znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 92/09-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   februára   2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   Ď.   a E.   Ď.,   obaja   bytom   S.,   vo veci   namietaného porušenia čl. 12 ods. 1, 2 a 3, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   v konaniach   vedených   Krajským   súdom   v Žiline   pod   sp.   zn. 23 Co 76/2006, sp. zn. 8 Co 330/2006 a sp. zn. 6 Co 131/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Ď. a E. Ď.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára 2009 doručená sťažnosť J. Ď. a E. Ď., obaja bytom S. (ďalej len „sťažovatelia“),   ktorou namietali porušenie čl. 12 ods. 1, 2 a 3, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaniach vedených Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 23 Co 76/2006, sp. zn. 8 Co 330/2006 a sp. zn. 6 Co 131/2008. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 4. februára 2009.

Zo   sťažnosti   a z priložených   listinných   dôkazov   vyplýva,   že   sťažovatelia   ako žalobcovia podali proti žalovanej J. Ď. (ďalej len „žalovaná“) Okresnému súdu Žilina (ďalej   len   „okresný   súd“)   30.   augusta   2005   žalobu,   ktorou   sa   domáhali   odstránenia neoprávnenej stavby – vodovodnej prípojky postavenej žalovanou na parcele 414, teda na pozemku sťažovateľov. Uznesením okresného súdu č. k. 13 C 216/05-31 z 24. januára 2006 sťažovateľom nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov. Na základe ich odvolania uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   23   Co   76/2006   z 28.   februára   2006   bolo   uznesenie okresného súdu potvrdené. Proti uzneseniu krajského súdu podali sťažovatelia 12. apríla 2006   dovolanie   datované   10.   apríla   2006.   Ďalším   uznesením   okresného   súdu   č.   k. 13 C 216/05-46 z 15. mája 2006 bol zamietnutý návrh sťažovateľov, aby im bol v konaní ustanovený právny zástupca z radov advokátov. Následným uznesením krajského súdu č. k. 8 Co 330/2006-56 z 23. augusta 2006 bolo uznesenie okresného súdu na základe odvolania sťažovateľov   potvrdené.   Proti   uzneseniu   krajského   súdu   podali   sťažovatelia   dovolanie 29. novembra 2006 datované 28. novembra 2006.

Rozsudkom okresného súdu č. k. 13 C 216/05-105 z 10. januára 2008 bola žaloba zamietnutá. Podľa názoru okresného súdu zo znaleckého posudku znalca – zememerača Ing.   M.   K.   zo   14.   decembra   2002,   ktorý   sťažovatelia   predložili   ako   dôkaz,   že   sporná vodovodná prípojka sa nachádza na ich parcele č. 414, tvrdená rozhodujúca skutočnosť vôbec nevyplýva. Navyše z výsluchu samotných sťažovateľov vyplýva, že sťažovatelia majú svoju   parcelu   č.   414   oplotenú   oceľovým   oplotením   s podpornými   betónovými   múrikmi, pričom sporná vodovodná prípojka žalovanej sa nachádza pred oplotením.

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co 131/2008 z 29. októbra 208 vyplýva, že ním bol   na   základe   odvolania   sťažovateľov   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu   č.   k. 13 C 216/05-105   z 10.   januára   2008.   Podľa   názoru   krajského   súdu   okresný   súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a na jeho základe dospel aj ku správnym právnym   záverom.   Okresný   súd   správne   uvádza,   že   ak   sa   sťažovatelia   domáhajú odstránenia vodovodnej prípojky žalovanej z parcely č. 414, potom je nutné, aby preukázali oprávnenosť takéhoto nároku tým, že je skutočne do ich vlastníckeho práva nimi tvrdeným spôsobom zasahované. Z vykonaného dokazovania a skutkového stavu zisteného okresným súdom však nebolo preukázané tvrdenie sťažovateľov, podľa ktorého si žalovaná zriadila vodovodnú   prípojku   na   ich   nehnuteľnosti.   Nebolo   v konaní   povinnosťou   žalovanej preukazovať svoje tvrdenia, že prípojku nemá zriadenú na nehnuteľnosti sťažovateľov, ale naopak,   bolo   dôkazné   bremeno   na   strane   sťažovateľov,   ktorí   ak   tvrdili,   že   vodovodná prípojka žalovanej sa nachádza na ich nehnuteľnosti, mali túto skutočnosť aj preukázať. Okresný súd správne konštatuje, že z vykonaných dôkazov táto okolnosť nevyplýva. Písomné vyhotovenie rozsudku spolu so spisom bolo vrátené z krajského súdu okresnému súdu 28. januára 2009.

Podľa   názoru   sťažovateľov   právoplatný   rozsudok   porušuje   ich   základné   práva, pretože predloženými dôkazmi dostatočne preukázali neoprávnený zásah žalovanej do ich vlastníckeho práva.

Sťažovatelia   žiadajú   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy jednak odmietnutím oslobodiť ich od súdnych poplatkov, ďalej nepridelením bezplatného právneho zástupcu a napokon zamietnutím ich žaloby s tým, aby boli   rozsudky   krajského   súdu   z 29.   októbra   2008   a okresného   súdu   z 10. januára   2008 zrušené   a aby   bola   vec   vrátená   na   ďalšie   konanie   s vyslovením   zákazu   ďalšieho porušovania základných práv a slobôd sťažovateľov. Požadujú tiež priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v eurách.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniam vedeným krajským súdom pod sp. zn. 23 Co 76/2006 a sp. zn. 8 Co 330/2006 treba považovať za oneskorene podanú.

Uznesenie krajského súdu sp. zn. 23 Co 76/2006 z 28. februára 2006 muselo byť doručené sťažovateľom najneskôr 10. apríla 2006, keďže uvedeného dňa je datované ich dovolanie proti tomuto uzneseniu. Ďalšie uznesenie krajského súdu č. k. 8 Co 330/2006-56 z 23.   augusta   2006   muselo   byť   sťažovateľom   doručené   najneskôr   28.   novembra   2006, keďže   dovolanie   sťažovateľov   proti   tomuto   uzneseniu   je   datované   uvedeného   dňa. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu až 4. februára 2009, stalo sa tak dávno po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty.

Odlišná   je   situácia,   čo   sa   týka   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co 131/2008 z 29. októbra 2008. Túto časť sťažnosti považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07). Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podstatou   podanej   žaloby   bolo   tvrdenie   sťažovateľov,   podľa   ktorého   žalovaná zasiahla do ich vlastníckeho práva tým, že na ich pozemku postavila vodovodnú prípojku. Na dôkaz tejto skutočnosti predložili okresnému súdu   znalecký zememeračský posudok znalca   Ing.   M.   K.   Tento   znalecký   posudok   bol   podaný   v inej   občianskoprávnej   veci a otázkou situovania spornej vodovodnej prípojky sa vôbec nezaoberal. Ani ďalšie dôkazy, ktoré   sťažovatelia   produkovali,   tvrdenú   skutočnosť   nepreukázali.   Vzhľadom   na   takúto dôkaznú situáciu nemožno považovať rozsudok krajského súdu ani za arbitrárny, ale ani za zjavne neodôvodnený.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2009