitimáciu pre predmetné konanie podľa čl. 127a ods. 1 ústavy má orgán územnej samosprávy,   teda   obecné   zastupiteľstvo   alebo   starosta   obce,   a   nie   jednotliví   poslanci, ktorých konanie na tento účel nie je možné označiť za konanie orgánu územnej samosprávy (obdobne napr. I. ÚS 13/2010, III. ÚS 84/02).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd o sťažnosti sťažovateľov rozhodol podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   tak,   že   ju   odmietol   ako   podanú   zjavne neoprávnenou osobou.

Pretože sťažnosť sťažovateľov bola ako celok odmietnutá už pri   jej predbežnom prerokovaní, bolo bez právneho dôvodu rozhodovať o ich návrhu na dočasné opatrenie, ktorým by ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku okresného súdu.Žiadosťou odvolanej kontrolórky o pristúpenie do konania ako vedľajšej účastníčky, ktorá bola doručená ústavnému súdu 28. januára 2011, sa ústavný súd nezaoberal, a to jednak s prihliadnutím na jej podanie doručené ústavnému súdu 1. februára 2011, v ktorom uviedla, že jej „právny status teda nie je vedľajším účastenstvom v konaní, keďže takýto status v konaní podľa čl. 127a Ústavy nie je vôbec možný“, a jednak s prihliadnutím na samotný výsledok tohto konania.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2011