znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 91/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. L., S., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., M., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v   Košiciach   sp.   zn.   7   To   73/2009   z   29.   októbra   2009   a uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 26/2010 zo 14. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. L. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra 2010   doručená   sťažnosť   M.   L.,   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 To 73/2009 z 29. októbra 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 26/2010 zo 14. septembra 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 T 199/04-475 z 15. januára 2009 uznaný za vinného zo spolupáchateľstva trestného činu nedovoleného prekročenia štátnej hranice podľa § 9 ods. 2 k § 171a ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení účinnom do 31. augusta 2003 (ďalej len „Trestný zákon“).

Proti   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   1   T   199/04-475   z   15.   januára   2009   podal sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom   krajský   súd   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   7   To   73/2009 z 29. októbra 2009 tak, že odvolanie sťažovateľa zamietol.

Proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   7   To   73/2009   z   29.   októbra   2009   podal sťažovateľ 13. mája 2010 dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn. 2 Tdo 26/2010 zo 14. septembra 2010 tak, že dovolanie sťažovateľa odmietol.

Podľa   sťažovateľa   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   7   To   73/2009 z 29. októbra 2009 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 26/2010 zo 14. septembra 2010 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ svoje tvrdenia odôvodnili okrem iného takto:„Z rozsudku Okresného súdu Michalovce je zrejmé, že sťažovateľ je usvedčovaný z trestnej činnosti len na základe telefonických hovorov uskutočnených medzi sťažovateľom M.   L.   a   obžalovaným   E.   I.   Ostatné   dôkazy,   na   ktoré   sa   súd   odvoláva,   nemajú   žiadnu výpovednú hodnotu.

... V tomto odvolaní sťažovateľ podrobne rozoberá vykonané dôkazy a poukazuje na pochybné prepisy telefónnych hovorov medzi sťažovateľom a I. Sťažovateľ k týmto prepisom telefónnych hovorov sa ďalej vyjadril, že môžu preukazovať len podozrenie z trestného činu, ale nie je možné o ne oprieť odsudzujúci rozsudok.

... V tomto dovolaní sťažovateľ podrobne rozpisuje dôvody dovolania, ktoré opiera o ustanovenie § 371 ods. 1 písm. g) a i) Tr. poriadku. Povinnosťou odvolacieho súdu v rámci doplnenia dokazovania bolo oboznámiť procesné strany s príkazom na odpočúvanie a   záznam   telekomunikačných   činností   obžalovaného   M.   L.,   a   nie   prečítaním   správy Krajského   súdu   v   Košiciach   1   SprV/928/2009.   Keďže   súd   prvého   stupňa   neoboznámil procesné   strany   s   príkazom   na   odpočúvanie,   tak   nemohol   následne   vykonať   dôkaz oboznámenie prepisov telefónnych hovorov. Nahliadnutím do spisu na Okresnom súde v Michalovciach dňa 13. 5. 2010, vec vedená pod sp. zn. 1 T 199/04 som zistil, že v tomto trestnom spise sa žiadny príkaz na odpočúvanie a záznam tel. činnosti obžalovaného M. L. nenachádza.

...   Keďže   v   spise   sa   nenachádza   príkaz,   resp.   súhlas   súdu   na   odpočúvanie,   tak tvrdím, že prepisy telefónnych hovorov uskutočnené medzi M. L. a E. I. sú nezákonné. Je neprípustné, aby krajský súd absenciu príkazu na odpočúvanie nahradil v rámci doplnenia dokazovania prečítaním správy Krajského súdu v Košiciach 1 SprV/928/2009. Z ustanovenia § 89 ods. 2 Tr. poriadku vyplýva, že za dôkaz je možné použiť len také dôkazné   prostriedky,   ktoré   boli   získané   zákonným   spôsobom.   Toto   ustanovenie   je obligatórnej povahy a súd ho musí rešpektovať ex offo. Keďže v spise sa nenachádza príkaz na odpočúvanie, tak prepisy telefónnych hovorov neboli získané zákonným spôsobom a nie je možné ich použiť ako usvedčujúci dôkaz.

Napadnuté   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   SR   a   Krajského   súdu   Košice   nie   sú dostatočne   odôvodnené,   sú   arbitrárne,   s   priamym   dopadom   na   porušenie   základných ľudských práv a slobôd.   Obidva súdy v odôvodnení svojho rozhodnutia nedali náležitú odôvodnenú   odpoveď   na   námietku   sťažovateľa,   že   prečo   neoboznámili   procesné   strany s príkazom na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností obžalovaného M. L., a nie len prečítaním správy krajského súdu Košice 1 SprV/928/2009 zo dňa 13. 10. 2009. Veď ide o   jediný   korunný   dôkaz,   o   ktoré   obidva   súdy   opreli   odsudzujúci   rozsudok   (prepisy telefónnych hovorov medzi L. a I.). Odôvodnenie rozhodnutia a použitý výklad obsahu a zmyslu právnej normy súdom je takto v rozpore s čl. 152 ods. 4 ústavy, ale aj čl. 1 ods. 1 ústavy, a teda z princípov právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, zahŕňajúci prvok predvídateľnosti práva.“

Vychádzajúc   z   uvedeného   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa M. L.,... bytom S. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, tiež právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zo dňa 14. 09. 2010, sp. zn. 2 Tdo 26/2010, bolo porušené.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zo dňa 14. 09. 2010, sp. zn. 2 Tdo 26/2010, zrušuje.

3. Základné právo sťažovateľa M. L.,... bytom S. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   tiež   právo   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach,   zo   dňa   29.   10.   2009,   sp.   zn.   7   To 73/2009, porušené bolo.

4. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 29. 10. 2009, sp. zn. 7 To 73/2009 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky spoločne s Krajským súdom v Košiciach sú povinní uhradiť sťažovateľovi M. L.,... bytom S., trovy právneho zastúpenia v sume 300,56 €, na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   považoval   za   potrebné   sa   v   prvom   rade   vysporiadať   s   rozdielnym rozsahom namietaného porušenia označených práv v odôvodnení sťažnosti a v samotnom návrhu   rozhodnutia   (petite).   Sťažovateľ   v   odôvodnení   sťažnosti   namietal   aj   porušenie ďalších   práv,   ktoré   neboli   uvedené   v   petite.   Vzhľadom   na   viazanosť   ústavného   súdu návrhom na rozhodnutie podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd ustálil predmet tohto konania podľa petitu, teda tak ako to je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia.

1. K namietanému rozhodnutiu najvyššieho súdu

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľa   v   tej   časti,   ktorou   namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 2 Tdo 26/2010 zo 14. septembra 2010, ktorým došlo k odmietnutiu jeho dovolania smerujúceho proti rozsudku krajského súdu, je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Z   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Tdo   26/2010 zo 14. septembra 2010 okrem iného vyplýva:

„Najvyšší súd ako dovolací súd predbežne preskúmal vec v zmysle § 378 Tr. por. A konštatoval, že dovolanie je proti napadnutému rozhodnutiu prípustné (§ 368 Tr. por.), bolo podané včas a na zákonom určenom súde (§ 370 Tr. por.), po vyčerpaní riadneho opravného   prostriedku   (§   372   Tr.   por.),   prostredníctvom   obhajcu   (§   373   Tr.   por.) a označuje chyby konania a právny dôvod dovolania(§ 374 Tr. por.). Zároveň však už pri predbežnom prieskume zistil, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por. Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. (rozhodnutie je založené na   dôkazoch,   ktoré   neboli   súdom   vykonané   zákonným   spôsobom),   jeho   uplatneniu v prerokúvanej   veci   bráni   ustanovenie   §   371   ods.   3   Tr.   por.   Podľa   tohto   ustanovenia dôvody podľa odseku 1. písm. a) až g) nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom,   to neplatí,   ak dovolanie   podáva   minister   spravodlivosti.   K takémuto namietaniu   okolností   uplatnených   dovolateľom   podľa   §   371   ods.   1   písm.   g)   tr.   por.   v predchádzajúcich štádiách konania vrátane konania o odvolaní však nedošlo.

Obvinený totiž v podanom odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Michalovce (ani v predchádzajúcom priebehu konania) nenamieta nezákonnosť vykonania dôkazov (čítanie prepisov odposluchov telefonických hovorov) a teda porušenie práv obvineného (obhajoby) v tomto smere. Naopak, tvrdí, že súd vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotil v zmysle § 2 ods. 5, ods. 6a ods. 12 Tr. por. v znení účinnom do 1. januára 2006 a polemizuje s jeho skutkovými závermi vo vzťahu ku konkrétnemu obsahu telefonických hovorov (má z nich vyplývať len podozrenie, nie dokázanie spáchania skutku ako trestného činu).

S takýmto hodnotením dôkazov dovolací súd nepolemizuje, nakoľko v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. nemôže skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku. Musí však konštatovať, že pre úspešné uplatnenie dovolateľom použitého dovolacieho dôvodu nevyhnutná   podmienka   predchádzajúceho   uplatnenia   namietanej   okolnosti   v   odvolacom konaní (§ 371 ods. 3 Tr. por.) nie je splnená.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd uviedol dôvody, pre   ktoré   dovolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku   krajského   súdu   odmietol.   Ústavný   súd považuje za potrebné konštatovať, že predmetný postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Najvyšší súd teda v danom prípade neporušil označené základné právo sťažovateľa   rozhodnutím,   ktoré „vykazuje   vysoký   stupeň   arbitrárnosti“.   Skutočnosť,   že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor   najvyššieho   súdu   svojím   vlastným. Prípadný   zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho názoru   najvyššieho súdu   je možné   realizovať   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   konštatuje,   že   aj   z   obsahu   podania   sťažovateľa jednoznačne vyplýva, že „sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje v tom, že všeobecný súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky   účastníka   konania,   keď   jasne   a   zrozumiteľne   dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.“. Námietky, z ktorých by vyplývalo, že sťažovateľ v konaní pred okresným súdom alebo krajským súdom spochybnil zákonný spôsob získania dôkazných prostriedkov, podané neboli. Ústavný súd považuje za potrebné konštatovať, že správa krajského súdu sp. zn. 1 SprV/928/2009 z 13. októbra 2009, z ktorej jednoznačným spôsobom vyplýva vydanie príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností sťažovateľa, a to v čase od 8. apríla 2003 do 8. októbra 2003, bola čítaná na verejnom zasadnutí krajského súdu 29. októbra 2009, a to bez toho, aby, ako už ústavný súd konštatoval, sťažovateľ v konaní   akýmkoľvek   spôsobom   namietal   zákonnosť   dôkazných   prostriedkov.   Uvedené skutočnosti   vyplývajú   aj   z   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu,   keď najvyšší súd v tejto súvislosti uviedol:

„Bez   ohľadu   na   vyššie   uvedené   však   platí,   že   okolnosť   vydania   príkazu   na odpočúvanie z vlastnej iniciatívy (teda mimo odvolacích námietok) overoval Krajský súd v Košiciach príslušnou správou s pozitívnym výsledkom.“

Podľa názoru ústavného súdu z uvedeného vyplýva, že predmetný právny výklad najvyšším   súdom   nevykazuje   nedostatky,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o   porušení základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému rozhodnutiu krajského súdu

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa aj v tej časti, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu sp. zn. 7 To 73/2009 z 29. októbra 2009, ktorým došlo k zamietnutiu odvolania sťažovateľa, je zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd považoval v tomto prípade lehotu na podanie sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu za zachovanú, a to v súlade judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 52, 53, 54), podľa ktorej   dvojmesačná   lehota   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   začne   plynúť   dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, v tomto prípade vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu sp. zn. 7 To 73/2009 z 29. októbra 2009 (obdobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010).

Ústavný súd v súvislosti   s napadnutým uznesením   krajského súdu   konštatuje, že v odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu č. k. 1 T 199/04-475 z 15. januára 2009   žiadne   námietky,   z   ktorých   by   vyplývalo,   že   sťažovateľ   v   predmetnom   konaní spochybnil zákonný spôsob získania dôkazných prostriedkov, podané neboli. Sťažovateľ vo svojom   podaní v tejto súvislosti   uvádza, že „obhajoba   tvrdí,   že prepisy telefónnych hovorov, ktoré sa uskutočnili medzi L. a I., preukazujú len podozrenie z trestného činu a odôvodňujú nanajvýš dôvod väzby (no rozhodne nie na 7 mesiacov)“.

Podľa § 317 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu   konania,   ktoré   im   predchádzalo.   Na   chyby,   ktoré   neboli   odvolaním   vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   konštatuje,   že   v   súlade   s   uvedeným   ustanovením Trestného   poriadku   by   bol   krajský   súd   oprávnený   prihliadnuť   na   chyby,   ktoré   neboli odvolaním   vytýkané   (zákonný   spôsob   získania   dôkazných   prostriedkov   v   odvolaní sťažovateľa vytýkaný nebol), len v prípade, ak by tieto odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Ak teda krajský súd na takéto chyby neprihliadol, bolo to zrejme v dôsledku toho, že takéto v postupe a rozhodnutí prvostupňového súdu nezaregistroval.   V konečnom   dôsledku   aj   najvyšší   súd   nevidel   naplnenie   zákonných dovolacích dôvodov v sťažovateľovej trestnej veci, čo konštatoval vo svojom napadnutom uznesení   sp.   zn.   2 Tdo 26/2010   zo   14.   septembra   2010,   ktorým   dovolanie   sťažovateľa odmietol.   Vzhľadom   na   uvedenú   skutočnosť,   ako   aj   vzhľadom   na   absenciu   námietok vzťahujúcich sa na zákonný spôsob získania dôkazných prostriedkov, nebol krajský súd oprávnený prihliadať na predmetné chyby, ktoré neboli vytýkané.

Ústavný   súd   považuje   aj   vo   vzťahu   k   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu za potrebné konštatovať, že správa krajského súdu sp. zn. 1 SprV/928/2009 z 13. októbra 2009, z ktorej jednoznačným spôsobom vyplýva vydanie príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností sťažovateľa, a to v čase od 8. apríla 2003 do 8. októbra 2003, bola čítaná na verejnom zasadnutí krajského súdu 29. októbra 2009, a to bez toho, aby, ako už   ústavný   súd   konštatoval,   sťažovateľ   v   konaní   akýmkoľvek   spôsobom   namietal zákonnosť dôkazných prostriedkov.

Podľa názoru ústavného súdu z uvedeného vyplýva, že predmetný právny výklad krajským   súdom   nevykazuje   nedostatky,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o   porušení základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2011