znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 92/06-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. marca 2007 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Sergeja Kohuta o sťažnosti spoločnosti B., a. s., so sídlom S., zastúpenej advokátom JUDr. M. R., B., namietajúcej porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.   zn. 5 Obo/86/2005 zo 6. októbra   2005   v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   č.   k.   34   Cb 214/01-Hu-74 z 1. decembra 2004 takto

r o z h o d o l :

Základné   právo   spoločnosti   B.,   a.   s.,   so   sídlom   S.,   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5 Obo/86/2005 zo 6. októbra 2005 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 34 Cb 214/01-Hu-74 z 1. decembra 2004 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. februára 2006   doručená   sťažnosť   spoločnosti   B.,   a.   s.,   so   sídlom   S.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. R., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obo/86/2005 zo 6. októbra 2005 (v sťažnosti nesprávne uvedené z 26. októbra 2005, pozn.) v spojení s rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k.   34   Cb 214/01-Hu-74 (v sťažnosti nesprávne uvedené č. k. 34 Cb 214/01-74, pozn.) z 1. decembra 2004.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vyslovil porušenie označeného základného práva,   zrušil   rozsudky   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   a   vrátil   vec   krajskému   súdu na ďalšie konanie. Súčasne sťažovateľka navrhla odklad vykonateľnosti týchto rozsudkov so zreteľom na súvis tohto konania s konkurzným konaním, v ktorom sa nachádza žalobca, doc. JUDr. J. O., CSc., správca konkurznej podstaty úpadcu G., a. s., v konkurze (ďalej len „žalobca“).

Zo sťažnosti vyplýva, že žalobou podanou krajskému súdu 27. decembra 2001 sa žalobca domáhal voči sťažovateľke zaplatenia sumy 37 012 500 Sk istiny s príslušenstvom. Žalobca odôvodnil žalobu tým, že „žalovanému poskytol finančné prostriedky v dohodnutej výške za úrok 5,75 % na dobu 90 dní, pričom ako zabezpečenie vrátenia poskytnutých prostriedkov slúžil prevod cenného papiera“, pričom opodstatnenosť uplatneného nároku odôvodnil   skutočnosťou,   že   „žalovaný   do   dňa   podania   žaloby   dlžnú   sumu   neuhradil“. Podaním   doručeným   krajskému   súdu   17.   júla   2002   žalobca   zmenil   skutkové   a právne dôvody uplatneného nároku i jeho výšku tak, že žiadal o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 35 000 000 Sk spolu s úrokom z omeškania, pretože podľa jeho názoru zmluva, na základe ktorej bolo poskytnuté plnenie, je buď neplatná alebo stratila platnosť. Krajský súd žalobe vyhovel a napadnutým rozsudkom uložil sťažovateľke zaplatiť sumu 35 000 000 Sk so 17,6 % ročným úrokom z omeškania. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom rozsudok krajského súdu potvrdil.

Podľa   názoru   sťažovateľky   podaním   žalobcu   zo 17.   júla   2002   sa   zmenil   nielen žalobný petit, ale aj rozhodujúce skutkové a právne dôvody uplatneného nároku, a preto išlo o zmenu žaloby podľa § 95 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ku ktorej je potrebný súhlas súdu uznesením podľa § 167 OSP. Pretože krajský súd o zmene návrhu na začatie   konania   nerozhodol,   mal   podľa   jej   názoru   konať   a rozhodnúť   iba   o pôvodnom návrhu, a nie o zmenenom, ktorý žalobca podal 17. júla 2002. Podľa tvrdenia sťažovateľky ide   o   „takú   vadu   konania,   ku   ktorej   musel   odvolací   súd   prihliadnuť   a napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť“, a pretože tak neurobil, poprel „zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces“. Sťažovateľka ďalej uvádza, že odvolací súd (najvyšší súd) pochybil aj v tom, že sa vôbec nezaoberal argumentáciou jej podania zo 4. apríla 2005, ktorým sa „iba bližšie rozviedli včas uplatnené odvolacie dôvody“, a preto podľa jej tvrdenia rozhodol „nezákonne, arbitrážne, v rozpore s ústavnou požiadavkou práva na spravodlivý súdny proces...“.

Podľa   názoru   sťažovateľky   najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   nesprávne   posúdil   aj vznesenú námietku premlčania, keďže v danom prípade mal pri riešení otázky premlčania aplikovať   nie   príslušné   ustanovenia   Obchodného   zákonníka,   ale   §   107   Občianskeho zákonníka.

Závažného pochybenia sa krajský súd, ako aj najvyšší súd dopustili podľa názoru sťažovateľky aj tým, že slovné spojenie „zmluva stráca platnosť“ použité v druhej vete článku   III   v   bode   1   Zmluvy   o spätnom   odkúpení   akcií   (ďalej   len   „zmluva“)   uzavretej 20. júla 1998 medzi G., a. s., a sťažovateľkou („V prípade že G. a. s. neuhradí celkovú cenu kúpy na účet B. a. s. v deň kúpy podľa ČL. II bod 1 zmluva stráca platnosť“) vyložili vo význame „zmluva sa zrušuje“, t. j., že právne účinky zmluvy zanikli už z toho dôvodu, že   žalobca   nezaplatil   celkovú   cenu   kúpy   najneskôr   v deň   dohodnutý   v zmluve. Z predloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   žalobca   zaplatil   predmetnú   sumu   (35 mil.   Sk) sťažovateľke jeden deň po dohodnutom termíne.

Sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   vo   veci   jej   sťažnosti   prijal   nasledovné rozhodnutie:

A:   Na   základe   skutočností   uvedených   v ústavnej   sťažnosti   sme   toho   názoru,   že postupom súdu v konaní, ako aj ich rozhodnutiami, bolo porušené naše základné právo na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   a to   postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici z 1. 12. 2004 č. k. 34 Cb 214/01-74, ako aj postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. októbra 2005 sp. zn. 5 Obo 86/05.

B: Obe uvedené rozhodnutia sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

C: Zároveň navrhujeme, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 1. decembra 2004 č. k. 34 Cb 214/01-74 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. októbra 2005 sp. zn. 5/Obo 86/05 podľa ust. § 55   ods.   2   zák.   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky, o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov,   v znení   neskoršom,   z dôvodov   tam uvedených.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   predbežne   prerokoval   a uznesením   č.   k. II. ÚS 92/06-17 rozhodol podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   o   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie a zároveň   odložil   vykonateľnosť   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   34 Cb   214/01-Hu-74 z 1. decembra   2004   v spojení   s rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Obo/86/2005 zo 6. októbra 2005

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľky, predsedu najvyššieho súdu a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie.   Predsedu   najvyššieho   súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrili k sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľky, predseda najvyššieho súdu a predseda krajského súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu bolo ústavnému súdu doručené 10. júla 2006. Okrem iného sa v ňom uvádza:

«...Nemáme k dispozícii súdny spis, preto sa nemôžem vyjadriť k tej časti sťažnosti, v ktorej sa Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky vytýka nesprávny procesný postup pri prejednaní   odvolania   sťažovateľa   (rozsah,   v akom   bolo   treba   napadnutý   rozsudok preskúmať, otázka možnosti doplnenia odvolacích dôvodov, atď.). K tejto časti sťažnosti len poznamenávam, že ak sa aj súd prvého stupňa dopustil procesného pochybenia v tom, že bez   rozhodnutia   o pripustení   zmeny   žaloby   prejednal   žalobu   podľa   zmeneného   návrhu, zrejme sa toto pochybenie nemohlo v ničom dotknúť základných práv sťažovateľa, najmä mu tým nebola odňatá možnosť uplatniť všetky jeho procesné práva....

Podstatná   časť   sťažnosti   sa   venuje   právnemu   posúdeniu,   konkrétne   otázke premlčania uplatneného práva. Z rozhodnutí oboch súdov vyplýva, že obaja účastníci sú podnikatelia   a právny   vzťah   medzi   nimi   vznikol   v súvislosti   so   zmluvami   týkajúcimi   sa cenných papierov. Ide teda o obchodný záväzkový vzťah, tak ako je definovaný v § 261 Obchodného zákonníka a spravuje sa Obchodným zákonníkom, čo napokon zrejme medzi účastníkmi   konania   ani   nie   je   sporné.   Sporným   je   jedine,   či   sa   právo   na   vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré v súvislosti s uvedeným vzťahom vzniklo, premlčuje podľa § 107 Obč. zák. alebo § 397 Obch. zák. Zastávam názor, že premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia v obchodných vzťahoch sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka.

Ústavný súd v náleze vydanom pod sp. zn. IV. ÚS 214/04 sa zaoberal obdobným problémom.   I keď   sa   nález   týkal   len   jedného   špecifického   prípadu   bezdôvodného obohatenia, sú východiská jeho rozhodnutia použiteľné aj pre riešenie otázky premlčania iných práv v obchodných vzťahoch, keď vyslovil názor, že aj keď sa bezdôvodné obohatenie riadi   Občianskym   zákonníkom,   premlčanie   práv   z neho   v obchodných   vzťahoch   bude podliehať iným pravidlám ako tým, ktoré platia v režime Občianskeho zákonníka.

Senátu ústavného súdu je nepochybne známe naše vyjadrenie v uvedenej veci. Keďže problematika bezdôvodného obohatenia v uvedenej veci bola užšia, považujem za vhodné naše vyjadrenie stručne doplniť, resp. ho modifikovať. Treba prisvedčiť sťažovateľovi, že Obchodný zákonník v § 394 ods. 2 odchylne upravuje iba premlčanie práva na vrátenie bezdôvodného obohatenia získaného plnením z neplatnej zmluvy (treba však poznamenať, že odchylne upravuje v ods. 1 aj vrátenie plnenia zo zmluvy, od ktorej sa odstúpilo a v ods. 3 premlčanie práva na náhradu škody podľa § 268). Obchodný zákonník pre premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo iným ako uvedeným spôsobom, nemá žiadne osobitné ustanovenie, čo však neznamená, že Obchodný zákonník premlčaciu dobu pre tieto (a ďalšie) práva neupravuje. Obchodný zákonník má komplexnú úpravu premlčania obsiahnutú v §§ 391 až 408. Upravuje začiatok a plynutie premlčacej doby, i jej dĺžku. V § 394 ods. 2 (rovnako ako v ods. 1 a 3) odchylne upravuje len začiatok plynutia premlčacej   doby,   nie   jej   dĺžku.   Tú,   ako   všeobecnú   stanovuje   v §   397   Obch.   zák.   Toto ustanovenie   však   nie   je   jediným   ustanovením   Obchodného   zákonníka   upravujúcim premlčaciu dobu. Ustanoveniami, ktoré ako výnimku zo všeobecnej úpravy stanovujú inú premlčaciu   dobu   je   §   398   (desaťročná,   ako   maximálna   pri   náhrade   škody),   §   389 (jednoročná pri právach, ktoré vznikli zo škody na dopravovaných veciach), aj § 401. Ak takto nie je osobitne upravená premlčacia doba pre iné práva, neznamená to, že sa má použiť   premlčacia doba upravená v Obč.   zák.   Obchodné záväzkové vzťahy sa   spravujú predovšetkým Obchodným zákonníkom (§ 1 ods. 2). V spojení s § 397 to potom znamená, že ak Obchodný zákonník pre premlčanie niektorého práva neustanovuje osobitnú premlčaciu dobu, právo sa premlčuje vo všeobecnej premlčacej dobe 4 rokov. Treba súhlasiť s názorom sťažovateľa, že slovné spojenie „ak zákon“, použité v § 397, nevylučuje použitie aj iného ako Obchodného zákonníka, znamená to, že použitie § 397 Obch. zák. je vylúčené nielen vtedy, keď Obchodný zákonník upravuje inú premlčaciu dobu, ale aj vtedy, ak by iný zákon (nielen Občiansky zákonník) výslovne stanovil, že na premlčanie konkrétne vymenovaného práva (v prejednávanom prípade práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, vzniklého z obchodného záväzkového vzťahu) sa použije iná premlčacia doba. Občiansky zákonník, ani iný zákon však takéto ustanovenie nemá. Nie je ním § 101 Obč. zák., ktorý stanovuje všeobecnú   premlčaciu   dobu   pre   občianskoprávne   vzťahy,   ktorá   sa   použije,   ak   nie   je v ďalších ustanoveniach uvedené inak. Nie je ním ani § 107, ktorý je vo vzťahu k § 101 špeciálnym   ustanovením,   keďže   tiež   neuvádza,   že   sa   tam   uvedené   doby   použijú   aj   na premlčanie práva   na   vydanie   bezdôvodného obohatenia v obchodných vzťahoch.   Nie je preto dôvod na použitie úpravy premlčania podľa Občianskeho zákonníka. Takýto výklad vyplýva z toho, že Obchodný zákonník je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku predpisom zvláštnym. Ustanovenia §§ 391 a 397 Obch. zák. majú preto v pomere k § 107 Obč. zák. povahu   lex   specialis   a nie   naopak.   Napokon   skutočnosť,   že   Obchodný   zákonník   nemá samostatnú úpravu bezdôvodného obohatenia, neznamená, že tým mienil záväzkové vzťahy súvisiace   s bezdôvodným   obohatením,   ktoré   vzniklo   v obchodných   vzťahoch   vylúčiť z okruhu obchodných záväzkových vzťahov. Ide len o legislatívne technický spôsob úpravy týchto vzťahov, odkazom na úpravu iného zákona (§ 1 ods. 2 Obch. zák.), ktorá vyhovuje aj potrebám úpravy obchodných záväzkových vzťahov bez toho, aby sa úprava opakovala aj v Obchodnom zákonníku. Nič to však nemení na tom, že tieto vzťahy, pokiaľ zodpovedajú definícii v § 261 Obch. zák., majú charakter obchodných záväzkových vzťahov. Podľa § 1 ods. 2 Obch. zák. treba riešiť podľa úpravy v Obč. zák. len tie otázky, ktoré neupravuje Obch. zák., teda vznik a obsah bezdôvodného obohatenia a práva na jeho vydanie. Otázka premlčania práva na jeho vydanie je riešiteľná podľa úpravy Obch. zák., preto na použitie ustanovení Obč. zák. nie je dôvod.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že doterajšia judikačná prax ustálila, že Obchodný zákonník v § 394 ods. 2 odchylne upravuje iba premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia,   získaného   plnením   z neplatnej   zmluvy.   Poukazuje   pritom   na   rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov Slovenskej   republiky   pod   číslom   34   v čiastke   2   ročník   2002.   Rozhodnutie   napadnuté sťažnosťou,   ani   názor   prezentovaný   týmto   vyjadrením,   nie   je   v rozpore   s uvedeným rozhodnutím. Súdy v uverejnenom rozhodnutí riešili prípad bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo plnením z neplatnej zmluvy. Riešiac problém premlčania Najvyšší súd Slovenskej republiky   v rozhodnutí   dospel   k záveru,   že   toto   právo   sa   premlčuje   podľa   príslušných ustanovení   Obchodného   zákonníka.   Premlčaním   práva   na   vydanie   iných   druhov bezdôvodného obohatenia sa rozhodnutie nezaoberá a nezaujíma k nemu stanovisko. Sťažovateľ v sťažnosti odkazuje na českú odbornú literatúru (doc. Marek) a najmä na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 35 Obo 619/2002. Vo vyjadrení vo veci sp. zn. IV. ÚS 214/04 sme podrobnejšie poukázali na českú judikatúru a literatúru zaujímajúcu   opačné   stanovisko.   Naše   vyjadrenie   bolo   prevzaté   do   rozhodnutia,   preto nepovažujem   za   potrebné   ho   v celom   rozsahu   opakovať.   Za   užitočné   však   považujem osobitne upozorniť len na rozhodnutie tzv. veľkého senátu obchodného kolégia NS ČR, ktoré   zjednocuje   súdnu   prax   pri   riešení   premlčania   práva   na   vydanie   bezdôvodného obohatenia v obchodných vzťahoch. Okrem iného reaguje aj na rozhodnutie sp. zn. 25 Cdo 2250/2000, na ktoré poukazuje sťažnosť. Rozhodnutie bolo uverejnené v oficiálnej Sbírke soudních   rozhodnutí   a stanovisek,   ročník   2004,   čiastka   3   pod   č.   26.   Podľa   stanoviska vysloveného v rozhodnutí, premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo   medzi   podnikateľmi   pri   ich   podnikateľskej   činnosti   prijatím   plnenia   z právneho dôvodu, ktorý odpadol (teda iný typ bezdôvodného obohatenia, ako je upravený v § 394 Obch. zák.), sa riadi Obchodným zákonníkom. V tomto rozhodnutí NS ČR pripomenul aj záver Ústavného súdu ČR z 8. júla 1999 sp. zn. III. ÚS 140/99, podľa ktorého rozhodujúce pri riešení, ktorý právny predpis sa má použiť, je podstata spoločenského vzťahu, v ktorom podnikateľ vystupoval.

Z uvedených dôvodov navrhujeme ústavnú sťažnosť zamietnuť.»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Obo/86/2005 zo 6. októbra   2005   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   34   Cb   214/01-Hu-74 z 1. decembra 2004.

Na   základe   analýzy   obsahu   sťažnosti   sťažovateľky   ústavný   súd   ustálil,   že   pre posúdenie, či namietaným rozsudkom najvyššieho súdu v spojení s namietaným rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, je potrebné zaujať stanovisko k trom okruhom problémov:

1. Či podanie žalobcu doručené krajskému súdu 17. júla 2002 malo charakter zmeny návrhu na začatie konania, ku ktorému mal krajský súd povinnosť vydať podľa § 95 OSP uznesením   súhlas   a následne   mal   najvyšší   súd   nevydanie   tohto   súhlasu   hodnotiť   ako podstatnú   vadu   konania,   ktorá   by   zakladala   dôvod   na   zrušenie   napadnutého   rozsudku krajského súdu.

2.   Či   krajský   súd   a najvyšší   súd   nesprávne   posúdili   sťažovateľkou   vznesenú námietku   premlčania,   t.   j.,   či   sa   v danom   prípade   malo   pri   riešení   otázky   premlčania aplikovať   ustanovenie   §   107   Občianskeho   zákonníka   a   nie   príslušné   ustanovenia Obchodného zákonníka.

3. Či výklad slovného spojenia „zmluva stráca platnosť“ použitého v druhej vete článku III v bode 1 zmluvy, ktoré krajský súd, ako aj najvyšší súd vyložili v napadnutých rozsudkoch vo význame „zmluva sa zrušuje“, t. j., že právne účinky zmluvy zanikli už z toho   faktu,   že   žalobca   nezaplatil   sťažovateľke   celkovú   cenu   kúpy   najneskôr   v deň dohodnutý   v zmluve,   ale   až   nasledujúci   deň,   je   z ústavného   hľadiska   akceptovateľný a udržateľný.

Ad   1)   V záujme   zaujatia   stanoviska   k   prvému   okruhu   problémov   ústavný   súd preskúmal spis krajského súdu sp. zn. 34 Cb 214/01 a zistil nasledovné:

a) 17.   júla   2002   bolo   krajskému   súdu   doručené   podanie   žalobcu   označené   ako „Doplnenie žaloby a zmena žalobného petitu“,

b) 26. marca 2004 bolo krajskému súdu doručené podanie sťažovateľky označené ako   „Vyjadrenie   k doplneniu   pôvodnej   žaloby   a zmene   žalobného   petitu“,   pričom z označenia   tohto   podania   ani   z jeho   obsahu   nevyplýva,   že   podanie   žalobcu   doručené krajskému súdu 17. júla 2002 hodnotí ako zmenu návrhu na začatie konania, ku ktorému je potrebný súhlas krajského súdu podľa § 95 OSP,

c) v odvolaní   proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   z 26.   januára   2005, doručenom krajskému súdu 28. januára 2005, sťažovateľka nenamietala medzi odvolacími dôvodmi procesné pochybenie krajského súdu spočívajúce v tom, že krajský súd nevydal uznesením súhlas na zmenu návrhu na začatie konania podľa § 95 OSP na základe podania žalobcu doručeného krajskému súdu 17. júla 2002,

d) 18. apríla 2005 bolo najvyššiemu súdu doručené podanie sťažovateľky zo 4. apríla 2005   označené   ako   „Podanie   žalovaného,   ktorým   dopĺňa   uplatnené   odvolacie   dôvody v odvolaní z 26. 01. 2005....“, v ktorom poukazuje na skutočnosť, že krajský súd mal na základe podania žalobcu doručeného krajskému súdu   17. júla 2002 rozhodnúť o zmene návrhu na začatie   konania podľa   § 95 OSP, pričom   „....Uvedený   nedostatok   spôsobuje zmätočnosť   napadnutého   rozsudku   a opodstatnenosť   odvolacieho   dôvodu   podľa   §   205 ods. 2, písm. a) a b) O. s. p.“,

e) v odôvodnení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sa vo vzťahu k podaniu sťažovateľky zo 4. apríla 2005 uvádza „Inými odvolacími dôvodmi uvedenými žalovaným v podaní zo 4. 4. 2005 označenom ako doplnenie uplatených odvolacích dôvodov v odvolaní zo dňa 26. 1. 2005 sa odvolací súd nemohol zaoberať, pretože boli uplatené po uplynutí lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O. s. p.)“.

Na základe uvedených zistení ústavný súd konštatoval, že postup najvyššieho súdu, ktorým   odmietol   zaoberať   sa   odvolacími   dôvodmi   uvedenými   v podaní   sťažovateľky zo 4. apríla   2005   z dôvodu   uvedeného   v   §   205   ods.   3   OSP,   je   z ústavného   hľadiska akceptovateľný a udržateľný, a preto nemohol mať za následok porušenie základného práva sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Zároveň   sa   ústavný   súd   stotožnil   s názorom predsedu   najvyššieho   súdu   vysloveným   v jeho   vyjadrení   doručenom   ústavnému   súdu 10. júla   2006,   podľa   ktorého,   „... ak   sa   aj   súd   prvého   stupňa   dopustil   procesného pochybenia v tom, že bez rozhodnutia o pripustení zmeny žaloby prejednal žalobu podľa zmeneného návrhu, zrejme sa toto pochybenie nemohlo v ničom dotknúť základných práv sťažovateľa, najmä mu tým nebola odňatá možnosť uplatniť všetky jeho procesné práva“ a na základe toho konštatoval, že nevydanie súhlasu k zmene návrhu na začatie konania podľa § 95 OSP nemožno v danom prípade hodnotiť ako pochybenie takej intenzity, ktoré by malo za následok porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu.

Ad 2) Vo vzťahu k sťažovateľkou uplatnenej námietke premlčania sa v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu okrem iného uvádza nasledovné:

„Súd prvého stupňa žalobcom uplatený nárok posúdil titulom vydania bezdôvodného obohatenia podľa ustanovenia § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka...

Podľa § 397 Obchodného zákonníka, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak,   je   premlčacia   doba   štyri   roky.   Pri   práve   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia (bezdôvodné obohatenie z neplatnej zmluvy, bezdôvodné obohatenie z plnenia bez právneho dôvodu,   bezdôvodné   obohatenie   z plnenia   na   základe   právneho   dôvodu,   ktorý   odpadol a podobne),   obchodný   zákonník   síce   výslovne   začiatok   premlčacej   doby   neupravuje,   čo vlastne   znamená   len   to,   že   tieto   nároky   treba   posudzovať   podľa   komplexnej   úpravy všeobecných ustanovení Obchodného zákonníka o premlčaní (§ 391 a § 397).

Konanie bolo začaté dňa 27. 12. 2001, kedy súdu prvého stupňa došiel návrh na jeho začatie (§ 82 ods. 1 O. s. p.), nesporne pred uplynutím všeobecnej štvorročnej premlčacej doby, ktorá v posudzovanej veci začala plynúť dňa 1. 8. 1998. Právna úprava premlčania pri   práve   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia   je   komplexne   upravená   v obchodnom zákonníku   a všetky   otázky   s ňou   súvisiace   treba   riešiť   podľa   týchto   ustanovení,   preto aplikácia   ustanovení   o všeobecnej   trojročnej   premlčacej   doby   podľa   Občianskeho zákonníka je neprípustná (§ 1 ods. 2 Obchodného zákonníka). Z uvedených dôvodov ani tento odvolací dôvod žalovaného nemôže obstáť.“

Ústavný súd už v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 214/04 vyslovil právny názor, podľa   ktorého   „...aj   keď   sa   bezdôvodné   obohatenie   riadi   Občianskym   zákonníkom, premlčanie práv z neho v obchodných vzťahoch bude podliehať iným pravidlám ako tým, ktoré platia v režime Občianskeho zákonníka“. Ústavný súd v tejto súvislosti uviedol, že si je na jednej strane vedomý toho, že citovaný právny názor sa v označenom konaní týkal len jedného   špecifického   prípadu   bezdôvodného   obohatenia,   ale   zároveň,   stotožňujúc a opierajúc   sa   o vyššie   citovanú   argumentáciu   z vyjadrenia   predsedu   najvyššieho   súdu, konštatoval,   že   citovaný   právny   názor   vyslovený   v konaní   sp.   zn.   IV.   ÚS   214/04   je použiteľný   aj   pre   riešenie   premlčania   iných   práv   v obchodných   vzťahoch,   a na   tomto základe   uzavrel,   že   v danom   prípade   postupovali   tak   krajský   súd,   ako   aj   najvyšší   súd správne, ak dospeli k záveru, že na dĺžku doby premlčania je v danom prípade potrebné aplikovať všeobecnú, t. j. štvorročnú premlčaciu dobu ustanovenú v § 397 Obchodného zákonníka.   Z uvedeného   dôvodu   nemohlo   preto   podľa   názoru   ústavného   súdu   dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ad 3) V odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu sa vo vzťahu k tretiemu okruhu problémov okrem iného uvádza:

«... V článku III bode 1 druhej vete zmluvy si však zmluvné strany výslovne dohodli, že v prípade, ak G. a. s. neuhradí kúpnu cenu na účet B. a. s. v deň kúpy, t. j. desiaty deň po podpise zmluvy,   zmluva   stráca platnosť,   čomu korešponduje právny termín „zmluva sa zrušuje“. V rámci zmluvnej voľnosti zmluvné strany majú možnosť i právo dohodnúť sa na zrušení zmluvy, pričom podľa názoru súdu práve takúto vôľu vyjadrili obe zmluvné strany v článku III bode 1, druhej vete zmluvy o spätnom odkupe akcií napriek tomu, že použili termín „zmluva stráca platnosť.»

K predmetnému   okruhu   problémov   sa   najvyšší   súd   v odôvodnení   napadnutého rozsudku okrem iného vyjadril nasledovne:

«...   Z hľadiska   zmluvnej   voľnosti   obchodných   záväzkových   vzťahov   dojednanie o doložení času v zmluve znamená, že právne účinky právneho úkonu buď nastanú (dies a gou),   alebo   zaniknú   (dies   ad   quem).   Doloženie   času   je   tak   vedľajším   dojednaním v zmluve, podľa ktorého, buď právne účinky vzniknú alebo zaniknú.

Žalobca v súlade s článkom II. bod 1 zmluvy mal cenu kúpy 35 000 000 Sk zaplatiť žalovanému do desať dní od podpisu zmluvy, teda do 30. 7. 1998, čo sa nestalo, pretože zaplatil až dňa 31. 7. 1998. Plnil tak bez právneho dôvodu, pretože právne účinky zmluvy zanikli dňa 30. 7. 1998 v súlade s vôľou účastníkov záväzkového vzťahu, ktorý vyjadrili tak, že, ak kupujúci G., a. s., neuhradí predávajúcemu dohodnutú cenu cenného papiera 35 000 000 Sk do 30. 7. 1998, „zmluva stráca platnosť“. Nezaplatením kúpnej ceny kupujúcim najneskôr dňa 30. 7. 1998, preto podľa vedľajšieho dojednania o doložení času právne účinky zmluvy zanikli. Ak teda žalobca zaplatil žalovanému kúpnu cenu 35 000 000 Sk až dňa   31.   7.   1998,   stalo   sa tak v súlade s vôľou   účastníkov   záväzkového vzťahu po   jeho zániku, teda bez právneho dôvodu. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.»

Podľa   názoru   sťažovateľky   vyjadreného   v sťažnosti   oba   procesne   konajúce   súdy použitím   citovaného   výkladu   okrem   iného   nezohľadnili   všetky   „okolnosti   obchodného prípadu, z ktorého spor vznikol“ a nesnažili sa komplexne pochopiť riešený prípad, pričom favorizovali   „arbitrážny   prístup“,   a preto   postupovali   „v príkrom   rozpore   s požiadavkou (ústavnou a zákonnou) na nestranný a spravodlivý proces“.

Ústavný   súd   sa   nestotožnil   s názormi   sťažovateľky   týkajúcimi   sa   predmetného okruhu problémov a uzavrel, že výklad, ktorý uplatnil v napadnutých rozsudkoch krajský súd, ako aj najvyšší súd vo vzťahu k výkladu článku III bodu 1 v druhej vete zmluvy je z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný, a preto podľa jeho názoru uplatnením tohto   výkladu   nedošlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2007