znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 91/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti L., a. s., B., zastúpenej advokátom doc.   JUDr.   B.   F.,   PhD.,   Advokátska   kancelária   F.,   s. r. o.,   B.,   vedené   pod   sp. zn. Rvp 131/2013 a sp. zn. Rvp 132/2013 vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na   súdnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Bratislava   I   sp.   zn.   24   C   77/2012   z   10.   decembra   2012   a sp.   zn.   14   C   124/2010 z 3. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   L.,   a. s.,   vedené   pod   sp. zn.   Rvp 131/2013   a sp. zn. Rvp 132/2013 spája   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod sp. zn. Rvp 131/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti L., a. s.,   o d m i e t a   ako neprípustné.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 17. januára 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti L., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl.   46   ods.   1   ústavy,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu   majetku   zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   uzneseniami Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 24 C 77/2012 z 10. decembra 2012   a sp.   zn.   14   C   124/2010   z   3.   decembra   2012   (ďalej   len   „napadnuté   rozhodnutia okresného súdu“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   je   v   postavení   žalobkyne   v konaniach vedených pred okresným súdom pod sp. zn. 24 C 77/2012 a sp. zn. 14 C 124/2010. Žaloby smerujú   proti   Slovenskej   republike a   predmetom   konania je náhrada   materiálnej   škody a nemajetkovej ujmy.

Napadnutými rozhodnutiami okresného súdu bola sťažovateľke uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania.

Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnuté   rozhodnutia   okresného   súdu   sú   v rozpore s ustanoveniami § 141a ods. 1 a 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), ako aj so zámerom zákonodarcu v súvislosti s týmto ustanovením, taktiež s ustanovením § 4 ods. 1 písm. k) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992   Zb.   o súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) a napokon aj so zásadou rovnosti účastníkov konania.

Sťažovateľka tvrdí, že výroky napadnutých rozhodnutí okresného súdu sú založené na nesprávnom právnom posúdení veci, keď okresný súd na zistený skutkový stav aplikoval síce správnu právnu normu, ale nesprávne ju interpretoval.

Podľa   sťažovateľky   interpretácia   ustanovenia   §   141a   ods.   1   OSP   založená   na premise, že súd je vždy povinný uložiť navrhovateľovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, ak to navrhne odporca a ak je v konaní uplatňované právo na zaplatenie peňažnej sumy,   pričom   u   navrhovateľa   nie   sú   splnené   predpoklady   na   oslobodenie   od   súdnych poplatkov v celom rozsahu, je nesprávna.

Na podporu svojho presvedčenia sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uvádza: «Pri rozhodovaní súdu o návrhu odporcu na zloženie preddavku na trovy konania nie   je   totižto   právne   bezvýznamné,   kto   je   odporcom.   Ak   je   odporcom   subjekt,   ktorého majetkové   pomery   ako   dlžníka   nemožno   usporiadať   podľa   osobitného   predpisu   o konkurznom   konaní...,   je   vylúčené,   aby   bola   navrhovateľovi   uložená   povinnosť   zložiť preddavok na trovy konania. Bráni tomu ústavne súladná interpretácia ust. § 141a OSP. Podľa ust. § 141a ods. 1 veta štvrtá OSP cit. „Ak navrhovateľ preddavok na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku na trovy konania zastaví.“   Platí   teda,   že   súd   môže   pre   nezloženie   preddavku   na   trovy   konania   konanie zastaviť len vtedy, ak kumulatívne nastanú nasledovné právne skutočnosti:

- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;

- odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil; Právne nie je možné, aby súd pre nezloženie preddavku na trovy konania konanie zastavil vtedy, ak:

- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;

- odporca, ktorý nemá povinnosť zložiť preddavok, ho nezložil; a ani v prípade, že

- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;

- odporca, ktorý nemá povinnosť zložiť preddavok, ho zložil. Právna   úprava   reflektuje   vôľu   zákonodarcu   zachovávať   zásady   spravodlivého súdneho konania aj v prípade rozhodovania o návrhu odporcu podľa ust. § 141a OSP. Bolo by totiž porušením zásady rovnosti účastníkov konania, ak by súd legálne mohol na návrh vecne oslobodenej žalovanej strany, ktorá má evidentný záujem na tom, aby konanie pred súdom neprebiehalo, disproporcionálne zaťažiť žalobcu povinnosťou uhradiť bez existencie racionálneho   dôvodu   vysokú   finančnú   sumu   a   previazať   splnenie   tejto   povinnosti   s udelením sankcie v podobe zastavenia konania. Obiter dictum, ak by žalovaný, ktorého majetkové   pomery   ako   dlžníka   nemožno   usporiadať   podľa   osobitného   predpisu o konkurznom   konaní   (v   okolnosti   daného   prípadu   Slovenská   republika)   mohol   svojím úkonom vytvoriť iracionálnu prekážku, ktorá by spôsobila zastavenie konania (t. j. podať bez odôvodnenia návrh na zloženie preddavku na trovy konania), a súd by o takom návrhu rozhodol uložením povinnosti preddavok zložiť, došlo by k porušeniu základného práva žalobcu na súdnu ochranu, osobitne práva na prístup k súdu, ktoré je jeho imanentnou súčasťou.

Súd môže uložiť žalobcovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania podľa ust. § 141a ods. 1 OSP len vtedy, ak o takejto povinnosti rozhoduje na návrh žalovaného, ktorý má, resp. v prípade pozitívneho rozhodnutia bude mať, povinnosť zložiť preddavok na trovy konania a to v rovnakej výške ako žalobca. V prípade, ak návrh na zloženie preddavku podal   žalovaný,   ktorý   nemá   povinnosť,   resp.   v   prípade   pozitívneho   rozhodnutia   súdu nebude mať povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v rovnakej výške ako žalobca, pretože jeho majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní, musí súd takýto návrh zamietnuť a to s poukazom na ústavne súladnú interpretáciu ust. § 141a ods. 1 OSP.

Uloženie   povinnosti   žalobcovi   zložiť   preddavok   na   trovy   konania   tam,   kde   je žalovaný od takejto povinnosti vecne oslobodený, postráda akýkoľvek zmysel, pretože aj keď žalobca zaťažený povinnosťou preddavok nezloží, konanie nemožno zastaviť...»

Sťažovateľka   tiež   zdôrazňuje,   že   je   v   konaní   vedenom   okresným   súdom   vecne oslobodená od platenia súdnych poplatkov v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 písm. k) zákona o   súdnych   poplatkoch.   Vecné   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   sa   vzťahuje   na   celé konanie, a preto nie je dôvod, aby bola posudzovaná z pohľadu splnenia predpokladov na oslobodenie od súdnych poplatkov. Tam, kde zákon presne ustanoví, že navrhovateľ je oslobodený od platenia súdneho poplatku v konaní, v ktorom sa domáha náhrady škody v súvislosti   s   nesprávnym úradným   postupom,   je „bizarné“,   aby   mu   zároveň   ustanovil povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy   konania   bez   toho,   aby   takúto   povinnosť   mal   aj odporca.

Sťažovateľka ďalej namieta, že okresný súd ignoroval formálnu podmienku § 141a ods. 1 OSP, podľa ktorej je možné rozhodovať o uložení povinnosti zložiť preddavok len vtedy,   ak   sa   uplatňuje   právo   na   zaplatenie   peňažnej   sumy   prevyšujúcej   400-násobok životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu, ako aj pravidlo obsiahnuté v § 141a ods.   2   OSP,   podľa   ktorého   výška   preddavku   je   5   %   z   peňažnej   sumy   uplatňovanej navrhovateľom, pričom na príslušenstvo sa neprihliada. V posudzovanom prípade je zjavné, že sťažovateľkou uplatňovaná istina neprevyšuje 400-násobok životného minima pre jednu plnoletú   fyzickú   osobu   a požadovaná suma preddavku   nepredstavuje 5 %   uplatňovanej istiny.

Napokon   sťažovateľka   zdôrazňuje,   že   návrh   odporkyne   neobsahoval   žiadne odôvodnenie účelu, na ktorý by mal byť zložený preddavok použitý. Súd sa účelnosťou a dôvodmi   vôbec nezaoberal. Pritom   je zrejmé, že zloženie tak   enormne vysokej   sumy nemôže slúžiť racionálnemu cieľu. V tomto type konania objektívne nemôžu vzniknúť také trovy, ktoré by mali byť kryté tak vysokou sumou preddavku. Účel návrhu je preto podľa sťažovateľky viac než zrejmý; ide o to, aby bola postavená do bezvýchodiskovej situácie tak,   aby   rezignovala   na   uplatňovanie   svojich   legitímnych   práv   a   prestala   žiadať od odporkyne náhradu škody a nemajetkovej ujmy.

V   súvislosti   s   rozhodovacou   činnosťou   ústavného   súdu   sťažovateľka   upriamuje pozornosť na vec vedenú pod sp. zn. I. ÚS 112/2012, v rámci ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   tým,   že   Okresný   súd   Poprad   mu   svojím   uznesením   uložil   povinnosť   zložiť preddavok   na   trovy   konania   v sume   792 850   €.   Ústavný   súd   uznesením   sp.   zn. I. ÚS 112/2012   zo   7.   marca   2012   prijal   sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a   zároveň   odložil vykonateľnosť   napadnutého   uznesenia   Okresného   súdu   Poprad   a   neskôr „nálezom I. ÚS 112/2012-30 rozhodol, že základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   bolo   porušené postupom a uznesením Okresného súdu Poprad č. k. 13 C 270/08-938 z 9. januára 2012, t. j. vydaním uznesenia o povinnosti zložiť preddavok na trovy súdneho konania...

Z uvedeného sa javí, že v právne zhodných veciach, kde nevystupuje ako sťažovateľ L. a. s. sa Ústavný súd SR bude meritórne zaoberať sťažnosťou a príjme ju na ďalšie konanie a dokonca konštatuje porušenie základných práv sťažovateľa, avšak vo veciach, v ktorých vystupuje ako sťažovateľ L. a. s. sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú... Spomenutý postup Ústavného súdu SR a protichodné rozhodnutia v právne zhodných veciach svedčia o nekonzistentnom rozhodovaní Ústavného súdu SR. Taký postup prispieva k porušovaniu základných práv a právnej neistote.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie ňou označených základných práv   zaručených   ústavou   a práv   zaručených   dohovorom   a   dodatkovým   protokolom napadnutými rozhodnutiami okresného súdu, zruší napadnuté rozhodnutia a vec vráti na ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie finančného zadosťučinenia v sume 500 €, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

V   zmysle   § 112   ods. 1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným   § 31a   zákona   o   ústavnom   súde   možno   v   konaní o   sťažnosti   podľa   čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 131/2013 a sp. zn.   Rvp 132/2013 a z   tohto   obsahu vyplývajúcu právnu   a skutkovú súvislosť   uvedených   sťažností,   ako   aj   vzhľadom   na totožnosť   v   osobe   sťažovateľky a okresného   súdu,   proti   ktorému   sťažnosti   smerujú,   rozhodol   ústavný   súd   o spojení sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2.   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľkou   označených   práv   napadnutými rozhodnutiami okresného súdu

Predmetom   sťažností   sťažovateľky   je   tvrdenie   o   porušení   jej   základného   práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu rozhodnutiami   okresného   súdu   sp.   zn.   24   C   77/2012   z   10.   decembra   2012   a sp.   zn. 14 C 124/2010 z 3. decembra 2012.

Zo sťažností možno vyvodiť, že napadnutými rozhodnutiami okresného súdu malo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva na súdnu ochranu sťažovateľky, a to konkrétne do jej práva na prístup k súdu, keďže v zmysle § 141a ods. 1 poslednej vety OSP ak navrhovateľ preddavok v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku zastaví.

Podľa   názoru   ústavného súdu   je v   posudzovaných   prípadoch   už na prvý   pohľad zrejmé,   že   napadnutými   uzneseniami   okresného   súdu   k   neprípustnému   zásahu   do označeného základného práva dôjsť nemohlo. Samotné vydanie napadnutých rozhodnutí, ale ani nadobudnutie právoplatnosti týchto rozhodnutí nemá totiž bez ďalšieho za následok stratu prístupu k súdu pre sťažovateľku. K dôsledkom, na ktoré sťažovateľka v sťažnosti poukazuje,   by totiž   mohlo dôjsť   až prípadným vydaním   uznesenia   o   zastavení   konania v zmysle už citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (obdobne pozri napr. II. ÚS 129/2012, II. ÚS 135/2012).

Na   rozdiel   od   uznesenia   o   povinnosti   zložiť preddavok   v zmysle § 141a   ods.   1 poslednej   vety   OSP proti   uzneseniu   o   zastavení   konania je prípustné   odvolanie a   proti prípadnému   nepriaznivému   potvrdzujúcemu   rozhodnutiu   odvolacieho súdu   prichádza   do úvahy aj podanie dovolania, a to s prihliadnutím na dôvod uvedený § 237 písm. f) OSP. Tak v   rámci   odvolacieho   konania,   ako   aj   v   rámci   dovolacieho   konania   proti   prípadnému uzneseniu okresného súdu o zastavení konania bude mať sťažovateľka možnosť uplatňovať všetky   tie   zásadné   námietky,   ktoré   sú   obsahom   sťažností   podaných   ústavnému   súdu. Všeobecné súdy preto v takomto prípade budú mať možnosť skúmať, či prípadné zastavenie konania pre nezaplatenie preddavku na trovy konania je v danom prípade zlučiteľné s tými právami, porušenie ktorých sťažovateľka týmito sťažnosťami namieta. Za týchto okolností ústavný súd považuje podanie sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy za predčasné, keďže sťažovateľka   bude   mať v   ďalšom   priebehu   konaní vedených   pod   sp.   zn.   24 C 77/2012 a sp. zn.   14   C   124/2010   k dispozícii   účinné   právne   prostriedky   na   ochranu   svojich základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práv zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosti   sťažovateľky   pri   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako neprípustné.

Nad   rámec   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   považoval   ústavný   súd   za   potrebné vyjadriť sa aj k námietke „nekonzistentnosti“ jeho rozhodovacej činnosti v obdobných či rovnakých prípadoch. Sťažovateľka v tejto súvislosti s poukazom na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 112/2012 zo 6. júna 2012 uvádza, že ústavný súd sa „v právne zhodných veciach, kde nevystupuje ako sťažovateľ L. a. s.“, sťažnosťou meritórne zaoberá, sťažnosť príjme na ďalšie konanie, a „dokonca konštatuje porušenie základných práv sťažovateľa, avšak vo veciach, v ktorých vystupuje ako sťažovateľ L. a. s. sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú.“. V súvislosti s uvedeným ústavný súd nemá síce dôvod spochybňovať sťažovateľkou   tvrdenú   skutočnosť,   že   v   obdobnej   právnej   veci   nálezom   sp.   zn. I. ÚS 112/2012   zo   6.   júna   2012   vyslovil   porušenie   práv   podľa   ústavy   a dohovoru,   ku ktorým malo dôjsť uznesením Okresného súdu Poprad č. k. 13 C 270/08-938 z 9. januára 2012,   ktorým   bola   účastníkovi   konania   uložená   povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy konania,   avšak   zároveň   zdôrazňuje,   že   s prihliadnutím   na   ďalšiu   rozhodovaciu   činnosť ústavného súdu išlo o ojedinelý (menšinový) názor jedného zo senátov ústavného súdu, ktorého ojedinelosť preukazuje aj uznesenie toho istého senátu (I. ÚS), ktorý v obdobnej veci (nie vo veci sťažovateľky, pozn.) uznesením sp. zn. I. ÚS 440/2012 z 3. októbra 2012 (teda po vydaní uznesenia sp. zn. I. ÚS 112/2012) sťažnosť už meritórne neposudzoval, ale ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   bola odmietnutá,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľky nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2013