znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 91/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť E., Nemecko, zastúpeného advokátom JUDr. I. Š., S., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   základného   práva   na vlastníctvo   podľa   čl.   20   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   majetok   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 5 Co 9/2009-171 z 11. augusta 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra 2009 doručená sťažnosť E., Nemecko (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“), základného   práva   na   vlastníctvo   podľa   čl.   20   ústavy   a   práva   na   majetok   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 9/2009-171 z 11. augusta 2009.

Ako vyplynulo z pripojeného spisu okresného súdu sp. zn. 13 C 217/05, vyžiadaného pre posúdenie možnosti prijatia sťažnosti   na ďalšie konanie, sťažovateľ sa   ako žalobca žalobou doručenou Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) 14. novembra 2005 domáhal   proti   Slovenskej   republike   –   M.   ako   žalovanému   v   1.   rade   zaplatenia   sumy 225 842 Sk s 8 % ročným úrokom z omeškania od 10. februára 2005 do zaplatenia a proti M. K. ako žalovanému v 2. rade zaplatenia sumy 10 000 Sk a 17,6 % ročného úroku z omeškania zo sumy 225 842 Sk od 28. januára 1996 do 9. februára 2005. Zo žaloby a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ svoj návrh odôvodnil tým, že 27. januára 1996 si objednal vo firme F. S. – F., Š., prepravu osobného motorového vozidla VW Passat, č. karosérie... a autosúčiastok (ďalej len „tovar“ alebo „vozidlo“) do Moskvy, kde mal tovar prevziať M. K.. Pri prechode cez hraničný prechod Makov (v smere z Českej republiky na Slovensko) colné   orgány   zistili,   že   vo   vozidle   sa   nachádza   tovar,   ktorý   nebol   prihlásený   na colnú kontrolu, a vodič vozidla, ktoré prepravovalo tovar, (M. K.) opomenul predložiť colným orgánom   sprievodné   doklady   k tovaru   zaslané sťažovateľom   s prepravovaným   tovarom, ktoré mal mať M. K. pri sebe. Colný úrad v P. pre nepredloženie sprievodných dokladov tovar zaistil a rozhodol o jeho zhabaní (rozhodnutie z 9. septembra 1996). Colné riaditeľstvo Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „colné   riaditeľstvo“)   jeho   rozhodnutie   potvrdilo (rozhodnutie č. 8860/96 z 12. novembra 1996). Sťažovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu žalobu a Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn. 4 Sž 197/96 z 25. júna 1997 rozhodnutie colného riaditeľstva zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vo vzťahu k zhabaniu tovaru najvyšší súd uviedol, že žalovaný správny orgán   pochybil,   ak   nekonal   so sťažovateľom   ako   s   účastníkom   konania   (konal   iba s dopravcom tovaru), hoci sťažovateľ tvrdí, že tovar bol jeho vlastníctvom. Následne colné riaditeľstvo zrušilo rozhodnutie o zhabaní tovaru vydané Colným úradom v P. (rozhodnutím č. 10537/96 z 5. novembra 1997). Od tohto rozhodnutia nebolo vo vzťahu k sťažovateľovi vydané žiadne rozhodnutie o colnom priestupku, colnom delikte, zhabaní veci, prepadnutí veci alebo inom postihnutí veci. Napriek tomu, že sťažovateľ žiadal o vrátenie tovaru (napr. listom z 1. apríla 1996, v ktorom žiadal urýchlené vydanie osobného auta a zároveň uviedol, že splnomocňuje na objasnenie záležitosti uvoľnenia tovaru F. S. a JUDr. I. Š. – advokáta), tovar mu nebol vrátený, naopak, colnica po 9 rokoch bez toho, aby o tom sťažovateľa upovedomila, vozidlo predala. Colné orgány rozhodli o tom, že colnými dlžníkmi sú vodiči, ktorí   tovar   prepravovali,   a   vyrubili   im   colný   dlh   140   170   Sk,   a   to   právoplatným rozhodnutím Colného úradu v Ž. z 1. decembra 1999 (v spojení s rozhodnutím colného riaditeľstva   z   15.   augusta   2000   a   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Sž   164/00 z 27. marca 2001). Proti vodičom (M. K. a Š. S.) bolo vedené colné exekučné konanie pre vymoženie   colného   dlhu,   colný   dlh   však   nebol   od   nich   v   celom   rozsahu   vymožený. Sťažovateľ v žalobe tvrdil, že aj za tejto situácie mu malo byť vozidlo vrátené, pretože bolo nepotrebné pre colné konanie a nesmelo byť predané. Colný úrad v Ž. rozhodnutím č. 207-1/4/01 z 12. marca 2001 nariadil predaj vozidla ako úhradu nezaplateného colného dlhu M. K.   a Š.   S.   Toto   rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť   30.   mája   2001.   Vozidlo   spolu s náhradnými dielmi bolo predané O. K. 5. marca 2004 za cenu 22 100 Sk ako najvyššiu cenu, ktorá bola za neho ponúknutá. Sťažovateľ tvrdil, že o predaji vozidla sa dozvedel v roku   2004,   rozhodnutie   o   nariadení   predaja   vozidla   mu   nikdy   nebolo   doručené. Poukazoval na to, že vozidlo bolo predané za 22 100 Sk, hoci jeho hodnota v roku 1996 zodpovedala 10 925 DM, teda 225 842 Sk. Náhrady škody sa sťažovateľ domáhal od štátu s poukazom na to, že colné orgány porušili zákon, ak vozidlo predali [§ 262 ods. 1 a 2 a § 263 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1996 Z. z. Colný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 180/1996 Z. z.“)]. Nič nebránilo colným orgánom pokračovať vo vymáhaní colného dlhu od Š. S. a M. K.

Voči žalovanému M. K. vzal sťažovateľ v priebehu konania (6. novembra 2006) žalobu späť a okresný súd konanie proti žalovanému M. K. zastavil. Predmetom konania tak ostala   žaloba   sťažovateľa   proti   Slovenskej   republike   –   M.   (ďalej   len   „žalovaný“) o zaplatenie sumy 225 842 Sk s 8 % ročným úrokom z omeškania od 10. februára 2005 do zaplatenia.

Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť s poukazom na to, že postup colných orgánov bol v súlade so zákonom. Colný úrad v Ž. rozhodnutím č. 60/02/96 z 28. januára 1996 zaistil tovar,   ktorý   nebol   deklarovaný   v   karnete   TIR   č.   15535766   a   rozhodnutím č. 0606202902718 z 1. decembra 1999 oznámil vodičom vozidla, ktorí tovar prepravovali, vznik   colného   dlhu   140   170   Sk   (toto   rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť   po   jeho potvrdení rozhodnutím colného riaditeľstva č. 2951/2000-297/2000/1 z 15. augusta 2008 a zamietnutím   žaloby   o   preskúmanie   zákonnosti   odvolacieho   správneho   rozhodnutia rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 164/00). Keďže colný dlh nebol uhradený ani napriek tomu, že bol vymáhaný, Colným úradom v Ž. bolo vydané rozhodnutie o predaji tovaru č. 207-1/4/01 z 12. marca 2001, ktoré bolo doručené Š. S. (podľa doručenky 14. mája 2001), P. K. (21. marca 2001), ako aj sťažovateľovi (podľa doručenky 21. marca 2001 – sťažovateľ rozhodnutie prevzal vo svojom sídle), a to z dôvodu neuhradenia colného dlhu za tovar.   Sťažovateľ   proti   tomuto   rozhodnutiu   nepodal   odvolanie   a   stalo   sa   právoplatným 30. mája 2001. Podľa názoru žalovaného bol tovar predaný zákonne na úhradu colného dlhu a   niet   dôvodu   pre   zodpovednosť   žalovaného   za   škodu   podľa   zákona   č.   58/1969   Zb. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“), pretože proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľ   nepodal   opravný   prostriedok.   V   priebehu   konania   žalovaný   uviedol,   že rozhodnutie o nariadení predaja vozidla Colný úrad v Ž. doručoval priamo sťažovateľovi, a nie JUDr. I. Š. z toho dôvodu, že splnomocnenie sťažovateľa udelené jeho zástupcovi nebolo Colnému úradu v Ž. doručené počas celého konania (takáto plná moc bola doručená Colnému úradu v Ž. až listom z 30. septembra 2004, ktorým colné riaditeľstvo doručilo Colnému úradu v Ž. splnomocnenie datované 16. apríla 1996 spolu s výzvou na náhradu škody sťažovateľovi.

Okresný súd rozsudkom č. k. 13 C 217/05-69 z 29. januára 2007 žalobu sťažovateľa zamietol.   Tento   rozsudok   bol   zrušený   uznesením   krajského súdu   č.   k.   5   Co   86/07-110 z 11. marca 2008 a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.Okresný súd vo veci znova rozhodol rozsudkom č. k. 13 C 217/05-153 tak, že žalobu zmietol   a   sťažovateľa   zaviazal   nahradiť   žalovanému   trovy   konania.   Svoje   rozhodnutie odôvodnil tým, že na priznanie náhrady škody neboli splnené zákonné podmienky. Najprv sa sťažovateľ domáhal náhrady škody z titulu nezákonného rozhodnutia colných orgánov, pre takýto postup avšak neboli splnené zákonné podmienky, pretože rozhodnutie, ktorým mu mala vzniknúť škoda, nebolo dosiaľ zrušené (§ 4 ods. 1 a 2 zákona č. 58/1969 Zb.). Sťažovateľ sa domáhal náhrady škody spôsobenej mu aj nesprávnym úradným postupom colných orgánov. Nesprávnosť postupu colných orgánov videl sťažovateľ v tom, že colné orgány mu riadne nedoručili rozhodnutie o nariadení predaja vozidla, pretože rozhodnutie doručili   priamo   sťažovateľovi   a   boli   povinné   ho   doručiť   jeho   zástupcovi.   Rozhodnutie o nariadení   predaja   vozidla   považoval   súd   za   právoplatné,   pretože   bolo   doručené sťažovateľovi, ktorý sa proti nemu neodvolal, a nemalo byť doručované jeho zástupcovi, pretože v konaní pred okresným súdom nebolo preukázané, že by zástupca sťažovateľa doručil   splnomocnenie   na   zastupovanie   v   colnom   konaní   colným   orgánom.   Navyše sťažovateľ   splnomocnil   na   svoje   zastupovanie   F.   S.,   ktorému   bolo   rozhodnutie   tiež doručené. Hoci rozhodnutie o zhabaní vozidla bolo nezákonné a ako také bolo zrušené colným riaditeľstvom po rozhodnutí najvyššieho súdu, škoda mohla vzniknúť sťažovateľovi až predajom vozidla, a nie jeho zhabaním. Navyše, colné orgány po zrušení rozhodnutia o zhabaní   vozidla   postupovali   zákonne   a   k   predaju   vozidla   dospeli   na   základe   iného právoplatného rozhodnutia. Postup colných orgánov bol i v súlade so zásadou zachovania spravodlivej   rovnováhy   medzi   požiadavkami   všeobecného   záujmu   a   požiadavkami   na ochranu práv sťažovateľa – štát svoje postavenie nezneužil, je nesporné a počíta s tým aj dohovor, že štát môže v súvislosti s platením daní a iných poplatkov zaistiť a predať aj majetok osoby, ktorá nemá colný dlh. Výška colného dlhu nie je významná, významná je jeho existencia. Postup colných orgánov bol v súlade s § 265 ods. 1 písm. a), § 265 ods. 2, § 263 ods. 4 a § 80 písm. a) colného zákona účinného k 27. januáru 1996. Postup colných orgánov teda nebol nesprávnym úradným postupom, a preto neboli splnené podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody podľa § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd rozsudkom č. k. 5 Co 9/2009-171 z 11. augusta 2009 rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil a náhradu trov odvolacieho konania žiadnemu z účastníkov nepriznal.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ústavnému súdu uviedol, že podáva proti rozsudku krajského   súdu   č.   k.   5   Co   9/2009-171   z 11.   augusta   2009   sťažnosť,   pretože   ním   bolo porušené jeho základné právo vlastniť majetok garantované v čl. 20 ústavy a právo na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Postupom colných orgánov došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa vlastniť majetok a pokojne ho užívať a všeobecné súdy mu neposkytli ochranu. Sťažovateľ si objednal na prepravu tovaru   do   Moskvy   slovenskú   firmu   F.   S.   –   F.,   vodičom   odovzdal   aj   listinné   doklady potrebné na prepravu pre colné orgány, avšak pri colnej kontrole na slovensko-českej štátnej hranici   vodič   prepravcu   nepredložil   príslušné   sprievodné   doklady   a tovar   sťažovateľa (automobil VW Pasat) bol zaistený. Následne bolo vedených viacero konaní, v ktorých sa sťažovateľ   domáhal   ochrany,   pričom   záver   colných   orgánov   je,   že   pochybili   vodiči prepravcu a bolo im uložené zaplatiť colný dlh. Tovar bol zaistený pre prípadnú potrebu úhrady   colného   dlhu,   ak   by   ho   nebolo   možné   vymôcť.   Bolo   právoplatne   rozhodnuté o zodpovednosti príslušných osôb a na zaplatenie colného dlhu sa proti vodičom viedlo aj exekučné konanie colnými orgánmi. Sťažovateľ opakovane urgoval vrátenie tovaru, ktorý bol v jeho vlastníctve, avšak colné orgány mu tovar nevrátili napriek tomu, že vymohli colný dlh od vodičov. Naopak, colné orgány tovar predali na úhradu colného dlhu, navyše iba za 10 % jeho skutočnej hodnoty. Sťažovateľ sa domáhal náhrady škody od štátu, avšak súdy mu náhradu škody nepriznali argumentujúc, že sťažovateľovi bolo oznámené, že tento tovar je predávaný. Sťažovateľ poukázal i na to, že na zastupovanie už na počiatku veci udelil   splnomocnenie   svojmu   advokátovi,   a   preto   očakával,   že   colné   orgány   budú komunikovať s ním, čo sa však nestalo. Argument, že splnomocnenie je v inom spise, podľa názoru sťažovateľa neobstojí, pretože pre sťažovateľa išlo vždy o jedinú colnú vec, v ktorej už desať rokov žiada vydať svoju vec. Pokiaľ súdy argumentovali tým, že bola zachovaná spravodlivá   rovnováha   medzi   požiadavkami   všeobecného   záujmu   a   požiadavkami základných   práv   sťažovateľa,   sťažovateľ   s   tým   nesúhlasí   a   tvrdí,   že   štát   postupoval neprimerane a zneužil svoje postavenie. Sťažovateľ by sa zmieril s predajom tovaru, ak by colné orgány nevymohli svoju pohľadávku pre nemajetnosť skutočných colných dlžníkov – im však vykonali zrážky zo mzdy a podľa vedomostí sťažovateľa títo vlastnili aj rodinný dom a automobily a riešenie, ktoré zvolili colné orgány, ktoré siahli na majetok sťažovateľa, na čo nemali dôvod, malo byť iba ultima ratio. Postup colných orgánov bol šikanózny a nevyvážený, čo v konaní prehliadli i všeobecné súdy. Hodnota predaného tovaru podľa názoru sťažovateľa predstavovala 7 497 €, t. j. 225 842 Sk.

Rozsudok okresného súdu   č. k. 13 C 217/05-153 z 5. novembra 2008 v spojení s rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   5   Co   9/2009-171   z   11.   augusta   2009   nadobudol právoplatnosť 31. augusta 2009.

Sťažovateľ žiadal vydať tento nález:„Právo sťažovateľov na pokojné užívanie majetku a na spravodlivý proces, bolo rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 5 Co 9/2009, z 11. 8.2009 porušené.

Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu Prešov, sp. zn. 5 Co 9/2009, z 11.8.2009 a vec sa vracia Krajskému súdu Prešov na ďalšie konanie.

Krajský súd Prešov je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Ako vyplýva z obsahu i petitu sťažnosti, sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   a   4   ústavy,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru, základného   práva   na   vlastníctvo   podľa   čl.   20   ústavy   a   práva   na   majetok   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 9/2009-171 z 11. augusta 2009.

Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   sú   obdobné   záruky,   že vec bude   spravodlivo   prerokovaná   nezávislým a nestranným   súdom   postupom   ustanoveným   zákonom.   Z   uvedeného   dôvodu   v   týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Krajský súd rozsudok č. k. 5 Co 9/2009-171 z 11. augusta 2009 odôvodnil takto:„Odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, odvolania   žalobcu,   ako   aj   spisového   materiálu   dospel   k   záveru,   že   súd   prvého   stupňa rozhodol   správne   a   dôvodne   žalobu   zamietol.   Súd   prvého   stupňa   vec   správne   právne posúdil, keď posúdil atribúty zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 58/1969 Zb. účinného v čase vydania rozhodnutia o predaji tovaru a na vec aplikoval ustanovenie § 263 ods. 4 Colného zákona v spojení s ustanovením § 80 písm. a/ bod 3 Colného zákona.

Pokiaľ   ide   o   tvrdenie   žalobcu,   že   rozhodnutie   nie   je   právoplatné,   lebo   nebolo doručené jeho právnemu zástupcovi, odvolací súd poukazuje na to, že na žalobcovi leží dôkazné bremeno, t.j. zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na   jeho   procesné   postavenie.   Nesplnenie   dôkaznej   povinnosti   prináša   so   sebou   také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom   v   opačnom   procesnom   postavení   než   je   účastník,   ktorý   nesplnil   alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v konaní) pričíta tomu účastníkovi,   na ktorom predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno. Žalobca ako nositeľ dôkaznej   povinnosti   v   konaní   nepreukázal   udelenie   generálneho   splnomocnenia   pre JUDr. I. Š. na konanie pred Colným úradom v Ž. Colný úrad v Ž. nemal v čase vydania rozhodnutia   o   predaji   tovaru   vedomosť   o   tomto   právnom   zastúpení.   S   plnou   mocou udelenou JUDr. Š. sa úrad oboznámil až dňa 30.9.2004 po tom, čo mu ju zaslalo Colné riaditeľstvo. Odhliadnuc od toho poukazuje odvolací súd na skutočnosť, že dňa 21.03.2001 bolo rozhodnutie o predaji doručené samotnému žalobcovi. Ten však ostal nečinný a proti tomuto rozhodnutiu nepodal žiadny opravný prostriedok.

Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a svoje rozhodnutie vo veci samej správne a dostačujúco odôvodnil. Na týchto zisteniach sa ani v štádiu odvolacieho konania vo vzťahu k veci samej nezmenili žiadne   skutočnosti   a   odvolací   súd   na   zistenia   súdu   prvého   stupňa   v   plnom   rozsahu poukazuje.“

Ústavný   súd   konštatuje,   že   toto   rozhodnutie   nemožno   považovať   za   svojvoľné a arbitrárne.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou   proti   takému   uplatneniu.   Vyjadruje   to   aj   znenie   §   157   ods.   2   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal   ďalšie   navrhnuté   dôkazy   a   ako   právne   vec   posúdil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces (IV. ÚS 115/03).

Podľa   §   219   ods.   2   OSP   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že krajský súd na argumentáciu sťažovateľa reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa s okolnosťami, ktoré   majú pre vec podstatný   význam a ktoré   dostatočne   objasňujú skutkový   a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel k svojmu rozhodnutiu.

Keďže však sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil aj tvrdením o svojvoľnej aplikácii krajským súdom aplikovaných právnych noriem, zaoberal sa ústavný súd ďalej posúdením právneho názoru krajského súdu, na ktorom svoje rozhodnutie krajský súd založil.Podstata argumentácie sťažovateľa uvedenej v jeho sťažnosti spočívala v tom, že podľa   jeho   názoru   k   porušeniu   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a   práva   na spravodlivý   proces   došlo   rozsudkom   krajského   súdu   z   dôvodu,   že   potvrdil   rozsudok okresného súdu   napriek tomu,   že okresný   súd   dospel   k záveru, podľa   ktorého vo veci sťažovateľa nie sú splnené podmienky zodpovednosti za škodu na strane žalovaného, hoci podľa názoru sťažovateľa tieto podmienky splnené boli.

Podľa § 1 ods. 1 prvej vety aktuálne platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie.

Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov... nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.

Ako   vyplýva   z   rozsudku   krajského   súdu,   dôvodom,   pre   ktorý   neboli   splnené podmienky pre vznik zodpovednosti žalovaného na náhradu škody, bola skutočnosť, že rozhodnutie Colného úradu v Ž. č. 207-1/4/01 z 12. marca 2001 o nariadení predaja vozidla na úhradu nezaplateného colného dlhu M. K. a Š. S. nadobudlo právoplatnosť 30. mája 2001, dosiaľ nebolo zrušené a postup colných orgánov po ňom časovo nasledujúci, ktorý vyústil   do predaja tovaru O. K. 5. marca 2004 za cenu 22 100 Sk, nebol nesprávnym úradným postupom. Okresný i krajský súd vychádzali z toho, že colné orgány postupovali v súlade najmä s § 263 ods. 4 v spojení s § 80 písm. a) bodom 3 zákona č. 180/1996 Z. z.Podľa § 265 ods. 1 zákona č. 618/1992 Zb. colný zákon v znení k 27. januáru 1996 colné   orgány   môžu   na   prejednanie   nezákonného   dovozu,   vývozu   alebo   tranzitu   tovaru zaistiť tovar, o ktorom možno dôvodne predpokladať, že

a)   sa   na   spáchanie   colného   priestupku   použil   alebo   určil,   alebo   sa   colným priestupkom získal alebo nadobudol za tovar colným priestupkom získaný, alebo

b) sa na spáchanie colného deliktu použil alebo určil, alebo sa colným deliktom získal alebo nadobudol za tovar colným deliktom získaný.

Podľa § 265 ods. 2 zákona č. 618/1992 Zb. colný zákon v znení k 27. januáru 1996 colné orgány môžu zaistiť tovar podľa odseku 1 bez ohľadu na práva tretích osôb.

Podľa § 80 písm. a) bodu 3 zákona č. 180/1996 Z. z. účinného od 1. júla 1996 colný orgán   vykoná   potrebné   opatrenia   vrátane   predaja   tovaru,   aby   zabránil   nedovolenému nakladaniu   s   tovarom,   ak   nemohol   byť   tovar   prepustený   preto,   že...   platby   alebo zabezpečenie colného dlhu, ktoré sa mali vzhľadom na dovozné clo, prípadne vývozné clo, uskutočniť, neboli v určenej lehote uskutočnené.

Podľa § 259 ods. 1 zákona č. 180/1996 Z. z. colný orgán môže na prerokovanie colného   priestupku   alebo   colného   deliktu   zaistiť   tovar,   o   ktorom   je   možné   dôvodne predpokladať, že sa na spáchanie

a)   colného   priestupku   použil   alebo   sa   colným   priestupkom   získal,   alebo   bol nadobudnutý za tovar colným priestupkom získaný,

b) colného deliktu použil alebo sa colným deliktom získal, alebo bol nadobudnutý za tovar colným deliktom získaný.

Podľa § 259 ods. 2 zákona č. 180/1996 Z. z. colný orgán môže tovar zaistiť podľa odseku 1 bez ohľadu na práva tretích osôb.

Podľa § 262 ods. 1 zákona č. 180/1996 Z. z. ak zaistený tovar už nie je potrebný na ďalšie   konanie   a   ak   neprichádza   do   úvahy   jeho   prepadnutie   alebo   zhabanie   v konaní o colnom priestupku alebo o colnom delikte, alebo predaj podľa § 263, bude osobe, ktorej bol odňatý, vrátený.

Podľa § 263 ods. 4 zákona č. 180/1996 Z. z. colný orgán môže tovar predať, ak sú splnené podmienky podľa § 80 tohto zákona, aby tak zabránil nedovolenému nakladaniu s týmto tovarom.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   poukazuje   na   to,   že   tovar   bol   štátnym   orgánom predaný bez toho, aby existovalo právoplatné rozhodnutie o jeho zhabaní, prepadnutí či inom   postihnutí,   pretože   potom,   ako   bolo   zrušené   rozhodnutie   Colného   úradu   v P. z 9. septembra   1996   rozhodnutím   colného   riaditeľstva   č.   10537/96   z 5.   novembra 1997 v dôsledku   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Sž   197/96   z   25.   júna   1997,   žiadne rozhodnutie o zhabaní, prepadnutí či inom postihnutí tovaru vydané nebolo, a tvrdí, že z tohto   dôvodu   bol   úradný   postup   colných   orgánov   nesprávny,   ak   pristúpili   k   predaju tovaru,   ako   aj   preto,   že   rozhodnutie   o   nariadení   predaja   tovaru   nenadobudlo   dosiaľ právoplatnosť, pretože nebolo doručené JUDr. I. Š., ktorému malo byť doručované.

Ústavný   súd   považuje   za   dostatočný   spôsob,   akým   sa   s   týmito   argumentmi vysporiadali všeobecné súdy, a spôsob ich argumentácie považuje za ústavne konformný. Skutočne bolo dôkaznou povinnosťou žalobcu v konaní vedenom pred všeobecnými súdmi preukázať existenciu a predloženie splnomocnenia sťažovateľa, ktoré mal udeliť svojmu zástupcovi. Rovnako nesporné je i to, že v situácii, keď tak sťažovateľ neurobil, a súčasne niet pochybností o tom, že rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, nemožno za ústavne neudržateľný považovať ani záver krajského súdu o tom, že rozhodnutie Colného úradu v Ž. č. 207-1/4/01 z 12. marca 2001 o nariadení predaja vozidla nadobudlo právoplatnosť, ako aj to,   že   dosiaľ   nebolo   zrušené.   Samotné   podmienky,   za   splnenia   ktorých   bolo   prípustné nariadiť   predaj   vozidla,   stanovené   v   tom   čase   účinnými   právnymi   predpismi,   a   to v citovaných ustanoveniach zákona č. 180/1996 Z. z. [§ 263 ods. 4 a § 80 písm. a) bod 3 zákona   č.   180/1996   Z.   z.],   vyložil   a   aplikoval   krajský   súd   spôsobom,   ktorý   nemožno považovať za arbitrárny. Ustanovenie § 263 ods. 4 zákona č. 180/1996 Z. z. umožňuje colnému orgánu tovar predať v prípade, ak sú splnené podmienky podľa § 80 tohto zákona. Podľa § 80 písm. a) bodu 3 zákona č. 180/1996 Z. z. je oprávnený colný orgán predať tovar, ak nemohol byť tovar prepustený preto, že... platby alebo zabezpečenie colného dlhu, ktoré sa mali vzhľadom na dovozné clo, prípadne vývozné clo, uskutočniť, neboli v určenej lehote uskutočnené.   To,   že   tieto   platby   neboli   v   čase   nariadenia   predaja   tovaru   realizované a pohľadávka   na   ich   zaplatenie   trvala,   nepovažuje   za   sporné   ani   sťažovateľ.   Pokiaľ sťažovateľ argumentuje tým, že v čase nariadenia predaja tovaru neexistovalo právoplatné rozhodnutie o zhabaní, prepadnutí či inom postihnutí tovaru, pričom na to neprihliadol ani krajský   súd,   z   dôvodov   jeho   rozhodnutia   vyplýva,   že   dospel   na   základe   citovaných ustanovených ustanovení zákona č. 180/1996 Z. z. k záveru, podľa ktorého aj bez toho boli splnené podmienky   na nariadenie   predaja   tovaru.   Ani   takýto   záver   nie   je   v rozpore   so zmyslom a účelom citovaných ustanovení zákona č. 180/1996 Z. z. S ohľadom na uvedené aj samotný záver krajského súdu, podľa ktorého v prípade sťažovateľa správne rozhodol okresný súd, ak dospel k záveru, že v danom prípade neboli splnené podmienky pre vznik zodpovednosti za škodu na strane žalovaného, nie je ústavne neudržateľný a nepopiera účel a zmysel zákonnej úpravy podmienok vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú štátom nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.

Z   týchto   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   podľa   §   25   zákona   o   ústavnom   súde sťažnosť sťažovateľa na porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 dohovoru ako zjavne neopodstatnenú.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 9/2009-171 z 11. augusta 2009. Argumentoval vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu tým, že postupom colných orgánov došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa vlastniť majetok a pokojne ho užívať a všeobecné súdy mu neposkytli ochranu.

Podľa čl. 20 ods. 1 prvej vety ústavy každý má právo vlastniť majetok.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd považuje za nevyhnutné najprv uviesť,   že predmetom   konania pred všeobecnými   súdmi,   z   ktorého   vzišla   sťažnosť   sťažovateľa,   bolo   posúdenie,   či sťažovateľovi   patrí   náhrada   škody   proti   žalovanému   (štátu),   ku   ktorej   malo   dôjsť nezákonným   rozhodnutím   alebo   nesprávnym   úradným   postupom.   Preto   aj   k   porušeniu sťažovateľovho   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ústavy,   resp   práva   na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozhodnutím krajského súdu, ktorým by sa ústavný   súd   v   konaní   o   sťažnosti   smerujúcej   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   mohol zaoberať, mohlo dôjsť iba vo vzťahu k základnému právu sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, čo však ústavný súd nezistil.

Ak   sťažovateľ   zvolil   na   základe   vlastného   rozhodnutia   v   danej   situácii   podanie žaloby o náhradu škody   a nedomáhal sa nápravy vo vzťahu k rozhodnutiu o nariadení predaja   vozidla   Colným   úradom   v Ž.   (napr.   jeho   zrušením),   hoci   mu   toto   rozhodnutie nepochybne doručené bolo, a   mal k   dispozícii „účinný prostriedok   nápravy (odvolanie podľa colného zákona)“, potom je zrejmé, že rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu jeho práva na majetok vo vzťahu k tovaru, ktorý bol predaný Colným úradom v Ž.

V konaní pred všeobecnými súdmi, ktoré začal sťažovateľ, by mohlo byť porušené právo   na   majetok   sťažovateľa   iba   v   prípade,   ak   by   mu   všeobecné   súdy   postupom porušujúcim   jeho základné právo   na súdnu   ochranu,   resp.   právo   na spravodlivý   proces nepriznali nárok na náhradu škody, ktorý bol daný, teda pre vznik ktorého boli splnené všetky zákonom ustanovené podmienky.

Je   vylúčené,   aby   za   takýchto   okolností   ústavný   súd   preskúmaval,   či   samotným predajom   vozidla   vo   vlastníctve   sťažovateľa   došlo,   alebo   mohlo   dôjsť   k   porušeniu sťažovateľom   označeného   práva   na   majetok.   Je   to   tak   jednak   s   ohľadom   na   predmet konania pred všeobecnými súdmi, vo vzťahu k rozhodnutiu ktorých ústavný súd na základe sťažnosti   sťažovateľa   realizuje svoje   postavenie   nezávislého   orgánu   ochrany ústavnosti, a jednak   preto,   že   ako   je   zrejmé   z   obsahu   spisu,   sťažovateľ   vo   vzťahu   k   rozhodnutiu o nariadení predaja tovaru nevyčerpal účinné prostriedky nápravy, ktoré mu zákon ponúkal, čo vylučuje meritórne preskúmanie takto formulovanej sťažnosti sťažovateľa.

Ústavný   súd   sa   však   zaoberal   posúdením   toho,   či   vo   vzťahu   k   pohľadávke sťažovateľa   na   náhradu   škody   platilo,   že   ide   o   „majetok“   sťažovateľa   v   zmysle   čl.   1 dodatkového protokolu. Za majetok v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa považuje nielen existujúci majetok vo vlastníctve fyzickej   alebo právnickej   osoby, teda   veci   alebo iné   aktíva, ktorých   vlastníkom   je táto osoba, ale i majetok, nadobudnutie vlastníctva ku ktorému môže fyzická alebo právnická osoba legitímne očakávať.

Z   obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   možno   vyvodiť,   že   podľa   jeho   názoru   mohol legitímne očakávať, že jeho pohľadávka na náhradu škody voči štátu mu bude v súdnom konaní priznaná. Ostalo teda preskúmať, či sťažovateľovi patrila aspoň takáto legitímna nádej.

Podľa názoru ústavného súdu takáto legitímna nádej by mohla patriť sťažovateľovi iba   v   prípade,   ak   by   na   priznanie   jeho   nároku   na   náhradu   škody   boli   splnené   všetky zákonom ustanovené požiadavky. Ako už bolo uvedené, podmienky vzniku zodpovednosti za škodu v prípade sťažovateľa splnené neboli, čo konštatoval krajský súd, pričom tento záver, ktorý bol výsledkom dokazovania vykonaného pred všeobecnými súdmi, nebol ani ústavným súdom považovaný za ústavne neudržateľný. Z tohto dôvodu niet pochýb o tom, že pokiaľ ide o pohľadávku sťažovateľa na náhradu škody proti štátu, sťažovateľ nemal nielen existujúci majetok, ale ani legitímnu nádej na jeho nadobudnutie.

Je preto nepochybné, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu označeného práva sťažovateľa pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím krajského súdu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, a z tohto dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa aj tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2010