SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 91/2018-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. februára 2018 predbežne prerokoval sťažnosť, Česká republika, vo veci namietaného porušenia práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 50/2017 z 25. júla 2017 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. októbra 2017 doručená sťažnosť, Česká republika (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 50/2017 z 25. júla 2017.
Sťažovateľ sťažnosťou napáda uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 50/2017 z 25. júla 2017, ktorým najvyšší súd odmietol jeho dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7 Co 62/2012 zo 17. októbra 2012 v spojení s jeho opravným uznesením z 27. septembra 2016. Vyčíta mu jeho nespravodlivosť, ktorá vznikla najmä v dôsledku nespravodlivých rozhodnutí, ktoré konaniu na najvyššom súde predchádzali a vyslovuje nespokojnosť s argumentmi dovolacieho súdu týkajúcimi sa procesného postupu, ktorý podľa neho „nekorešponduje s platnými, vykladanými procesnými postupmi OSP a ani CSP“.Pochybenie a vyhlásenie nespravodlivého rozhodnutia je podľa sťažovateľa dôvodom, aby «Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) postupoval podľa § 56 ods. 6 zák. č. 38/1993 Z. z. a zrušil sťažnosťou napadnuté uznesenia č. k. 4 Cdo 50/2017 a vec vrátil dovolaciemu súdu, ktorý bude povinný vec znova prerokovať a spravodlivo rozhodnúť.».
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.
Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.
Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, ďalej označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa základné práva alebo slobody porušili, a tiež označenie toho, proti komu návrh smeruje.
Sťažovateľ k sťažnosti nepriložil splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, hoci z jeho predchádzajúcich podaní ústavnému súdu mu je známe, že bez splnenia tejto podstatnej náležitosti sťažnosti nemôže o nej začať konanie pred ústavným súdom. Túto zákonnú podmienku konania nemôže sťažovateľ obísť len priložením svojho diplomu o ukončenom právnickom vzdelaní.
V súvislosti s povinným zastúpením ústavný súd poukazuje na to že, v právnych systémoch rôznych členských štátov Rady Európy je požiadavka, aby bol opravný prostriedok k súdu vyššej inštancie podaný advokátom bežným javom [pozri napríklad rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Gillow proti Spojenému kráľovstvu, č. 9063/80 z 24. 11. 1986]. S obsahom ustanovení dohovoru nie je v rozpore ani to, ak vnútroštátny procesný predpis vyžaduje, aby bol účastník v konaní pred najvyššími súdnymi inštanciami zastúpený advokátom (pozri tiež rozsudky ESĽP Kröhnert proti Českej republike, č. 60224/00 z 9. 10. 2001 a Meftah a ďalší proti Francúzsku, č. 32911/96 z 26. 7. 2002). Takéto zastúpenie môže byť vyžadované dokonca aj u účastníkov, ktorí sú sami advokátmi. Aj judikatúra ústavného súdu stabilne vyžaduje, aby bol sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom právne zastúpený advokátom, v opačnom prípade podanú sťažnosť odmietne pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (II. ÚS 39/01, III. ÚS 136/07, III. ÚS 419/2010, IV. ÚS 276/2013).
Vzhľadom na to, že sťažnosť v predloženej podobe nespĺňala náležitosti, ktoré pre uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. februára 2018