znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 92/2010-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v spojení s § 1 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd a základného   práva   na   vlastníctvo   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. 23 Er 2912/2004-39 z 13. marca 2009 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 8 CoE 69/2009-62 z 29. júna 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra 2009   doručená   sťažnosť   spoločnosti   Z.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s § 1 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods.   1   ústavy   uznesením   Okresného   súdu   Trenčín   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k. 23 Er 2912/2004-39 z 13. marca 2009 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 CoE 69/2009-62 z 29. júna 2009.

Ako   vyplynulo   zo   sťažnosti   sťažovateľa   a   spisu   okresného   súdu   sp.   zn. 23 Er 2912/2004, vyžiadaného pre posúdenie možnosti prijatia sťažnosti na ďalšie konanie, JUDr.   T.   K.,   správca   konkurznej   podstaty   úpadcu   poisťovne   P.   v   konkurze   (ďalej   aj „správca“) ako oprávnený doručil 18. októbra 2004 JUDr. V. K. – súdnemu exekútorovi (ďalej len „súdny exekútor“), návrh na vykonanie exekúcie pre vymoženie 6 576 Sk s prísl. proti spoločnosti S., a. s., H. (ďalej len „povinný“). Súdny exekútor viedol exekučnú vec pod   sp.   zn.   EX   1265/2004.   V   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   oprávnený   uviedol,   že povinnému bola uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému 6 576 Sk platobným výmerom vydaným správcom č. 291/2004 z 29. marca 2004, ktorý nadobudol právoplatnosť a stal sa i vykonateľným,   povinný   si   však   svoju   povinnosť   nesplnil.   Ako   vyplýva   z platobného výmeru č. 291/2004 z 29. marca 2004, ktorý oprávnený k návrhu na vykonanie exekúcie pripojil, v jeho záhlaví je uvedené, že platobný výmer vydáva poisťovňa P. v konkurze, ukladá sa ním povinnosť zaplatiť dlžné poistné za obdobie 06/97 – 10/97 vo výške 6 576 Sk,   platobný   výmer   je   podpísaný   správcom   a   je   na   ňom   vyznačená   doložka   o   jeho právoplatnosti   (19. apríla   2004)   a   vykonateľnosť   (27.   apríla   2004).   Okresný   súd   udelil 8. novembra 2004 súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie č. 5309*005874. Proti   upovedomeniu   o   začatí   exekúcie   súdneho   exekútora   č.   k.   EX 1265/2004-6 z 22. novembra   2004   podal   povinný   námietky,   v   ktorých   poukázal   najmä   na   to,   že   je podnikateľom   hospodáriacim   na   pôde   a   zexekvovaním   jeho   majetku   by   bolo   ohrozené riadne   obhospodarovanie   poľnohospodárskej   pôdy   a   zachovanie   plynulej   prevádzky rastlinnej a živočíšnej výroby, a navrhol exekúciu zastaviť. Sťažovateľ doručil súdnemu exekútorovi 25. augusta 2008 podanie označené ako „Vyjadrenie oprávneného k námietkam povinného“   z   3.   júla   2008,   v   ktorom   jednak   uviedol   argumenty,   pre   ktoré   považuje námietky povinného za nedôvodné,   a jednak navrhol   v exekučnej   veci   vykonať zmenu v osobe oprávneného v zmysle § 37 ods. 3 a 4 Exekučného poriadku, a to tak, aby z konania vystúpil pôvodný   oprávnený a bol nahradený sťažovateľom. K tomuto podaniu pripojil sťažovateľ zmluvu o postúpení pohľadávok uzatvorenú medzi správcom ako postupcom a sťažovateľom ako postupníkom zo 7. júla 2005, z obsahu ktorej vyplýva, že s predajom súboru   pohľadávok   úpadcu   vyslovil   súhlas Krajský   súd   v   Bratislave   opatrením   sp.   zn. 7 K 70/01   z   22.   júna   2005   a   jej   predmetom   je   postúpenie   pohľadávok   úpadcu   voči platiteľom poistného v celkovej výške istiny spolu s príslušenstvom 1 169 254 201 Sk s presnou   špecifikáciou   jednotlivých   dlžníkov,   výškou   dlžnej   istiny,   jej   vyčísleným príslušenstvom   a   aktuálnym   stavom   vymáhania,   ktoré   sú   špecifikované   v   prílohe znaleckého posudku, ktorý tvorí prílohu zmluvy.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   23   Er   2912/2004-39   z   13.   marca   2009   návrh   na pripustenie zmeny účastníka konania na strane oprávneného zamietol a exekúciu zastavil. Poukázal na to, že poisťovňa P. v konkurze bola vymazaná 8. augusta 2007 z obchodného registra, pretože Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 7 K 70/01-1404 z 22. februára 2007,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   5. apríla   2007,   zrušil   konkurz   a   tohto   úpadcu z dôvodu, že jeho majetok nepostačoval na úhradu výdavkov a odmeny správcu. Keďže zmluva o postúpení pohľadávok, ktorú predložil sťažovateľ, nebola vyhotovená vo forme notárskej zápisnice, podpisy účastníkov na nej neboli úradne overené a podľa § 37 ods. 3 a 4 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. augusta 2005 prechod povinností alebo práva možno preukázať len listinou vydanou alebo overenou oprávneným orgánom, ako aj z dôvodu,   že   zo   sťažovateľom   predloženej   zmluvy   o   postúpení   pohľadávok   a   k   nej pripojeného   jedného   listu   obsahujúceho   špecifikáciu   pohľadávok   nepovažoval   súd   za spoľahlivo preukázané, že predmetom postúpenia bola vôbec vymáhaná pohľadávka, vstup sťažovateľa   do   konania   pripustený   nebol.   Keďže   pôvodný   oprávnený   bol   vymazaný z obchodného registra, zanikol bez právneho nástupcu, okresný súd konanie zastavil [podľa § 107 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), § 57 ods. 2 Exekučného poriadku].

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré doručil okresnému súdu 30. marca 2009. Poukázal na to, že podľa jeho názoru sa na zmenu v osobe oprávneného v jeho prípade nemalo ustanovenie v znení citovanom okresným súdom aplikovať, žiaden predpis v čase spísania zmluvy o postúpení pohľadávok nevyžadoval jej spísanie formou notárskej zápisnice, navyše predaj bol riadne schválený opatrením konkurzného súdu, ktoré sťažovateľ k odvolaniu i pripojil spolu s dodatkom č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok, dokladom o zaplatení odplaty za postúpené pohľadávky a príslušnou časťou znaleckého posudku,   ktorý   tvoril   prílohu   zmluvy   o   postúpení   pohľadávok,   ktorá   obsahovala i pohľadávku   vymáhanú   v   danom   exekučnom   konaní.   Preto   navrhol   odvolaciemu   súdu napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Krajský súd uznesením č. k. 8 CoE 69/2009-62 z 29. júna 2009 prvým výrokom uznesenie   okresného   súdu   v   časti   týkajúcej   sa   zastavenia   exekúcie   potvrdil   a   druhým výrokom odvolanie sťažovateľa odmietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že platobný výmer č. 291/2004 z 29. marca 2004 je nulitným právnym aktom, pretože bolo vydané správcom,   ktorému   zo   žiadneho   ustanovenia   právnych   predpisov   nevyplýva   oprávnenie vydávať individuálne správne akty, v dôsledku čoho platobný výmer ako nulitný právny akt nemôže byť exekučným titulom. Správne preto okresný súd exekúciu zastavil, hoci sa tak malo stať z dôvodu,   že   platobný výmer   je nulitným právnym aktom,   a   preto   exekúcia nemala byť ani nariadená. Odvolanie sťažovateľa krajský súd odmietol analogicky podľa § 218 ods. 1 písm. b) OSP, pretože toto odvolanie je bezpredmetné už z uvedených dôvodov – keďže exekúcia nemala byť vôbec vedená, pretože neexistuje vykonateľné rozhodnutie, je bezpredmetné rozhodovať o pripustení zmeny na strane oprávneného z dôvodu postúpenia pohľadávky.

Uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   8   CoE   69/2009-62   z   29.   júna   2009   v   spojení s uznesením   okresného   súdu   č.   k.   23   Er   2912/2004-39   z   13.   marca   2009   nadobudlo právoplatnosť 16. októbra 2009.

Sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu smerujúcu proti uzneseniu krajského súdu č. k. 8 CoE 69/2009-62 z 29. júna 2009 a uzneseniu okresného súdu č. k. 23 Er 2912/2004-39 z 13. marca 2009 odôvodnil v prvom rade tým, že ak krajský súd pri svojom rozhodovaní posudzoval platobný výmer z hľadiska jeho zákonnosti, nemal právomoc tak urobiť (konal nad rámec zákonom zverenej rozhodovacej právomoci), pretože tento platobný výmer patrí preskúmavať iba správnemu súdu. Správny súd zruší správne rozhodnutie i v prípade, ak rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený (§ 250j ods. 3 OSP). Nulitným aktom je taký akt, ktorého vady dosahujú tak závažnú mieru, že už nemožno hovoriť o právnom akte. Aj nulitnosť právneho aktu však v záujme právnej istoty vyžaduje autoritatívne   potvrdenie   jeho   nulity   (§   250j   ods.   3   OSP).   Pritom   možnosť   takéhoto konštatovania prichádza do úvahy iba počas zákonnej prekluzívnej lehoty na preskúmanie zákonnosti   správneho   rozhodnutia.   Inak   by   došlo   (tak   ako   v   prípade   sťažovateľa) k porušeniu princípu právnej istoty. Rozhodnutie krajského súdu je však nezákonné i preto, že je založené na nesprávnom právnom posúdení oprávnenia správcu konkurznej podstaty vydávať   platobné   výmery,   keď   túto   možno   vyvodiť   z   §   14   zákona   č.   328/1991   Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 S 11/2007 zo 4. októbra 2007 (správny súd ním zastavil po výmaze poisťovne P. v konkurze z obchodného registra konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí poisťovne P. v konkurze, ktorými boli potvrdené platobné výmery č. 848/2002 z 21. októbra 2002 a č. 847/2002 z 21. októbra   2002), v ktorom   bolo konštatované, že odvolacím   orgánom rozhodujúcim   o   odvolaniach   proti   platobným   výmerom   bol   v   tomto   prípade   správca konkurznej   podstaty,   na   ktorého   prešlo   oprávnenie   nakladať   s   majetkom   patriacim do konkurznej podstaty. Sťažovateľ poukázal aj na odôvodnenie uznesenia ústavného súdu č. k.   I.   ÚS   415/08-19   z   10.   decembra   2008,   v ktorom   bolo   v   súvislosti   s   údajnou neexistenciou   oprávnenia   správcu   konkurznej   podstaty   zdravotnej   poisťovne   vydávať platobné výmery ako exekučné tituly uvedené, že absenciu takéhoto oprávnenia prináležalo skúmať jedine   na základe opravného prostriedku   smerujúceho voči   tomuto   rozhodnutiu príslušným odvolacím orgánom, a nie okresnému súdu v posudzovanom exekučnom konaní. Pre úplnosť sťažovateľ uviedol, že z tohto rozhodnutia vychádzal aj rovnaký krajský súd v rozhodnutí v inej veci, a to č. k. 5 CoE 34/2009-79 z 26. mája 2009.

K porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces došlo navyše i preto, že rozhodnutia   okresného   a   ani   krajského   súdu   nie   sú   náležite   odôvodnené,   sú   arbitrárne a ústavne neudržateľné. Sťažovateľ poukázal ďalej na to, že na prevod práva z exekučného titulu bolo potrebné aplikovať § 37 ods.   3 a 4 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. augusta   2005   a   §   37   ods.   4   a   5   Exekučného   poriadku   v   znení   účinnom do 30. novembra 2006, čo znamená, že so sťažovateľom ako s oprávneným v exekučnej veci malo byť konané priamo zo zákona, súd rozhoduje podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku len v exekučných konaniach začatých po 1. septembri 2005. Navyše, ak krajský súd potvrdil   uznesenie okresného súdu z úplne iných dôvodov,   než pre ktoré exekúciu zastavil okresný súd, bolo tým sťažovateľovi odňaté právo namietať správnosť tohto novo zaujatého právneho názoru, sťažovateľ nemal možnosť k tejto otázke akokoľvek sa v konaní vyjadriť.

Vo   vzťahu   k   tvrdenému   porušeniu   základného   práva   na   vlastníctvo   sťažovateľ uviedol, že riadne nadobudnuté pohľadávky poisťovne P. v konkurze v konkurznom konaní predstavovali jeho majetok a rozhodnutiami okresného   i krajského súdu   bolo toto   jeho právo popreté.

Sťažovateľ žiadal vydať tento nález:„1. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 8 CoE/69/2009-62 zo dňa 29. 06. 2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Trenčín sp.zn. 23 Er/2912/2004-39 zo dňa 13. 03. 2009 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu, k porušeniu práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, ako aj k porušeniu vlastníckeho práva Sťažovateľa garantovaných čl. 20 ods.1, čl. 46 ods.1 a ods.4 Ústavy SR, ust. § 1 ods.1, ust. čl.36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd a ust. čl. 6 ods.1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 8 CoE/69/2009-62 zo dňa 29. 06. 2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Trenčín sp.zn. 23 Er/2912/2004-39 zo dňa 13. 03. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3.   Ústavný   súd   SR   priznáva   Sťažovateľovi   náhradu   trov   konania   titulom   trov právneho zastupovania Sťažovateľa v zmysle § 31a Zákona o Ústavnom súde. Krajský súd v Trenčíne   a   Okresný   súd   Trenčín   sú   povinní   spoločne   a   nerozdielne   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (napr. I. ÚS 103/02).

Ako vyplýva z obsahu i petitu sťažnosti, sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s § 1 ods. 1 listiny, čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, a to jednak uznesením okresného súdu č. k. 23 Er 2912/2004-39 z 13. marca 2009 a jednak uznesením krajského súdu č. k. 8 CoE 69/2009-62 z 29. júna 2009.

Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti uzneseniu okresného   súdu   č.   k.   23   Er   2912/2004-39   z   13.   marca   2009.   V   súlade   s   princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tejto časti   sťažnosti   sťažovateľa,   a   dospel   k   záveru,   že   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity vyplývajúci   z   čl.   127   ústavy   je   vylúčená   právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať a rozhodovať   o   sťažovateľom   uplatnených   námietkach   porušenia   jeho   základných   práv týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu zveruje Občiansky súdny   poriadok   v   tomto   prípade   odvolaciemu   súdu.   Odvolací   súd   vo   veci   o   podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol uznesením č. k. 8 CoE 69/2009-62 z 29. júna 2009. Krajský súd ako súd odvolací bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie žalovaného bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Odlišná je situácia, pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorá sa týka uznesenia krajského súdu č. k. 8 CoE 69/2009-62 z 29. júna 2009. Túto časť sťažnosti považuje ústavný súd za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa   §   237   písm.   f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, je zrejmé, že krajský súd, hoci   okresný   súd   pôvodne   vydal   poverenie   na   vykonanie   exekúcie,   v   ďalšom   dospel k názoru, že exekúciu nie je možné vykonať pre absenciu jednej zo základných podmienok tohto konania, ktorou je existencia exekučného titulu. Dospel totiž k záveru, že platobný výmer prezentovaný sťažovateľom ako exekučný titul je v skutočnosti nulitným aktom, ktorý   za   exekučný   titul   považovať   nemožno.   V   konečnom   dôsledku   to   z   pohľadu sťažovateľa   znamená, že   všeobecné   súdy   odmietli   poskytnúť ochranu   jeho   základnému právu na súdnu ochranu v rámci exekučného konania.

Možno konštatovať, že z hľadiska argumentácie sťažovateľa postupoval krajský súd tak, že sťažovateľovi odňal možnosť konať pred exekučným súdom. Pri takto formulovanej námietke mal sťažovateľ právo podať proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, čo však neurobil. Preto obstojí záver, že sťažovateľ nevyčerpal mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytol a na ktorého použitie bol sťažovateľ oprávnený v zmysle Občianskeho súdneho poriadku. Zakladá to neprípustnosť sťažnosti.

Sťažovateľ   ani   len   netvrdil   (tým   menej   preukazoval),   že   dovolanie   nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto zo strany ústavného súdu vôbec neprichádzal do úvahy prípadný postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2010