znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 91/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   H.,   B.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   D.   K., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 10 Co 52/2011-159 z 30. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2012 doručená sťažnosť M. H., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 Co 52/2011-159 z 30. novembra 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľ   bol   ako   žalobca účastníkom konania vedeného Okresným súdom Bardejov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 2 C 193/2008, v ktorom sa domáhal proti svojej bývalej manželke Ing. L. H. (ďalej len „žalovaná“) vydania spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti ½ nehnuteľností zapísaných na LV č.... v kat. úz. B. ako parc. č.... zastavaná plocha o výmere 394 m2, parc. č.... zastavaná plocha o výmere 172 m2 a dom súp. č.... (ďalej len „nehnuteľnosť“), a sťažovateľ sa domáhal aj určenia, že darovacia zmluva uzatvorená medzi účastníkmi 25. marca 2002, vklad vlastníckeho práva ktorej bol povolený 11. apríla 2002 Správou katastra B. pod č.... (ďalej len „darovacia zmluva“), je neplatná. Sťažovateľ tvrdil, že spoluvlastnícky podiel o veľkosti   ½ k nehnuteľnosti   pôvodne   v jeho   výlučnom   vlastníctve   darovacou   zmluvou previedol   na   žalovanú.   Z čl.   VII   darovacej   vyplýva,   že   žalovaná   sa   zaviazala   do nehnuteľnosti   na   jej   opravu   a rekonštrukciu   podľa   schválenej   projektovej   dokumentácie a stavebného   povolenia   vydaného   príslušným   správnym   orgánom   investovať   najmenej 2 000 000 Sk, a to najneskôr do 31. marca 2003 tak, že túto sumu zloží na účet sťažovateľa založený v P., pobočka B., a pre prípad, že žalovaná svoj sľub nesplní a nezloží na účet sťažovateľa túto sumu v uvedenej lehote, sťažovateľ si vyhradil právo od zmluvy odstúpiť, s čím   obdarovaná   súhlasila.   Žalovaná   na   uvedený   účet   nezložila   žiadne   finančné prostriedky,   hoci   je   pravdou,   že „niečo“ do   nehnuteľnosti   investovala,   avšak   inak   ako zložením peňazí na účet. Už pri uzatvorení darovacej zmluvy upozornil žalovanú advokát JUDr. K., že takáto zmluva je neplatná. Absolútna neplatnosť darovacej zmluvy vyplýva podľa názoru sťažovateľa z toho, že jej základným znakom sú predmet daru, bezodplatnosť a dobrovoľnosť, pričom bezodplatnosť znamená, že obdarovaný sa   nezaviaže poskytnúť nijakú protihodnotu daru vyjadriteľnú v peniazoch – darovanie nie je darovanie s príkazom, aby obdarovaný urobil niečo, čo má pre darcu majetkový význam. Darovacia zmluva preto nespĺňa základné pojmové znaky darovacej zmluvy, a to najmä jej bezplatnosť. Sťažovateľ od   darovacej   zmluvy   neodstúpil,   pretože   ju   považoval   za   absolútne   neplatnú.   Navyše žalovaná sa správala k žalobcovi a členom jeho rodiny tak, že hrubo porušila dobré mravy. Nadviazaním   známosti   s iným   mužom   zapríčinila   rozpad   ich   manželstva,   ktoré   bolo rozvedené   13.   júna   2008.   K rodičom   sťažovateľa   sa   správala   neprívetivo   a neúctivo a po rozvode napadla sťažovateľovu matku.

Žalovaná sa v konaní bránila tým, že darovaciu zmluvu pripravil účastníkom advokát JUDr. K., na ktorého sa spoločne obrátili. Darovaciu zmluvu považuje za platný právny úkon, advokátovi JUDr. K. dôverovala. Poukázala na to, že sťažovateľ jej zamedzil prístup na nehnuteľnosť, opakovane ju fyzicky aj psychicky týra, napáda a vydiera.

Okresný súd rozsudkom č. k. 2 C 193/2008-142 z 13. júna 2011 žalobu zamietol a žiadnemu   účastníkovi   náhradu   trov   konania   nepriznal.   Z vykonaného   dokazovania považoval okresný súd za preukázané, že účastníci uzatvorili darovaciu zmluvu slobodne, vážne,   určito   a zrozumiteľne.   Z čl.   VII   nevyplýva,   že   by   žalovaná   bola   povinná   niečo urobiť,   aby jej sťažovateľ nehnuteľnosť   daroval,   takto to   nevnímali ani účastníci,   ktorí darovaciu   zmluvu   ihneď   predložili   po   jej   podpise   príslušnej   správe   katastra.   Nešlo o podmienku (rozväzovaciu ani odkladaciu), pretože na jej splnenie sa neviazal vznik či zánik   právneho   vzťahu   medzi   účastníkmi   konania.   Dojednané   investovanie   do nehnuteľnosti   sledovalo   následné   zefektívnenie   bývania   účastníkov,   zvýšenie   hodnoty nehnuteľnosti,   čo   je   na   prospech   oboch   účastníkov   (vtedy   ešte   manželov).   Dojednané peňažné   plnenie   nemožno   považovať   za   odplatu   za   prevod   spoluvlastníckeho   podielu k nehnuteľnosti. Keďže žalobca sa v priebehu konania už nedomáhal vrátenia daru a ani na takéto tvrdenia neboli produkované dôkazy odôvodňujúce vrátenie daru, okresný súd dospel   k záveru,   že   zmluva   uzatvorená   medzi   účastníkmi   je   platná,   dôvod   na   vydanie spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti nie je daný, a preto žalobu zamietol.

O odvolaní   sťažovateľa   proti   tomuto   rozsudku   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom č. k. 10   Co   52/2011-159   z 30.   novembra   2011   tak,   že   rozsudok   prvostupňového   súdu vo výroku   o zamietnutí   žaloby   ako   vecne   správny   potvrdil   a účastníkom   náhradu   trov odvolacieho   konania   nepriznal.   Sťažovateľovi   bol   rozsudok   krajského   súdu   doručený 9. januára 2012.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   porušenie   svojho   základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 10 Co 52/2011-159 z 30. novembra 2011 odôvodnil tým, že právne závery krajského súdu sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, resp. z nich v žiadnej možnej   interpretácii   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   nevyplývajú. Krajský   súd   podľa sťažovateľa   nerešpektoval   kautely   určujúce   minimálnu   mieru   racionality   a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, rozhodol v rozpore s doterajšou ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v obdobnej veci rozsudkom sp. zn. 4 Cdo 33/2005 z 28. apríla 2005 rozhodol, že darovacia zmluva uzavretá pre účely zabezpečenia uspokojenia pohľadávky obdarovaného voči darcovi je neplatným právnym úkonom (obdobne vo veci prerokovávanej krajským súdom pre účely vynaloženia investícii na rekonštrukciu nehnuteľnosti zo strany obdarovanej). Sťažovateľ bol ďalej toho názoru,   že   dôkazy   vykonané   všeobecnými   súdmi   boli   nimi   vyhodnotené   nesprávne, nezákonne   a v prospech   žalovanej.   Podľa   názoru   sťažovateľa   v konaní   bolo   preukázané výpoveďou   účastníkov,   JUDr.   K.,   ako   aj   obsahom   samotnej   darovacej   zmluvy,   že „obdarovaná viazala uzatvorenie darovacej zmluvy na konkrétnu objektívnu skutočnosť“, a to poskytnúť finančné prostriedky 2 000 000 Sk na rekonštrukciu a opravu predmetného domu. Okresný súd potom nesprávne uzatvorenú darovaciu zmluvu nepovažoval za zmluvu v zmysle   §   628   Občianskeho   zákonníka,   ale   za   zmluvu   nepomenovanú   podľa   §   51 Občianskeho zákonníka a jej čl. VII za dohodu o podmienkach odstúpenia od nej. Naopak, krajský súd uzatvorenú zmluvu považoval za perfektnú darovaciu zmluvu a jej čl. VII za ustanovenie, v ktorom sú obsiahnuté podmienky pre budúcich podielových spoluvlastníkov, čo   nevylučuje   perfektnosť   darovacej   zmluvy.   Sťažovateľ   opätovne,   tak   ako   v priebehu konania pred   všeobecnými   súdmi   zdôraznil,   že   bezplatnosť darovania   ako   jeden   z jeho pojmových znakov znamená, že obdarovaný sa nezaväzuje poskytnúť nijakú protihodnotu daru   vyjadriteľnú   v peniazoch,   a preto   darovaním   nie   je   darovanie   s príkazom,   aby obdarovaný niečo urobil alebo neurobil, čo má pre darcu majetkový význam – investícia 2 000 000 Sk má charakter vysokej majetkovej hodnoty. S darovaním môže byť spojený iba záväzok   obdarovaného na nejakú službu, ktorá   nemá majetkovú   hodnotu.   Aj   darovanie možno   viazať na   splnenie   podmienky,   avšak   táto   nesmie   byť v rozpore   so   základnými znakmi darovania. Súdy navyše neposudzovali uzatvorenú zmluvu v jej celosti, ale niektoré jej ustanovenia oddelene. Rozsudok krajského súdu je arbitrárny a je v príkrom rozpore s § 628 Občianskeho zákonníka.

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   M.   H.   garantujúce   rovnosť   účastníkov   konania   a právo   na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu Prešov, sp. zn. 10 Co 52/2011-159 zo dňa 30. 11. 2011 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 10 Co 52/2009-159 zo dňa 30. 11. 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť trovy konania M. H., ktoré je povinný zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľa advokátke JUDr. D. K., P., na účet vedený..., č. ú.... vo výške 323,50 Eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 10 Co 52/2011-159 z 30. novembra 2011. (Ústavný súd poznamenáva, že   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   poukázal   aj   na   porušenie   čl.   2   ods.   2   ústavy,   avšak do sťažnostného   návrhu,   teda   do   petitu   sťažnosti   porušenie   tohto   článku   ústavy   už „nepremietol“.)

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci súd si v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   10   Co   52/2011-159 z 30. novembra 2011 došlo k porušeniu ním označených základných práv z dôvodu, že tento rozsudok   je arbitrárnym, je založený na   takom   výklade   ustanovenia   právneho   predpisu (§ 628   Občianskeho   zákonníka),   ktorý   porušuje   jeho   účel   a zmysel,   jeho   závery   sú v extrémnom   nesúlade   s vykonanými   skutkovými   zisteniami,   je   v rozpore s doterajšou ustálenou   judikatúrou   všeobecných   súdov   (rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn. 4 Cdo 33/2005 z 28. apríla 2005) a je nedostatočne odôvodnený.

Krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   (č.   k.   10   Co   52/2011-159 z 30. novembra 2011) najmä uviedol:

„Odvolací   súd   v súlade   s ustanovením   §   214   ods.   2   O.   s.   p.   prejednal   podané odvolanie   bez   nariadenia   odvolacieho   pojednávania.   Preskúmal   napadnutý   rozsudok i konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 212 ods. 1, 3 O. s. p. Bol teda viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, nad rámec ktorých nebol oprávnený ani povinný rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmavať... Predmetom odvolacieho   konania   je   zamietnutie   návrhu   v celom   rozsahu   a náhrada   trov   konania. Navrhovateľ   sa   domáhal,   aby   súd   uložil   odporkyni   povinnosť   vydať   navrhovateľovi spoluvlastnícky podiel v jednej polovici nehnuteľnosti... a určiť, že darovacia zmluva... je absolútne neplatná. Z obsahu spisu, a to najmä jeho dôkazov, ktoré sa v ňom nachádzajú, odvolací   súd   zistil,   že   medzi   navrhovateľom   a odporkyňou   bola   uzatvorená   darovacia zmluva, predmetom ktorej bolo darovanie nehnuteľnosti... v jednej polovici. Navrhovateľ daroval   polovicu   svojej   nehnuteľnosti   odporkyni   –   svojej   manželke,   ktorá   dar   ako obdarovaná   prijala.   Hodnota   daru   činila   197.183,-Sk.   Obdarovaná   vyhlásila,   že   bola oboznámená so stavom nehnuteľnosti a takto tento dar prijala. Z LV č.... k. ú. B. bolo zistené,   že   ako   spoluvlastníci   nehnuteľnosti...   je   zapísaný   navrhovateľ   v podiele   jednej polovice na základe osvedčenia o dedičstve... a darovacej zmluvy... a odporkyňa v podiele jednej polovice na základe darovacej zmluvy... Odvolací súd konštatuje, že na základe vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa neboli preukázané skutočnosti, ktoré by   zakladali   absolútnu   neplatnosť   právneho   úkonu,   t.   j.   uzatvorenia   darovacej   zmluvy. Darovacou zmluvou darca niečo bezplatne prenecháva alebo sľubuje a obdarovaný tento dar   alebo   sľub   prijíma.   V danom   prípade   darca   daroval   svojej   manželke   polovicu nehnuteľnosti   na   základe   darovacej   zmluvy,   ktorá   bola   uzatvorená   v písomnej   forme a vznikla   súhlasným   prejavom   vôle   darcu   a obdarovaného.   Darovacou   zmluvou navrhovateľ   bezplatne   prenechal   obdarovanej   dar,   ktorý   bol   identifikovaný   v darovacej zmluve. Tento dar bol prenechaný bezplatne a dobrovoľne. Vlastníctvo k predmetu daru sa nadobudlo   na   základe   vkladu   do   katastra   nehnuteľností.   V priebehu   dokazovania   pred súdom prvého stupňa nebol preukázaný opak uvedeného.

Pokiaľ   ide   o tvrdenie   navrhovateľa,   že   takto   uzatvorená   zmluva   je   od   počiatku neplatná,   odvolací   súd   tento   názor   nezdieľa   a má   za   to,   že   prvostupňový   súd   vo   veci správne rozhodol, ak uviedol že uvedená darovacia zmluva je platná. Z obsahu darovacej zmluvy, ktorá bola uzavretá medzi darcom M. H. a obdarovanou L. H. dňa 25. 3. 2002 sa zisťuje, že v čl. 1 až 6 bola uzavretá perfektná darovacia zmluva. Uvedené články darovacej zmluvy obsahujú podstatné podmienky darovacej zmluvy. V článku 7 uvedenej darovacej zmluvy sú obsiahnuté podmienky pre budúcich podielových spoluvlastníkov, čo nevylučuje perfektnosť darovacej zmluvy. V danom prípade sa dá konštatovať, že uvedeným článkom boli dohodnuté ďalšie podmienky zefektívnenia daru, t. j. bola uzavretá dohoda budúcich podielových   spoluvlastníkov,   čiže   práva   a povinnosti   budúcich   spoluvlastníkov. Prvostupňový súd sa vysporiadal so všetkými podstatnými navrhovanými dôkazmi vo veci samej   a je   na   súde,   aby   rozhodol,   ktorý   dôkaz   nie   je   potrebné   vykonať   pre   správne rozhodnutie vo veci.

Podaným odvolaním s poukazom na uvedené odvolací súd má za to, že prvostupňový súd správne vykonal dokazovanie, na základe vykonaného dokazovania vykonané dôkazy správne právne posúdil a vo veci správne rozhodol, ak návrh navrhovateľa vo veci samej zamietol. Z uvedeného dôvodu odvolací súd potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ako vecne správny vo veci samej, ako aj vo výroku o náhrade trov konania.“

Ústavný súd vychádza z toho, že právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy je v podstate právom na proces vrátane vydania súdneho rozhodnutia. To, že súdy žalobe sťažovateľa nevyhoveli, samozrejme samo osebe nie je porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré dostatočne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný   súd   s poukazom   na   obsah   citovaného   odôvodnenia   uznesenia   krajského súdu   dospel   vo   vzťahu   k tvrdeniam   sťažovateľa   o tom,   že   krajský   súd   dostatočne neodôvodnil svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia neobstojí. Krajský súd dal dostatočnú a zrozumiteľnú odpoveď na to, z akého dôvodu považoval zmluvu uzatvorenú medzi účastníkmi konania za platný právny úkon, na základe ktorého nadobudla žalovaná vlastnícke právo k nehnuteľnosti v jednej polovici, ako aj na to, z akých dôvodov neobstojí sťažovateľom uplatnená argumentácia, ktorou odôvodnil svoje odvolanie. Nie je potom už nevyhnutné,   aby   sa   všeobecný   súd   pre   naplnenie   požiadavky   riadneho   odôvodnenia rozhodnutia formalisticky vysporiadaval aj s ďalšími, pre objasnenie veci nerozhodnými kritériami. Odôvodnenie   jeho   rozhodnutia   preto   spĺňa   všetky   požiadavky   vyplývajúce zo základného   práva   na   súdnu   ochranu   a spravodlivý   proces   vo   vzťahu   k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľ   vo   vzťahu   k rozsudku   krajského   súdu   však   ďalej   tvrdil,   že   toto rozhodnutie je založené na takom výklade a aplikácii dotknutých právnych noriem, ktorý nezodpovedá ich účelu a zmyslu a je ústavne nekonformný.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   posúdenie   obsahu   zmluvy   uzatvorenej   medzi účastníkmi nie je založené na takom výklade § 628 Občianskeho zákonníka, ktorým by bol popretý jeho účel a zmysel.

V prípade sťažovateľa teda nešlo o prípad, v ktorom by krajský súd formalistickým postupom umožnil presadenie zrejmej nespravodlivosti. V tomto prípade od krajského súdu ani   účel   zákona,   ani   história   jeho   vzniku,   ani   systematická   súvislosť   alebo   niektorý z ústavnoprávnych princípov nevyžadovali odchýliť sa od doslovného znenia aplikovanej právnej   normy   spôsobom,   aký   sťažovateľ   od   krajského   súdu   žiadal.   Krajský   súd interpretoval   relevantné   ustanovenia   zákonov   ústavne   konformným   spôsobom,   teda rešpektujúc všetky ústavné zásady.

Pokiaľ sťažovateľ svoju sťažnosť ďalej odôvodnil aj tým, že rozsudok krajského súdu je v rozpore s doterajšou ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu, a to konkrétne s jeho rozhodnutím v obdobnej veci (rozsudok sp. zn. 4 Cdo 33/2005 z 28. apríla 2005), z ktorého vyplýva, že darovacia zmluva uzavretá pre účely zabezpečenia uspokojenia pohľadávky obdarovaného   voči   darcovi   je   neplatným   právnym   úkonom,   ústavný   súd   sa   s týmto tvrdením nestotožňuje.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie, na ktoré sťažovateľ poukazuje (Zbierka stanovísk   Najvyššieho   súdu   a rozhodnutí   súdov   Slovenskej   republiky,   zošit   č.   2/2006), vychádza z natoľko odlišného skutkového stavu veci, že v tomto prípade nemožno hovoriť vo   vzťahu   k veci   sťažovateľa   o veci   obdobnej,   a preto   nemožno   prisvedčiť   ani   názoru sťažovateľa, že krajský súd sa odchýlil od ustálenej judikatúry najvyššieho súdu. Vo veci vedenej   pred   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn.   4 Cdo   33/2005   bolo   síce   predmetom rozhodovania posúdenie platnosti darovacej zmluvy na základe žaloby darcu (ktorej bolo právoplatne vyhovené   odvolacím   súdom,   pričom   k zmene jeho rozhodnutia nedošlo   ani v dovolacom   konaní),   avšak   v tomto   prípade   neplatnosť   darovacej   zmluvy   bola konštatovaná   v dôsledku   využitia   darovacej   zmluvy   ako   prostriedku   pre   dojednanie prepadného   zálohu. Darca   v tejto veci   totiž   previedol   darovacou   zmluvou nehnuteľnosť do vlastníctva obdarovaného na zabezpečenie jeho pohľadávky voči tretej osobe.

Keďže   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   založil   na   takom   výklade   dotknutých ustanovení   právnych   predpisov,   ktorý   nemožno   označiť   za   ústavne   nekonformný   alebo nezodpovedajúci dikcii aplikovaných zákonných ustanovení, neobstojí sťažnosť sťažovateľa ani v tejto časti.

Pokiaľ sťažovateľ tvrdil, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu malo dôjsť aj k porušeniu čl. 46 ods. 2 a čl. 47 ods.   3 ústavy, tieto svoje tvrdenia sťažovateľ jednak žiadnym spôsobom bližšie neodôvodnil (čl. 47 ods.   3 ústavy), resp. je zrejmé, že tieto ustanovenia   ústavy   sú   rôznymi   aspektmi   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie,   ktorého k porušeniu ani nemohlo dôjsť (čl. 46 ods. 2 ústavy), resp. k nim, ako už bolo skôr uvedené, v okolnostiach danej veci nedošlo.

Za   tejto   situácie   ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnuté   rozhodnutie   nevybočilo z medzí stanovených označenými článkami ústavy a dohovoru a rozsudkom krajského súdu č. k.   10 Co 52/2011-159   z 30.   novembra   2011   nedošlo   k porušeniu   práva   sťažovateľa označeného v jeho sťažnosti. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažnosť bolo potrebné odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2012